Kapitola:
Pridaná: 20.1.2022, 15:32:15
Čítaná: 1118×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Carlotta Pinkstoneová, Wilford Eckerty, Miranda Goshawková
Stručný dej: Čo motivovalo Carlottu Pinkstoneovú, aby bojovala za zrušenie Medzinárodného zákona o utajení? Hoci ju tento aktivizmus preslávil a zvečnili ju aj na čarodejníckych kartičkách, v jej príbehu je veľa bolesti. Bolesti, straty, no aj lásky. A to sú tie najsilnejšie motivácie v boji za spravodlivosť.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika, tragédia

Kapitola: 1 » Kapitola 1. 2 » Kapitola 2. 3 » Kapitola 3. 4 » Kapitola 4. 5 » Kapitola 5. 6 » Kapitola 6. 7 » Kapitola 7. 8 » Kapitola 8. 9 » Kapitola 9. 10 » Kapitola 10.

LETO 1944

Wilford zadriemal a Carlotta sa naňho dívala. Sedela na jeho posteli a opierala sa o vankúš, zatiaľ čo on si položil hlavu do jej lona. Mala na sebe iba jeho košeľu, vlasy voľne rozpustené a slobodné. Taká mu vraj pripadala najkrajšia. Nie s drdolom, ktorý nosila ako sestrička.

Takéto chvíľky si mohli ukradnúť iba počas dňa.

Major. Major Eckerty, opakovala si v mysli. A beztak keď sa naňho pozerala, nebol to žiadny major. Ba nebol to ani vojak. Bol to skrátka muž, človek, ľudská bytosť, ktorá jej bola momentálne najbližšia na celom svete.

Blízkosť. Lenže aká blízkosť? Čo o sebe navzájom vedeli?

Spoznala jeho charakter. Láskavosť a citlivosť, na muža až nezvyčajnú, neskrýval pred svetom tak ako ona pred sebou. Vedela, že sa oženil a potom rozviedol. Raz sa stručne vyjadril aj k dôvodom. Jeho žena túžila mať dieťa a rodinu – a to jej z frontu nemohol dať. Nechcela naňho márne čakať, a tak sa ho vzdala. Bola to pre neho veľká rana, až kým sa nezaľúbil do Carlotty. Tak to povedal. Povedal, že sa zaľúbil.

To slovo jej znelo lahodne, a pritom naivne.

Čo on vedel o nej? Že sa nestala sestričkou dobrovoľne a vojnou i bojom pohŕda. Že robí spoločnosť umierajúcim, hoci nevie, čo im povedať. Že sa proti svojej vôli do neho až prirýchlo zamilovala. A tam sa zoznam končil.

Jedna vec bola minulosť, skúsenosti, ktoré ho spravili mužom, akého spoznala. Druhá vec bola identita, podstata bytia – ako fakt, že je čarodejnica. Nepotrebovali o sebe zisťovať informácie a osobné údaje, ale táto jedna záležitosť jej nedala pokoja. Blízkosť medzi nimi bola pravá, skutočnejšia než karáty najrýdzejšieho zlata. Preto ju toto tajomstvo tak veľmi narúšalo, aspoň z jej pohľadu. On ani netušil, že niečo také veľké tají.

Siahla po svojej vreckovke s drakom a upriamila na ňu zrak. Wilford precitol a pomaly sa posadil. „Deje sa niečo?“ spýtal sa a položil dlaň na jej plece. Myslel si vari, že sa chystá plakať?

„Chcela by som ti niečo povedať.“

„O svojej domovine? O Walese?“

Uvedomila si, ako sa jej páči jeho prízvuk. Americkú angličtinu neobľubovala, avšak z jeho úst znela krajšie ako akýkoľvek iný akcent. „Toto nie je drak Walesu.“

„Nie? Videl som waleských vojakov, ktorí sa hrdili vlajkou s červeným drakom.“

„Toto je čínsky ohnivák,“ prezradila mu. „Je to vtipné, keďže Wales má skutočne vlajku s červeným drakom, avšak typické waleské draky sú zelené.“

„Nerozumiem ti.“ Tváril sa zmätene, ako keby bola bláznivá. Alebo predpokladal, že si z neho robí nevhodné žarty.

„Ani neporozumieš,“ vzdychla. Zahľadela sa naňho a nadýchla sa. „Až kým ti to neukážem.“

„Čo mi chceš ukázať?“

Vložila mu vreckovku do ruky a spojila dlane ako pri modlitbe. Zatvorila oči a potom zo svojich dlaní vytvorila mištičku, ktorú otvorila, ako keď žobrák žiada peniaze. Stačilo zažmurkať a začali jej z rúk vylietať drobné vtáčatká. Dokonca trilkovali. Vyleteli k stropu a tam sa premenili na spŕšku farebných iskričiek.

Wilford v šoku vyskočil na nohy a preskakoval očami z Carlotty na poletujúce vtáčiky. Mykol sa, keď mu jeden pristál na pleci a rozprskol sa na iskry. Siahol si na plece, akoby chcel zahnať otravný hmyz, ale v tvári sa mu zračil údiv. Preniesol zrak späť na Carlottu. „Čo… čo to má znamenať? Ako… ako si to urobila?“

„Vo vojne sa smie všetko, no nie?“ poznamenala si skôr sama pre seba. Tiež sa postavila a chytila ho za obe ruky. Nebránil sa, nespúšťal z nej pohľad. „Som čarodejnica, Wil. Mágia je skutočná a ja ti ju môžem ukázať.“

×××

Obliekli sa a vyšli von. Síce vnútri a najmä u Wilforda v izbe mali najviac súkromia, no Carlotta tušila a dúfala, že mu čerstvý vzduch prospeje. Nekládol jej zvedavé otázky, ako si predstavovala. Vlastne si to nepredstavovala, pretože ešte pred pár minútami netušila, že mu prezradí, kto v skutočnosti je.

Nechala ho kráčať mlčky a vytrvalo šla popri ňom. Musel to byť preňho šok, avšak videl tie vtáčiky. Vedel, že si ich nevymyslel. Pred tým, čo človek vidí na vlastné oči, sa ťažko uteká. I keď občas sa nájdu takí, ktorým sa to podarí. On však pred realitou neunikal, natoľko ho poznala. Dala mu teda priestor, aby to spracoval po svojom. Bez slov a vlastným tempom.

Zastavili medzi dvoma budovami, v úzkej uličke plnej neporiadku a prachu. Tu ich určite nik nebude vyrušovať.

Carlotta naňho trochu neisto pozrela. Zamyslela sa, či skutočne záleží na tom, ako zareaguje. Záležalo jej na ňom natoľko, aby to bolo pre ňu dôležité? Aby ju to v hĺbke zasiahlo, pokiaľ by ju odmietol?

Nestihla si odpovedať a Wilford prehovoril: „Ukážeš mi to znova?“

„Chceš to vidieť?“ zažmurkala.

Pokýval hlavou a obzrel sa. „Ale opatrne.“

„Iste,“ prisvedčila. Vytiahla svoju vreckovku a zovrela ju v dlani. Privrela oči a pomyslela si: Colovaria. Pohľadom sa presvedčila, že ju mágia opäť poslúchla – vreckovka sa zmenila z bielej na sýtožltú. Čínsky ohnivák na nej vynikal ešte viac.

„To je úžasné,“ zašepkal a opatrne vreckovku uchopil. Díval sa na ňu zo všetkých strán, ako keby skúmal rekvizitu iluzionistu. „Nádherné…“

„Je to kúzlo,“ poznamenala. „A tie nie sú vždy nádherné.“

„Nie? Ako to myslíš?“

Vzdychla. Neuvažovala, prečo mu to vraví. „Mágia môže byť nebezpečná. Už na škole sa učíme obranné, no i mierne útočné zaklínadlá.“

„Na škole?“ vypúlil na ňu oči.

Nevdojak sa pousmiala. „Áno. Volá sa Rokfort. Prežila som tam úžasných sedem rokov. Zbožňovala som to tam.“

„Zbožňovala si školu?“ zahľadel sa na ňu. Pozorne a zvedavo, očami ju priam vyzýval, aby mu prezradila viac. „Tak to naozaj musela byť zázračná škola.“

V hrudi sa jej rozpínal smiech. A čoskoro vyšiel aj von, hoci stáli v mestečku poznačenom vojnou, odkiaľ zmizol normálny život.

LETO 1945

„Chcete tieto obvinenia poprieť?“ opýtal sa sudca a Carlotta pomaly zdvihla hlavu.

Hľadela naňho cez slzy, avšak podarilo sa jej zahnať ich. Pootvorila ústa, ale obhajca ju predbehol: „Vážený súd, dlhodobo sa venujem štúdiu muklov a musím podotknúť, že miesto, kde sa ocitla moja zverenkyňa, bolo plné muklov. Zaiste všetci uznáme, že situácia počas vojny bola odlišná od čohokoľvek, čo svet predtým zažíval. Čarodejníci sa ocitli priamo medzi muklami – na bojisku či poľnej nemocnici. Je azda iba prirodzené – a slečne Pinkstoneovej to skôr slúži ku cti –, že sa snažila splniť si svoju ľudskú povinnosť a pomôcť čo najväčšiemu počtu zranených. Hoci aj pomocou mágie. Zaiste muklovia, ktorým ošetrovala zranenia, nedokázali vnímať prítomnosť mágie, ktorú pre ich dobro nezištne použila.“

Zadívala sa na toho tučného mladíka a čudovala sa, ako dokáže jej konanie pri fronte interpretovať týmto spôsobom. Díval by sa na ňu inak, keby tušil, že väčšinu tých kúzel vykonala v hneve? Pod vplyvom zúfalstva a zo vzdoru? Nehnala ju humánnosť ani altruizmus. Poháňal ju žiaľ.

„Stále bol v platnosti Medzinárodný zákon o utajení. Aj vo vojnovom stave platilo, že je v záujme čarodejníkov utajiť náš svet pred muklami,“ vyhlásil sudca.

„Tak prečo ste to neriešili?“ pozrela na neho.

„Slečna, mali by ste radšej nechať rozprávanie na mňa,“ upozornil ju Stalk. „Som tu nato, aby som vás obhajoval.“

„Nebolo v našej moci zachytiť všetky čary uskutočnené v prítomnosti muklov,“ priznal muž vedľa hlavného sudcu. „Dnes ste však vykonali kúzlo pred Knižnicou Artemisie Lufkinovej, a preto sme vás zachytili.“

„A hneď predviedli pred súd,“ zašomrala.

„Potrebujeme procesy urýchliť práve preto, lebo sa ich cez vojnu dosť veľa nakopilo.“

„Stačí, nemusíte obžalovanej vysvetľovať, ako pracuje Wizengamot,“ zarazil ho hlavný sudca. „Odpovedajte na otázky, slečna Pinkstoneová, a všetko čo najrýchlejšie vybavíme.“

Stisla pery a letmo pozrela na Stalka. „Nemuseli ste ani prísť. Obhájim sa sama.“

„Na obhajcu máte právo a nárok. Neopustím vás,“ odvetil jej.

Tie slová ju zarazili. Obzvlášť posledné dve. Chápala, ako ich myslí, a predsa v nej vyvolali zvláštnu tieseň. Zrazu pocítila jeho dlaň na pleci, ktoré jej zľahka stisol. Netrvalo to dlho, ale v tom dotyku zavnímala nečakaný prejav ľudskej blízkosti. Podporu cudzinca, ktorý jej prišiel prejaviť pochopenie. A zastať sa jej pred Wizengamotom, avšak to jej zrazu pripadalo akési druhoradé.

Nemo prisvedčila a rozhodla sa nebojovať proti sebe ani proti nemu.

Zhruba pol hodiny odpovedala na podrobné otázky sudcov, keď opätovne vymenúvali kúzla, ktorými porušila Medzinárodný zákon o utajení, a Carlotta im musela vysvetľovať, za akých okolností a z akých dôvodov ich použila. Opakovali sa dva dôvody. „Lebo som sa zamilovala,“ tak znel prvý. Nechcelo sa jej veriť, že to hovorí nahlas. A druhý? „Lebo som chcela pomôcť.“

To bolo všetko. Celá jej obhajoba.

Napokon sa záverečnej reči zhostil advokát Stalk a začal kvetnato opisovať vojnovú situáciu. Nechcela sa tam vracať ani v predstavách, a preto sa snažila nepočúvať. Vysvetľoval, že bola pod neprimeraným tlakom situácie a ani jedno kúzlo nevykonala s nevhodným úmyslom. Navyše pripomenul, že mukel, ktorému kúzla dobrovoľne predvádzala „z lásky“, zomrel a jej tajomstvo nikdy neprezradil.

Poslali ju na chodbu, aby sa poradili. Na Stalkovu žiadosť ju zbavili magických pút a Carlotta vyšla von zo súdnej siene. Držala si zápästia a s povzdychom sa rozhliadla po lesklých čiernych stenách. „Myslíte, že ma oslobodia?“

„Odhadujem, že vám nanajvýš uložia pokutu. Žiaľ, takto teraz zarábajú na chod ministerstva. Vyhľadávajú si čarodejníkov, ktorí cez vojnu porušili niektoré nezmyselné nariadenia, a ťahajú z nich peniaze. Všetci si teraz musia uťahovať opasky, dokonca aj oddelenia ministerstva.“

Zamračila sa. „Ale to je…“

„Nespravodlivé,“ prisvedčil. „Ja viem, slečna Pinkstoneová.“

Sklonila hlavu a prudko si sadla na lavičku. Rezignovane a odovzdane. Beztak už nemohla nič urobiť. „Celú vojnu sme si hovorili, že je to všetko nespravodlivé. A teraz…? Je po vojne, aspoň v Európe, ale nespravodlivosť pokračuje. A viete prečo?“ zahľadela sa naňho. Blenheim jej opätoval pohľad, zrejme pochopil, že položila rečnícku otázku. Carlotta však mala naporúdzi trpkú odpoveď: „Preto, lebo vojna síce nepokračuje, ale ľudstvo áno.“

[ » na začiatok « ]