Pardon za chyby. :)

Vysvetlivky: putana - štetka

----------------------

Lou v hĺbke duše vedela, že je dobrý nápad, vyslať Laru do Florencie. No aj tak pocítila nepríjemné bodnutie pri srdci vždy, keď pomyslela na to, ako ju vysiela na život a na smrť napospas tisíckam templárov, na čele s Borgiom. Z ničoho nič jej však v hlave zazneli Larine slová:

“Nepopieram,” začala Lara pevným hlasom, “že som zavinila niekoľko smrtí za jednu noc. Rovnako nepopieram, že som si to neužívala. Ale svoje činy neľutujem.”

Lou sa pousmiala a odchlipla si z teplého čaju. Lara jej pripomínala ju samotnú, keď bola ešte v jej veku - nielenže dokázala zabiť nevinného; ona dokonca ani nedovolila, aby ho zabil niekto iný. A presne to mala so svojou dcérou spoločné. Nepochybovala, že Lara dokáže zabíjať. No nedokázala sa zbaviť pocitu, že má niečo, čo jej alebo niekomu inému z Rádu, chýba. Niečo… neprirodzené.

Kútikom oka sa pozrela na prázdnu vitrínu na stene a znovu pocítila ten hrejivý pocit. Áno, bol to dobrý nápad, pomyslela si.

****

Lara sa prezrela v zrkadle: dlhý čierny plášť so striebornou sponou čiastočne zakrýval odev pod ním, čierne topánky s mäkkými podrážkami a oceľovými špičkami, ktoré nerobili takmer žiadny hluk, na rukách tmavé kožené rukavice s čepeľami a okolo pása opasok so schovanými dýkami, nožmi a pripevneným dlhým mečom.

Trhla pravým zápästím, aby uvoľnila čepeľ, ktorá sa v mihotavom svetle sviečok, zaleskla. Pozorne si ju prezrela. Čepeľ bola o pár centimetrov dlhšia, než tá, ktorú mala na ľavej ruke. Taktiež bola ťažšia a pôsobila viac majestátnejšie.

Prekvapene zastala pred otvorenými dverami matkinej pracovne. Nebolo zvykom, aby jej mama nechávala počas dňa otvorené dvere. Opatrne nazrela dnu a zbadala svoju matku stáť pri okne.. Z diaľky si všimla, že sa jej v kútikoch očí zbierajú slzy. Sklopila hlavu, snažiac sa zahnať vlastné slzy, ktoré ju začali štípať v očiach. Nenávidela, keď videla svoju matku plakať. Ju alebo hocikoho iného, ku komu mala blízko.

Zhlboka sa nadýchla a jemne zaklopala na svetlé mahagónové dvere. Lou sa strhla a obrátila hlavu k dverám. Keď si všimla Laru, smutne sa na ňu usmiala.

“Potrebuješ niečo?” Opýtala sa jej mierne rozochveným hlasom.

Lara vstúpila do pracovne a postavila sa pred Louin tmavý pracovný stôl. Na jazyku mala toľko otázok, lenže všetky sa jej zasekli v krku. Jediné, na čo sa prinútila opýtať, bolo: “Prečo?”

Louin úsmev zmizol z tváre. “Musí to tak byť,” odvetila a pristúpila k nej. “Lara, ja i otec veríme, že to dokážeš. My obaja sme proti nim kedysi bojovali. Rovnako ako aj my, aj oni majú slabiny. Slabiny, ktoré sú, naproti nám, ľahko rozpoznateľné.”

Lara sa pozrela na mamu, so slzami v očiach. “Je to trest za to, že som zabila May a jej otca, však?”

Lou pokrútila hlavou a pevne Laru objala. Sama ucítila, ako sa jej znovu hromadia slzy v očiach. “Nie… nie je,” zašeptala jej do ucha a odtiahla sa. “Lara, sama dobre vieš, že si extrémne dobre vycvičená assassínka. Taktiež vieš, že nech už budeš kdekoľvek, nech už budeš bojovať s kýmkoľvek, máš veľkú šancu na úspech. Vieš to, pretože ťa učili len tí najlepší. Si statočná a nebojácna.”

Na chvíľu stíchla a upravila Larine neposedné vlasy, ktoré jej padli do tváre. “My assassíni bojujeme za to, v čo veríme - v slobodu, v mier. Templári sú naším pravým opakom. Preto chcú získať Prsteň, aby mohli vytvoriť svoj vlastný svet. Svet, v ktorom by vládli len oni. Neviem, kto ten Borgia je. No z toho, čo som o ňom počula, je jasné, že nemá šancu nás poraziť. Teba poraziť.”

Lara matku pozorne počúvala. Neodvážila sa nič namietať, pretože sa bála, že by sa jej hlas okamžite zlomil. Lou zaváhala, no nakoniec zo zásuvky v stole vytiahla Altairovu skrytú čepeľ. Podala ju Lare, ktorá sa na ňu spýtavo pozerala.

“Vezmi si ju,” povedala. “Patrila tvojmu i môjmu predkovi, Altairovi. Touto čepeľou umrelo už niekoľko templárov, či už jeho alebo mojou rukou. Teraz je na čase, aby si ju dostala ty.”

Lara si čepeľ opatrne zobrala do ruky a tmavý kožený chránič si nasadila na zápästie. V okamihu, ako sa chránič dotkol jej kože, pocítila, ako sa jej v tele rozlial neuveriteľný prúd moci, z ktorého sa jej takmer podlomili kolená. Pocit, akoby sama dokázala krvilačne zabiť celú stovku templárov, len s pomocou tejto čepele.

Jemne trhla zápästím a čepeľ, takmer nečujne, vyskočila z pošvy. Znovu ním trhla a čepeľ zasunula naspäť.

“Ďakujem,” obrátila sa k mame s ďakovným pohľadom v očiach.

Lou sa slabo zasmiala. “Mne neďakuj. Tvoje poďakovanie si zaslúži niekto iný.”

Lara nechápala, čo tým myslí, no neodvážila sa opýtať. Namiesto toho sa usmiala a tuho mamu objala.

“Stavme sa,” vytrhol ju z myšlienok Thomasov hlas, ktorý sa znenazdajky objavil vedľa nej. “Stavme sa, že ich krvilačne zabiješ tak… tisícsto.”

Lara sa pobavene zasmiala. Hoci sa cítila smútne, Thomas jej vždy dokázal zdvihnúť náladu. “Nezdá sa ti to málo?” Otočila k nemu hlavu a čepeľ zasunula naspäť do pošvy. “Ale dobre. Stávka sa prijíma.”

Thomas sa usmial, no v jeho očiach nebol ani náznak pobavenosti. “Je mi ľúto, že nemôžem ísť s tebou,” priznal potichu.

“Musíš tu byť,” pripomenula mu. “Dávaj pozor na svoju i moju rodinu. Navyše, toto je môj boj. Ja som to začala a ja musím byť tá, ktorá to aj ukončí.”

Thomas k nej pristúpil bližšie a tuho ju objal. Lara mu objatie rovnako opätovala. “Dávaj na seba pozor a zostaň v strehu,” zašeptal jej do ucha. “Verím, že to dokážeš. Si predsa dcérou dvoch najmocnejších assassínov v Ráde.”

Lara sa odtiahla a pozrela Thomasovi do očí, v ktorých sa leskli slzy. “Vieš, že presne toto povedala aj moja mama?”

“Pretože je to pravda.”

Thomas sa na chvíľu odmlčal a hlboko sa Lare zahľadel do očí. Svoj pohľad následne uprel na jej pery, z ktorých mizol úsmev. Začal sa k nej pomaly nakláňať, načo Lara zatvorila oči.

Miestnosťou sa ozvalo tiché zakašľanie, ktoré ich prinútilo v mihu sekundy odskočiť od seba a pozrieť sa smerom k dverám, od ktorých zvuk prišiel.

“Je na čase, aby ste vyrazila, princezná Lara,” oznámila jej komorná, ktorej sa na tvári mihol jemný úsmev.

****

Po rušnom kamennom námestí sa ozvalo cválanie konských kopýt. Niekoľko ľudí, ktorý si toho všimli, sa pozrelo smerom na prichádzajúceho jazdca, no väčšina mu nevenovala pozornosť a starala sa o svoje.

Lara zosadla z koňa a pripevnila ho na kamennú ohradu, o ktorú sa následne oprela. Mäkkú, širokú kapucňu plášťa, ktorá jej zakrývala hlavu, si zložila a ruky prekrížila na hrudi. Niektorý obyvatelia mesta, ktorý okolo nej prechádzali, si ju vystrašene premerali. Lara si toho neuvedomovala, no jej odev budil neuveriteľný rešpekt.

Poobzerala sa okolo seba. Jej pohľad spočinul na nízkej, tmavej budove, ktorá vôbec nezapadala medzi ostatné vysoké domy naokolo. Zamierila k nej aj keď si nebola svojím rozhodnutím istá. V úzkej uličke, ktorou prechádzala, bolo podivne prázdno. Jediný zvuk vychádzal z budovy - hostinca - ku ktorému Lara mierila. Tmavé drevené dvere boli dokorán otvorené a poskytovali tak pohľad do šerého interiéru. Nadpis nad dverami, ktorý už bol rokmi vyblednutý, hlásal: U Dubového stolu.

Vstúpila. Aj keď nebolo nijak neskoro, hostinec bol dosť preplnený. Väčšinu návštevníkov tvorili muži - rybári, prostí obyvatelia mestečka alebo tí, ktorých nedokázala nikam zaradiť. Boli odetý v čiernom a tvárili sa nesmierne dôležito. Dve ženy, ktoré im robili spoločnosť, boli odeté do meštianskych hábov, no pôsobili viac ako putani, než ako bežné meštianky.

Lara pristúpila k nízkemu, dlhému pultu a posadila sa na drevenú stoličku. Nechcela, aby hneď vedeli, kto je, preto si bradu podoprela pravou, dominantnou rukou. Hrot Altairovej čepele sa tak nachádzal len pár centimetrov od jej hrdla. Dobre vedela, že je to risk, ale chcela toho naplno využiť.

Starý, šedivý muž, ktorý stál za pultom, si ju pochybovačne premeral. V jeho výraze bolo niečo, čo sa Lare nepozdávalo - akási skrytá zvedavosť.

“Vodu a chlieb so salámou,” zahundrala smerom k nemu. Znelo to však viac ako rozkaz.

Muž prikývol. “Hneď to bude,” povedal a odišiel kamsi do skladu.

Lara sa porozhliadla po hostinci. Všimla si dvoch mužov v čiernom, ako si ju pozorne premeriavajú a niečo si medzi sebou šeptajú. Vrhla na nich vražedný pohľad, načo sa len uškrnuli.

“Zlodeji,” ozval sa hrubý mužský hlas po jej pravej strane. Pozrela sa na hnedovlasého muža s dlhou čiernou bradou a kruhovými okuliarmi, ktorý svoj pohľad upieral pred seba. “Na nich by ste si mala dávať pozor. Ani sa nenazdáte a pripravia Vás o všetko.”

Lara sa uškrnula. “Som zvedavá, či by si trúfli,” odvetila pobavene, mysliac na skryté čepele pod oboma rukávmi jej hávu.

“Vy asi nie ste odtiaľto, pravda?” Zaujímal sa muž.

“Nie,” pokrútila hlavou. “Som zo severu. A čo Vy?” Oplatila mu.

Muž na moment zaváhal. “Z ďaleka,” odvetil nakoniec.

“Z Florencie?”

Muž sa na ňu prekvapene pozrel. “Ako ste to zistila?”

Lara pokrčila plecami. “Skúsila som hádať.” Na moment sa odmlčala, keď si všimla starého muža s jej objednaným jedlom v ruke, ktoré následne, s poprianím Dobrej chuti, položil pred ňu. “Ale myslím si, že každý sa teraz obáva povedať odkiaľ pochádza. Žijeme totiž v nebezpečnej dobe. Nevieme, komu dôverovať a komu nie.”

“Pravda,” potvrdil muž. “Kam máte vlastne namierené?”

“Do ďaleka,” uškrnula sa Lara. “Určite si dokážete domyslieť, kam.”

“Musíte byť veľmi statočná, keď ste sa tam rozhodli zamieriť,” poznamenal muž. “Môžem Vám povedať len toľko, že Florencia už nie je to, čo kedysi bývala. Ako sa vlády ujal Rodrigo Borgia, Florencia sa tak stala neobývateľným mestom.”

Lara sa zarazila a chlieb, ktorý jedla, položila naspäť na tanier. “Koľko toho viete o Borgiovi?”

“Nie veľa,” pokrčil muž plecami. “Španiel, ktorý bol zvolený za pápeža a vodcu templárskeho Rádu.”

Lara si zahryzla do pery. “A koľko toho viete o templároch?”

Muž sa na ňu pochybovačne pozrel. “Prečo sa tak veľmi zaujímate o templárov a Borgiu?”

“Povedzme, že odtiaľ, odkiaľ pochádzam, je templár niečo, ako veľmi dotieravý hmyz. To znamená, že čím dotieravejší hmyz je, tým skôr ho treba zabiť.”

“Templári obsadili celé územie Florencie,” ozval sa muž po chvíli. “Veľa o tom neviem, pretože som odtiaľ odišiel ešte za Borgiovho nástupu. Tvrdí sa však, že jedinou nádejou na záchranu Florencie, je znovu povstanie Rádu assassínov. Jedine tí dokážu Florenciu vybojovať naspäť.”

Lara pocítila hrejivý pocit v srdci. Dojedla a starcovi za pultom hodila pár zlatiek. “Snáď nás assassíni nesklamú,” usmiala sa na muža a postavila sa. “A vrátia obyvateľom Florenciu takú, aká bola predtým. Tešilo ma, pán…”

“Wolf.”

“Wolf,” zopakovala a vybrala sa na odchod. Muž ju však chytil okolo ľavého lakťa, čím ju zastavil. “Pokiaľ budete chcieť vedieť viac, zamierte do tunajšieho prístavu a pýtajte sa na Starého piráta,” hlesol bez toho, aby sa na ňu pozrel. “On Vám bude vedieť povedať viac.”

Pustil ju a Lara vyšla z budovy. Kútikom oka zbadala, že dvaja zlodeji, ktorý ju vtedy úpenlivo pozorovali, sa taktiež postavili na odchod. Pousmiala sa. Vonku sa začínalo pomaly stmievať, čo bol ideálny čas na to, udeliť zlodejom poriadnu lekciu. Zašla hlbšie do úzkej uličky a postavila sa tak, aby ju zlodeji videli. Ulička bola našťastie prázdna, čo bolo výhodou - žiadny svedkovia.

Muži po pár sekundách vyšli z hostinca a porozhliadli sa. Obaja si ju narovnako všimli. Uškrnuli sa a pomaly sa vybrali k nej.

“Čakáš na nás, krásavica?” Zvolal na ňu jeden z mužov.

“Neboj sa, neublížime ti,” pridal sa k nemu druhý muž. “Iba sa trochu pohráme.”

Lara bez pohnutia stála na mieste. Čakala, kým sa muži priblížia dostatočne blízko. Keď boli len o niekoľko krokov ďalej od nej, vystrela prsty. Trhla rukami a z pošiev na zápästiach vyskočili dve tenké, strieborné, smrtiace čepele. Muži okamžite zastali a vystrašene sa na ne pozreli.

“Ak vám je život milý, tak sa otočte a odíďte,” zvolala pevným hlasom. “Ak nie, bojujte, ale verte tomu, že vás tieto čepele bez milosti zabijú.”

Prvý muž naprázdno preglgol a mal sa k odchodu, no ten druhý ho chytil za rameno a prinútil ho zostať. “Myslíš, že sa ťa bojíme?!” Zrúkol na Laru a vytiahol spod opaska nôž. “Tak si po nás poď, assassínka!”

Keď uvidel, že Lara sa nijak nehýbe, pobehol k nej a sám zaútočil. Sekol nožom proti jej hlave, no Lara rýchlo uhla nabok a smrtiacu čepeľ na jej ľavej ruke mu zabodla priamo medzi oči. Muž s prekvapeným výrazom dopadol na zem. Lara sa otočila k druhému mužovi, ktorý neustále stál na mieste.

“Choď!” prikázala mu. Nemala náladu s ním bojovať.

Mužovi to však nemusela dvakrát hovoriť. Okamžite sa otočil na päte a upaľoval kade-ľahšie.

[ » na začiatok « ]