Preberal sa. Nedávalo mu to zmysel, bol presvedčený, že zomrel. Je práve teraz...na druhej strane? Uvidí opäť svojich rodičov? Tá predstava ho naplnila vzrušením, a tak rýchlo otvoril oči.

Zaskočilo ho, čo videl. Zhora na neho hľadeli Hermiona, Fénix a...Krvavý barón. Posadil sa.

„Čo...čo sa stalo? Nie som mŕtvy?“

„Nie, nie si,“ s úsmevom mu odvetila Hermiona. „Fénix ťa v poslednej chvíli zachránil.“

„V poslednej...ako to myslíš?“

„No, jeho slzy sú hojivé,“ vysvetľovala. „A začal nad tebou plakať. Jeho slzy ti zahojili ranu na hrudi a tým ťa zachránil.“

„Technicky vzaté, chvíľu si bol mŕtvy,“ vstúpil do toho barón, „pretože keď si stratil vedomie, kliatba medzi nami dvoma sa prerušila a ja som opustil tvoje telo.“

Takže to šialené proroctvo bolo pravdivé. Harry si nemohol pomôcť, musel sa zasmiať: „Tak ty mi chýbať nebudeš, to mi môžeš veriť.“

„Musím priznať, že už ma to tiež začínalo nudiť.“

Všetci traja sa rozosmiali.

„O takej kliatbe som len čítala, myslela som si, že to je len mýtus,“ čudovala sa Hermiona. „Ale o tom potom, čo poviete, nevypadneme odtiaľto?“

„To by som veľmi rád,“ pritakal Harry, „no ako sa odtiaľto dostaneme?“

„Fénix nás udrží oboch.“

Harry tomu spočiatku nechcel veriť, no keď sa Fénix nastavil, aby ho chytil za nohu, urobil tak. Hermiona sa oňho zakvačila a barón letel popri nich. Spoločne takto vyleteli naspäť hore.

Stáli v riaditeľovej pracovni a kým Harry, barón a Hermiona boli pokojní, Dumbledore i McGonagalloá boli strachom bez seba. Spolu s nimi tam boli i Ron a Draco a na Harryho veľké prekvapenie aj Zloduch a Myrtla.

„Tak mi postupne povedz, Harry,“ vyzval ho riaditeľ a nahol sa ponad stôl, „čo všetko sa odohralo tam dolu.“

Harry začal a bez jediného nadýchnutia všetko vyrozprával až do konca. Ostatní len s napätím počúvali.

„Takže Sybila mala napokon pravdu,“ obrátil sa Dumbledore na baróna. „Ozaj ste boli uväznený v Harrym. No povedz, Harry, prečo si s tým nešiel za žiadnym profesorom?“

Harry neodolal a pobavene sa zahľadel na baróna. Ten by sa najradšej od hanby prepadol pod zem.

„No, viete, pán riaditeľ, ja...“ koktal duch. „Ja som Harryho odhováral od toho, aby to puto prerušil, lebo...no, po toľkých rokoch som konečne cítil a mohol sa dotýkať...“

„Nepustil ma, nechcel mi to dovoliť,“ skočil mu do toho Harry. „A ešte sa mi aj vyhrážal, ak o tom niekomu poviem.“

Dumbledore sa oprel o stoličku a pobavene sledoval baróna.

„No, teda, barón. To by som do vás veru nepovedal. Nehorázosť. Rozmýšľam o tom, že by som vás dal natrvalo vykázať z hradu.“

„Nie, nie, pán Dumbledore, prosím, len to nie. Veď sám viete, že som vás vždy poslúchol, keď ste ma potrebovali. Prosím, už budem dobrý, prisahám...“

Albus sa nie a nie prestať smiať. „Barón, pokojne by ste si mohli podať ruky tuto so Zloduchom,“ obrátil sa na poltergeista a Myrtlu. „A ak sa smiem opýtať, akú rolu v tom všetkom zohrávate vy dvaja?“

Zloduch s Myrtlou sa na seba pozreli, akoby sa neverbálne chceli dohodnúť, koľko z toho vyzradia.

„Celú pravdu, pokiaľ by ste boli takí láskaví.“

Myrtla si napokon povzdychla a bolo vidno, ako sa riaditeľa bojí. No uvedomila si, že inej cesty niet a prehlásila: „Pán riaditeľ, za všetko môžem ja.“

To prekvapilo každého v miestnosti. Ako mohol duch zapríčiniť skamenenie viacerých v hrade a smrť jedného študenta?

„Nerozumiem, Myrtla. Ako to myslíte?“

„Ja...ja som pred Vianocami otvorila Tajomnú komnatu.“

Profesorka McGonagallová si dlaňou zakryla ústa, no nechcela Myrtlu prerušovať.

„Ja som sa za tých 50 rokov o Tajomnej komnate čo-to dozvedela. Hoci nevychádzam, bola som v tých záchodoch ukrytá od svojej smrti, a tak som počula všetky...chýry. No veľmi som tomu neverila. Neverila som, že by ma obyčajným pohľadom dokázal usmrtiť nejaký had, čo žije v podzemí hradu. A čo viac, vchod do jeho bydla je priamo pod miestnosťou, kde prebývam! A potom som si spomenula, ako Tom,“ po tomto mene si zahryzla do pery a začala vzlykať, „hovoril nad tým umývadlom divnou rečou a aj po mojej smrti tam za ním chodil. Tak som bola zvedavá, myslela som, že po tých desaťročiach už ten had bude mŕtvy.“ Začala plakať, nemohla hovoriť ďalej. Zloduch jej na znak podpory kvázi priložil ruku na rameno. „Tak som sa pred Vianocami postavila pred to umývadlo a vyslovila tie slová a...otvorila som Tajomnú komnatu.“

„Ale počkať, to ste nemohli byť vy,“ skočila jej do toho Minerva. „Veď len Slizolinov potomok môže komnatu otvoriť.“

„To je iba povera, Minerva,“ vysvetľoval Dumbledore. „Povera, ktorú po svojom odchode z Rokfortu Slizolin rozšíril, aby všetkému dodal pocit desu. Ktokoľvek, kto pozná tie pravé slová, by ju mohol otvoriť. Salazar sa spoliehal na to, že v tej dobe parselčinu ovládalo len veľmi málo ľudí a navyše až dnes sme sa dozvedeli, kde sa vchod nachádza.“

Minerva len zhrozene krútila hlavou.

Myrtla pokračovala: „A tak som požiadala Zloducha, aby tam na stenu napísal ten nápis. Presvedčila som ho, že ide len o obyčajný žart. Schuti sa do toho pustil, veď ho poznáte.“

„Lenže kto potom pani Norrisovú zavesil k tomu nápisu?“ nedala sa McGonagallová.

„Bol som to ja,“ozval sa Ron.

Všetci naňho, vrátane Dumbledora, vyvalili oči.

„Pán Weasley!“

„Ja..ten denník...“ Predstúpil a tentoraz sa do vysvetľovania pustil on. „Ešte v lete, pred nástupom do Rokortu, som doma na povale našiel prázdnu knihu. Povedal som si, fajn, vezmem si ju na poznámky alebo niečo, veď prečo nie. Zbalil som si ju a do Vianoc som si na ňu nespomenul. Až keď som si pred sviatkami balil veci, na spodku kufra som knihu našiel. Do nej som napísal svoje meno a...“

Ron sa rozhovoril o tom, ako sa s denníkom spoznal, ako si vytvoril s denníkom priateľské puto a ako sa potom bližšie spoznávali. No onedlho začínal mať denník na Rona požiadavky a postupne si to začínalo vyberať svoju daň. Ron sa stal na knihe závislý a vrcholom všetkého bolo, keď Ron nastražil pani Norrisovú a keď skamenela, zavesil ju pri nápise.

„Bol som ako v tranze,“ konštatoval Ron. „Nevedel som, čo robím. Keď mi potom Harry denník ukradol, spočiatku som zúril, lebo som bol na knihe závislý, ale potom mi prišlo lepšie. Už s ňou nechcem mať nič spoločné.“

„Nebudete musieť, pán Weasley,“ ukľudnil ho Dumbledore a obišiel stôl, „lebo všetka čierna mágia, ktorú kniha obsahovala, bola pred pár hodinami zničená Harrym.“

Dumbledore bol v tej chvíli ďalší, kto začal vysvetľovať: „Pán Weasley, váš otec zomrel pri získaní tohto denníka. V knihe totiž bola skrytá časť Voldemortovej duše, ktorú Harry zabil. Vďaka tomu je Voldemort o čosi slabší. A takýchto predmetov jestvuje viac. Ľudia, ktorí bojovali proti Voldemortovi, tú knihu pred rokmi získali. A Arthur Weasley sa ponúkol, že ju bude strážiť, kým neprídeme na to, ako ju zničiť. Voldemortovi kumpáni sa o tom dozvedeli a išli kvôli tomu po Arthurovi. Ten odolával a bránil sa, no jedného dňa došlo k boju. Boju medzi Arthurom a Bellatrix Lestrangeovou. Arthur by bol prehral, keby mu Lucius Malfoy neprišiel na pomoc. Spolu nad ňou získali prevahu a utekali pred ňou k vám do Brlohu, ktorý je chránený. No Bellatrix ich dobehla a z posledných síl Arthura zabila.“

„Moje sny boli o tom,“ spomenul si Draco. „Teraz už rozumiem.“

„A vy, Ron, ste sa ku knihe dostali nedopatrením, mrzí ma to. Nikdy ste o tom nemali vedieť. Dôležité však je, že všetko sa dobre skončilo.“

Harry si na niečo rýchlo spomenul.

„Pán profesor,“ ozval sa rýchlo, „ja som vedel otvoriť Tajomnú komnatu. Proste som v tom haďom jazyku vedel, čo mám povedať. Ale nikdy som o tej reči ani len nepočul. Ako to?“

Dumbledore si vzdychol a pristúpil k Harrymu: „Vieš, Harry...ešte pred Vianocami, potom, ako ti zomrela mama, som ti povedal, že sú veci, pre ktoré sa nemusíš trápiť, lebo si na ne ešte primladý. A toto je jedna z nich. Všetko ti vysvetlím, keď budeš o čosi starší. Dovtedy,“ a na tvári sa mu usadil šibalský úsmev, „by si sa mohol skúsiť prihlásiť na konkurz do metlobalového družstva, ako som ti už raz navrhol. Ver mi, máš to v krvi.“

Po týchto slovách už nebolo čo preberať, a tak sa všetci rozhodli výjsť z pracovne. Harry ale ešte zastal vo dverách. Na niečo si spomenul.

„Pán riaditeľ, podľa legendy, na ktorú som nedávno natrafil v knižnici, Chrabromilov meč môže z klobúka vytiahnuť len Chrabromilčan. Ale mne sa to podarilo, hoci som v Slizoline. Ako je to možné?“

Dumbledore si opäť povzdychol a zahľadel sa na Triediaci klobúk, ktorý bol položený na polici, ako keby čakal, že mu poradí s odpoveďou.

„Vieš, Harry, vždy som si myslel, že v našom triediacom systéme sú diery. To, že ťa na začiatku roku klobúk zaradil do Slizolinu, ešte neznamená, že musíš do tejto fakulty patriť na celý život. Za svoj prvý rok na škole si toho zažil viac, než niekto zažije za desať rokov. Zmenil si sa, Harry. A myslím si, že ty sám to vieš.“

Harry prikývol a vyšiel von za ostatnými. Nedalo sa nevšimnúť si, že riaditeľove slová ho naplnili...šťastím.

Po tom, ako Harry porazil baziliska, sa Rokfort zase vracal do starých koľají. Deti, ktoré rodičia vzali domov, sa vracali kvôli záverečným skúškam a testom. Niektorí to brali ako záver, nevyhnutnú bodku, ktorú musia absolvovať, aby sa mohli pokojne vydať v ústrety letných prázdnin.

Iní zas pri učení zažívali len trápenia a starosti. Všetci by najradšej poobede trávili vonku, na pozemkoch alebo pri jazere. Pre takého Nevilla Longbottoma to bolo najstresujúcejšie obdobie v živote.

Čo sa týka Hermiony, ktorá po dlhší čas na vyučovaní nebola prítomná, tej ponúkli náhradné možnosti, ako učivo dohnať. Ona sa však zaprela a všetko za dva týždne dohnala a dostala najlepšie hodnotenie. Ron len krútil hlavou.

Keď Harry vychádzal po poslednej písomke z učebne, na chodbe natrafil, ako Hermiona sedela na lavičke a biflila sa z hrubej knihy. Keď okolo nej prechádzal, zdvihla od knihy zrak a usmiala sa naňho.

„Ahoj, Harry. Nechceš si prisadnúť?“

Ten len mykol plecami a prisadol si.

„Mrzí ma, že som sa ti ešte nepoďakovala za záchranu.“

Harry bol po prvý raz v živote v rozpakoch: „Ja, ehm...nemáš za čo. Maličkosť.“

Zasmiala sa.

„Bolo to strašne zvláštne, na nič si nespomínam. Šla som do tých toaliet, v kohútiku som videla odraz, a...“

Nastalo trápne ticho, Harry nevedel, čo jej má na to povedať. Bolo toho medzi nimi strašne veľa nepovedaného. Harry a Hermiona neboli priatelia, práve naopak, ona mala plné právo ho nenávidieť. Veď ju zhodil z metly a mohol ju zabiť!

„Harry, pamätáš sa na náš rozhovor pred Vianocami?“

Harry rozpačito prikývol: „Áno, dúfala si, že raz si budem vedieť odpustiť.“

„A nemýlila som sa.“

Harry teraz po nej blysol pohľadom: „Čo tým chceš povedať?“

„Len toľko, že si sa zmenil. A je to na tebe vidno, Harry. Vidím ti to v očiach.“

Harry jej na to nemal čo povedať. To, že je voči nemu taká milá a on jej tak škaredo ublížil, mu dodnes prišlo zvláštne. Ale už nie cudzie.

„Vieš čo, za chvíľu už bude obed,“ vstala. „Poďme do Veľkej siene a medzitým mi povieš, o čo všetko som za ten čas prišla.“

Rokfortský expres začal vypúšťať paru a pohýnal sa vpred. Harry sa vykláňal z okna a díval sa na hrad. Nech si hovorí kto čo chce, toto miesto bolo jeho domovom. Skutočným domovom.

Vedľa neho hrali v kupé Ron a Draco rachotiacu sedmu, no on sa nechcel pridať. Rozmýšľal o tom, že teraz sa na dva mesiace musí vrátiť k Dursleyovcom. Svojim príbuzným.

Spomínal. Na všetky tie bitky, nadávky, ponižovanie a tyraniu. Na všetky tie hrozné incidenty, ktoré pri nich zažil. Uvedomil si, že dvakrát čeliť Voldemortovi bolo lepšie. Potlačil slzy.

Keď o pár hodín vlak zastal, vystúpili a rozlúčili sa. Harry, Ron a Draco si sľúbili, že si budú posielať sovy.

O pár chvíľ na to stál Harry pred múrom, ktorým prejde a vráti ho do muklovského sveta. Na druhej strane ho už iste čakali Dursleyovci.

Nechcelo sa mu. Bol rozhodnutý zostať dva mesiace tu na stanici, no potom si niečo uvedomil. Ak ho za ten rok Rokfort čosi naučil, tak to, že na svete existuje aj dobro. Vedel, že sú aj dobrí ľudia, že jestvuje ktosi, kto vždy bude stáť po jeho boku. Spomenul si na Rona s Dracom a na to, že hoci ich niekoľko týždňov neuvidí, oni vedia, aké peklo ho čaká a budú duchom s ním.

A ešte pochopil jedno. Je silnejší. Oveľa silnejší, než keď prechádzal na túto stranu múru. A hoci mimo školy nesmel čarovať, vedel, že má v sebe dostatok sily na to, aby sa Dursleyovcom ubránil. Už nikdy im nedovolí, aby mu tak ubližovali.

S týmito myšlienkami Harry potlačil vozík a prešiel cez múr.

[ » na začiatok « ]