Kapitola:
Pridaná: 10.9.2007, 11:49:22
Čítaná: 835×
Hodnotenie: (počet hlasov: 25)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Stratený dedič
Stručný dej: Po boji, v ktorom padol lord Voldemort sa narodilo dieťa. Nik sa nemal dozvedieť, koho je potomkom.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Po boji 2 » Po rokoch ... 3 » Skoro (ne)vypočuté proroctvo 4 » Konečne vo vlaku[/b] 5 » Samé stávky 6 » ,,Rokfortská strela" 7 » Listová horúčka a varovanie 8 » Riaditeľova návšteva 9 » Srdcová kráľovná 10 » Srdcová kráľovná II. 11 » Nedorozumenie 12 » Koncoročné skúšky 13 » Tingle a runy 14 » Prázdniny 15 » Narodeniny 16 » Svadba 17 » Stratené knihy 18 » Hostia na hrade 19 » Krkonošskí vlci 20 » Rozlúčkový ples 21 » Dejiny mágie 22 » U Potterovcov 23 » Šťastný Nový rok 24 » Nevinný 25 » Oddelenie na presadzovanie čarodejníckeho práva 26 » Vypočúvanie 27 » Aká je pravda? 28 » Karty 29 » Krstná mama 30 » Utečenci 31 » Stratený kameň 32 » Nejasný koniec 33 » Spečatený osud

Rokfort sa za tie roky vôbec neznemil. Čas mohol plynúť akokoľvek rýchlo, či pomaly. Niečo sa však predsa zmenilo. Zmenila sa budúcnosť.

Stalo sa to v deň, keď slávny chlapec, ktorý kedysi ani len netušil o svojom čarodejníckom pôvode porazil raz a navždy Temného pána. Kedysi v tých ťažkých dobách sa každí bál to meno čo i len vysloviť. Ak ho spomínali vo svojich rozhovoroch, oslovovali ho: ,,Ten, koho netreba menovať." Tak veľmi sa báli jeho zlosti a krutosti. Človek, ktorý bol horší ako chýry, ktoré ho predchádzali. Vládol temnou čiernou mágiou, vďaka ktorej sa z neho stalo monštrum s tvárou hada a dušou ... nie, on vlastne nemal dušu. Stal sa neľútostným vrahom, ktorý do konca svojho života nebol schopný objaviť čaro lásky.

Lenže to patrilo k minulosti. Lord Voldemort bol mŕtvy. Porazil ho chlapec, ktorý ako jediný prežil jeho útok smrteľnej kliatby dvakrát. Bol slávny, hoci po tom vôbec netúžil. On bol víťazom. Rovnako ako udatní a odvážni členovia Dumbledorovej armády a Fénixovho rádu, ktorí mu pomáhali. Pridali sa k nemu, aby vzdorovali nielen Voldemortovi, ale aj jeho stúpencom, ktorí sa obľubou nazvývali Smrťožrúti.

Áno, veľa ľudí kvôli tomu zahynulo. Ale ich smrť nebola zbytočná. Aj oni dopomohli k víťazstvu. Každí vyslovoval ich mená s úctou a rešpektom. Každí vedel, akí to boli veľkí hrdinovia.

Rokfort sa naozaj veľmi nezmenil. Hoci po tom veľkom boji potreboval pár úprav.

Ako prvé opravili Dumbledorovu hrobku. Voldemort ju poškodil, keď z nej ukradol starodávny prútik, relikviu, ktorá mu mala pomôcť poraziť toho nenávideného chlapca, ktorý prežil. Vedľa hrobky z bieleho mramoru vyrástla hneď nová, ale zo sivého. Na jej epitafe stálo: ,,Vďačíme ti za veľa. Odpočívaj v pokoji." Nad týmto textom boli vyryté dátumy narodenia a úmrtia, meno a strieborné črty tváre vytesané do mramoru na veky. Harry sa o to postaral sám. To bolo jediné, čo preňho po tom všetkom mohol urobiť. Jediný spôsob ako by si uctil jeho pamiatku a činy. Hoci to bolo až po jeho smrti. Hrobka patrila Severusovi Snapovi. Mužovi, ktorého spočiatku nenávidel, hoci to bolo vzájomné. Harry musel uznať, že sa v ňom mýlil. Severus mal vlastne len jednu jedinú chybu. Nenávidel Jamesa Pottera - Harryho otca -, pretože on bol tým, ktorý si získal jej srdce. Srdce a lásku Lilly Evansovej, Harryho matky. A to Severus nedokázal. No napriek tomu ju miloval. Až do samého konca.

Harry tam stál spolu s ostatnými, ktorý sa prišli rozlúčiť s riaditeľmi a nie práve obľúbeným profesorom Elixírov. Vzdali im hold tichou spomienkou. Pochovali aj ostatných, medzi inými Remusa Lupina a jeho manželku Nymphadoru a Freda Weaslyho. Atmosféra na ich rozlúčke so životom bola zvlášť smutná. Ale nikto zo živých nezabudol, že aj vďaka nim majú teraz oveľa jasnejšiu budúcnosť.

Keď si vtedy všetci zmorení po boji líhali do postelí, aby konečne dopriali svojim telám zaslúžený oddych, nikto ani len netušil, čo sa deje v starobylom, teraz opustenom sídle Lestrangeových.

V sídle tmavom a temnom ako bola povesť ich nebohých majiteľov sa medzi tými opustenými múrmi ozýval plač. Detský plač. Nikto ho však nepočul. Nikto až na jednu malú bytôsku, ktorá sa krčila a triasla pred vchodom toho hrôzostrašného sídla. Keď sa opovážila predsa vojsť, obzerala sa okolo seba, po všetkých kútoch, akoby z nich mal každú chvíľu vyskočiť duch samotnej Bellatrix. Keď tá osôbka stúpala hore schodmi, protestujúco vŕzgali. Plač bol čoraz hlasnejší. Vedel, že je blízko. Dvere na izbe boli poodchýlene. Len do nich slabo vrazil drobnou rukou a otvorili sa dokorán. Malý, sotva polmetrový škriatok pricupital dnu a opatrne sa blížil k postielke. Postavil sa na špičky a rukami sa chytil okraja kolísky. Keď pomaly otvoril svoje veľké sivé oči, uvidel rozkošné bábätko.

,,Nikto sa nedozvedieť," zapišťal ticho. ,,Nikto sa to nedozvedieť," zopakoval bojazlivo so slzami vo veľkých očiach.

,,Ja ťa odtiaľto vziať," prihováral sa mu. ,,Ďaleko, veľmi ďaleko." Načiahol k nemu svoje ruky a vzal ho opatrne do náručia. ,,Ty ísť so mnou."

Ešte raz sa obzrel po miestnosti a vykrádal sa po špičkách preč. Pri dverách však zastal a svoj zrak vrhol na stolík, kde sa v mesačnom svetle trblietala strieborná retiazka s príveskom. Bola síce roztrhnutá, ale aj tak sa po nej načiahol a strčil si ju do vrecka ošúchaného, modrého kabátika. Vykradol sa na chodbu, pozrel na bábätko a odmiestnil sa s ním.

P. S. Toto je moja prvotina :) Milujem knihy Harryho Pottera a obdivujem Rowlingovej fantáziu a talent. Viem, že sa jej nemôžem rovnať, ale môžem sa aspoň priblížiť. Budem rada, ak sa vám tento príbeh (zatial len 1. kapitola) bude páčiť aspoň trocha. Samozrejme očakávam vaše postrehy, návrhy i kritiku.

Testralka

[ » na začiatok « ]