Kapitola:
Pridaná: 8.9.2007, 11:21:30
Čítaná: 1231×
Hodnotenie: (počet hlasov: 39)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Nagini, Sirius Black, Lord Voldemort, Albus Dumbledore
Stručný dej: Na Rokforte je nová učiteľka - Nagini. Taktiež hrá na dve strany, ale ktorú si nakoniec vyberie?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Nagini 2 » Zoznámenie s Tichošľapom 3 » Had a potkan 4 » Hnev a úskoky 5 » Obrana proti čiernej mágii 6 » Zmierenie a kliatba 7 » Čierna kobra 8 » Hnev a trest 9 » Nový člen 10 » Stretnutie 11 » Spomienka 12 » Tom Riddle a nový návrh 13 » Výlet 14 » Jeden z najhorších dní 15 » Moc ničí 16 » Degasere 17 » Získané tajomstvo 18 » Obchodník 19 » Temný pán 20 » Dokonalý plán 21 » Spln 22 » Netvor 23 » Priatelia 24 » Sean O´Neil 25 » Schôdzka 26 » Temná stránka 27 » Vianočné prázdniny 28 » Trest 29 » Jaskyňa 30 » Navždy spolu

Bol chladný, sychravý deň. Jeseň začala na stromoch zanechávať svoje stopy, akoby každým novým odtieňom farieb chcela celému svetu ukázať svoju moc. Silný vietor narážal do okien Rokfortského hradu. Nagini sedela za katedrou v tichu, ktoré narúšalo len škrabanie bŕk na pergamene. Dívala sa neprítomne do okna a sledovala ako sa zaťahuje obloha plná mračien. Zahrmelo, zablýskalo sa a kvapka za kvapkou začali padať na okenný rám. Niektorí žiaci sa na chvíľku pozreli na začínajúcu búrku vonku. Nagini sedela nehybne, len si rukou prehrabávala lesklé tmavé vlasy. Nechávala si ich pomaly plynúť medzi prstami.

V jednom okamihu prudko mávla rukou a celou triedou k nej letel pergamen. Všetci sa strhli. Lenivo natiahla dlaň a do nej jej padol popísaný zvitok. Roztiahla ho a začala čítať. Bez toho aby odtrhla oči od textu, prehovorila pokojným až pobaveným hlasom: „Tsa, tsa,tsa. Čo to tu máme? Takže pán Timothy Barns si myslí, že keď sa mu nedívam na ruky, tak neviem čo robí. Ach, zase ma niekto podceňuje, ale je to milé,“ uškŕňala sa.

Postavila sa a test položila na stôl. Pomalým krokom sa blížila skoro k poslednej lavici. „A vy ostatní už máte dokončené, keď ste prestali písať?“

Všetci bez slova sklopili zrak a znova sa začali venovať úlohe pred sebou.

„Viete pán Barns, keď neviete podvádzať, tak to nerobte. Ak vidím, že niekto je naozaj kreatívny, tak ho dokonca nechám, aby pokračoval, ale vy ste to robili tak okato, že ma to až uráža,“ stále hovorila úplne pokojne. Stála s prekríženými rukami nad zvesenou hlavou nešťastného bystrohlavského tretiaka.

„Viete pán Barns, nečakala som, že aj bystrohlavskí študenti potrebujú samoopravovacie brká. Pán profesor Flitwick sa určite veľmi poteší. Ale aby ste nepovedali, že som až taká prísna, dovolím vám vybrať si trest. Samozrejme zostanete bez známky a zodpovedať sa budete svojmu vedúcemu fakulty, ale musíte uznať, že bez trestu to nejde.“

Natiahla ruku.

„A samozrejme, podajte mi prosím ten zázrak, ktorý ste si tak nenápadne vytiahli uprostred testu z tašky.“

Timothy sa na ňu nemal odvahu ani pozrieť a podal jej brko, ktoré ešte stále zvieral so strachom v chudej ruke.

„Takže pán Barns, do konca hodiny si môžete rozmyslieť, či sa vás nebude týkať najbližší víkend do Rokvillu, plus vašej fakulte stiahnem dvadsať bodov alebo vás bude čakať príjemný týždeň vrátane víkendu v spoločnosti pána Filcha, ktorý vám rád vymyslí nejakú užitočnú a zábavnú činnosť.“

Opäť si sadla za katedru, mávnutím prútika odstránila písomnú prácu a opäť sa zahľadela bez slova do dažďom zmáčaného okna.

Snažila sa myslieť na tisíc vecí, ale nedarilo sa jej to. Stále premýšľala nad tým Siriusovým listom. Zvedavosť ju ničila, pretože vedela, že už za ním nemôže len tak prísť a opýtať sa. Nemala vo zvyku byť trpezlivá. Informáciu, ktorú potrebovala si jednoducho zobrala po dobrom alebo po zlom. Nebolo pre ňu jednoduché zotrvávať v tejto situácii. Chcela urobiť všetko pre to, aby Siriusa pokorila alebo aspoň oslabila to ich kamarátske puto. Vedela, že ak budú držať po kope, budú hrozbou pre jej Pána. Z myšlienok ju vytrhlo zvonenie, ktoré oznamovalo koniec hodiny.

„Odovzdajte mi prosím vaše práce a nezabudnite sa podpísať, pretože vám to jednoducho neoznámkujem,“ prísne sa rozhliadala po triede, aby niekomu nenapadlo ešte niečo dopisovať.

Žiaci jej postupne nosili pergameny a odchádzali z triedy. Posledný, sa nešťastne dovliekol ku katedre bledý Timothy Barns.

„No čo pán Barns, ako ste sa rozhodli?“ pozerala sa na neho zhovievavo.

Tento vysoký chudý chlapec už mal aj tak svetlú pokožku, ale Nagini sa zdalo, že teraz je až priesvitný.

Prehovoril skoro šeptom: „ Pani profesorka, budem po škole s Filchom, pokojne aj dva týždne, len ma prosím neposielajte za profesorom Flitwickom.“

„Prečo Timothy? Pokiaľ viem, profesor Flitwick nie je prísny.“

„Viete, on to povie mojim rodičom a moja mama by ma zabila keby sa dozvedela, že som podvádzal. Viete ona bola na Rokforte hlavná prefektka a ja neviem čo ešte. Prosím.“

Zahľadel sa na ňu tak nešťastne, až jej to bolo smiešne. Ale ovládla sa a zatvárila sa absolútne vážne.

„Pán Barns! Dohodneme sa takto. Vy mi sľúbite, že už nebudete podvádzať a ja na oplátku napíšem odkaz vášmu vedúcemu fakulty, kde ho požiadam, aby bol diskrétny pred vašimi rodičmi. Dobre?“ mala pocit, že sa zadusí.

„Ďakujem pani profesorka, som vašim dlžníkom!“ vrátilo sa mu trošku farby do tváre.

Nagini zobrala prázdny pergamen a namočila si brko do atramentu. Napísala odkaz:

Drahý Filius!

Posielam Vám Vášho žiaka Timotyho Barnsa. Trošku podvádzal na písomnom teste, ale už som ho dostatočne potrestala stráveným časom po škole s naším milým Filchom. Nech sa to prosím nedostane do uší jeho rodičov. Je to zbytočné, pretože už sa aj tak dostatočne vytrestal vlastným strachom. Bojím sa, aby sa nám nerozpadol. Ale buďte prosím na neho prísny, aby sa o to náhodou nepokúsil znova. Aj keď vy s vaším šarmom neviem, či to vôbec dokážete.

Vaša kolegyňa, profesorka Nagini.

Skrútila pergamen, zapečatila ho a poklopala po ňom prútikom.

„Tak Timothy, požiadala som pána profesorka Flitwicka, aby bol ku vám zhovievavý a aby pomlčal o tomto incidente pred vašimi rodičmi. A teraz už choďte.“

„Ešte raz vám veľmi, veľmi pekne ďakujem pani profesorka.“

Nagini sa len usmiala.

Timothy odchádzal už narovnaný a so zdravšou farbou v tvári, takže nevyzeral ako keby mal každú chvíľu odpadnúť. Otvoril dvere a míňal sa akurát s nízkym zavalitejším chrabromilským šiestakom s plavými vlasmi a malými vodnatými očkami. Farba jeho pokožky sa nápadne ponášala na tú jeho pred tým, než mu dala Nagini „milosť“. Chlapec zaklopal provizórne na otvorené dvere do triedy.

„Dobrý deň! Môžem vojsť?“

„Poďte Peter, už vás čakám.“ Jej mierny a pobavený výraz tváre zmizol ako letné lúče slnka.

Peter zavrel za sebou dvere.

„Sadnite si prosím oproti mne,“ ukázala na prvú lavicu pred sebou. Peter poslúchol a bez slova si sadol. Nagini sa postavila a začala sa prechádzať pred lavicami.

„Viete Peter, urobili ste veľkú chybu,“ keď videla, že chce niečo povedať na svoju obranu, rukou ho zahriakla, „ale nebudem vás trestať.“

Peter sa na ňu trošku prekvapene zadíval.

„Viete, dokážem vás pochopiť. Zapáčilo sa vám, že môžete určitým spôsobom ovládať svojich priateľov.“

Peter sa zahanbil.

Z prísneho tónu prešla do mierneho, postavila sa oproti nemu a oprela sa o katedru. „Viem, že vás to mrzí a dúfam, že sa to viackrát nebude opakovať. Teda aspoň bez môjho vedomia.“

„Nie nebude, pani profesorka,“ povedal potichu a pod lavicou si nervózne prepletal prsty ako na výsluchu.

„Je tu niečo, čím by ste to mohli napraviť. A ešte dostanete aj odmenu.“ Peter sa na ňu zvedavo zadíval a ani sa nepohol. Slovo odmena mu evidentne zarezonovalo v ušiach.

„Povedzme, že sa zabudnem nášmu Pánovi zmieniť o vašej hrubej chybe. Pretože určite ste si nemysleli, že odo mňa by vás čakal jediný trest.“ Tvárila sa nezúčastnene, ale kútikom oka sledovala jeho reakciu. Petra zrazu premkol strach. Vôbec na také niečo nepomyslel. Ani mu nenapadlo aké ďalekosiahle následky mohlo mať jeho konanie. Nervózne behal očami v prázdne.

Nagini videla ako mu prúdia rýchlosťou blesku myšlienky v hlave.

„Pani profesorka,“ pozrel sa jej do očí, „ja urobím čokoľvek. Ja neviem ako sa vám mám odvďačiť. Ste taká milosrdná,“ jachtal so seba. Pokorne sklonil hlavu a bolo na ňom vidieť nesmiernu nervozitu.

„To nič Peter, to je v poriadku,“ hovorila k nemu až materinsky. Pristúpila k nemu a nežne mu položila dlaň na chrbát. „Nemusíte sa báť, veď viete, že u mňa máte tú najväčšiu ochranu,“ dívala sa pri tom do okna.

Peter sa nehybne pozeral pred seba a čakal čo od neho bude chcieť.

Nagini si prešla ku katedre a opäť si sadla. „Je to veľmi jednoduché Peter. Len jedna vec môže zvrátiť alebo skôr zmeniť túto situáciu.“ Urobila dramatickú pauzu. „Potrebujem vedieť čo sa presne stalo. Potrebujem ten list, ktorý dostal Sirius.“

Peter zdvihol zrak a pozeral sa jej do tváre. Nagini sa tvárila neurčito, ale hypnotizovala ho pohľadom.

„Ale ja ho nemám. Myslím, že ho chalani vyhodili. Viete je to zložitejšie. My sme raz... no vlastne Sirius... teda má, teda máme problém... s niekým...“ nevedel sa vykoktať. Bol čoraz viac nervózny. Studený pot mu začal stekať po čele. Nevedel jej to vysvetliť a tak ho zachvátila hrôza.

„Šššš.“ Tíšila ho Nagini, keď videla, že je na pokraji zrútenia. “To nič Peter, nemusíte mi nič vysvetľovať.“

Peter sa na ňu prekvapene pozrel.

„Potrebujem len vaše spomienky, nič viac. Z nich sa dozviem všetko. Dáte mi vaše spomienky, Peter?“ opýtala sa ho sladko, ale bolo poznať hrozbu v jej hlase. „Ja... áno... samozrejme, ale ako?“ stále koktal, nechápal o čo jej ide.

„To nič. Nebojte sa. Ja to zariadim. Vy si len uvoľnite myseľ a na nič nemyslite.“

Peter zavrel oči a snažil sa byť pokojný. Nagini vytiahla prútik a malú fľaštičku spod svojho habitu. Odzátkovala ju. Priložila prútik k Petrovmu spánku a pomocou legilimencie vytiahla presne tie obrazy, ktoré potrebovala. Strieborná hmota, ani plyn ani tekutina sa tiahla od jeho spánku až do fľaštičky. Zazátkovala ju a víťazoslávne sa na ňu usmiala, keď si ju prezerala.

„Výborne Peter. Ďakujem. Myslím, že mi to stačí.“

Peter otvoril oči a videl ako si Nagini vkladá fľaštičku pod habit.

„Môžete ísť. Uvidíme sa na budúci týždeň na našej prvej hodine.“

„Ešte raz ďakujem pani profesorka,“ povedal pokorne Peter a postavil sa na odchod.

„Veď som vám povedala, že pre vás som Nagini.“ Usmiala sa a mimovoľne sa spokojne dotkla fľaštičky.

Keď Peter odišiel, očividne spokojnejší, Nagini si s úľavou vydýchla. Teraz už len potrebovala mysľomisu. Nič iné jej neostávalo, len ísť za Dumbledorom. Vytiahla plnú fľaštičku a už len z tej spokojnosti sa pozerala na jej obsah, ako sa prevaľoval pod jej rukami.

[ » na začiatok « ]