Kapitola:
Pridaná: 10.9.2007, 14:04:21
Čítaná: 713×
Hodnotenie: (počet hlasov: 25)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Stratený dedič
Stručný dej: Po boji, v ktorom padol lord Voldemort sa narodilo dieťa. Nik sa nemal dozvedieť, koho je potomkom.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Po boji 2 » Po rokoch ... 3 » Skoro (ne)vypočuté proroctvo 4 » Konečne vo vlaku[/b] 5 » Samé stávky 6 » ,,Rokfortská strela" 7 » Listová horúčka a varovanie 8 » Riaditeľova návšteva 9 » Srdcová kráľovná 10 » Srdcová kráľovná II. 11 » Nedorozumenie 12 » Koncoročné skúšky 13 » Tingle a runy 14 » Prázdniny 15 » Narodeniny 16 » Svadba 17 » Stratené knihy 18 » Hostia na hrade 19 » Krkonošskí vlci 20 » Rozlúčkový ples 21 » Dejiny mágie 22 » U Potterovcov 23 » Šťastný Nový rok 24 » Nevinný 25 » Oddelenie na presadzovanie čarodejníckeho práva 26 » Vypočúvanie 27 » Aká je pravda? 28 » Karty 29 » Krstná mama 30 » Utečenci 31 » Stratený kameň 32 » Nejasný koniec 33 » Spečatený osud

Bol júl. Začiatok školských prázdnin. Rokfort bol teraz opustený, ak nerátame zopár škriatkov a duchov. A samozrejme riaditeľa školy, sediaceho v svojej kancelárii za stolom, ktorý práve čítal list z ministerstva. Len pred malou chvíľou mu ho doručila ich sova. Nenáhlivo ho otvoril a rýchlo prečítal jeho obsah. Očami preletel po priloženej prílohe s menami a adresami budúcich prváčikov. Keď ich napochytre zrátal, spokojne si zamrmlal popod nos: ,,Sedemdesiatsedem."

,,Tak koľko?" ozvalo sa nedočkavým hlasom z obrazu visiaceho na stene po jeho pravici.

,,Koľko tento rok?" ozval sa ženský hlas z iného obrazu rovnako nedočkavo.

,,Tak už ich nenapínaj," pobavene ho napomenul aj Dumbledorov obraz.

Nový riaditeľ sa spokojne usmial popod svoje ryšavé fúzy. ,,To som ani nemal v pláne, Albus," no napriek tomu sa veselo uškrnul a nahlas, tak aby to všetci počuli povedal: ,,Sedemdesiat sedem, vážení kolegovia."

Na to sa ozval hromadný potlesk a dokonca aj pískanie.

,,To je viac ako minulého roku," podotkol Dumbledor spokojne.

,,Áno, veru, veru viac," pritakala Norma Perkinsová, jedna z bývalých riaditeliek.

,,Áno," pridal sa spokojne riaditeľ sediaci za stolom. Načiahol sa pod stôl a zo zeme zdvihol krhlu plnú vody. Nežne sa prihovoril kvetu, ktorý mal na stole v ručne maľovanom črepníku od svojej vnučky a polial ho. Mimbulus mimbletonia sa spokojne otriasla a vystrela k nemu svoje lístky, aby sa zvlažila. Potom vstal, aby polial aj ostatné kvety.

,,Vyzerá to tu ako v botanickej záhrade," podpichol ho Phineas už asi milióntykrát. ,,Vieš o tom chlapče, že na to sú vonku sklenníky?" opýtal sa štipľavo.

Ale on si ho nevšímal. Phineas síce nebol jediný, kto mal takéto poznámky, ale nikomu to tak veľmi ako jemu neprekážalo.

,,Ha? Počul si Longbottom?" ozval sa iný riaditeľ z obrazu, ktorého obraz visel vedľa Nigellusovho.

,,Počul, Rodolphus, počul," odvetil pokojne.

,,Nevšímaj si ich Niall," poradil mu srdečne Dumbledor a vzápätí zmizol z obrazu.

,,Celý otec, len čo je pravda. Až na pár drobností," dodal tichý, zamyslený hlas z ďalšieho obrazu.

,,Presne tak Severus, presne," skočil mu do reči opäť Phineas. Snape len prevrátil očami a tiež radšej zmizol.

Niall mal teraz iné starosti. A nad tým sa mu vždy dobre premýšľalo len v jednej miestnosti. Nachádzala sa na druhom poschodí v pravom krídle školy, za ťažkými dubovými dverami. Veľkými, zlatými písmenami stálo nad vchodom: ,,Sieň slávy." Niall vytiahol z vrecka tmavomodrého habitu svoj prútik a vyriekol zaklínadlo: ,,Alohomora." Dvere sa pomaly otvárali za tónov jemnej, ťahavej melódie. Miestnosť nebola veľká, ale bola priestranná. V jej strede bol natiahnutný červený koberec.

Na ľavo i na pravo sa nachádzali všetky trofeje, ceny a medaily, ktoré študenti Rokfortu získali v rôznych súťažiach, rátajúc aj tie medzinárodné ako boli strieborné poháre získané z trojčarodejníckych turnajov, alebo metlobalových zápasov. Na stene oproti dverám visela veľká zlatá tabuľa, z ktorej sa na zvedavých návštevníkov usmievali tváre, ktoré tak veľa znamenali pre čarodejnícky svet. V hornom rade boli poväčšine profesori ako napríklad Dumbledor, Snape, Flitwick, Hagrid, profesorky McGonagallová, Sproutová a ostatní. Pod nimi boli fotky študentov. Harryho, Rona, Hermiony, Luny, Ginny, Nevilla, Deana a mnohých ďalších. V poslednom, najdlhšom rade boli fotky členov Fénixovho rádu. Fotky všetkých Weaslyovcov, fotka Fleur, Billovej manželky, Remusa Lupina a Dory, Divookého Moodyho, Dobbyho, Grawpa, Teda Tonksa a ešte veľa, veľa iných známych tvárí. Samozrejme nezabudli ani na Harryho a Nevillových rodičov, Siriusa Blacka, či Nevillovu babičku.

Pod touto tabuľou bola listina písaná zlatým písmom s dvoma červenými pečaťami. Jedna patriala Rokfortu a druhá Ministerstvu mágie. Bolo to akési uzmierenie týchto dvoch inštitúcií, pretože v minulosti ani oni nekonali svorne. Toto malo symbolizovať obnovenie ich spolupráce v čestnosti, úprimnosti a hlavne v priateľstve. Stálo na nej: ,,Toto sú hrdinovia, ktorí sa zaslúžili o víťazstvo dobra nad zlom v urputnom boji. Buď im naveky česť a sláva."

Niall si rád prezeral ich tváre. Bolo po tom. Už päťdesiat rokov mali vďaka nim pokoj. Všetko bolo v poriadku. Vychádzal z miestnosti pohrúžený do spomienok. Zavrel sa sebou dvere a z okna na chodbe sa zahľadel na Zakázaný les. Mal ešte toľko povinností.

Niall Longbottom bol v histórii Rokfortu jej najmladším riaditeľom. Ale všetci uznali, že je na to viac ako spôsobilý. Zajtra mal osláviť svoje päťdesiatetretie narodeniny. Vedel, že mu manželka pripraví vynikajúcu tortu a kopu iného občerstvenia a pozve všetkých jeho blízkych i priateľov. A on ju nechcel predsa sklamať. Napadlo mu, že sa bude musieť pozhovárať so svojou zástupkyňou. Kasiopeja Lupinová mu predsa vždy pomáhala s písaním listov pre študentov a navštevovaním prvákov. Ani tento rok to nebude inak.

P. S. : Asi ste si všimli môj omyl - alebo teda preklep. Ide o Strateného dediča a nie Streteného ... :)))) ospravedlňujem sa.

[ » na začiatok « ]