Kapitola:
Pridaná: 1.6.2020, 17:23:36
Čítaná: 6142×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Remus Lupin, June Evansová, Sirius Black, Severus Snape
Stručný dej: Poviedka o Juniných prázdninách na Grimmauldovom námestí číslo dvanásť v roku 1995. Pokračovanie poviedky Rozhodnutie, ktoré neoľutoval a prequel poviedky Rozhodnutie, ktoré mu prinieslo šťastie.

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma

Kapitola: 1 » Opätovné stretnutie 2 » Žiadosť 3 » Spolupracovník 4 » Sendvič 5 » Prebdená noc 6 » Súhlas 7 » Kontrola 8 » Lúčny kvet 9 » Snaha pomôcť 10 » Otec 11 » Fotografia 12 » Dôvod 13 » Melanchólia 14 » Volanie 15 » Oddelenie záhad 16 » Bremeno 17 » Motivácia 18 » Šťastie 19 » Najbližšia rodina 20 » Objavený cit 21 » Prvýkrát

1. september 1995

Remus sa napil čaju a usadil sa na stoličku v kuchyni. Celý dom bol hore nohami, tretina rádu sa chystala odprevadiť Harryho, June, Hermionu a Weasleyovocov na King’s Cross. Včera celý večer preberali stratégiu. Tonksová a Molly mali sprevádzať Harryho. Remus mal ísť s June. Alastor s tým nesúhlasil; no Remus na tom trval. Ak by chcel Voldemort June napadnúť, aj tak by si ju v dave vyhľadal, a nebol nikto iný (azda okrem Harryho), kto by bol June ochotnejšie chránil ako Remus.

Prekvapilo ho, že sa v kuchyni ako posledná z detí zjavila práve June. Pravú ruku mala upevnenú v šatke obviazanej okolo krku. Remus sa iba včera večer dozvedel, že počas hodiny oklumencie sa jej do mysle nedostal len Snape, ale aj Voldemort. Vytisla ich odtiaľ - lepšie povedané, Snape ju nechal na pokoji, len čo si uvedomil, čo sa deje; a June Voldemorta zo svojej mysle vytesnila so všetkou silou, ktorej bola schopná; no po dlhom čase sa jej opäť otvorili jazvy na ruke.

“Ahoj,” pozdravila ho so smutným úsmevom. Bál sa, že po včerajšku bude otrasená, no ona pôsobila skôr skormútene.

“Ahoj. Ako ti je?”

Pokrčila plecami. “Som na seba hrdá, že som to včera zvládla. A zároveň ma desí, že Voldemort o našom spojení vie.”

“Vie aj, že sa budeš brániť. A ty vieš, aký je pocit mať ho vo svojej mysli. Si lepšie pripravená.”

“Presne to si hovorím aj ja.” Tentoraz sa usmiala veselšie, sebavedomejšie. Niečo sa v nej zmenilo; niečo na nej bolo iné. Akási istota. V seba samú. Už to nebolo to vystrašené dospievajúce dievča, ktoré tu na začiatku júla našiel, silou-mocou sa snažiac pred svetom zakryť obviazané rany spôsobené despotickým otcom. Bola to mladá žena, ktorá si ujasnila, kým je a čo chce. A aj čo nechce. A on opäť, tak ako pred rokom a pár mesiacmi, keď odchádzal z Rokfortu, pocítil hrdosť, že na tom nesie čiastočnú zásluhu.

“A ty? Nebude ti smutno za tým hurhajom, čo tu býval celé leto?” opýtala sa a sadla si oproti nemu.

“Jasné, že bude. Ožilo to tu. Vždy som sa tešil, že sa sem po misii vraciam. Ale stále tu bude Sirius. Myslím si, že aj jemu prospeje, že tu budem bývať. Nebude taký osamelý.”

“A ani ty,” usmiala sa a chytila ho za ruku. “Profesor Dumbledore mi povedal, že vraj ti Snape bude variť protivlkolačí elixír.”

“Áno, vybavil to,” odpovedal Remus. “Vďaka, June.”

Zažmurkala. “Za čo?”

“Stále si myslím, že za to nepriamo môžeš ty. Aj keď to Severusovi prikázal Dumbledore.”

Pokrútila hlavou. “Nebudem ti oponovať, lebo máš možno pravdu,” uškrnula sa. Pustila ho a napravila si predlaktie v šatke.

“Asi si nebudeme môcť písať, však?” opýtala sa. Spomenul si, že sa o niečom podobnom rozprávali, keď sa na dlhý - neurčitý čas - lúčili naposledy. Vtedy jej neisto, no z potreby dokázať jej, že na ňu po svojom odchode zo školy nezabudne, a že mu na nej naozaj záleží, navrhol, že ak bude chcieť, môže mu napísať. Nezabudol na tú náhlu radosť, dokonca šťastie, ktoré sa jej vtedy zjavilo v tvári.

“Myslím si, že Albus sem bude chodiť relatívne často. Ak mi po ňom pošleš list, budem rád.”

To šťastie sa teraz vrátilo, hoci už nebolo naivné a krehké ako vtedy. Bolo plné istoty a dôvery.

“Napodobne,” odpovedala a obrátila sa, keď z chodby zazneli kroky. Do kuchyne vpadla Tonksová v akýchsi čudných starých šatách; podarilo sa jej potknúť o jeden z početných kufrov pripravených na chodbe.

Škaredo zanadávala a vlasy sa jej zmenili na karmínovočervené.

Remus i June sa zasmiali.

“Nehovor mi, že na stanicu ideš takto,” poznamenala June.

“Kdeže,” uškrnula sa Dora. Zamračila sa a jej tvár začala vráskavieť. Pokožka jej zbledla, nos jej trošku ovisol, hnedé oči sa premenili na zelené. Vlasy jej zhustli, stočili sa do kučier a skrátili sa.

“Lepšie?” opýtala sa.

Ešte aj znela ako starenka. Nebyť dynamického tónu, ktorým sa ich to spýtala, bolo by ťažké uhádnuť, že pred nimi naozaj stojí Tonksová.

“Omnoho,” uznala June.

“Pristane vám to,” pochválil ju Remus s úškrnom.

“To má byť akože kompliment?” nadvihla Tonksová obočie tak, ako to dokázala len ona.

“Samozrejme,” odpovedal Remus so smiechom.

“Tak ste si ho mohli odpustiť,” vykrivila ústa.

“Bol to kompliment zložený vaším schopnostiam,” upresnil, hoci vedel, že sa s ním len naťahuje, a že v skutočnosti si zo svojho momentálneho vzhľadu nerobí ťažkú hlavu.

“Tak keď si dám na hlavu toto,” vytiahla zo staromódnej kabelky fialovú plochú čiapku, “budete totálne unesený.” Nacapila si ju na hlavu, trochu sa skrčila, a prešla pár neistých krokov ako skutočná starenka.

“Máte pravdu,” uznal. “Pôsobíte tak neškodne, že by som vám to možno aj uveril… ak by som vás nepoznal,” dodal.

Žmurkla naňho a on sa naširoko usmial. Mal rád, keď si jeden druhého takto doberali. Mal pri tom pocit, akoby bol život ľahký a bezstarostný bez ohľadu na to, na aké riskantné misie chodievali.

“Ach, Tonsková, tu si,” vošla do kuchyne pani Weasleyová. “Poďme. Divooký čakal na Sturgissa, ale už niet času.”

June vstala a vyšla von na chodbu. Harry práve schádzal dole schodmi.

“Ako?” opýtal sa a pozrel na jej ruku.

“Fajn,” usmiala sa a chytila ho za dlaň. “Ideme do školy!” zapišťala ako malé dieťa. Napriek tomu, že jej bolo ľúto, že sa s Remom a Siriusom dlho neuvidí, nevedela sa dočkať, keď sa vráti domov. Domov, kde bude aj s Harrym.

Tiež sa usmial a stisol jej prsty. “Vidíme sa na stanici.”

Prikývla a nechala ho prejsť chodbou. Vrátila sa k Removi do kuchyne a po piatich minútach sa aj oni vybrali londýnskymi ulicami na Nástupište 9 a ¾.

“Nemôžem uveriť, že som vonku,” vzdychla si June. Počasie bolo horúce, slnko pražilo, no ona si vychutnávala všetko - od slabého klopkania topánok na chodníku, cez dusný vzduch, kde-tu preťatý výparmi svištiacich áut, až po ruch ulíc.

“Na Rokforte budete v bezpečí,” povedal Remus, neustále sa obzerajúc. Stál po jej pravici, pri jej zranenej ruke. Ak by sa niečo stalo, ťažšie by sa dokázala brániť. “A užiješ si čerstvého vzduchu, koľko len budeš chcieť.”

June iba prikývla. Vedela, že túto svoju úlohu berie vážne, a ona mala stále na zreteli Snapove slová spred pár dní o tom, že ak sa Voldemortovi naskytne príležitosť uniesť ju, chopí sa jej. Aj ona mala prútik vo vrecku sukne a zvierala ho ľavou rukou. Nemala však zlý pocit. Nemala dojem, že sa stane niečo zlé. A preto bola pokojná.

“Možno by sme mohli prísť na Vianoce sem,” prehodila, keď prechádzali cez rušnú Euston Road. Pred nimi sa týčila široká, žltkastá tehlová budova s vežovými hodinami. Ukazovali o desať minút jedenásť. June s Remom sa ľahko stratili v dave cestujúcich, ktorí sa ponáhľali na vlak.

“To by bolo pekné,” odpovedal Remus trošku oneskorene a pozrel na ňu. Oči mu iskrili nádejou a ona ho chytila za rameno, aby ich dav od seba neoddelil.

Keď konečne zbadali nástupištia 9 a 10, June sa malo uľaviť, no namiesto toho sa jej zmocnil smútok.

S Remom prešli cez stenu a pustila ho. Sirius podišiel k June a olízal jej ruku. Zasmiala sa a čupla si k nemu. “Buď dobrý psík,” prízvukovala mu s úškrnom, na čo zabrechal a vložil jej labu do pripravenej dlane. Objala ho okolo krku a vtisla mu pusu na čelo. Vstala a otočila sa k pani Weasleyovej. “Ďakujem za všetko,” objala aj ju.

Potom sa vrhla Dore okolo krku. “Daj na Rema a Siriusa pozor, prosím. A aj na seba,” zašepkala jej do ucha.

Dora sa odtiahla a žmurkla na ňu. “Spoľahni sa.”

Nakoniec pristúpila k Removi. Dívala sa naňho, no nevedela, čo povedať. Na Nástupišti 9 a ¾ stála už minulý rok a lúčila sa s Weasleyovcami, no to bolo iné. Teraz prvýkrát chápala, ako sa cítili deti, keď sa tu lúčili so svojimi rodičmi. Chápala zmes, smútku, nadšenia, očakávania, obáv, slobody, ktoré sa tu miešali. I ona ich teraz pociťovala.

A Remus po prvýkrát cítil, aké by to bolo - aké to je - vyprevádzať dieťa na Rokfortský expres. Veľakrát si to predstavoval - keď sa June narodila, keď ju Dumbledore vzal do Rokfortu, keď ju spoznal… No nemyslel si, že to niekedy zažije. A teraz tu stál a vyprevádzal ju na cestu, ktorú on sám dôverne poznal.

Netušil, čo má povedať. Na jazyk sa mu tisli slová, ktoré by nedokázal vyartikulovať, a, čo bolo zvláštne, oči mu trochu zvlhli. Mal pocit, že tu, v tejto chvíli, sa niečo dôležité stráca, niečo, po čom túžil tak dlho, že teraz, keď sa to splnilo, mohol mať konečne pokoj. Že sa môže konečne rozhodovať slobodne, bez okov minulosti.

Napokon pristúpil k June a tuho ju objal tak, aby neublížil jej ruke. Privinul ju k sebe na niekoľko dlhých sekúnd a hoci riskoval, že sa mu bude chvieť hlas, povedal: “Maj sa, June. Budeš mi chýbať.”

Keď sa odtiahla, aj ona mala v očiach slzy. “Aj ty mne, Remus.” Stala si na špičky a pritisla mu na líce krátku pusu. Potom všetkým ešte raz zamávala a vybehla po schodíkoch do vlaku, ktorý sa začal pohýnať.

Remus jej mával, kým nezmizla v diaľke. Potom si utrel oči a otočil sa k ostatným. Uvedomil si, že tam ostala už iba Tonksová. Stále bola v prestrojení.

“Smiem vám pomôcť späť do muklovského sveta, milostivá dáma?” ponúkol jej rameno.

“Ste veľmi milý, mladý muž,” zachripela a zavesila sa doňho.

Remus sa zasmial a spoločne prešli bariérou. Tú krátku chvíľku využila na to, aby sa opäť premenila do svojej zvyčajnej podoby.

“Než sa vyberieme do Írska, mali by sme skočiť do Šikmej uličky. Už nemám žabky,” poznamenala zamyslene.

“Ani ja fazuľky,” odpovedal. Vymenili si úsmev a v tieni, ktorý im poskytovala obrovská sklenená klenba, sa odmiestnili.

***

Tak a je koniec :) Ďakujem veľmi pekne Tyrui, ktorá vytrvalo čítala a komentovala <3. A ďakujem aj ostatným, ktorí čítali, alebo si tento príbeh v budúcnosti prečítajú :).

[ » na začiatok « ]