Kapitola:
Pridaná: 29.1.2022, 18:35:24
Čítaná: 1219×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Severus Snape, Paulina Grantová
Stručný dej: Severus s Paulinou si už nejaký ten rôčik užívajú spoločný život. Jedného dňa však harmóniu, ktorú do Severusovho rodného domu ich spoločná láska priniesla, naruší neželaná návšteva. Otvorí staré rany, no dokáže ich aj zahojiť?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika

Kapitola: 1 » Nechcený hosť 2 » Vina a obhajoba 3 » Modriny minulosti 4 » Rozdiely 5 » Zabudnutá otázka 6 » Zaplátané jazvy 7 » Odvaha 8 » Cudzinec 9 » Hrdosť 10 » Epilóg: Svetielko budúcnosti

Severus a Tobias kráčali vedľa seba mlčky. Jediný zvuk, ktorý sa okolo nich rozliehal, bolo vržďanie snehu. Vzduch bol studený, no slnečné lúče ho postupne zohrievali. Severusovi napadlo, že keď sa vráti domov, mohli by sa s Paulinou vybrať na prechádzku k jazeru. Ak teda ešte bude po ceste na stanicu a späť vládať.

Nakoniec prelomil ticho Tobias. “Toto tu nebolo,” ukázal na malý obchodný dom, ktorý postavili pred dvoma rokmi.

“Nebolo tu veľa vecí.”

“Ani sa mi nezdá. Cokeworth sa až tak nezmenil. Rovnaká fabrika, rovnaký nečistý vzduch, rovnaké domy, rovnakí ľudia… Vždy som to tu neznášal.”

“Nie si sám.”

Tobias sa zasmial. “Žeby sme konečne našli spoločnú reč?”

Severus nadvihol obočie, no nemienil na túto otázku odpovedať.

“Tá Paulina je pekná.”

Severus opäť neodpovedal. Ak by bolo po jeho, uvalil by na Tobiasa Silencio, až kým ho neposadí na vlak. Bohužiaľ, za to by ho z ministerstva postihli, a on nemienil kvôli otcovi nič riskovať.

Na stanicu prišli za pol hodinu. Vlak odchádzal o päť minút. Severus kúpil otcovi lístok a strčil mu ho do ruky.

“Sadni si na lavičku,” povedal mu. Tobias prekvapene zažmurkal.

“Nebudem riskovať, že do toho vlaku nenasadneš a zase sa zjavíš pri našich dverách,” zavrčal Severus.

Tobias ho počúvol. Severus ostal stáť, dívajúc sa na hodinky. Nevedel sa dočkať, kedy ten prekliaty vlak s jeho otcom odíde. Cítil, že ho Tobias pozoruje, ale ignoroval ho. Za tých tridsať minút si ho obzrel bližšie. Iba veľmi zbežne pripomínal muža, ktorý ho kedysi týral. Stále by dokázal človeku ublížiť, ale skôr slovne ako fyzicky. Bolo zjavné, že pri svojej nižšej postave, trasľavých rukách a prepitom mozgu by sa ťažko dokázal postaviť niekomu dospelému - ba možno aj tínedžerovi - a pustiť sa doňho. A dieťaťu… možno by sa ani neunúval.

Stanica ohlásila príchod vlaku na nástupište číslo 2.

“Ideme,” zavelil Severus.

“Príde až o dve minúty.”

“A o tri odíde. Tu vlaky nečakajú. No tak, pohni sa.”

Tobias nespokojne vstal. Severus kráčal za ním. Tak rád by naňho použil legilimenciu. Ale to by bolo tiež čarovanie pred muklami.

Z diaľky počuli kolesá vlaku na kovových koľajniciach. Severus sa otočil tým smerom.

“Neverím, že to nechceš vedieť,” zasmial sa Tobias. Pohrdlivo, sarkasticky.

“Čo? Prečo si prišiel?” opýtal sa Severus.

Tobias prekvapene zažmurkal. “Á-áno.”

“Nebolo to, aby si ma požiadal o odpustenie,” povedal Severus a otočil sa k otcovi. “A ostatné dôvody ma až tak nezaujímajú.”

Tobias nadvihol obočie. “Hovorí sa, že starí ľudia ľutujú. Že sa chcú udobriť so svojimi deťmi. Že ich chcú ešte raz vidieť, než…” pokrčil plecami.

Severus ho prebodol očami. “Umieraš.”

“Stačí sa na mňa pozrieť.”

“A preto ťa mám ľutovať?” opýtal sa Severus. Nič také necítil. Tento muž mu bol cudzí. Nielen preto, ako vyzeral. Ale aj preto, že pocity, ktoré voči nemu kedysi prechovával, postupne vyprchávali.

Tobias prikročil k Severusovi bližšie. “Nechápeš, chlapče. Prišiel som, pretože som dúfal, že keď ťa uvidím, tak nájdem dôvod, prečo by som mal byť na teba hrdý.”

A je to tu, pomyslel si Severus. Posledný klinec do rakvy, slovná urážka, ktorá bola aj v detstve mnohokrát bolestivejšia, než úder, pretože sa liečila omnoho dlhšie.

Severus sa nadýchol. “A nenašiel si žiadny.”

Tobias prikývol.

Severus neodpovedal. Mohol mu čosi povedať, mohol ho poslať do pekla, mohol mu oponovať alebo ho počastovať škaredými nadávkami.

Nestál mu však za to.

Stanicu ohlušili brzdiace kolesá vlaku. Severus otvoril dvere a pomohol otcovi vyliezť po schodoch. Potom odstúpil a sledoval, ako si Tobias hľadá miesto. Usadil sa pri okne v jednom z kupé v strede vozňa.

Severus si bol vedomý, že by možno mal byť z Tobiasových slov ranený. Alebo nahnevaný. Či sklamaný.

Nič z toho však necítil.

[ » na začiatok « ]