Poviedka:
Pridaná: 4.2.2012, 18:19:44
Čítaná: 3202×
Hodnotenie: (počet hlasov: 6)

Typ: PI súťaže
Zadanie: Napíš fan fiction poviedku zo sveta Harryho Pottera za použitia všetkých týchto slov: - kentaurina (niečo ako konina); (Ocean Dream) - pľundrovať (hovor. expr. ničiť, nivočiť, plieniť, pustošiť: nerozvážne pľundrovať prírodu); (Sedo) - fázového (presne takýto tvar); (Lukinčok) - handrkovanie; (Mei) - cheilognathopalatoschisis; (ťažký vrodený ráštep hornej pery, čeľusti a tvrdého podnebia, označovaný tiež ako rictus lupinus, „vlčí pysk“ ) (Aliyz) - „Egocentrik“ (presne tento tvar, v úvodzovkách – je jedno či to bude priama reč, alebo irónia) (Peterka)

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika, tragédia

Súťažná poviedka: 1 » Podozrenie (Dominika Black-Oldman) 2 » Pokazený časovrat (Raniya) 3 » Kreatúry, amatéri a bezverci (Aurora Brook) 4 » Rokfortské klebety a iné (Lussy Noir Meteour)

„Čo bolo, bolo. Pretože čo bývalo to bývati v budúcnosti nedbajúc na okolie nebudeti. Čo však je, to záhadou ostávati plánujúc sa smeje ti. Ty však kašliti na všetko keď nerozumejúc sa škrábati. Tvojej idiocie mraky...“

„Zakrúžiť a čakať...“

Päť minút. Desať minút. Triedou sa podchvíľou ozývalo mohutné zívanie, no profesorka tomu nevenovala pozornosť. Bola zahľadená do útrob svojej šálky a očividne nevnímala absolútne nič.

„Pani,“ začal jeden zo žiakov, no jeho spolusediaci doňho drgol.

„Ticho, možno sa už do konca hodiny nezobudí!“

„Slečna, pán Bašír, slečna!“ zahlásila profesorka od svojej šálky. Očividne nebola až v takom tranze, ako sa zdalo.

„Vidíš, čo si urobil?“ zasyčal spolusediaci a namosúrene si prezrel onú slečnu.

„Ja sa predsa nevolám Bašír,“ zašomral žiak „je ona vôbec veštica?“ pokračoval pochybovačne.

Žiadna osoba s akým-takým povedomím o vlastnej dôležitosti by takú kacírsku reč ignorovať nemohla a profesorka Cattiveria nebola výnimkou. „Nedovolím vám pľundrovať predstavy o mojej osobe! Hľaďte si svojho, biedny pozemšťan, skaza nebies vás neminie...“

V tej chvíli však niekde v hrade zazvonil zvonček ohlasujúci koniec hodiny a profesorka Cattiveria mohla svoj prejav venovať už len stenám a kozubu. „Pľuhy,“ zašomrala a prešla k oknu. Otvorila ho a vyklonila z neho svoju tmavovlasú hlavu. Nad Zakázaným lesom práve prelietal kŕdeľ sov, ktoré na oblohe vytvárali tvar nepravidelného mnohouholníka. Buď majú do jednej chabý orientačný zmysel, alebo...

„Ach!“ vzdychla profesorka a takmer poskočila od radosti. Bohovia jej prajú a ukazujú jej znamenia. Zvyšok dňa strávila nad knihami o symboloch, hľadajúc oné spochabené sovie teleso.

...

„Verte mi, profesor, znamenia neklamú!“ prehlásila profesorka Cattiveria sebavedome, hoci niekde v hĺbke podvedomia šípila, že riaditeľ, sediaci oproti nej, nemá pre veštecké umenie absolútne žiadne pochopenie.

„Drahá profesorka, skutočne si nemyslím, že by sme mali začať s udeľovaním trestov za nedodržiavanie hygieny...“ začal profesor Dumbledore, no žena ho prerušila.

„Dajte na moje slová, keď nadíde váš čas, bude to zlá starostlivosť o vlasy, ktorá vás pripraví o život!“ povedala dôrazne, doplňujúc svoj prejav o miestami až prehnanú gestikuláciu. Vždy bola tak trochu excentrická.

„Pri všetkej skromnosti, myslím, že nejakú vlasovú katastrofu zvládnem. Ďakujem za vašu starosť, ale teraz musím odísť v naliehavej veci na ministerstvo,“ oznámil Dumbledore, vstal a tým ukončil rozhovor. V poslednom čase skutočne nadobúdal dojem, že by sa veštenie malo vyškrtnúť z osnov. O svojej smrti už od profesorky Cattiveria vedel toľko, že by o tom mohol napísať pamäte. Prešiel k dverám, otvoril ich a rýchlo zmizol z dohľadu.

„Egocentrik,“ zašomrala profesorka a chystala sa odísť tiež, mrmlajúc „nechápem, načo naňho ešte stále márnim čas.“

...

Deň sa tiahol za dňom ako sopeľ z nosa. Profesorka bola aj po niekoľkých mesiacoch pevne rozhodnutá dokázať svoju teóriu o riaditeľovej smrti.

„Verte mi, profesor, nikdy som nikoho nekŕmila žiadnymi kentaurinami a preto vám naposledy hovorím...“

„A vy mi, drahá profesorka, verte, že si vážim vášho, ehm, ohromujúceho záujmu, ale skutočne si nemyslím, že mi hrozí akékoľvek nebezpečenstvo,“ uistil ju Dumbledore, naoko trpezlivo, hoci ho už unavovalo to večné handrkovanie.

Aj tým najvytrvalejším raz trpezlivosť dôjde a v tej chvíli mala profesorka Cattiveria na jazyku slová, ktoré sa v slušnej spoločnosti jednoducho nevyslovujú. Ako uháňala chodbami, z rozhorčenia nad nedostatkom uznania si šomrala: „Bodaj by vás postihol cheilognathopalatoschisis, pán riaditeľ, možno by vám trochu kleslo sebavedomie!“ Trielila k svojej veži, rozhodnutá, že odtiaľ neodíde, kým nezoženie nejaký rukolapný dôkaz. Netreba snáď ani zdôrazňovať, že veštenie obsahuje asi toľko rukolapných dôkazov, ako ďatelinové pivo ďateliny.

...

„Nechaj ho tak. Nenič si nervy.“

„Vytáča ma.“

„Tak vidíš. Načo sa zaoberať smrťou nejakého sebestredného zoschnutého čarodeja?“

„Ja viem, iba... nie je poslaním veštcov pomáhať ľuďom zvládať ich osudy?“

„On si očividne poradí úplne sám. A nešpáraj sa v nose, prosím ťa, keď s tebou hovorím!“

„Prepáč.“

„Tak?“

„Tak čo?“

„Necháš to na osud?“

„Vieš predsa, že neverím na osud.“

„A ako si potom vysvetľuješ princíp príčiny a následku, majúci za dôsledok okrem iného aj to, že príživníci spoločnosti ako si ty môžu nájsť solídne zamestnanie ako trýznitelia nevinných a neskazených dietok?“

„Náhoda?“

„Daj si vypreparovať mozog, ty intelektuálny hnoj. A prestaň už čumieť na tie hviezdy!“

„Pozri! Vidíš to, čo ja?“

„Možno... myslíš, že by postavenie Marsu a Venuše mohlo predznamenávať blížiaci sa úkaz vzájomného súvisu fázového posunu súhvezdí na severnej nočnej oblohe s globálnymi problémami zachvacujúcimi muklovský kapitalistický svet?“

„Ehm, čo...? Nie, ja som myslela... nie je tamto profesor Dumbledore?“

„Myslím, že áno! Poď, chcem vidieť, čo má ten chlap za lubom. Mám zlé tušenie.“

Profesorka Cattiveria zliezla z veľkého kameňa, na ktorom sedela, a opatrne sa začala zakrádať za riaditeľom.

Bola úplne sama.

...

„Moja pra-prastará matka mala ten dar a ja som prvá z jej potomkov, ktorá ho po nej zdedila. Vidím okolo vás temnú auru, pán riaditeľ...“ prehovorila Sibyla Trelawneyová. „Ach, prosím, nestojte na tomto mieste, inak vám to prinesie nešťastie,“ pokračovala a svoje obrovské oči za okuliarmi upierala na Dumbledorovu tvár.

Ten nadobúdal pocit, že všetci veštci sú skutočne len šarlatáni a už ľutoval, že sa vôbec na stretnutie vybral. Aj keď na druhej strane, ak by sa tým mohol zbaviť večných predpovedí svojej vlastnej tragickej smrti, vďačne by vymenil jedného šarlatána za druhého. Ale čo je veľa, to je veľa.

„Ďakujem vám za váš čas, slečna Trelawneyová, ale myslím si, že sa vám bude iste dariť lepšie mimo rokfortských múrov. Pre vešticu je predsa výhodnejšie pracovať na voľnej nohe, nie?“ snažil sa z toho vyvliecť a zberal sa na odchod. Už otváral dvere, keď spoza svojho chrbta začul chrapľavý hlas:

„Blíži sa ten, kto bude mať moc zvíťaziť nad Temným pánom...“

„Ten zradca! Neverec! Odporná kreatúra! Ako sa opovažuje, za mojím chrbtom vyberať za mňa náhradu! Tá nevďačnosť! Len sa na ňu pozrite! Veď je to úplná šarlatánka!“ šepkala profesorka Cattiveria, špehujúc spoza okna. Keď začala slečna Trelawneyová chrčať, najskôr s trochou údivu sledovala, čo to má znamenať, no potom s hlasným odfrknutím od okna odišla a cestou si šomrala: „Amatér. Ten hlas má byť aspoň o pol oktávy nižšie a to chrčanie tiež nie je práve presvedčivé...“

...

Pobrala sa vospust sveta. A keď sa napokon dozvedela, ako skončil život Albusa Dumbledora, mala neskutočnú chuť povedať: ‘Tak mu treba’. Ale o mŕtvych len dobre.

„Ja som to hovorila...“

[ » na začiatok « ]