Kapitola:
Pridaná: 18.1.2022, 15:06:17
Čítaná: 832×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Carlotta Pinkstoneová, Wilford Eckerty, Miranda Goshawková
Stručný dej: Čo motivovalo Carlottu Pinkstoneovú, aby bojovala za zrušenie Medzinárodného zákona o utajení? Hoci ju tento aktivizmus preslávil a zvečnili ju aj na čarodejníckych kartičkách, v jej príbehu je veľa bolesti. Bolesti, straty, no aj lásky. A to sú tie najsilnejšie motivácie v boji za spravodlivosť.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika, tragédia

Kapitola: 1 » Kapitola 1. 2 » Kapitola 2. 3 » Kapitola 3. 4 » Kapitola 4. 5 » Kapitola 5. 6 » Kapitola 6. 7 » Kapitola 7. 8 » Kapitola 8. 9 » Kapitola 9. 10 » Kapitola 10.

LETO 1945

„Prepáč mi, Miranda,“ ospravedlňovala sa jej. Už ani prezývka Andie jej nešla z úst. „Nedokázala som to. Nedokázala som…“

„To nič, Lottie. Naozaj sa nič nestalo,“ ubezpečovala ju. Obočie sa jej stiahlo a na tvári sa jej usadil ustarostený výraz. „Som rada, že si to skúsila. Nabudúce to pôjde.“

Carlotta si v duchu nadávala. Nervózne klepala nohami ako pijan bez alkoholu. Celý deň takto premárnila ničnerobením a zúfalstvom nad sebou samou, neschopná vyjsť na ulicu, nakúpiť, no ani poupratovať, ako si kedysi ráno zaumieňovala.

„Poď, uvaríme si večeru.“ Stisla jej plece a vybrala sa do kuchyne.

Carlotta sa jej snažila so všetkým pomôcť. Nakrájala zeleninu, potom umyla riad. Všetko bez použitia mágie. „Vieš, čo som pred niekoľkými mesiacmi, vlastne skoro pred rokom zistila?“ zvrtla sa k nej zrazu od umývadla.

„Čo také?“ Miranda sa na ňu láskavo usmiala. Azda až zhovievavo. Ako učiteľka na dieťa v škôlke, ktoré sa po pár týždňoch osmelilo prehovoriť.

„Niekedy dokážem čarovať bez prútika.“

„Čože?“ okamžite spozornela a výraz tváre sa jej zmenil. Razom sa z nej stala Miranda výskumníčka, akú si pamätala z Rokfortu. Na hodinách čarovania a herbológie jej oči vždy žiarili, taká bola fascinovaná. A teraz ju zrazu fascinovala Carlotta. Nie ako priateľka, ale ako objekt. „Ako to myslíš, že dokážeš…?“

Na moment privrela viečka. Stačilo si pomyslieť niektoré slovko a…

Priamo pred očami sa jej zrazu vznášala svetelná guľa. Žiara, aká by za bežných okolností vychádzala priamo z prútika, plávala vzduchom kúsok pred jej tvárou.

„Pre Merlina…“ Miranda vstala a podišla bližšie. Vytiahla svoj prútik a vkĺzla jeho špičkou priamo do svetla. Tvárila sa skúmavo a v očiach sa jej iskrilo. Potom spravila krok vzad a zahľadela sa na svoj prútik. Bez toho, aby čokoľvek povedala, sa rozžiaril.

„Neverbálne kúzlo,“ pokývala hlavou Carlotta. „Šli ti už v piatom ročníku.“

„Áno, ale ako vidíš, potrebujem na ne prútik. To, čo dokážeš ty… je nevídané. Veľmi neobvyklé. Mágia vyviera z tvojho vnútra.“

Zadívala sa na ňu a jej svetlo zmizlo. Miranda sklopila svoj prútik, a tak sa na seba dívali už iba v obyčajnom elektrickom svetle kuchynského lustra. „Čo to pre mňa znamená?“ opýtala sa, ako keby sa informovala u lekára, ako sa má naučiť žiť s novou diagnózou.

„Nemyslím, že čokoľvek zlé. Naopak,“ usmiala sa Miranda. „Objavila si v sebe niečo čarovné. Doslova.“

×××

Nemala chuť stať sa akousi obdivovanou a skúmanou atrakciou, avšak uvedomila si, že Mirande dôveruje rovnako ako pred tým peklom, ktorým si prešla. Možno prestala veriť v ľudstvo, avšak neprestala veriť v konkrétnych ľudí. Wilford jej to iba pripomenul, azda ju to nanovo naučil. Inšpiroval ju, aby sa k tej viere a dôvere dokázala vrátiť.

Pristala teda na návrh priateľky a sprevádzala ju do knižnice. Mirandino štúdium pozostávalo nielen z lekcií a prednášok skúsených čarodejníkov, ale aj z množstva hodín strávených práve na tomto mieste. A nešlo iba o vŕtanie sa v knihách a spisoch. Stretávali sa tu celé kluby študentov, ktorí spolu trénovali kúzla, debatovali o teórii alebo vykonávali herbologické či elixírové pokusy.

A okrem študentov neraz trávili čas v zákutiach knižnice aj učitelia a skúsení mágovia.

„Pán profesor Waffling,“ oslovila starého muža s orlím nosom, ktorý driemal v kresle. Na kolenách mu spočívali tri otvorené knihy, ktoré obrátil hore nohami. Carlotta videla, že Mirande ten pohľad nerobí dobre – aj na Rokforte ju opakovane kritizovala za ohýbanie rožkov namiesto zodpovedného používania záložiek –, avšak zahryzla si do jazyka.

Adalbert Waffling, vynikajúci teoretik mágie, sa mykol a otvoril oči. Zažmurkal na ne a chvíľu sa snažil zaostriť. „Slečna Goshawková,“ odzdravil ju. „A slečna…“ zatváril sa spýtavo. „Prepáčte, nespomínam si na vás zo svojich lekcií.“

„Ja som nie som vaša študentka,“ objasnila. „Som Carlotta Pinkstoneová.“

„Priviedla som svoju priateľku Lo… Carlottu, pretože sa chcem s vami poradiť, pán profesor.“

„Poradiť? Počúvam.“

„Carlotta dokáže čarovať bez prútika.“

Spozornel a narovnal sa. Z kolien mu spadla jedna z kníh a Miranda ju okamžite levitačným kúzlom zdvihla a preniesla na stolík. Knižka sa úhľadne zavrela, len čo sa narovnali všetky stránky, a spočinula na stolíku správnou stranou – titulnou stranou väzby nahor. „Predveďte sa,“ vyzval ju.

Carlotta nadvihla obočie, avšak vytiahla svoj prútik a podala ho Mirande, aby bolo zrejmé, že pri sebe žiadny nemá. Zamyslela sa a nechala v prázdnej váze na stolíku vyrásť trochu gýčovú kyticu z oranžových gerber a červených georgín.

„Orchideous,“ zhodnotil profesor Waffling chápavo a pousmial sa. „Zaujímavé. Skúšali ste aj obranné kúzla? Alebo útočné?“

Zľahka sa zamračila. „Nie som duelantka.“

„Bola však v dueloch veľmi šikovná,“ dodala Miranda. „Teda počas štúdia v Rokforte.“

„Vtedy som čarovala s prútikom a mojím súperom bol rovnako neskúsený tínedžer,“ poznamenala Carlotta. Vnútri sa nahnevala, aj keď to bola od Wafflinga v podstate neškodná otázka. Prečo však všetci hneď chceli všetko využívať v potenciálnom boji? Zraniť, ublížiť… v lepšom prípade sa ubrániť, avšak zas iba pred násilím. Vari sa ho ľudstvo nikdy nevzdá? Ani po dvoch svetových vojnách? „Prepáč, Miranda, asi to nebol dobrý nápad. Mala by som ísť.“

„Čože? Nie, Lottie…“ Miranda sa na ňu zmätene zadívala.

„Prepáčte,“ zahľadela sa na oboch krátko, zvrtla sa a zamierila k schodom.

Zbehla po točitom schodišti, len tak-tak sa vyhla mladíkovi, ktorý smeroval hore. Vypadli mu pri tom knihy, ale Carlotta sa ani neobzrela.

Vyšla na čerstvý vzduch a zhlboka ho vdýchla. Priala si, aby bol mrazivý, studený a ochladil jej vnútro. Čosi v nej horelo. Tá bezradnosť, zúrivosť voči všetkým ľuďom. Na nádvorí pred klasicistickou budovou knižnice sa nachádzal nespočet lavičiek a na mnohých z nich sedeli študenti či možno iba bežní sčítaní čarodejníci. Carlotta na ich prítomnosť nedokázala dbať, jednoducho vykríkla.

A vtom sa okolo nej zdvihol silný vietor a ako prívalová vlna zhodil všetkých ľudí z lavičiek. Prekvapene sa začali zdvíhať a obzerať, aby zistili, čo sa stalo. Carlotta jediná stála pevne na nohách a neveriacky sa dívala okolo seba.

V nasledujúcom momente sa pri nej sčista-jasna objavili dve postavy v tmavých habitoch. „Carlotta Pinkstoneová,“ prehovorila jedna z nich vyšším mužským hlasom, „ste zatknutá za nelegálne používanie mágie. Pôjdete s nami.“

„Ako prosím?“ zažmurkala, no ešte skôr ako stihla dokončiť vetu, schmatli ju za ramená a odmiestnili sa s ňou spred knižnice.

LETO 1944

„Chcel by ťa vidieť kapitán Eckerty,“ oznámila jej Juniper. Prišla jej dokonca zaklopať priamo do izby a Carlotta na ňu udivene pozrela.

„Mňa osobne?“ Nerozumela, prečo po ňu poslal takýmto spôsobom. Vari nedokázal počkať, až za ním príde sama od seba? Istým spôsobom jej to zalichotilo, aj keď Juniperin potláčaný úškrn sa jej nepozdával.

„Trochu ti ho závidím,“ priznala jej spolupracovníčka. „Je to kus chlapa. A ešte k tomu kus správneho chlapa.“

Carlotta sa slabo pousmiala. Bol, v tom mala pravdu.

Obišla ju a zamkla svoju malú izbietku. Zamykala ju hlavne preto, lebo v nej skrývala prútik. I keď zrejme by sa nikomu nezdalo podozrivé, keby v jej zásuvke našiel malú drevenú paličku, no nechcela riskovať, že by oň prišla. Nosiť ho pri sebe medzi toľkými muklami by bolo príliš riskantné.

Wilford sedel na svojom lôžku obklopený papiermi. Pri nohách mu spočíval otvorený kufrík, v ruke držal pero. Na nos si nasadil okuliare, no len čo ju zbadal ponad sklá, stiahol ich dole. Ktovieako mu nepristali, ale potreboval ich na čítanie. „Carla, chcel by som ťa o niečo požiadať.“

Zastala nad ním. Ich vzťah nebol tajný, no rovnako sa k sebe medzi ostatnými nezvykli správať ako bežní zaľúbenci. Tu predsa nebolo nič bežné. Tu nevznikali normálne vzťahy, iba vojnové zväzky. Ťahali ich k sebe laná zúfalstva a opustenosti a máloktoré dvojice by sa takto zblížili za bežných okolností v bežnom svete. Carlotta si toho bola vedomá a Wilford zrejme tiež. „O čo ide?“ opýtala sa.

„Potreboval by som, aby si poslala túto poštu.“ Vzal do ruky veľkú obálku, zrejme plnú dokumentov.

„Čo je to za poštu?“

„Podpísal som žene rozvodové papiere,“ odvetil.

Carlottu to neprekvapilo. Neprekvapilo ju, že jej nepovedal, že je ženatý. On jej nič nezatajil, pretože nebol povinný jej čokoľvek prezrádzať. Nežili tu normálne životy, tu sa jej nemusel spovedať. Nemusel jej nič sľubovať rovnako, ako ona nesľubovala jemu. Tu nešlo o spoločnú budúcnosť. Iba o dar prítomnosti, ktorý si odovzdávali navzájom.

[ » na začiatok « ]