Kapitola:
Pridaná: 19.1.2022, 16:22:57
Čítaná: 909×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Carlotta Pinkstoneová, Wilford Eckerty, Miranda Goshawková
Stručný dej: Čo motivovalo Carlottu Pinkstoneovú, aby bojovala za zrušenie Medzinárodného zákona o utajení? Hoci ju tento aktivizmus preslávil a zvečnili ju aj na čarodejníckych kartičkách, v jej príbehu je veľa bolesti. Bolesti, straty, no aj lásky. A to sú tie najsilnejšie motivácie v boji za spravodlivosť.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika, tragédia

Kapitola: 1 » Kapitola 1. 2 » Kapitola 2. 3 » Kapitola 3. 4 » Kapitola 4. 5 » Kapitola 5. 6 » Kapitola 6. 7 » Kapitola 7. 8 » Kapitola 8. 9 » Kapitola 9. 10 » Kapitola 10.

LETO 1944

Bola rada, že sa najprv rozhodol ukončiť manželstvo, kým si ju vzal do postele. Aspoň už nebol zviazaný so žiadnou inou a ona sa nestala náhradou či „tou druhou“. Nie, v tých momentoch bola jediná a presne tak sa cítila.

Vcelku zotavený sa vrátil do veliteľskej budovy. A Carlotta šla s ním, no trávila pri ňom iba zriedkavé voľné chvíle.

Ležali v jeho úzkej malej posteli a on ju pod perinou jemne hladil na nahom chrbte, zatiaľ čo Carlotta hľadela von oknom. Ani nevedela, prečo sa tam díva, veď tam nebolo nič pekné. Nič, čo by stálo za pohľad. Iba vojnou zničená krajina. Tam kdesi na tej rovine sa začínal front. Tam sa bojovalo, tam sa umieralo. Tam sa zabíjalo.

Obrátila sa k nemu a priložila dlaň na jeho líce. „Kde si sa tu vzal, Wil?“ vzdychla.

Vycítil, že je to iba rečnícka otázka. Pobozkal jej končeky prstov a nechal ju ďalej uvažovať nahlas.

„Ty sem nepatríš. Myslela som si, že to ja tu nemám čo robiť. Avšak potom som ťa spoznala. Teda… stretla.“ Netrúfala by si tvrdiť, že ho pozná. Avšak to málo, čo z jeho osobnosti videla, si zamilovala. Zamilovala sa.

„Nik z nás sem nepatrí. A možno sem patríme všetci. My všetci sme to predsa spôsobili. Dovolili sme, aby to zašlo až sem.“

Sťažka prehltla a sklopila zrak. „Predstavuješ si niekedy život potom? Po tomto všetkom?“

Vkĺzol jej prstami do vlasov a hladil ju na šiji. Taký nežný dotyk nikdy nezažila, až jej z neho po tele behali príjemné zimomriavky. „Práve som začal,“ priznal.

Našla očami tie jeho. Videla sa v nich, odrážala sa v nich ako v dvoch miniatúrnych zrkadlách. Keď sa videla jeho pohľadom, pripadala si lepšia a krajšia.

Wilford sa pousmial. „Budeme mať domček na vidieku. Farmičku. Ráno nás bude budiť kohút a potom pôjdeme pozbierať vajíčka od sliepok.“

Nevdojak sa zasmiala. Koľké mesiace sa už úprimne nezasmiala? „Vieš si ma predstaviť v gumákoch, ako čistím kurín?“

„Teraz už si ťa viem predstaviť akokoľvek. A akúkoľvek.“ Prešiel jej končekmi prstov po línii chrbta.

Oľutovala, že sa spýtala na budúcnosť. Prečo to len urobila? Budúcnosť nejestvovala. Svet sa končil. Iba tým totiž mohla zdôvodniť sama pred sebou, že tu leží v objatí niekoho, koho sotva pozná, a nahovára si, že sú medzi nimi opravdivé city. Hlboké city.

Radšej ho pobozkala. Vášnivo, ako keby bol tým jediným, čo ju v tejto chvíli mohlo udržať pri živote.

×××

Bojoval. Hľadela do diaľky cez okno, pri ktorom sa usadila v jedálni. Vysielala tým smerom všetku nádej, ktorú v sebe dokázala zhromaždiť. Občas mala dojem, že je to iba jeho nádej. Nádej, o ktorú sa s ňou delil – o ktorú ho okrádala. Nádej, ktorú by v ňom najradšej potlačila, pretože kedykoľvek spomenul „ich farmičku v Kentucky“, na ktorú okrem sliepok už pridal aj kravy a kone, hrdlo sa jej zvieralo bolesťou.

Uväznila sa v beznádejnom vzťahu. V zaľúbenosti, ktorá spela iba k zlomenému srdcu. A predsa to bolo najkrajšie, čo kedy cítila. Práve na tom najhoršom a najškaredšom mieste na svete, v najkrutejších časoch ľudských dejín, zažívala tú najväčšiu nádheru.

Celou miestnosťou zavibroval zvuk sirény. Carlotta sa zdvihla a prehodila si cez plecia pletený sveter. Bežiac do ošetrovne, cestou si zapínala gombíky. Srdce jej bilo veľmi rýchlo a márne sa snažila v tme, svetlách nákladiakov a pomedzi všetky tie postavy, ktoré sa mihali okolo nej, rozoznať nejakú tvár. Teraz nebol čas hľadať Wilforda, musela tu byť pre kohokoľvek, kto potreboval jej pomoc.

A bolo ich mnoho.

Kričali, stonali, žiadali o morfín alebo o poslednú guľku. Našli sa veru aj takí, ktorí si pýtali rýchlu smrť. Zväčša potom do pár minút vykrvácali a stíchli, ale občas niekto zomieral dlho. Hodiny. Tí, ktorých výbuch poznačil popáleninami na pľúcach alebo vnútornými zraneniami, ktorým sa nedalo pomôcť.

Wilford ani nikto z jeho jednotky sa medzi nimi nevyskytol.

Carlotta držala za ruku blonďavého muža s fúzmi, možno päťdesiatnika. Chrčal z posledných síl, dýchalo sa mu čoraz ťažšie. Sedela pri ňom a čakala. Čakala, až mu hruď klesne a z jeho očí sa stratí vnímavosť. Ako okolo nej náhlivo prechádzala Juniper, vymenili si krátky pohľad a komunikáciu bez slov. Sestrička sa jej pýtala, či pre pacienta potrebuje morfín, a Carlotta zas odpovedala, že je našťastie v takom delíriu, že nevníma nielen ju, ale ani svoju bolesť.

Juniper šla ďalej, iba čo letmo prikývla. Nepýtala sa, prečo pri ňom Carlotta teda sedí. Ten muž skutočne nemal poňatia o svojom okolí a neuvedomoval si jej prítomnosť. Beztak jej prišlo neľudské nechať ho umierať osamote. Takých bolo priveľa priamo na bojisku, kde za nimi nemal kto prísť, nemal sa kto skloniť a naposledy im dopriať pohľad do láskavej tváre, hoci cudzej.

Vojak dodýchal. Carlotta počkala pár sekúnd a zatlačila mu oči a potom ho prekryla plachtou.

Vzápätí sa už ponáhľala za ďalšími.

×××

„Wil!“ Rozbehla sa k nemu, nedbajúc na okolie. Bolo jej jedno, kto ich vidí, kto sa z nich bude smiať alebo ich podpichovať.

Nevidela ho štyri dni, odkedy zazneli sirény prvýkrát. Celý ten čas netušila, čo je s ním. Možnosť, že zahynul priamo na fronte a ona sa to ani nedozvie, si nechcela pripustiť, no mátala ju v nočných morách.

A teraz pred ňou stál živý a zdanlivo zdravý. Snažila sa už ničomu neveriť na prvý pohľad, ale pri ňom dúfala. Skončila v jeho objatí a pritískala sa k nemu. „Máš nové odznaky,“ zhodnotila.

„Povýšili ma na majora,“ priznal. Pevne ju držal v náručí a vdychoval jej vôňu. „Za zásluhy v poslednom boji.“

Na hodnostiach jej nezáležalo, ale neunikla jej hrdosť v jeho hlase. „Vrátil si sa bez zranenia?“ pozrela mu do očí.

Miesto odpovede jej venoval bozk a až potom sa na ňu zadíval. „A ty? Ostala si bez zranenia?“ Palcom jej prešiel po líci so zvláštnou nehou.

„Ja? Mňa tu nik neohrozuje,“ odvetila.

„Pýtam sa na iné zranenia,“ vysvetlil a zadíval sa jej hlboko do očí. Hlbšie, ako mu chcela dovoliť.

„Všetci umierajú,“ šepla, pričom sklonila hlavu. „Všetci…“ privrela viečka.

Vzal ju okolo pliec a zobral na prechádzku. Pomalšiu ako inokedy, tichšiu a zároveň clivejšiu. Tentoraz počúval on a ona rozprávala. Iba stručné príbehy, do ktorých na pár okamihov nahliadla a zasiahli ju, aj keď nemali.

„Otvoril si moju bránu, moju priehradu, za ktorou som všetko držala. A teraz všetky tie pocity ako vodopády pretekajú von,“ hovorila.

„Carla, viem, že je to boľavé, ale to všetko je dobré.“ Uchopil jej dlaň a preplietol prsty cez tie jej. Ako nitky, ktoré vytvoria dokonalý steh. „Je dobré to všetko cítiť.“

„Nie je,“ protirečila mu. „Nie je to dobré, je to nanič. Chcem, aby sa to všetko skončilo. Aby bolo po vojne.“

„To chceme všetci. Všetci o tom snívame.“

Nie, chcelo sa jej vravieť, ty snívaš o niečom, čo nenastane. Nepovedala to však nahlas. Z jeho nádeje si síce brala, ale nemohla mu ju vziať všetku tým, že ju zoberie a zároveň odvrhne. Ak brať, tak si ju nechať pre seba. To jej pripadalo menej sebecké.

LETO 1945

Prechádzala zrakom po súdnej sieni a mračila sa. Spútali ju. Spútali ju vyčarovanými putami a usadili na stoličku doprostred vysokej miestnosti, kde sa nad ňou týčili rady sedadiel. Väčšina ostala prázdna, dívalo sa na ňu len päť párov očí. Traja muži a dve ženy. V strede sedel v najvyššom kresle čarodejník v smaragdovozelenom habite, naľavo dvaja muži v podobných habitoch, ktorí si čosi zapisovali, a napravo od neho dve ženy v bledších odevoch, ktoré listovali v spisoch.

Muž s ryšavou parochňou použil sudcovské kladivo, ktoré zadunelo s niekoľkonásobnou ozvenou a prerušilo beztak mŕtvolné ticho. „Carlotta Pinkstoneová, ste pripravená vypovedať v súdnom procese a vypočuť si obžalobu proti vašej osobe?“

Nechápavo sa na prítomných dívala. Ozaj ju budú súdiť za to, že nechtiac zhodila zopár desiatok ľudí z lavičiek? Dúfala, že sa pri tom nik vážnejšie nezranil. O nič také jej predsa nešlo. Hádam z nej nespravia zločinca. Násilnú kriminálničku. „Kde mám obhajcu?“

Ryšavec sa rozhliadol po sieni. „Zrejme mešká.“

Vtom sa ako na zavolanie otvorili dvere a vstúpilo veľké guľaté brucho. Nasledovali za ním tenké nožičky a zvyšok čarodejníka s fúzmi a kopou pergamenov v rukách. „Vážený Wizengamot, ospravedlňujem sa za omeškanie. Výťah sa zasekol medzi prvým a druhým poschodím a zaliala nás spŕška sovieho trusu. Potreboval som sa očistiť.“

Sudca naňho odmietavo pozrel. „Pristúpte.“

Carlotta muža sledovala, keď sa zhováral so sudcami, ale nepočula ich slová. Opäť sa ozvalo kladivo a fúzatý obhajca podišiel bližšie k nej. „Blenheim Stalk, odborník na muklov,“ predstavil sa.

„Odborník na muklov?“ nadvihla obočie. Nebola mukelka a nemala ani výraznejší muklovský pôvod, pokiaľ vedela.

„Carlotta Pinkstoneová,“ prihovoril sa jej opäť sudca, „ste obžalovaná z nezákonného používania mágie pred muklami. Obvinenia znejú: použitie privolávacieho zaklínadla Accio v prítomnosti muklov 26. júna 1944; použitie transfiguračných zaklínadiel Avis, Duro a Draconifors a ďalej mätúcich kúzel Colovaria na zmenu farby, Finestra na rozbitie skla a Fumos na vytvorenie hmly, to všetko v priebehu júla a augusta 1944. A v priebehu rokov 1944 a 1945 ste mnohonásobne použili v prítomnosti rôznych muklov liečivé zaklínadlá Episkey, Ferula a Rennervate.“

Zatvorila oči a sklonila hlavu. Srdce jej zrazu šlo vyskočiť z hrude. Všetky tie kúzla, to všetko bolo zviazané s Wilfordom. Zviazané a späté tak veľmi, až sa bála, že sa rozplače.

Paradoxne. Odkedy zomrel, Carlotta totiž nevyronila jedinú slzu.

[ » na začiatok « ]