Kapitola:
Pridaná: 27.5.2020, 17:53:11
Čítaná: 2162×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Remus Lupin, June Evansová, Sirius Black, Severus Snape
Stručný dej: Poviedka o Juniných prázdninách na Grimmauldovom námestí číslo dvanásť v roku 1995. Pokračovanie poviedky Rozhodnutie, ktoré neoľutoval a prequel poviedky Rozhodnutie, ktoré mu prinieslo šťastie.

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma

Kapitola: 1 » Opätovné stretnutie 2 » Žiadosť 3 » Spolupracovník 4 » Sendvič 5 » Prebdená noc 6 » Súhlas 7 » Kontrola 8 » Lúčny kvet 9 » Snaha pomôcť 10 » Otec 11 » Fotografia 12 » Dôvod 13 » Melanchólia 14 » Volanie 15 » Oddelenie záhad 16 » Bremeno 17 » Motivácia 18 » Šťastie 19 » Najbližšia rodina 20 » Objavený cit 21 » Prvýkrát

6. august 1995

“Pecka, že sme to zvládli,” skonštatovala Tonksová a preskočila prah do kuchyne, o ktorý by sa najskôr inak potkla. Remus sa zasmial a prikývol. “Áno. Všetko to utajovanie sa, zdá sa, vyplatilo.”

“Hej. Asi by sme mali June povedať, že jej brat už dorazil.”

Remus prikývol. “Idem za ňou.”

Vyšiel hore po schodoch a zaklopal na dvere do jej izby. Nenašiel ju tam.

Buď bola v Ronovej izbe, alebo v pivnici. A keďže nevedela, kedy presne Harryho privezú, predpokladal, že je v pivnici. Pokiaľ netrávila čas upratovaním alebo rozhovormi so Siriusom, vždy bola tam. Zbehol rýchlo po schodoch, aby stihol začiatok stretnutia rádu, a keď uvidel otvorené dvierka do pivnice, zohol sa a zavolal jej meno.

“Áno?” pribehla pod schodisko.

Remus sa usmieval. “Harry je tu.”

Kvôli tieňu nevidel jej tvár jasne, no všimol si, ako sa jej zaiskrilo v očiach. Vzápätí vybehla hore na chodbu a nahlas sa zasmiala.

“Musím ísť na stretnutie. Myslím, že je v Ronovej izbe,” povedal jej náhlivo.

Zdvihla oči k stropu. Chvíľu sa ešte usmievala, no potom jej tvár zvážnela. “A hnevá sa. Veľmi.”

Remus stisol pery k sebe. “Tak choď za ním.”

Prikývla. “A ty na to stretnutie. A Remus…” zašepkala náhlivo, keď sa rozbehol po chodbe, “ďakujem, že ste ho dopravili v poriadku.”

Opätoval jej úsmev. Oznámenie o Harryho vylúčení a následnom procese niesla ťažko. Neustále opakovala, že vedela, že sa niečo takéto stane - a on vedel, že to neboli iba prázdne slová - naozaj cítila, že sa niečo pokazí. Každý deň sa na Harryho pýtala, chcela vedieť, či je v bezpečí, či ho nenapadli ďalší dementori, či príde na Girimmauldovo námestie. Napokon jej Remus sľúbil, že ak sa Dumbledore rozhodne Harryho priviesť do stanovišťa Fénixovho rádu, on sám sa tej záchrannej misie zúčastní.

June zavrela dvere do pivnice a vybrala sa do Ronovej izby. Počula z nej krik. Nebol to zvuk, ktorý si želala z Harryho hrdla počuť po takom dlhom čase ako prvý, ale bolo to lepšie, než ho nepočuť vôbec.

Otvorila dvere presne vo chvíli, keď sa oproti Harrymu zjavili Fred s Georgom. Svojským spôsobom ho pochválili za rozsah jeho hlasu, a hoci June vnímala, že Harry má ešte stále zlú náladu, uškŕňala sa.

“Navyše, ak by si nebol zaujatý nami dvoma,” povedal George, chytil Harryho okolo pliec a začal ho otáčať k dverám, “všimol by si si, že je tu ešte jedna osoba, na ktorú si sa nevykričal.”

Keď Harryho zelené oči spočinuli na June, chvíľu na ňu neprítomne hľadel. Čakala, že sa oborí aj na ňu - a úplne by chápala, prečo. Lenže on sa jej len vybral oproti a na prahu ju tuho objal. Zaborila si tvár do jeho ramena a pevne ho stisla.

“Som rád, že si tu,” zamumlal jej pri uchu.

“Aj ja. Strašne,” šepla a odtiahla sa.

Chvíľu si ho prezerala. Schudol - rovnako ako ona. Mal kratšie vlasy a výraznejšie črty. Bolo to čudné, no keď boli počas školského roka spolu, nikdy na ňom nebadala, ako vyrástol. Vždy to postrehla až po prázdninách.

Potom zbadala, že George drží v ruke predlžovacie uši.

“Nechám vás, zisťujte,” usmiala sa.

“Neostaneš?” opýtal sa Harry zarazene.

So smutným úsmevom pokrútila hlavou. “Nie.” Vymenila si s Hermionou a Ronom rýchly pohľad. “Budem v pivnici. Potom…” pozrela na Harryho, “môžeš kľudne prísť za mnou.”

“Ale…” zaprotestoval. June si bola vedomá, ako to muselo vyznieť. Len teraz prišiel, nevideli sa päť týždňov, a ona ho iba pozdravila a vzápätí sa brala preč.

“Potom ti to vysvetlím, dobre?” povedala. Nechápal ju, ale toleroval to. Prikývol a s trošku smutným pohľadom ju vyprevadil na schodisko.

Keď sa dvere zavreli, June sa pomaly vybrala späť do svojho laboratória. Keď jej Remus prišiel oznámiť, že je Harry na Grimmauldovom námestí, práve dokončila dnešné povinnosti týkajúce sa elixíru. Nemala sa však kam uchýliť, do svojej izby sa jej nechcelo, a za uplynulé týždne si na pivnicu tak zvykla, že tam trávila čas aj vtedy, keď nemusela. Na pocite, že sa nachádza pod neodhaliteľným domom, bolo niečo upokojujúce.

Trvalo niekoľko desiatok minút, kým sa Harry objavil na schodisku. “June?”

“Tu som,” pribehla k nemu a dohliadla na to, aby sa náhodou na nepošmykol.

Vymenili si rýchly pohľad a potom sa popozeral. “Vyzerá to tu ako… u Snapa. Len je tu viac svetla.”

Zasmiala sa. “Hej. On to tu viac-menej zariadil.”

“A čo tu robíš ty?”

“Varím elixír?” uškrnula sa. “Protivlkolačí. Pre Rema. Aby mu to zjednodušilo premeny.”

“Myslel som si, že je náročný.”

“Pochybuješ o mojich schopnostiach?” usmiala sa. “Ale máš pravdu. Je náročný. Náročnejší ako Všehodžús.” Vzápätí sa zasmiala. “Tento, našťastie, nevarím preto, aby som chytila samú seba.”

“Keby si bola ešte aj vlkolak, asi by to bolo už naozaj divné,” skonštatoval.

“To hej.”

Na okamih sa odmlčali. Potom sa bez slova vybrali na pohovku, ktorú jej tam pripravil Sirius a sadli si.

June čakala, kým Harry začne. Ona mala možnosť rozprávať sa päť týždňov. On nie.

Napokon sa nadýchol a nasilu kontrolovaným hlasom povedal: “Ron s Hermionou hovoria, že o ráde nechceš nič vedieť.”

Prikývla. “Nevedela som ani o tom, že dnes prídeš. Ale som rada, že po teba šiel práve Remus.”

“Prečo nie?” V jeho hlase začula výčitku.

Otočila sa k nemu a sadla si do tureckého sedu. Takto sedávali vždy, keď sa rozprávali vo dvojici. Harry však ostal nohami pevne na zemi, dlane mal spojené a díval sa na ňu iba úkosom.

June sa nadýchla. “Pamätáš si, keď sme boli na cintoríne, a ja som kričala od strachu ešte skôr, než sa Voldemort vrátil?”

“Pamätám. Desil som sa, že ťa niečo bolí, alebo že ťa permanentne mučia.”

Dojato prehltla. “Bolo to preto, že som videla, čo sa stane. Videla som, že sa Voldemort vráti skôr, než sa to stane. Desila som sa toho, čo sa udeje o pár sekúnd, pretože som tomu nemala ako zabrániť. A keď som ho uvidela stáť pred nami v plnej sile… Bolo to ako nočná mora, ktorá sa splnila skôr, než som sa z nej zobudila.”

Harry k nej otočil hlavu. Chvíľu si ju premeriaval. “Chceš… chceš tým povedať, že vidíš budúcnosť?”

“Asi nie. Dumbledore si myslí, že je to preto, že som videla Voldemortovi do mysle. Pretože sme pokrvne spojení. A… dáva to zmysel. To, ako sa vráti, som videla po tom, ako si Červochvost vzal z mojej krvi, aby Voldemorta posilnil.” Dala Harrymu čas, aby spracoval to, čo mu povedala, a potom dokončila: “Dumbledore si myslí, že o tom Voldemort vie. A že sa mi možno skúsi dostať do mysle. Takže preto nechcem vedieť nič o ráde. A nechcela som vedieť ani to, kedy ťa sem privedú. Nechcela som ťa ohroziť.”

“Dumbledore ťa aj prinútil prisahať, aby si mi nepísala?” spýtal sa potichu. Hneval sa, videla to. Aj cítila.

“Och, voči mne nebol taký taktný,” povedala kyslo. “Rovno mi to zakázal. A vieš,” pokrčila plecami.

“Hej,” povedal chladne. “Rešpektovala si to.”

“Nechcela som,” hlesla, no vedela, že je to slabý argument. Vždy bola svojhlavá, ak chcela, urobila si po svojom bez ohľadu na to, čo jej povedali.

“Chcela som, aby si prišiel sem. Vždy, keď sa dalo, tak som Dumbledora prosila, aby ťa sem dopravil. Vedela som, že sa nemáš dobre. A že nemáš žiadne informácie. A že ich chceš mať. No aj keby som ti bola aj napísala, nemohla by som to spraviť bez toho, aby som tam nespomenula to, čo sa stalo so Cedricom. A ty by si vedel, že sa niečo deje…”

“Jasné, že vedel,” odsekol. Zdvihol hlavu a pozrel na ňu. “Bál som sa, že sa ti niečo stalo, keď si mi nepísala. Nevedel som, že si tu. S ostatnými.”

“Ja viem. Ale na Rokforte by sa mi nemohlo nič stať.”

Harry nadvihol obočie. “Druhý ročník?”

Zasmiala sa. “Dobre, máš pravdu.”

Opätoval jej úsmev. “Pozri…” uprel pohľad do kamennej podlahy a chvíľu premýšľal. “Hnevám sa, že si mi nepísala preto, že som nemal informácie. Ale viac som sa bál. Pre Merlina, June, aspoň nejakú sladkosť si mi mohla poslať.”

Rozosmiala sa. “Dudley stále drží diétu?”

“Kdeže,” zatiahol. “Teraz chodí na kickbox.”

“Kickbox? Čo to je?”

“Kopeš a biješ svojho protivníka.”

“Aha. Takže robí presne to, čo doteraz?”

“Hej. Len teraz za to dostáva aj ceny.”

“Dokelu.”

Obaja sa krátko zasmiali.

“Čo tí dementori? Je Dudley v poriadku?” zmenila tému.

“Je,” prikývol Harry. “Vydesili ho.”

“To je prirodzené,” povzdychla si súcitne. Nedokázala si predstaviť, čoho sa mohol Dudley báť. No zároveň vedela, že niekedy tí, ktorí pôsobia najsilnejšie, a dávajú svoju moc a istotu najavo aj nespravodlivým spôsobom, bývajú najviac vystrašení alebo najzraniteľnejší. Ako Snape.

Táto paralela ju tak zarazila, až potriasla hlavou. Pokoj, Evansová, pripomenula si. Keby vedel, že si toto o ňom myslíš, najskôr by ťa počastoval nejakou urážlivou poznámkou. Pri tej predstave sa usmiala.

“A čo to vypočúvanie? Bojíš sa ho, však?” opýtala sa po chvíli.

Harry prehltol a ruky sa mu mierne zachveli. “Hej.” Potom k nej otočil hlavu a tichším, tenším hlasom sa opýtal: “Čo ak ma vylúčia, June? Kam pôjdem?” Bolo jej jasné, že ani Ronovi, ani Hermione sa s týmto zatiaľ nezdôveril. A že možno ani nemal v úmysle.

“Budeš žiť na Rokforte,” pokrčila plecami so sileným úsmevom, hoci aj ona bola vydesená. “Budeš pomáhať Hagridovi s tryskochvostými škrotmi.”

Uškrnul sa. “Tak to teda veľa práce mať nebudem, keďže všetky pokapali.”

“Aspoň neprídeš k úrazu.”

“Neviem,” pokrútil hlavou. “Je to Rokfort. Povinnú návštevu Nemocničného krídla nemôžem vynechať.”

Obaja sa naraz krátko zasmiali a potom zvážneli.

“Ak by ťa vylúčili, naozaj by si mohol ostať na Rokforte. Alebo… by si býval so Siriusom tu,” pousmiala sa. “Určite by sa potešil.”

Harrymu sa mihol na tvári úsmev. “Aspoň niečo.” Napriek tomu bol stále smutný. A vystrašený.

June sa k nemu prisunula a položila mu ruku na rameno. “Dumbledore nedovolí, aby ťa vylúčili. Nech si Ministerstvo myslí, čo chce… spomínali ti to Hermiona s Ronom, nie?”

Prikývol.

“Nech sa akokoľvek budú snažiť, nemôžu ťa vylúčiť. Išli by sami proti sebe.”

“To hovorí aj Hermiona.”

“A mýlila sa niekedy?” pozrela naňho veľavýznamne.

“Nie,” uznal. Potom sa aj on otočil k nej a usadil sa do tureckého sedu. Chytil ju za ruky a pozrel jej do očí.

Ten pohľad jej chýbal. V tých zelených jazerách, ktoré pôsobili, akoby prežili desaťročia nástrah, videla domov už od prvej chvíle, čo sa s Harrym stretli v Šikmej uličke. A cítila, že to isté vidí v jej očiach on. To puto ich zväzovalo už vtedy, hoci sa vôbec nepoznali. A možno sa poznali - koniec koncov, prvý rok svojho života strávili v úplnej, milujúcej rodine, ako skutoční súrodenci.

“Len mi sľúb, že nabudúce mi nejako dáš vedieť, že si v bezpečí. Tým nabudúce myslím kedykoľvek v budúcnosti.”

June prikývla. “Ak budem môcť čarovať, pošlem ti Patronusa. A ak nie, tak… nejako inak. Ani mi nenapadlo, že by si sa o mňa mohol báť.”

“Samozrejme, že som sa bál,” pokrútil hlavou neveriacky. “Si moja najbližšia rodina.”

Usmiala sa a postrapatila mu vlasy. “Veď aj ty moja.”

[ » na začiatok « ]