Kapitola:
Pridaná: 6.5.2020, 10:13:11
Čítaná: 1599×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Remus Lupin, June Evansová, Sirius Black, Severus Snape
Stručný dej: Poviedka o Juniných prázdninách na Grimmauldovom námestí číslo dvanásť v roku 1995. Pokračovanie poviedky Rozhodnutie, ktoré neoľutoval a prequel poviedky Rozhodnutie, ktoré mu prinieslo šťastie.

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma

Kapitola: 1 » Opätovné stretnutie 2 » Žiadosť 3 » Spolupracovník 4 » Sendvič 5 » Prebdená noc 6 » Súhlas 7 » Kontrola 8 » Lúčny kvet 9 » Snaha pomôcť 10 » Otec 11 » Fotografia 12 » Dôvod 13 » Melanchólia 14 » Volanie 15 » Oddelenie záhad 16 » Bremeno 17 » Motivácia 18 » Šťastie 19 » Najbližšia rodina 20 » Objavený cit 21 » Prvýkrát

Po rozhovore so Snapom sa June vybrala do kuchyne. Aj cez privreté dvere k nej doliehal Dorin hlas. Napriek obavám o Harryho sa usmiala a pridala do kroku. Ak na niekoho dnes mala náladu, tak to bola Dora. Keď vošla do kuchyne, zistila, že je tam okrem nej celé osadenstvo Grimmauldovho námestia.

“June!” zvolala pani Weasleyová. “Všetko najlepšie, zlatko.”

Napriek tomu, že June nemala chuť oslavovať narodeniny, cítila, ako sa jej kútiky zdvihli nahor. Nechala sa pani Weasleyovou objať a potom prijala blahoželania od ďalších Weasleyovcov. “Arthur je už v práci, ale zagratuluje ti večer,” prisľúbila pani Weasleyová.

“Ďakujem.”

“Všetko najlepšie, June,” vrhla sa na ňu Dora zozadu a vtisla jej pusu do vlasov. June sa rozosmiala. “Ďakujem,” otočila sa k nej veselo. Dora sa k nej sklonila a šepla: “Urobíš mi láskavosť?”

“Jasné.”

“Presvedč Siriusa, aby sa premenil na psa.”

June sa odtiahla a nadvihla obočie. Nepýtala sa však nič viac. Otočila sa k Harryho krstnému otcovi, ktorý stál pri kuchynskej linke. Ten sa na ňu s úškrnom díval.

“Počkať, kde je Remus?” zarazila sa a poobzerala sa.

“Je na misii,” odpovedala Dora pohotovo. “Ale o chvíľku by sa mal vrátiť,” dodala povzbudivo. “No tak, daj si lievance,” ukázala na stôl, na ktorý pani Weasleyová naozaj položila poschodové lievance s čerstvým ovocím, kopčekom zmrzliny a javorovým sirupom.

June neveriacky zažmurkala. “Dúfam, že mi pomôžete,” pozrela na ostatných. “Toto určite nezjem sama.”

“Nemusíš dvakrát hovoriť,” ozvali sa Fred s Georgom a sadli si pred lievance. Vyslúžili si za to od mamy plesnutie utierkou po chrbte.

“Vy dostanete tiež.”

Naraz sa postavili a odsunuli June stoličku. Tá sa rozosmiala. “Ďakujem, chlapci.” Usadila sa pred lievance a počkala, kým dostali svoju dávku aj ďalší. Potom sa do nich pustila. Boli naozaj vynikajúce a ona aspoň na chvíľu zabudla na noc, na rozhovor so Snapom a na Harryho.

“Počuj, Sirius,” ozvala sa Tonksová, keď si do úst vložila prvé sústo lievancov. “Urobíš mi radosť?”

Sirius podozrievavo stiahol obočie k sebe. “Nie, nepremením sa na psa,” odmietol ju rovno.

“Prečo?”

“Lebo sme v kuchyni.”

“Akoby to tebe prekážalo,” ozvala sa June. “No tak, Sirius. Mám narodky. Mohol by si jej vyhovieť.”

“Presne tak, ty máš narodky,” zdôraznil a pohodil hlavou.

“A chcela by som, aby si sa premenil na psa. Tak sme ťa s Harrym predsa videli prvýkrát, nie?”

“Čože?” opýtala sa Dora.

“Veru. Riadne Harryho vydesil. Mysleli sme si, že je to Bes.”

Dora sa rozosmiala. “Sirius a Bes! No tak to už naozaj musím vidieť. No tak, bratranček, urob mi radoooosť,” vzopäla ruky k nemu a roztopašne zatrepotala mihalnicami. Ginny a dokonca aj pani Weasleyová sa schuti zasmiali.

“Ale potom ma s tým prestaneš otravovať,” zdvihol Sirius prst.

Dora si povzdychla. “Sľubujem.”

Sirius na nič viac nečakal a v priebehu niekoľkých sekúnd sa premenil na psa. June sa vtedy zmocnila taká nostalgia, že vyskočila zo stoličky a pribehla k nemu. “A že teba sme si pomýlili s Besom,” zamumlala a poškrabala ho za ušami. Sirius veselo zaštekal a oblízal jej ruky. Potom sa rozbehol k Dore, vyskočil na zadné a predné laby si položil na jej ramená. Dora sa veselo rozosmiala a potiahla ho za ucho. “Z dobrých zdrojov sa ku mne donieslo, že si takto aj balil dievčatá.”

“Len im to ukáž, Sirius,” ozvalo sa od dverí a všetci sa k nim otočili. Stál v nich Remus s rukami vo vreckách. Sirius spustil laby na zem a zavrčal. Pribehol k priateľovi a jemne ho potiahol za rukáv.

“Nenechajte sa oklamať, išlo mu to naozaj dobre,” provokoval ho Remus naďalej a vytrhol si rukáv. “Len škoda, že tie baby netušili, že je to naozaj Sirius. Tvrdil im, že je jeho pes,” zašepkal sprisahanecky Dore, na čo sa znova zasmiala.

Sirius ešte raz zaštekal a potom sa premenil späť do ľudskej podoby.

“Ale no tak, ešte si nám neukázal, ako si balil baby!” zvolala Dora sklamane.

“Sľúbila si, že mi s tým dáš pokoj,” pripomenul jej Sirius.

“Sľúbila som, že ti po tom dám pokoj. Len som nešpecifikovala, po čom presne,” pokrčila plecami a napila sa limonády.

Všetci sa rozosmiali. Keď sa naraňajkovali, rozlúčili sa s Tonksovou, ktorá išla do práce, a pani Weasleyová s deťmi sa vybrali upratovať obývačku. June nechala Siriusa s Remom, nech sa rozprávajú, a odobrala sa do pivnice. Tam si sadla na pohovku a vychutnávala si príjemný pocit, ktorý v nej po spoločných raňajkách ostal. Zaumienila si, že keď sa s Harrym stretnú, pripraví mu malú oslavu. Požiada domácich škriatkov, aby mu upiekli tortu a dovtedy vymyslí iný darček, ktorým by ho mohla potešiť.

Takmer zadriemala, keď na schodoch začula kroky. Bol to Remus. Opatrne zišiel do pivnice a usmial sa na ňu.

“Spala si málo, však?” opýtal sa.

“Aj ty,” odpovedala. “Mal by si si ísť ľahnúť.”

“Veď aj pôjdem. Len…” prisadol si k nej. “Neblahoželal som ti v kuchyni, lebo som si nebol istý, či máš chuť oslavovať,” povedal pokojným hlasom. June k nemu zdvihla oči. Cítila, ako sa jej naplnili slzami. Nechcela plakať, no skutočnosť, že niekto chápe, prečo je pre ňu tento deň taký ťažký, ju dojal.

Rýchlo si ich utrela a potiahla nosom. “Nechcela som. Veď to ani nie sú moje skutočné narodeniny. Sú Harryho. Ale nechcem ich oslavovať 25. novembra, pretože je to aj deň, kedy mamka umrela,” vysvetlila. “Vlastne by som ich tento rok najradšej nemala vôbec,” pokrčila plecami. “Ale tie raňajky boli milé a som rada, že na mňa mysleli,” dodala s úsmevom.

Remus sa pomrvil na mieste. “Niečo pre teba mám. Vlastne, dve veci. Chcel som si ich dať už dávnejšie, no čakal som na vhodnú príležitosť. Nemusíš to brať ako narodeninový darček. Nebolo to tak mienené. No možno ti to zlepší náladu.”

Z vrecka habitu vytiahol starú knihu so sýtozeleným obalom. Bola previazaná pozlátenou mašľou. June si ju vzala. Posunula stuhu tak, aby vedela prečítať celý názov knihy. Poviedky a novely H. G. Wellsa.

“To je…” snažila sa rozpamätať, odkiaľ to meno poznala, “on písal sci-fi knižky však?” uvedomila si.

Remus sa usmial a v očiach sa mu zaiskrilo. “Áno. Viem, že muklovskú literatúru veľmi nečítaš…”

“Už budem. V Rokforte som prečítala azda všetky knihy z knižnice,” skočila mu do reči nadšene. “Och, pustím sa do nej hneď, keď si pôjdeš ľahnúť.”

Remus sa usmial. Sledoval, ako sa vpíja očami do starej knižky, ktorá zjavne prešla rukami nejedného čitateľa.

“Má pre teba istú hodnotu,” povedala napokon a pozrela sa naňho.

Remus prikývol. Vedel, že si to uvedomí. Možno to z neho vycítila, možno ho jednoducho už poznala do takej miery, aby vedela, že každý darček, ktorý jej dá, má hodnotu nielen pre ňu, ale aj preňho.

“Tvoja mamka sa zaujímala o muklovskú literatúru. Toto bola prvá knižka, ktorú som jej daroval. Nie je to ten istý výtlačok. Po Sheillinej smrti James zobral všetky jej knižky do ich nového domu a keďže ten bol zničený...” povedal takmer ospravedlňujúco. “No keď som ho v antikvariáte zbadal, povedal som si, že keď príde vhodný čas, chcel by som jeden darovať aj tebe.”

June sa zadívala na jeho bledú tvár. Na líci mal ešte stále škrabanec z uplynulého splnu a pod očami kruhy od únavy. Oči mal však plné nehy a na tvári spokojný úsmev. Nikdy uňho ešte takýto nevidela. Ani keď učil na Rokforte. Ak sa vtedy aj usmieval, ten úsmev býval plný bolesti. Hlbokej, nevýslovnej bolesti, ktorú vtedy nechápala, pretože bola príliš mladá. Teraz jej rozumela o niečo viac. A tešila sa, že veľa z tej bolesti, ktorá v ňom žila pred dvoma rokmi, sa vytratila. Teraz pred ňou sedel iný Remus, pokojnejší, šťastnejší. Nie úplne šťastný, no šťastnejší. A aj to znamenalo veľmi veľa.

“Ďakujem ti, Remus,” zašepkala a objala ho. “Ďakujem,” zopakovala ešte raz. Chcela sa odtiahnuť, no Remus ju ešte chvíľu držal. Privinul ju k sebe ešte bližšie a šepol: “Videl som dnes Harryho. Je v poriadku.”

June mu kŕčovito zovrela ramená. Nahlas, šťastne vydýchla a oči sa jej naplnili slzami. Vedela, že Remus jej to nesmel prezradiť. Vedela aj, že ona nesmie nijakým spôsobom dať najavo, že to vie. No už len samotná skutočnosť, že niekto sa odvážil porušiť pravidlá, aby jej daroval ten najkrajší darček na narodeniny, pre ňu znamenala nesmierne veľa. A keď si to tak uvedomila, nemohla to čakať od nikoho iného, než od Rema.

Odtiahla sa a pritisla mu pusu na líce. “Mám ťa rada.”

Tvár sa mu rozjasnila, akoby niekto naklonil slnko priamo naňho. “Aj ja teba, June,” opätoval jej široký úsmev a v očiach sa mu objavilo skutočné šťastie.

[ » na začiatok « ]