Poviedka:
Pridaná: 4.3.2011, 21:01:58
Čítaná: 5226×
Hodnotenie: (počet hlasov: 12)

Typ: Fiction
Postavy: Denisa Bôčiková, Daniel Sollucsyi
Stručný dej: Denisa práve zmaturovala, ale svoje štúdium odkladá a odchádza do New Yorku, aby sa zdokonaľovala v angličtine. Jej lietadlo sa však pokazí a zrúti sa do mora. Keď sa Denisa preberie, ocitne sa na opustenom ostrove... Ale nie tak celkom. Objaví sa tam aj človek, na ktorého chcela zabudnúť - Daniel Sollucsyi. Ako sa tam dostal? A prečo ho musela stretnúť práve teraz, keď sa jej podarilo ako tak zabudnúť? Prežijú? Spoja ich drsné prekážky džungle? Alebo sa ich cesty znovu rozídu bez možnosti návratu späť?

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Hneď na začiatku vás upozorňujem, že toto nemá so svetom Harryho Pottera absolútne nič spoločné. Žiaden Snape, Harry, ani nič podobné. Čiže ak by ste to chceli čítať len preto, nemusíte. Len by som rada vedela nejaký ten názor. Ďakujem.

„Bôčik, Bôčik! Aha, tam je tá slanina!“ ozývali sa výkriky chlapcov poloprázdnou chodbou a posmešne ukazovali na čiernovlasé dievča, stojace pri šatni. To len povýšenecky pootočilo hlavou a ukázalo im prostredný prst.

„Namyslená krava,“ zasyčal jeden z chlapcov, keď leteli okolo nej.

Keď zmizli za rohom, Denisa si povzdychla. Už toho mala dosť. Denne sa stretávala s posmeškami kvôli jej menu. Ako ho len nenávidela! Denisa Bôčiková! Pripomínalo jej slaninu a očividne aj ostatným. Mazľavú a neforemnú. A hoci ona sama bola štíhla ako prútik, neprajníci z jej triedy v tom nevideli žiadnu prekážku.

Možno keby neurobila takú hlúposť... Znovu sa otočila k oknu, pozorovala šantenie snehobielych vločiek... Takých bezstarostných a veselých...

Denisa zatúžila byť jednou z nich. Nemusela by chodiť do školy, obchádzali by ju problémy a jedinou jej úlohou by bolo tíško sadať na chodníky a cesty, tešiť detské srdiečka...

Neveselo sa uškrnula. Zrejme by nažive dlho nezostala. Pri tom plameni, čo jej horel v srdci... A to bol kameň úrazu. Nevraživosť predovšetkým dievčat z jej triedy spočívala v tom, že mladý učiteľ slovenčiny sa s ňou veľmi rád zhováral o knihách, rôznych článkoch či recenziách a neprešlo dňa, kedy by sa na ňu neusmial, či nežmurkol. Bola pre neho spriaznenou dušou. Zbožňoval knihy rovnako ako Denisa, ktorá už získala prezývku „knihomoľka“.

Čítala vždy a všade. Knihy nosila pod pazuchou, ženské romány hltala nenásytne, no neohrdla ani históriou či rôznymi encyklopédiami. Nečudo, že si ju všimol hneď na prvej hodine. Jej entuziazmus a zvonivý hlas, keď prečítala prvú ukážku ho uchvátili.

Bol tam nový, tak ako aj oni – prváci. Dávno sa nestretol s mladými ľuďmi, čo by boli ochotní rozprávať sa s ním o knihách a tak ani nečakal, že by pätnásť- šestnásťroční ľudia ocenili jeho snahu.

Dievčatá v triede však boli očarené jeho zjavom a tak boli ochotné predstierať záujem. Dokonca si dali tú námahu, že po večeroch hľadali na internete rôzne referáty o jednotlivých knihách a na ďalšej hodine sa ho snažili ohúriť. On ich však okamžite prekukol – rozoznal, kto knihu čítal a kto sa len čosi nabiflil, ale predsa im venoval zhovievavý úsmev. Dievčatá v predných radoch omdlievali, cez prestávku si šepkali o jeho nádherných čokoládových očiach, hustých vlasoch, malej jazvičke pod okom, či o jeho vyšportovanom tele.

No nech sa Denisine spolužiačky akokoľvek usilovali, cítili to uprednostňovanie... Platonická láska sa rozplynula a zostala len nevraživosť a zlosť namierené na Denisu. Ponižovali ju, vysmievali sa jej, hádali sa s ňou... Prešlo päť mesiacov a ich zlosť nepominula. Navyše si všimli, že Denisine oči sa pri pohľade na slovenčinára zahaľuje jemnou hmlou, že jej pohľad priťahuje ako magnet... Pri každom náhodnom dotyku ju zalievala vlna červene, spôsoboval jej triašku...

Keď si dievčatá všimli jeho prístup k nej, nakazili aj chlapcov a Denisa zostala v triede sama. Nemala sa o koho oprieť, nemala sa s kým cez prestávku porozprávať. Radšej sa utiahla do pokojného kúta a strácala sa vo svete dobra a lásky.

Denisa sa odlepila od okna a zamierila do triedy. Jej úvahy prerušil nástojčivý zvuk zvončeka a stiahnutý žalúdok, roztrasené nohy a búšenie srdca jej dávali jasne najavo, že ju čaká hodina literatúry. Svetlo v tme.

Daniel Sollucsyi. Ako sladko znelo to meno! Opakovala by si ho od rána do večera.

Zvalila sa na stoličku a nedočkavo čakala na pár tých najhlbších očí.

„Ďakujem, sadnite si,“ usmial sa Daniel a rozhliadol po triede, pričom sa mu pohľad stretol s Denisiným. Tvárou mu preletel úsmev a onedlho jej už nadšene vysvetľoval Publiusove Premeny.

Denisa mu dychtivo visela na perách, zapisovala si každé slovo i zaujímavosť, ktorú spomenul len tak medzi rečou. Plnými dúškami nasávala Danielovu prítomnosť, vyčkávala na každý náhodný dotyk či pohľad...

„Fajn, takže na úlohu vám zostáva rozanalyzovať ukážku v čítanke na strane stopäť,“ tleskol Daniel. Chcel ešte niečo dodať, no ozval sa zvonček a spolu s ním aj hlasný huriavk. Pokrútil hlavou a naznačil Denise, aby podišla ku katedre.

„Áno?“

„Deniska... chcem sa ťa spýtať... Mala by si zajtra po škole čas? Minule si mi pomohla s tými spismi pre riaditeľa... tak ako vďaku... prijmi pozvanie na kávu,“ usmial sa rozpačito.

„Na kávu?“ Ja predsa kávu nepijem! „Ale ja som to predsa urobila rada, nič za to nechcem.“

„Ale veď to nič nie je. No tak... Stretneme sa zajtra v tej cukrárni Meisa? Len sa trochu pozhovárame a môžeš ísť domov. Neboj, nič ti neurobím,“ žmurkol na ňu.

„Ale prosím vás! To mi ani nenapadlo! Ja len...“ nevedela ako pokračovať. Jej vysnívaný muž ju pozval na kávu! Na také niečo sa ani len neodvažovala pomyslieť.

„Tak? Kedy?“

„Okolo tretej?“

„Výborne. Dohodnuté! Už sa teším. Tak zatiaľ ahoj.“

„Dovidenia!“ Bože, to je neuveriteľné! Ja s ním idem na kávu? S Danielom Sollucsyim! Bože, ďakujem!

Inovať sa jagala na vysokých a nahých stromoch, skrášľovala mesto, ktoré sa pomaly pripravovalo na vianočné sviatky. Zem bola pokrytá jemným popraškom, popri obrubníkoch sa vytvárali maličké záveje. Ľudia sa ponáhľali, na poslednú chvíľu nakupovali darčeky pre svojich najbližších, malé deti výskali pri pohľade na blikajúce ozdoby, obdivovali obrovský stromček uprostred námestia...

Denisa, zababušená v kabáte, rezko kráčala popri výkladoch a úsmev jej zdobil vyštípanú tvár. Bola plná očakávania, hodinu sa babrala so svojím výzorom a dúfala, že to bude stáť zato.

Zastala pred dverami cukrárne, naposledy sa upravila a vstúpila dnu. Obraz, ktorý sa jej predostrel ju však bolestivo pichol pri srdci. Nerátala s tým. A predsa mohla. Ako si mohla myslieť, že by jeho záujem o ňu mohol byť aj iný ako iba o obyčajnú žiačku?

So slzami v očiach sa rozbehla preč a dúfala, že zabudne.

Ak by ste niekto chceli pokračovanie, treba povedať a napíšem vám, kde ho nájdete :)

[ » na začiatok « ]