Kapitola:
Pridaná: 29.5.2020, 14:40:43
Čítaná: 4495×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Remus Lupin, June Evansová, Sirius Black, Severus Snape
Stručný dej: Poviedka o Juniných prázdninách na Grimmauldovom námestí číslo dvanásť v roku 1995. Pokračovanie poviedky Rozhodnutie, ktoré neoľutoval a prequel poviedky Rozhodnutie, ktoré mu prinieslo šťastie.

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma

Kapitola: 1 » Opätovné stretnutie 2 » Žiadosť 3 » Spolupracovník 4 » Sendvič 5 » Prebdená noc 6 » Súhlas 7 » Kontrola 8 » Lúčny kvet 9 » Snaha pomôcť 10 » Otec 11 » Fotografia 12 » Dôvod 13 » Melanchólia 14 » Volanie 15 » Oddelenie záhad 16 » Bremeno 17 » Motivácia 18 » Šťastie 19 » Najbližšia rodina 20 » Objavený cit 21 » Prvýkrát

27. august 1995

June zišla dole do kuchyne. Celý dom bol prázdny, zrejme všetci - na rozdiel od nej - spali. Aj ona sa o to pokúšala, no nešlo jej to. O štyri dni bude na Rokforte. A hoci sa tešila, obávala sa, že keď tu nechá Siriusa s Remom, niečo sa im stane. Samozrejme, že ich nemohla ochraňovať - bola to naivná, absurdná predstava - no keď vedela, že ich uvidí každý deň (Rema v priemere každý tretí či štvrtý), pociťovala akúsi istotu. Keď odíde na Rokfort, bude od nich príliš ďaleko. A zrejme si s nimi ani nebude môcť písať.

Napustila si pohár vody a sadla si na stoličku. Zavrela oči a snažila sa vyprázdniť si myseľ, tak, ako ju to učil Snape. Už sa jej to občas darilo. Najmä, odkedy prišiel na Grimmauldovo námestie Harry. Bola omnoho pokojnejšia a spávalo sa jej lepšie.

Z rozjímania ju vyrušilo otváranie vchodových dverí. Strhla sa a vstala. Remus bol doma, večer sa predsa rozlúčili pred jej izbou. Tonksová bola na nočnej. Profesor Dumbledore trávil posledný týždeň na škole, kontrolujúc opatrenia. Mohol to byť jedine…

Vo dverách kuchyne sa zjavila Snapova vysoká silueta. Zastal na prahu a hoci bola tma, cítila, ako si ju jeho čierne oči premerali.

Nepovedal nič, len rýchlo prešiel k najbližšej stoličke a prudko na ňu klesol. “Prineste mi vodu,” povedal potichu.

June nadvihla obočie. “Prosím by neuškodilo.”

Bola si istá, že prižmúril oči, hoci to nemohla vidieť.

“Tak prinesiete mi ju?” zasipel.

“Tu máte moju,” odpovedala a podala mu svoj pohár. “Ešte som z nej nepila.”

Vzal ho od nej. Slabo ho naklonil a trochu vody sa vylialo na jeho habit. Zanadával, no priložil si pohár k perám a napil sa.

June stála nad ním a dívala sa naňho. Ak by bola schopná niečo z neho vycítiť, vedela by, čo povedať. Lenže pri Snapovi necítila nikdy takmer nič.

Keď dopil, tresol pohárom o stôl. “Teraz ma nechajte,” povedal.

“Mám niekoho zavolať?” opýtala sa tichým hlasom. Bolo jej jedno, že očividne nemal žiadne móresy. Niečo sa s ním dialo. Ak prišiel uprostred noci sem…

“Povedal som, aby ste ma nechali.”

June odula pery a vyšla von na chodbu. Vzala z nej veľký svietnik, ktorý neustále horel a vrátila sa do kuchyne. Otvorila lampu a zažala ju. Vďaka reťazovému kúzlu sa rozsvietili aj ostatné lapmy v kuchyni a osvetlili Snapovu zhrbenú postavu.

“Ach, do frasa, slečna Evansová,” zavrčal a prižmúril oči. Vytiahol prútik, no než ním mávol, June sa nad neho stihla postaviť. Keď ho zbadala, zhíkla.

Videla ho už neutrálneho, nahnevaného, naštvaného, zúrivého, krutého, škodoradostného, dokonca zúfalého, no nikdy nie slabého. To bolo jediné prídavné meno, akým dokázala pomenovať to, ako pôsobil. Oči mal slabo zakalené, pokožku mŕtvolne bledú a ruky sa mu triasli. Jednou sa držal za hruď a v druhej zvieral prútik.

Cítila, ako ňou prenikol ľadový strach. Rozšíril sa jej celým telom, a hoci čakala od neho nejakú poznámku na svoju reakciu, neprichádzala. V tomto prípade by však bola rada, ak by ju aj počastoval kritikou alebo sarkazmom, než aby ho videla v takomto stave.

“Čo sa vám stalo?” opýtala sa rozochveným hlasom. Vzápätí si všimla, že mu popri uchu steká pramienok krvi.

“Pre Merlina.” Podišla k umývadlu, vytiahla z komody čistú utierku a namočila ju. Potom sa vrátila k nemu. “Nemôžem čarovať, takže vám to neviem vyčistiť kúzlami, ale…” podávala mu utierku. Zamračil sa na ňu a potom na June. “Vyčistím si ju sám,” zamumlal.

“Tak prečo ste to zatiaľ neurobili?” opýtala sa a pristúpila bližšie. Ignorujúc jeho myknutie hlavou, mu pritisla utierku na krvavú ranu. Sykol, no chytil jej zápästie a pritisol si studenú látku ešte silnejšie.

“Mal som iné starosti,” odpovedal na jej otázku. June sa naklonila, aby mu videla do tváre. “Mali ste stret so smrťožrútmi? Alebo aurormi?”

Chvíľu mlčal. Potom si premeral jej tvár a povedal: “To prvé.”

“Hádam vás neodhalili,” zhíkla a cítila, ako zbledla. Ruka sa jej nevoľky zachvela.

“Smrťožrúti sa nebijú iba s dobrými čarodejníkmi.”

Chvíľu jej trvalo, kým spracovala jeho slová. “Bijú sa medzi sebou?”

“Máte viac rozumu, ako som si myslel,” poznamenal sarkasticky. Nepohodlne sa však pomrvil a tvár sa mu skrčila od bolesti.

“Ste ranený ešte niekde inde?” opýtala sa.

“Už nie.”

Pochopila. Hoci kúzla dokázali jazvy vyliečiť, bolesť po nich ostávala ešte niekoľko minúť či hodín v závislosti od toho, aké boli vážne.

“Prosíte si ešte vodu?” spýtala sa.

“Prosím.”

Naplnila mu pohár. Sadla si oproti nemu a hľadela, ako sa napil. Až potom položil prútik na stôl a zavrel oči. Zhlboka, trhane sa nadýchol a chvíľu sa nehýbal.

“Naozaj nemám nikoho zavolať?” šepla opatrne. Bola by radšej, ak by ho niekto prezrel. Istotne sa vedel postarať sám o seba, no možno...

“Nie.”

“Tak dobre,” rezignovala. Mlčky sedela a snažila sa naňho nedívať, no bolo to ťažké. Bola si vedomá, že jeho práca pre rád je riskantná - riskantnejšia, než kohokoľvek iného - no nikdy si nepredstavovala, aké následky by mohlo mať jeho odhalenie. Jeho krytie nebolo, samozrejme, tentoraz prezradené, no po prvýkrát v živote ho videla slabého. Čo sa s ním stane, ak ho odhalia? Na to ani nepomysli, zahriakla sa. Je šikovný. Nerobil by túto prácu, ak by na ňu nebol stopercentne kvalifikovaný.

Napriek tomu sa v nej v tej chvíli zrodilo niečo, čoho sa už nikdy potom nezbavila. Obdiv.

“Choďte si ľahnúť, slečna Evansová,” prerušil ticho.

“Myslíte si, že po tomto by som zaspala?” opýtala sa s jemným úsmevom a vzala utierku.

“Videli ste aj horšie veci,” odpovedal trochu vyhýbavo, no tón už nemal taký odmeraný.

“To neznamená, že mi na vás nezáleží,” odpovedala potichu. Vzápätí sa zarazila, no tie slová už boli vonku. Neuhla pohľadom, hoci to bol jej prvý impulz. Vytrvalo mu hľadela do očí. “Zachránili ste mi predsa život.”

Nepovedal na to nič. Priložil si prútik k rane a zacelil si ju.

“Stáva sa to často? Takéto bitky?” pýtala sa ďalej. Vedela, že si to môže dovoliť. Azda iba dnes v noci, keď ju neučí, ani neinštruuje, keď ho vidí zraniteľnejšieho, než akým v skutočnosti bol, než akým sa tváril, že bol.

Snape stisol pery k sebe. Netváril sa nahnevane, skôr… váhavo. Napokon dopil zvyšok vody a požiadal ju - skutočne požiadal, slovíčkom prosím - o ďalší pohár. Keď mu ho priniesla, povedal: “Tieto bitky sú bežnou súčasťou výcviku medzi nasledovateľmi temného pána. Cvičia bystrosť, zrelosť, flexibilitu a rýchlosť. Pripravujú ich na skutočné bitky proti aurorom.”

“Ibaže sa bijú neférovo,” hlesla.

“Ak chcete prežiť, musíte sa biť neférovo.”

Otvorila ústa na protest, no uvedomila si, že má pravdu. Ak by sa ocitla v bitke na život a na smrť, neváhala by porušiť pravidlá duealu, aby z nej vyviazla celá.

“S koľkými ste sa bili?”

“S dvanástimi.”

Dvanástimi... Nevedela si predstaviť, že by sa naraz postavila toľkým čarodejníkom. Koľko rýchlosti a svižnosti si to vyžadovalo?

Uvedomila si, že ho vlastne asi nikdy nevidela čarovať. Nie skutočne. Na elixíroch sa len plachtil po triede a namiesto útočných kúziel používal svoj jazyk. A inokedy... Jediný krát, kedy ho videla použiť prútik, bolo, keď odzbrojil Lockharta v Klube duelantov. Vtedy tomu veľa pozornosti nevenovala, pretože odzbrojiť Lockharta by dokázalo aj dieťa v predškolskom veku. Lenže keď si tú spomienku vybavila, uvedomila si, že Snape narábal s prútikom rovnako britko a skúsene ako so svojím jazykom - bol vždy pripravený použiť ho na to, aby zaútočil, alebo sa bránil.

“A koľkí z toho vyšli so zraneniami?” opýtala sa.

“Dvanásti.”

Potichu sa zasmiala. “A čo Voldemort?”

Jeho nálada sa očividne zhoršila. “Čo s ním?”

“Aký je?”

“Áno, je silnejší, ako keď ste ho videli naposledy,” odpovedal jej priamo na otázku, ktorú mu ešte nepoložila.

“Ide po mne?”

“Zatiaľ nie. No ak by dostal príležitosť, neváhal by sa pokúsiť obrátiť vás na svoju stranu.”

June si odfrkla. “Nech sníva ďalej.”

“Toto je vážne, slečna Evansová,” napomenul ju trochu nervózne.

“Myslíte si, že to neviem?” opýtala sa s povzdychom. “No radšej by som zomrela, než by sa priklonila na jeho stranu.”

“To nehovorte,” zarazil ju.

“Je to pravda,” pozrela mu do očí. “Nejestvuje dôvod, pre ktorý by som s ním začala spolupracovať.”

“Mohol by vás donútiť,” poznamenal. Neznelo to ako vyhrážka, ale ako varovanie.

“Mám predstavu, ako asi.”

“Nemáte,” odpovedal okamžite. Naklonil sa k nej bližšie, tak ako vždy, keď jej chcel niečo vyčítať. Teraz však nemal na tvári ten hrozivý výraz ako bežne. “Temný pán nepozná zľutovania. Bude vás mučiť, pokiaľ ho nebudete prosiť, aby prestal. A on bude len pokračovať. Kým nestratíte vedomie. Kým neprídete o schopnosť rozoznať deň od noci. Kým nezabudnete svoje meno. Kým si nebudete želať, aby ste radšej zomreli, ako žili vôbec so spomienkami na tú bolesť, čo vám spôsobil.”

Hovoril pomaly. Prenikavo. A ona cítila, ako sa v jej vnútri rodí strach. Nie z neznámeho. Práve naopak. Cítila, že to, o čom jej Snape rozprával, dôverne poznal. A potom si uvedomila, že ho po Voldemortovom návrate v škole nevideli týždeň.

“Netušila som…” hlesla.

“Tak teraz už tušíte,” skočil jej do reči. Zabodol sa do nej svojimi čiernymi očami. Ak by jej chcel čítať myšlienky, mohol by. No on sa na ňu jednoducho díval.

“Koľkokrát?” opýtala sa. “Koľkokrát to urobil vám?”

“Trikrát. Je to test. Test vernosti.”

Prehltla a tentoraz sa naňho ona dlho pozerala. Koľkokrát sa zranil? Koľkokrát ho mučili? A koľkokrát ho to ešte čaká?

“Ste neuveriteľne odvážny,” vytisla zo seba. Nikdy v živote mu žiadny kompliment nezložila. Práve naopak - častovala ho všetkými možnými nadávkami a menami, toľkokrát mu vytkla, aký je bezcitný, krutý či vypočítavý.

Šokovalo ho to rovnako ako ju. Prepichoval ju pohľadom ešte intenzívnejšie, až zo seba napokon vytisol tiché “dakujem.” V tej chvíli zacítila čosi ako vďačnosť. Iba štipku, pominuteľnú, a krehkú, no bola si istá, že to bola jeho emócia.

Zdvihla kútiky nahor a pomrvila sa na stoličke. “Čo by som ešte mala o Voldemortovi vedieť?” spýtala sa potichu.

Narovnal sa a oprel sa o operadlo. “Aj to, čo som vám prezradil, bolo priveľa.”

“Takže ste konali proti rozkazom profesora Dumbledorea?”

Bolo očividné, že sa mu táto jej poznámka nepáčila, no nekomentoval ju. “Sú názory, v ktorých sa s Dumbledoreom rozchádzame.” Odmčal sa a znova sa napil. Do tváre sa mu začínala vracať farba. “Má vás priveľmi rád. Chce vás chrániť za každú cenu. Lenže už nie ste dieťa.”

“Nie som,” súhlasila. “Tak čo by som ešte mala vedieť?”

“Že je bezcitný. Nezastaví sa pred ničím, kým nezíska moc. Bude zabíjať a ničiť bez ohľadu na to, koľkým ľuďom to ublíži. To, aký máte z neho strach, je len štipka z toho, aký by ste z neho mali mať."

“Vy sa ho bojíte?”

“Už nie,” precedil cez zuby. Vzápätí akoby si uvedomil, čo povedal. Vystrel sa a dokončil: “Obrana proti čiernej mágii vám ide dobre. Učte sa ju naďalej. Aj mimo hodín. A naučte sa tú prekliatu oklumenciu. Môže vám a vašim blízkym zachrániť život.”

Stisla pery k sebe. “Posnažím sa.”

Nastalo medzi nimi ťažké ticho. Veľmi ťažké. June cítila, že jej prezradil viac, než by mal; možno než by chcel. A napriek tomu vedela, že sa pre to ani jeden z nich necíti zle. Tak ako Remus, aj Snape mal pocit, že nie všetko by malo pred June ostať utajené.

“Nechcete si ísť ľahnúť? Pohovka v miestnosti, kde mávame oklumenciu, je voľná.”

Postavil sa a trochu sa zapotácal. Natiahla k nemu ruku, no on okamžite zdvihol dlaň. “Choďte spať, slečna Evansová.”

“Odprevadím vás do izby.”

“Nie som nevládny.”

“Ale keby ste kdesi na polceste odpadli, neodpustila by som si to,” pousmiala sa.

“Je to len osem metrov.”

“A?” nadvihla obočie.

Vzdal to a pomaly sa vybral po chodbe, držiac pred sebou zapálený prútik. Otvoril dvere a vošiel dnu. Modrasté svetlo ožarovalo iba ľavú časť jeho tváre. Vyzerala inak, dostala zvláštny nádych. Pôsobila, takmer akoby patrila duchovi. Duchovi s očami takými čiernymi, že ak by sa do nich niekto ponoril, už by nenašiel cestu von. “Môžete ísť. Dobrú noc, slečna Evansová,” zaželal jej potichu.

“Dobrú noc, profesor Snape,” usmiala sa a vybrala sa hore po schodoch. Ľahla si do postele a po rekordných troch minútach hlboko zaspala.

[ » na začiatok « ]