Kapitola:
Pridaná: 12.4.2020, 19:44:48
Čítaná: 7500×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Rowena, Ann, Záškodníci
Stručný dej: Pokus o interaktívnu poviedku o Slizolinčanke, ktorá má zálusk na Siriusa Blacka. :D

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » I. kapitola 2 » II. kapitola 3 » III. kapitola 4 » IV. kapitola 5 » V. kapitola 6 » VI. kapitola 7 » VII. kapitola 8 » VIII. kapitola 9 » IX. kapitola 10 » X. kapitola 11 » XI. kapitola 12 » XII. kapitola 13 » XIII. kapitola 14 » XIV. kapitola 15 » XV. kapitola 16 » XVI. kapitola 17 » XVII. kapitola 18 » XVIII. kapitola 19 » XIX. kapitola 20 » XX. kapitola 21 » XXI. kapitola 22 » XXII. kapitola 23 » XXIII. kapitola 24 » XXIV. kapitola 25 » XXV. kapitola 26 » XXVI. kapitola 27 » XXVII. kapitola 28 » XXVIII. kapitola 29 » XXIX. kapitola 30 » XXX. kapitola 31 » XXXI. kapitola 32 » XXXII. kapitola 33 » XXXIII. kapitola 34 » XXXIV. kapitola 35 » XXXV. kapitola 36 » XXXVI. kapitola 37 » XXXVII. kapitola 38 » XXXVIII. kapitola 39 » XXXIX. kapitola 40 » XL. kapitola 41 » XLI. kapitola 42 » XLII. kapitola 43 » XLIII. kapitola 44 » XLIV. kapitola 45 » XLV. kapitola 46 » XLVI. kapitola 47 » XLVII. kapitola 48 » XLVIII. kapitola 49 » XLIX. kapitola 50 » L. kapitola 51 » LI. kapitola 52 » LII. kapitola 53 » LIII. kapitola 54 » LIV. kapitola 55 » LV. kapitola 56 » LVI. kapitola 57 » LVII. kapitola 58 » LVIII. kapitola 59 » LIX. kapitola 60 » LX. kapitola 61 » LXI. kapitola 62 » XLII. kapitola 63 » XLIII. kapitola 64 » LXIV. kapitola 65 » LXV. kapitola 66 » LXVI. kapitola 67 » LXVII. kapitola 68 » LXVIII. kapitola

Tak, je tu posledná kapitola. Keďže nechcem narúšať jej atmosféru :D, poďakujem sa už teraz - všetkým prípadným neviditeľným čitateľom/čitateľkám, no hlavne Sovičke Marike, vďaka ktorej sa tento príbeh často uberal inými smermi, než som plánovala, a preto mi robil spoločnosť oveľa dlhšie, než som mala pôvodne v úmysle. Ďakujem za každý komentár, rozhodnutie, čo má byť ďalej, za tvoje nadšenie. Bez teba by to tu ani nebolo ono. :D <3

A môžem už teraz sľúbiť pokračovanie, keďže som pôvodne chcela v tejto poviedke skočiť aj do budúcnosti, ale radšej to rozdelím a pokračovanie si ešte premyslím (a hlavne mu musím vymyslieť nejaký názov... :D ).

Ešte raz ďakujem a prajem (v rámci možností) príjemné čítanie. O:)

---

Asi by si mala na tú ustavičnú bolesť hlavy pri zobúdzaní zvyknúť.

Prevalila sa na bok, no hneď sa obrátila späť na chrbát, keď ju zabolelo pravé zápästie, ktoré si nechtiac priľahla. Vzdychla a pomaly otvorila oči. Pozrela na strop. Nikdy sa jej nezdal taký škaredý, taký ošumelý, taký... sivý, hoci bol biely.

Posadila sa. Zakrútila sa jej hlava.

Bežala do kúpeľne, kde sa za obvyklých okolností hneď púšťala do umývania zubov, no teraz sa najprv potrebovala pritúliť k záchodovej mise. A možno si to zaslúžila. Túto nevoľnosť, rovnako ako bolesť hlavy, rovnako ako pocit závratu.

Vyučovanie, v ten deň našťastie iba s Bystrohlavom, prežila s bezmyšlienkovitým výrazom. Ann to s otázkami vzdala, videla, že nie je vo svojej koži.

Keď sa ocitla vo Veľkej sieni, vôbec nepozrela k chrabromilskému stolu. Kvôli Removi nemala odvahu a kvôli Siriusovi chuť.

Potlačila všetky myšlienky a spomienky a donútila sa k pár sústam polievky zo zeleného hrášku, no potom odišla von. Čiernemu jazeru sa tentoraz vyhla a chodila okolo lesa, až ju nakoniec trávnik posiaty čemericami, akonitmi a asfodelmi priviedol k metlobalovému ihrisku. Vôbec nevedela, že sa má hrať zápas.

Podľa dresov rozoznala, že o metlobalový pohár bojuje Bystrohlav proti Slizolinu. Nevyšla hore na tribúny, ale postavila sa do tieňa jednej z nich a sledovala hráčov na metlách. Nevnímala komentár Bifľomorčanky Kim Higginsovej, len pozorovala malé postavičky vo výške a na tých pár okamihov im závidela.

Cítili sa vo vzduchu slobodne? Bezpečne? Alebo naopak, v ohrození? Prúdil im žilami adrenalín? Dokázali vôbec myslieť na niečo iné než na priebeh hry, ktorá sa teraz stala celým ich vesmírom?

Závidela im. Závidela im tú slobodu, ktorú teraz zažívali. Slobodu, ľahkosť, voľnosť.

Nakoniec sklonila hlavu a vybrala sa do knižnice. Bolo toho veľa, čo musela do konca školského roka dobehnúť.

Dobiehala celé dni. Dobiehala učivo, ale aj seminárne práce, na ktoré medzičasom zabudla (alebo na ne jednoducho kašlala), dobiehala trénovanie kúzel aspoň na čarovanie a transfiguráciu, keďže obranu proti čiernej mágii si nemala s kým precvičovať. Až sa k nej jedného horúceho dňa pridali Ann s Lisou.

Nevypytovali sa, ukázali sa ako ozajstné kamošky. Ro to v hĺbke srdca ocenila a vážila si to, i keď to nedala takmer ničím najavo.

Po poslednej spoločnej obrane proti čiernej mágii, ktorú absolvovali vo štvrtok, dva dni pred odchodom z Rokfortu, im to konečne oznámila. „Odchádzam do Singapuru.“ Tie slová jej, prekvapivo, ušli z pier ľahko, akoby ju vôbec posledné týždne neťažili ako závažie hodné vzpierača.

„Tušili sme to,“ priznala Lisa.

„Len dúfam, že za to všetko nemôže Lupin. Že si sa rozhodla kvôli sebe,“ zahľadela sa na ňu Ann.

Rowena iba mykla plecami a nechala sa objať. Vyhŕkli jej slzy. „Budete mi veľmi chýbať.“

„Ale čo leto? Nestretneme sa aspoň počas leta?“ navrhovala Lisa.

„Možno by to šlo. Neviem,“ odvetila neurčito. „No mala by som si na Singapur čo najrýchlejšie zvyknúť. Predsa len, bude to aj tak dlhý proces. Celkom nová kultúra, nové jazyky...“

„Hovoria tam aj po anglicky, však?“ uisťovala sa Ann.

„Hej, isteže áno. Inak by som si asi ťažko poradila, keďže nehovorím mandarínskou čínštinou, malajčinou ani tamilčinou,“ kyslo sa uškrnula. „Ak som sa vôbec tie názvy naučila správne.“

„Myslím, že hej,“ zhodnotila Lisa a ešte raz ju objala. „Budeš nám veľmi chýbať.“

„Vy dve si bezo mňa poľahky poradíte,“ žmurkla na obe. „Ale teraz... máme pred sebou ešte zvyšok štvrtku a piatok. Vychutnajme si to.“ Chytila obidve okolo ramien a zamierila do Veľkej siene.

Piatkový večer strávili v izbe v slizolinskej klubovni, keďže Lisinu izbu zaplnili kamarátky jej spolubývajúcich. Zato Ann a Rowena mali miestnosť iba pre seba, takže ju pozvali na súkromnú párty. V predvečer konca školského roka sa už vôbec nedbalo na niektoré pravidlá, zvlášť na tie, ktoré zakazovali študentom vstup do priestorov iných klubovní.

Ro sa konečne podarilo uvoľniť a kamošky ju viackrát primäli aj k úprimnému smiechu. Zahrali si hru v štýle ruskej rulety, avšak oveľa bezpečnejšiu, pretože ich najväčším rizikom bolo, že skonzumujú skutočne nechutnú fazuľku každej chuti. Rowena tak musela dvakrát nasilu prehltnúť fazuľku s príchuťou cesnakovej zmrzliny a potom ešte fazuľku, ktorá chutila ako čisté čierne korenie (a asi pätnásťkrát si po nej kýchla).

Konečne nemala zlé sny, akurát ju od toľkého smiechu pobolievali brušné svaly.

Na ceremónii v sobotu ráno si Slizolin vypočul gratulácie riaditeľa Dumbledora, ktorý danú fakultu vyhlásil za víťaznú – a odovzdal profesorovi Slughornovi školský pohár. Ten si ho s hrdosťou prevzal a oznámil, že už naň čaká teplé miestečko na jeho takzvanej „stene slávy“. Po jedle vyzval študentov zo svojej fakulty, aby nezabudli na tradičnú spoločnú fotografiu.

Ro sa už vcelku tešila na odchod, ale predsa sa z akejsi spolupatričnosti zúčastnila záverečného fotenia na schodisku vo vstupnej hale. Dokonca sa prinútila k úsmevu; nemenila si však ani vlasy, ani tvár. Bola odhodlaná, že to už nikdy neurobí. Nechcela sa už nikdy meniť, hrať sa na niekoho iného, skrývať sa. To bolo najväčšie bohatstvo, čo ju Remus naučil – páčila sa mu taká, aká bola prirodzená, bez zmien, prikrášlení, úprav. Chcela si tento jeho názor ctiť, hoci sa mu nedokázala poriadne pozrieť do očí už niekoľko týždňov.

„Slečna O'Sullivanová,“ zavolal na ňu Slughorn, keď sa Slizolinčania postupne začali lúčiť a rozchádzať po svoje batožiny.

„Áno?“ obzrela sa.

„Mal by som sa zrejme uraziť, že som vám nestál za osobnú rozlúčku,“ pousmial sa a natiahol k nej ruku.

„Ah... prepáčte,“ stisla mu ju.

„To nič. Dúfam, že svoje rozhodnutie neoľutujete a že v Singapure nájdete to, čo hľadáte.“

V očiach sa jej zrejme odrazil smútok, ktorý pri tých slovách pocítila, ale nesnažila sa ho zakryť. Načo aj? Možno sa rada predvádzala, ale to z nej ešte nerobilo dobrú herečku.

„Som rád, že som mal tú česť byť vedúcim vašej fakulty. Priniesli ste Rokfortu mnoho. Nech sa vám darí.“

V hrdle pocítila hrču a znenazdajky ho objala. „Ďakujem, pán profesor. Aj ja som rada, že ste boli mojím vedúcim práve vy.“ Vyznelo to až prekvapivo úprimne – a možno to tak aj myslela.

Skôr než stihol zareagovať, odtiahla sa, zvrtla a smerovala von z hradu. Pred dverami už na ňu čakal Merwyn aj s kuframi, svojím i jej. Povzdychla si a potiahla ten svoj.

„Si v pohode?“ opýtal sa.

„Ani nie.“

„Posledné týždne si bola dosť nedostupná. Ale... som rád, že si sa rozhodla ísť s nami.“

„Rozlúčil si sa so všetkými kamošmi?“

„Budeme si cez leto písať. Možno sa aj stretneme. Veď hádam aj ty s tvojimi kamoškami, nie?“

„Možno,“ odvetila nejasne. Z neznámych dôvodov cítila zvláštnu potrebu uzavrieť to všetko, nechať všetko a všetkých za sebou. Možno to nebolo voči Ann a Lise férové, ale tak to jednoducho pociťovala. Aspoň teraz. Zatiaľ.

„Mrzí ma, že sa to s Remusom skončilo. Pripadal mi ako fajn chalan,“ pokrčil plecami.

Rowena na to nič neodvetila a nasledovala nesúrodý dav, ktorý smeroval k Rokvillu. Po súrodencov mali opäť prísť rodičia, aby sa do Enniskerry presunuli spoločne prenášadlom.

Zrazu si pred sebou všimla štvoricu Záškodníkov a podvedome spomalila. Prečo však aj oni zvoľnili tempo? Ba dokonca sa ktosi z nich obzrel, aspoň sa jej to zdalo. Tiež zvrtla hlavu dozadu, možno chceli na kohosi počkať.

Až potom pochopila, že na ňu hľadí Remus. Stál na mieste, zvyšným trom iba kývol. Znervóznela a takmer sa jej vyšmykol kufor, keď sa jej začali potiť dlane.

„Počkám ťa na stanici,“ zamrmlal Merwyn a pozdravil Rema pokývaním hlavy, načo pridal do kroku.

„Ahoj,“ Remus sa slabo pousmial.

Zahryzla si do pery. „Čau.“

„Nechcel som... odísť úplne bez rozlúčky.“

„Aha.“

„Ro... mrzí ma, že som ti ublížil. Ale...“

Čakala, že sa začne znovu obhajovať. Vysvetľovať jej to. A ona to nechcela počúvať. Mala dosť času, aby rozumom pochopila jeho dôvody. To však neznamenalo, že s nimi súhlasí.

No ako by mohla dodržať slovo a bojovať oňho? Po tom, čo sa stalo, čo urobila?

Čudovala sa, že Sirius sa s ním dokázal naďalej priateliť. No snáď by bolo horšie – hlavne pre Rema –, keby rezignoval a vykašlal sa na jedného z najlepších priateľov. Nepasovalo to k nemu, napriek všetkému.

Remus však neprišiel so žiadnymi argumentmi, iba dodal: „... chcem ti zaželať všetko najlepšie. Viem, že nemáš narodeniny, myslím... všetko najlepšie do ďalšieho života. Aby sa ti darilo a aby si sa mala dobre. Aby si našla v živote všetko, čo potrebuješ.“

Do očí sa jej opäť nahrnuli slzy, dve dokonca vypadli a stiekli jej po lícach. Hneď si ich však utrela. „To isté prajem ja tebe, Remus.“ Vyriekla to úprimne, hľadela však na jeho topánky. Nedokázala sa mu pozrieť do očí.

„Ďakujem ti za všetko krásne, čo sme spolu zažili. Vždy na to budem rád spomínať. Vždy ťa budem... mať v srdci.“

To, že nepovedal „ľúbiť“, zabolelo. A pritom ju zahrialo a potešilo, čo skutočne povedal. „Ďakujem,“ šepla.

Remus sa k nej naklonil a zľahka ju pobozkal na líce. „Zbohom,“ dodal potichu a potom už vykročil ďalej.

Ro zažmurkala, pričom jej po tvári stieklo zopár ďalších sĺz, ale utrela si ich a s nádychom sa donútila ísť tiež. Vmiešalo sa medzi nich niekoľko študentov, takže sa jej stratil v dave, a napokon našla na stanici Merwyna a podišla k nemu. Položila kufor na zem a sadla si naň, pričom sa zadívala na rubínovo červené vagóny Rokfortského expresu, ktoré sa zapĺňali študentmi cestujúcimi do Londýna.

„Zas nemôžeme celé leto čarovať,“ povzdychol si Merwyn.

„Hm...“ zamrmlala ľahostajne.

„Ah, Ro. Toto je horšie než môj rozchod so Saoirse, že?“ Nečakane jej položil dlaň na plece, najprv ju chcela zo seba striasť, ale po chvíľke ten dotyk ocenila. „Viem, že sa mu nevyrovnám a že my dvaja sa neznášame, no... aspoň máš mňa.“

Privrela oči, výpravca hlasno zapískal, čím dal znamenie rušňovodičovi, že vlak sa môže pohnúť. „Vďaka, Mer,“ dostala zo seba a pozrela na vagóny, ktoré sa začínali pomaly hýbať.

„Viem, že to nie je nič moc,“ uznal. „Ale ktovie, možno sa ešte v budúcnosti uvidíte,“ dodal.

Neodpovedala mu, zrak jej padol na Removu tvár za oknom. Natiahol k nemu ruku, akoby sa jej chcel imaginárne dotknúť, ale nakoniec ju stiahol, ako keby sa rozhodol radšej len chabo zamávať. „Možno,“ zopakovala po chvíľke šeptom a pozorovala vlak, až kým sa z neho nestal iba tmavočervený bod v diaľke.

[ » na začiatok « ]