Pod neviditeľným plášťom Harry opatrne kráčal popri spolužiakoch v klubovni a zastal pred portrétovou dierou. Vedel, že musí riskovať, lebo ak hneď na druhej strane stojí dozor, je nahraný. Nerozmýšľal a rýchlo sa začal súkať von.

Našťastie stál prefekt niekoľko metrov ďalej, takže Harryho nezbadal. Uľavilo sa mu a kráčal ďalej. Cestu si ešte pamätal, a tak kráčal po pamäti. Spokojne sa vyhýbal dozoru i Filchovi. Napokon stál pri dverách do dievčenských záchodov a vošiel.

Zhodil si plášť a rozhliadol sa. Vyzeralo to tu ako predtým, nič nenasvedčovalo tomu, že tu niekto zomrel. Drobné plamienky na stenách miestnosť jemne osvetľovali.

Nemal čas zdržiavať sa. Podišiel k okrúhlym umývadlám a zahľadel sa na symbol hada. Rozmýšľal, ako znel baziliskov hlas. A ako má vlastne vedieť, ako v tom jazyku povedať otvor sa?

Len mu to napadlo a už vedel, že to vie. Nechápal ako, ale vedel to. Vedel povedať aj iné veci, no to teraz nepotreboval. Sústredil sa na symbol hada a zašepkal „Otvor sa!“

Jednotlivé umývadlá sa začali posúvať a vytvárali v sebe veľký otvor, jamu. Postavili sa do takého radu, že sa medzi ne dokázal pohodlne vopchať. Harry pozel dolu, chcel vidieť dno, no videl len čiernočiernu tmu. Chcel už skočiť, keď zrazu cítil, že za ním ktosi stojí a pozoruje ho.

Otočil sa a zbadal Myrtlu: „Ahoj.“

„Ahoj,“ odvetila rýchlo a nervózne. „Ja len...videla som, čo sa tu dnes stalo a...a niekto tú beštiu musí raz a navždy zastaviť. Držím ti palce.“

Usmial sa a prikývol. Otočil sa od nej späť, nechcel sa pozerať, ako plače. Zhlboka sa nadýchol a skočil.

Už behom pár sekúnd vedel, že dolu zomrie. Dopadol na akúsi šmýkalku, ktorá však išla strašne rýchlo a bola príliš stŕma. Videl pred sebou malú miestnosť, ktorá bola posiata...kosťami?

Vyletel von, dopadol na zem a chrbtom narazil do steny. Napokon to nebolo také zlé, bol rád, že žije a dýcha. Postavil sa na nohy. Áno, to pod ním, na čom stál, boli ozaj kosti. Prišlo mu to odporné, a tak odvrátil zrak.

Na náprotivnej stene boli zavesené okrúhle dvere, akoby do tunela. Harry ku ním opatrne podišiel, napokon, bola to jediná cesta ďalej. Nikde však nevidel žiadnu kľučku, a tak opäť skúsil to, čo pred chvíľou hore.

„Otvor sa!“

Podarilo sa. Harry vo vnútri dverí počul, ako sa spustil nejaký mechanizmus a onedlho sa dvere začali pomaly otvárať. Vybral si prútik, cítil, ako v ňom stúpa adrenalín.

Skôr, než vstúpil, sa zvedavo pozrel cez dvere do miestnosti. Prebehol mu mráz po chrbte.. Zbadal veľkú miestnosť, kde na samom konci stála socha hlavy Salazara Slizolia. A tam, pod sochou, ležalo nehybné telo.

Prešiel dverami a zišiel rebríkom dole. Zbadal, že na každom kroku stáli oproti sebe veľké hadie hlavy. Harry opatrne kráčal po kamennej podlahe medzi nimi a bol plný obáv, že zrazu sa naňho z hadích úst vyvalí oheň alebo ešte niečo horšie.

Zrak sústredil na telo ležiace na zemi. Bol ešte ďaleko, nevedel rozpoznať, o koho ide. Bol trochu bližšie a zbadal dlhé vlas, takže asi je to dievča. Potom si všimol školský habit, takže je to študentka. Počkať, ale veď to je...

„Hermiona.“

Rozbehol sa k nehybnej Hermione, padol na kolená a začal ňou triasť.

„Hermiona, zobuď sa! Poď, no tak, rýchlo! Dostaneme sa odtiaľto!“

Zúfalo sa rozhliadal okolo seba, no nenašiel nič, čo by mu mohlo pomôcť. Boli tu sami.

„Počkaj!“

Vytiahol prútik, vyčaroval malú čašu a nad ňou zašepkal: „Aquamenti!“

Čašu s vodou vylial na Hermionu, no nepomohlo to. Priložil si tvár k jej, aby zistil, či dýcha. Dýchala, no veľmi slabo.

Odrazu ho začala páliť hruď. Zjojkol a potom si uvedomil, že tam má schovaný denník. Rýchlo ho vybral a hodil na zem.

Snažil sa ju naďalej kriesiť a kvôli tomu si nevšimol, ako sa s knihou niečo deje. Najprv z nej začalo stúpať jasné svetlo, v ktorom sa postupne formovala postava človeka. Najprv to boli veľmi nejasné kontúry, čosi ako tieň. No následne sa tento tvar začínal premieňať na živú postavu. Začala sa formovať pokožka, tvár aj končatiny. Vytvoril sa nos, oči, prsty na rukách. Keď sa Harry obzrel, videl, že nad ním stojí mladšia verzia lorda Voldemorta a strhol sa od ľaku.

„Ahoj, Harry,“ pozdravil ho s úškrnom. „Ani nevieš, aký som rád, že ťa opäť vidím. Máš sa?“

Harry jeho poznámku ignoroval a ďalej sa venoval Hermione.

„Neboj sa, nezomrie. Zatiaľ.“

Harry naňho nasrdene pozrel: „Ako to myslíš, zatiaľ?“

„Tak dlho, ako to uznám za vhodné, bude Hermiona Grangerová žiť. A neboj sa, zatiaľ ju nemám v pláne zabiť.“

Voldemort sa začal prechádzať po komnate a zastal pred sochou Slizolina.

„Bol to veľký človek, ozaj,“ šepkal si skôr pre seba. Potom sa obrátil späť na Harryho. „Som zvedavý, čo sa práve teraz deje v tvojej hlave, Harry. Plánuješ, ako sa z tohto vykrútiť, však? Nádejaš sa na šťastný koniec? Musím ťa však sklamať, odtiaľto neujdeš tak ľahko, ako pred pár mesiacmi z môjho domu.“

Harry zvraštil čelo: „Ako o tom vieš? Azda nie si...“

Riddle prikývol a ukázal na knihu: „V tom denníku je kúsok zo mňa. Zo svojho domu teraz komunikujem s tebou skrz túto knihu. A vedz, že pre mňa je to rovnako čudné, ako pre teba.“

Harry sa pozrel na knihu a potom späť na Riddla. Potom sa zákerne usmial a vyhlásil: „Vtedy sme s tebou spolu so Snapom pekne vybabrali, však?“

Na Riddlovej tvári sa usadil hnev: „Toho zradcu mi ani nespomínaj. Nemusíš sa báť, i na neho príde rad. Och, a dovoľ mi vyjadriť ti úprimnú sústrasť za smrť tvojej mamy.“

To v Harrym vyvolalo spomienky. Ako sa skrýval pod stolom, ako sa ho mama rozhodla v posledných sekundách jej života preňho obetovať. Ako zavrel oči a i tak videl zelený záblesk.

Postavil sa a rozbehol sa k Riddlovi. Chcel ho vlastnoručne zabiť, nepotreboval žiaden prútik. Nastavil päsť a zahnal sa. No jeho päsť Riddlom len prešla, ako keby to bol duch.

Harry si vyjavene pozrel na ruku a potom na Toma. Tom vyzeral trochu neisto. Harry k nemu podišiel a rukou mu prešiel cez hruď. Zjavila sa na druhej strane.

„Aha,“ víťazoslávne sa pousmial Harry, „takže ty si len obyčajná silueta. Nemôžeš mi ublížiť. A ja hlupák sa tu s tebou naťahujem.“

Vrátil sa k Hermione a rozmýšľal, že si ju prehodí na plecia a výjde s ňou z komnaty.

„Vieš čo, Tom, knižočku ti tu nechám, aby si si tu mohol hovieť a čítať.“

„Nie tak rýchlo, Harry,“ prerušil ho mladý Voldemort. „Áno, máš pravdu, ja ti v tejto podobe nemôžem nijako ublížiť. No je tu niekto, kto môže.“

Otočil sa k Slizolinovej soche. Tom na ňu chvíľu hľadel a onedlho sa ústa sochy začali otvárať. Napokon boli otvorené úplne dokorán a Harry si všimol, že z nich čosi začína vyliezať. Stačilo mu vidieť lesknúce sa šupiny a vedel, že to je bazilisk. Pozrel na Hermionu. Vedel, že o ňu had nebude mať záujem, ide len po ňom.

Obzeral sa okolo seba. Musí utekať, no nemôže z komnaty utiecť, to by Hermione nemohol urobiť. Rýchlo rozmýšľal a zrazu uvidel na stene potrubnú rúru. Pod ňou boli vyskladané kamene. Bez rozmyslu sa tam začal štverať.

„Čože, kam išiel?!“

Ron a Draco stáli v riaditeľni, pred profesormi Dumbledorom a McGonagallovou.

„Zošalel? A odkiaľ vedel, kam má ísť?“

„To je na dlhú debatu, Minerva. Teraz Harry potrebuje našu pomoc,“ skočil jej do reči riaditeľ. Postavil sa, prešiel k polici s Triediacim klobúkom a pripevnil ho do Fénixových pazúrov. „Vieš, čo treba robiť. Si Harryho jedinou nádejou...a aj našou.“

Vták sa na Dumbledor pozrel, bolo jasné, že pochopil a vyletel z riaditeľne von.

Minerva naňho začudovane pozrela: „Prečo ste to urobili, Albus? Veď Harry...“

„Ja viem, Minerva. No je to jediná šanca, ktorú má.“

Harry urýchlene vyliezol do rúry a len tak-tak sa vyhol baziliskovym tesákom. Postavil sa a bezmyšlienkovite utekal. Nevedel, kam rúra vedie a tak trochu mal obavy, že narazí na slepú uličku. No inú možnosť nemal.

Trochu ho desilo, že celá komnata vyzerala rovnako ako v jeho sne. Uvedomil si, že rúru, do ktorej vošiel, nehľadal, ale vedel, že tam je. Nech už to bolo akokoľvek, hralo mu to do karát.

Had za ním do rúry vošiel a sledoval ho. Cítil jeho krvilačný dych a vedel, že ho od smrti oddeľuje len pár metrov. Čím ďalej išiel, o to viac mu do nosa udieral strašný zápach a navyše cestou aj našľapoval na mŕtve potkany a rôzne kosti.

Udychčaný dobehol k mreži, ktorá mal naspodku širší otvor, takže by sa popod neho vedel odplaziť. Nerozmýšľal a ľahol si na zem. Prestrčil dnu ruky a posúval celé telo. Cítil, ako sa za ním had približuje. Pomaly cez mrežu pretláčal torzo. Bolo to veľmi úzke, vedel, že ak by mal len o trochu širšie miery, neprekĺzol by. Keď väčšina jeho tela prešla skrz, rýchlo zasunul nohy a utekal ďalej.

Začul za sebou úder. To zrejme bazilisk celý frustrovaný vrazil hlavou do mreží. Potom počul, ako sa had niekam plazí. Harry neodolal a pozrel za seba. Videl, ako hadovo telo stúpa hore. Takže nad ním bola zjavne ďalšia cesta.Harry rýchlo pozrel hore. Práve teraz sa pravdepodobne bazilisk spokojne plazil nad ním a bude ho trpezlivo vyčkávať niekde ďalej. A to ho desilo.

Pomaly a opatrne kráčal vpred. Pred ním nebola žiadna bočná cesta, mohol ísť len stále dopredu. Pumpoval v ňom adrenalín, nikdy v živote nebol taký vystrašený.

Po asi sto metroch z neho všetok ten strach opadol. Nahovoril si, že ak na neho doteraz nič nevybaflo, niet tu nijakej tajnej chodby. A toto sebavedomie sa mu takmer stalo osudným.

Videl, ako pred ním zhora kvapká voda. Výborne, to mohlo znamenať, že pred ním je nejaký východ. Rýchlo pribehol ku kvapkajúcej vode a šiel sa štverať hore.

No v tej chvíli nad sebou zbadal šupinaté hadie telo. Netrebalo mu viac, aby vedel, že to je bazilisk, a tak len rýchlo utekal vpred a za seba ani nepozrel.

Kam toto potrubie asi vedie? Pomaly ho zachvacovala panika, že zachádza stále hlbšie a hlbšie do rokfortského potrubia a nikdy sa odtiaľto nedostane.

No onedlho pred sebou zbadal Slizolinovu sochu. Upokojilo ho to len sotva, no aspoň bol rád, že sa nestratil. Zišiel teda dolu a vrátil sa späť do stredu k Hermione.

„Páčila sa ti prechádzka?“ ozval sa posmešný Riddlov hlas. Harry naňho len nasrdene fľochol. „Pokojne sa s baziliskom hrajte na mačku a myš, ak chcete, no vedz, že raz ťa dostane. Nemáš totiž voči nemu žiadnu výhodu.“

Po týchto slovách vyletel z miesta, kde sa vchádzalo do komnaty akýsi vták a čosi mal pripevnené o pazúry. Keď priletel o čosi bližšie, Harry si všimol, že to je vták, ktorý žil v Dumbledorovej pracovni a v pazúroch mal Triediaci klobúk. Harry si v tejto situácií nevedel nič čudnejšie predstaviť.

Vták mu hodil klobúk k nohám.

„Nasaď si ho,“ posmešne ho vyzval Tom, „čo ty vieš, možno ti pristane.“

Vták urobil otočku a zaletel do potrubia, z ktorého Harry pred chvíľou vyšiel. Krátko nato sa z potrubia ozval ohlušujúci rev. Následne vták vyletel von a zamieril k východu. Bazilisk vyšiel z rúry a Harry si všimol, že sa mu z oboch očí rinie krv.

„Fénix ho oslepil,“ nenávistne si mumlal Tom, „ale sluch mu našťastie stále slúži. Zabi ho!“

Had vyšiel z potrubia celý a zvedavo sa plazil do strán. Číhal a hľadal. Harry pozrel na klobúk pri nohách. Poslal mu to Dumbledore? Ak áno, prečo? Dá mu klobúk nejakú radu? Harry si ho bez rozmyslu nasadil a cítil, ako ho čosi tvrdé udrelo do hlavy. Sňal si klobúk a zbadal lesknúcu sa rukoväť. Vytiahol ju a zistil, že v ruke zviera meč. Meč Richarda Chrabromila.

Pozrel z čepele na zúfalého hada. Potom na Riddla. Ten už nepôsobil tak sebaisto. Harry vedel, že teraz sú jeho šance len o niečo väčšie, ale predsa sú.

Musí si to premyslieť. Ideálne bude, ak na hada zaútočí zhora. Nad baziliskom bolo ústie do potrubia, mohol by z neho na hada skočiť a zabodnúť mu meč do hlavy.

Bol to veľmi riskantný plán, no iný nemal. Začal opatrne s nastaveným mečom obchádzať hada. Ten sa bezcieľne zvíjal na zemi a riadil sa len čuchom a sluchom. A to Harry podcenil.

Keď už bol blízko miesta, kde mohol liezť do potrubia, had ho zavetril. Roztvoril papuľu a zahnal sa hlavou Harryho smerom. Tomu sa síce podarilo uhnúť najhoršiemu, no i tak sa mu zuby zaryli do hrude a pretrhli mu kožu.

Harry od bolesti zreval. No vedel, že bolesti nesmie podľahnúť. Uvedomoval si, že sa musí dostať čo najskôr hore, lebo len sekunda zaváhania by ho mohla stáť život.

Štveral sa hore a zachytil sa nezlomenou rukou o ústie rúry, meč zastrčený pod pazuchou. Hornú polovicu tela dostal hore, teraz už len stačilo napnúť nohy a bol tam.

Postavil sa. Baziliskova hlava bola rovno pod ním, teraz mal skvelú príležitosť. Strach nahradilo odhodlanie. Pochybnosti nahradila istota. Schytil meč čepeľou dolu a s výkrikom sa rozbehol.

Na hrane rúry vyskočil a mečom mieril na hadiu hlavu. Bazilisk si v posledných milisekundách uvedomil, čo sa deje, v poslednej chvíli si uvedomil, že Harry je nad ním. No už bolo preňho neskoro.

Harry dopadol na baziliskovo telo a cítil, ako čepeľ meča preniká cez hadiu hlavu a vychádza na druhej strane. Had odporne zavyl, celú komnatu naplnil rev plný agónie. Had strácal vedomie a isto zomieral. Harry sa pridŕžal jeho šupín, kým sa baziliskovo telo zvíjalo a klesalo na zem. Napokon sa had prestal hýbať a jeho mŕtve telo dopadlo s rachotom na kamennú dlážku.

Harry z hada skĺzol dolu a víťazoslávne sa usmieval na Voldemorta, ktorý celý súboj pozoroval. Meč pustil na zem.

„Tak čo spravíš teraz, Tom?“

Ako pomaly opúšťal adrenalín jeho telo, Harry si začínal všímať ostrú, bodavú bolesť na hrudi. Pozrel si na boľavé miesto a s hrôzou si všimol, že má v hrudi zabodnutý baziliskov zub. Chytil ho a vytiahol ho von. Prekvapivo nebol zabodnutý hlboko, šiel von celkom ľahko.

No čosi bolo nesprávne. Harry cítil, že sa s ním niečo deje. Bol to šok? Nemyslel si. Odrazu dostal zimnicu, doslova cítil, ako mu stúpa teplota a skôr než tomu mohol zabrániť, celý zoslabnutý padol na kolená.

„Tak predsa,“povedal Tom a sklonil sa k Harrymu. „Vidíš, i tak sa mi podarí vyhrať. Možno si zabil hada, no jed z jeho zubov za krátky čas zabije teba. A ty s tým nemôžeš nič urobiť, Potter.“

Harry odmietal pustiť zub z ruky, namiesto toho sa zahľadel na Riddlov denník. Ak je v tom zube ozaj jed, mohol by nejako ublížiť Voldemortovi, ktorý sa na toto všetko zo svojho domu pozerá? Za pokus to stojí.

Z posledných síl sa doštveral k denníku a roztvoril ho na čistej dvojstránke. Zub namieril na knihu a usmial sa na Riddla. Ten to všetko s hrôzou pozoroval, no vedel, že nemôže nič urobiť.

Harry bodol. Z knihy vystriekol krvavočervený atrament. Bez rozmýšľania bodol opäť. Vytrysklo ešte viac atramentu a usadil sa mu na tvári. Bodol tretí raz a pozrel na Riddla.

Ten kričal a v agóníí sa zvíjal na kolenách. V strede tela mu vznikla diera, ktorá sa rozširovala. Keď Harry zabodol hadí zub do knihy po štvrtý raz, Riddle vybuchol a zmizol.

Harry vzdychol. Nech už to bolo čokoľvek, podarilo sa mu tú čiernu mágiu v knihe zabiť. Pozrel na Hermionu. Zdalo sa mu to, alebo sa jej hruď viac dvíhala a preberala sa?

Cítil, ako sa mu vnútri tela rozprestiera jed. Už to nebude dlho trvať. Viečka mal stále ťažšie a ťažšie, nevládal sa udržať pri vedomí. Napokon nad sebou stratil kontrolu a zvalil sa na zem vedľa Hermiony. Zomrel.

[ » na začiatok « ]