Poviedka:
Pridaná: 19.5.2011, 19:30:41
Čítaná: 5296×
Hodnotenie: (počet hlasov: 6)

Typ: Fiction
Postavy: Anna, Peter, Radko
Stručný dej: Matka ukazuje hosťovi, aby si sadol do kresla. Medzitým osemročný syn položil nepozorovane do kresla husle a netrpezlivo čaká, kedy si hosť sadne.

Literárna forma: próza
Žáner: komédia

Tak toto bol môj nedávny sloh (učili sme sa písať poviedky :D) na tému: Matka ukazuje hosťovi, aby si sadol do kresla. Medzitým osemročný syn položil nepozorovane do kresla husle a netrpezlivo čaká, kedy si hosť sadne.

Čo vravíte? :)

****

„Už aj to polož!“ skríkla Anna na svojho osemročného syna Radka, ktorého k stolu priťahovala sladučká vôňa koláčov. „Nie je toho veľa a keď to zješ, pre návštevu nič nezostane!“

Radko s vážnou tvárou prikývol a sledoval svoju mamu, ktorá pobehovala po byte a robila posledné úpravy. Izbami sa nieslo len jej nervózne hundranie: „Kto to kedy videl. O dve hodiny by som mohol prísť. Veď sú už všetky obchody zatvorené!“ I napriek tomu sa tešila. Veď Juraja poriadne nevidela od vysokej školy! Pred pár dňami sa náhodou stretli a on jej prisľúbil, že akonáhle bude mať čas, ozve sa.

Bytom sa rozľahlo naliehavé drnčanie zvončeka. Anna vyletela ani strela, naposledy si uhladila vlasy a už sa objímala s Jurajom, vítala jeho priateľku, ktorá si okamžite získala Radkovo srdce obrovskou čokoládou. „A ten starší?“

„Učí sa. Zajtra píše ťažkú písomku, ale určite sa tu ukáže. No poďte, sadnite si,“ ponúkala ich Anna a podozrievavo si premeriavala Radka, ktorý sa tváril až priveľmi nevinne.

„Moje nervy, Anna, pamätáš?!“ pristúpil Juraj ku sklenej vitrínke a obdivoval zarámovanú fotografiu z obdobia strednej školy. „Vtedy sme nastriekali penu z hasiaceho prístroja do všetkých kútov triedy. A školník nás potom naháňal po celej škole.“

Anna sa zahľadela na dvoch vyškerených študentov: „To teda boli časy.“

„Teta, sadnite si sem,“ vyskočil zrazu Radko a ťahal Jurajovu priateľku ku kreslu, „je omnoho pohodlnejšie.“

„Ty si ale pozorný,“ usmiala sa a pohodlne sa usadila.

„Zaujímavé, že len k vám,“ zamračila sa Anna. „No, čo si dáte?“

„Ale, Anka, nebehaj a sadni si,“ cúval Juraj ku gauču. Radko sa našponoval a prepaľoval Juraja pohľadom. Nó, poďme, posaď sa! Pevne zvieral operadlo stoličky, už - už to vyzeralo, že si Juraj sadne, keď tu sa narovnal a Radko sklamane vydýchol.

„Videli ste ju, koťuhu? Tá straka vám práve ukradla štipec na prádlo.“

„Čo? Zase? Za posledný týždeň je to už desiaty. Fakt neviem, čo s nimi chce robiť,“ krútila Anna nechápavo hlavou. Nestačila ani len žmurknúť a izbou sa rozľahlo hlasité zachrupčanie. Juraj zdesene vyskočil. Radko sa začal od smiechu zvíjať na koberci. Nedbal na matkine vyhrážky, na Jurajove zhrozené bľabotanie, že tie husle, na ktoré si sadol, boli isto drahé a že ich určite preplatí. Anna sa neustále chytala za hlavu, ako len jej starší syn Peter bude hrať na pozajtrajšom koncerte...

Vtom sa zjavil aj on.

Vysmiaty, bezstarostný...

Rozčeril tú hustú atmosféru jediným puf! a pridal sa k bratovi.

„Tak toto teda smiešne nie je!“

„Nie, mami, nie je,“ upokojoval sa Peter. „Prosím vás, sadnite si, ukázal na gauč, keď vzal rozdrúzgané husle do rúk. „Viete... To ja som poprosil Radka, aby tam tie husle položil.“

„Prosím?!“ nevychádzala jeho mama z údivu.

„Robíme do školy taký projekt. Zisťujeme, ako sa ľudia zachovajú v nečakaných situáciách.“ Peter podišiel ku sklenenej vitrínke a z toho najvzdialenejšieho kúta vytiahol malú kameru.

Juraj vydýchol: „Vôbec som si ju nevšimol!“

„V to som dúfal,“ usmial sa Peter. „Poviem vám... sám som neveril, že to vyjde! Veď to malo toľko zádrheľov! A predsa ste si tie husle nevšimli a sadli priamo na ne! Normálne nemôžem uveriť tomu, že mi to vyšlo. Netušil som, ako vám ich Radko podstrčí, za rýchlosť a nenápadnosť by mu patrilo čestné ocenenie, ale to, že ste najskôr šli k tej vitrínke, mi perfektne nahralo do kariet.“

„A to si musel zničiť také drahé husle? Čo si sa celkom zbláznil?“ Anna sa len tak-tak zdržala, aby mu pred návštevou neuštedrila jednu výchovnú. No videl to kedy svet?! Decko jedno nepodarené!

„Mamí, pohodá, je to len atrapa.“

Matka k nemu vyslala neveriaci pohľad.

„Veď pozri.“ Peter odbehol do izby a onedlho sa vrátil s lesknúcimi sa husľami. Ešte stále vyludzovali nadpozemské tóny.

„Tak takýto originálny projekt som ešte nevidel!“ plieskal sa Juraj po stehnách a Peter sa div neutopil v tom množstve chváľ, čo padali na jeho hlavu. Anna len nemo krútila hlavou. Aby sa upokojila, Peter jej zahral jej najobľúbenejšiu pieseň a o pár dní ju potešil plným počtom bodov za svoju originálnu úlohu.

***

[ » na začiatok « ]