 |
Heslo: |
Prihlásenie |
Nová registráciaZabudli ste heslo? |
 |
 HP: Kniha 1 |
| HP: Kniha 2 |
| HP: Kniha 3 |
| HP: Kniha 4 |
| HP: Kniha 5 |
| HP: Kniha 6 |
| HP: Kniha 7 |
| Obrázky z kapitol |
| Venovania |
| Ďalšie knihy |
| Comic Relief |
 |
| HP1: Kameň mudrcov |
| HP2: Tajomná komnata |
| HP3: Väzeň z Azkabanu |
| HP4: Ohnivá čaša |
| HP5: Fénixov rád |
| HP6: Polovičný Princ |
| HP7: Dary Smrti I |
| HP7: Dary Smrti II |
| Biografie hercov |
| Adresy hercov |
 |
| Biografia |
| Kontakt |
| Publikácie |
| JKRowling.com |
 |
| Fan Fiction |
| HP testy |
| Ako... |
| Komiksy |
| Čarodejnícke recepty |
| Vyber si prútik |
| HP vtipy |
| Piškvorky |
| Puzzle |
| Download |
 Fonty |
| Zvonenia |
 |
NOVINKA Robert Galbraith porozprával o novej knihePoslala: Sovička Marika 20.9.2018, 11:44:44; komentáre (0)  Pri príležitosti vydania štvrtej detektívky z pera Roberta Galbraitha Lethal White, sa naša Jo rozhodla poskytnúť rozhovor pre New York Times. Nie však ako ona sama, ale práve ako Robert.Ak ste zvedaví, ako pre svoje postavy vyberá mená, ktoré piesne by ste mali pri čítaní knižky počúvať a čo ho inšpirovalo k písaniu detektívok, čítajte ďalej. New York Times (NYT): Môžete nám porozprávať o vašej predchádzajúcej kariére? Pokiaľ dobre chápem, zrejme ste mali prístup k prísne tajným dokumentom. Ak o tom nemôžete rozprávať dopodrobna, postačí aj náznak toho, čo ste robili. Robert Galbraith (RG): Predtým som pracoval ako agent na na oddelení špeciálnych prípadov na vojenskej polícii. Po odchode z armády a počas písania môjho prvého románu som pracoval v súkromnej bezpečnostnej službe, čo vysvetľuje moju nevôľu nechať sa fotografovať, dávať rozhovory či zúčastniť sa stretnutí, nehovoriac o mojej nezvyčajnej podobe na J. K. Rowlingovú. Môj kamarát, ktorého poznám z armády, bol pripravený ísť za vydavateľmi a podať si s nimi ruku ako Robert, pretože väčšina ľudí v Little Brown (vydavateľstvo, ktoré vydalo Galbraithove detektívky – pozn. red.) nevedeli, kto v skutočnosti som. Roberta však odhalili skôr, než sa to stalo, a môjmu priateľovi sa dosť uľavilo. NYT: Čo vás inšpirovalo k písaniu detektívok? RG: Vždy som chcel písať klasické detektívne príbehy zasadené do súčasnosti. Na tomto žánri milujem to, že hlavná záhada môže byť zastretá miliónmi spôsobov. Zároveň je na osamelom detektívovi alebo due, „naprávačoch“ krívd a „vnášateľoch“ poriadku do chaosu niečo mystické. Myslím si, že som do všetkých svojich románov vložil prvok záhadnosti. Aj Potterovci sa točili okolo toho, kto čo urobil, prečo to urobil a ako to urobil. NYT: Svojim postavám dávate také živé, nezvyčajné mená – Cormoran Strike, Leonora Quine, Lula Landry, Daniel Chard, „Hrobár“ Malley. Ako prebieha proces tvorby mien? Ako ste napríklad vymysleli meno pre Cormorana Strikea? Chcel som, aby mal Strike čudné meno, pretože jeho mama bola okázalá, nekonvenčná postava, ktorá si výberom Strikeovho mena mohla urobiť radosť. Vrátila sa k svojej rodine do Cornwallu, aby ho tam porodila a napadlo mi, že by sa to na ňu podobalo – upnúť sa na cornwallské meno, čo je dosť quijotské a takmer paradoxné rozhodnutie vzhľadom na to, ako veľmi sa snažila uniknúť svojim koreňom. Ak by bola počkala taký týždeň, možno by z neho bol Elvis, ale myslím si, že sa na chvíľu cítila sentimentálne. Cormoran je meno obra, ktorý údajne žil na hore sv. Michaela. Páčilo sa mi z niekoľkých dôvodov: sčasti preto, lebo Strike je veľký a trochu neobratný; sčasti preto, že je to meno, ktoré si ľudia zvyknú mýliť, čo preniklo do Strikeovho neustáleho psieho boja so snahou byť samým sebou a odpútať sa od bremena, ktoré preňho predstavujú jeho neslávne slávni rodičia. Čo sa týka priezviska „Strike“, to mi napadlo dosť rýchlo. Chcel som použiť jednoslabičné slovo, pretože „Cormoran“ je dosť dlhé; a počas listovania si v starej knižke o cornwallských zvykoch som si všimol, že jeden z autorov mal priezvisko „Strike“. Nie je to cornwallské meno, ale bolo to presne to, čo som hľadal, pretože on nikde vlastne nepatrí. Veľmi ma zaujíma moc mien a nedokážem svoje postavy úplne chápať, kým im neurčím to správne meno. Toto je prvýkrát, čo som dal svojej postave naozaj čudné meno. Skutočnosť, že má Strike tak veľa prezývok, svedčí aj o tom, aká je osobnosť. Veľa ľudí si myslí, že majú k nemu blízko, no koľkých z nich by on označil za svojich blízkych priateľov? Jednoducho sa skamaráti, ale vo svojej podstate je samotársky a nezávislý. NYT: Ktorí autori – a najmä knižky – vás formovali ako autora? RG: Na túto otázku je ťažké odpovedať, pretože si myslím, že vás formuje doslova všetko, čo čítate, keď ste mladý. A keďže moja mama naplnila dom knihami, môj vkus bol prinajmenšom univerzálny. Čítal som každého od Georgette Heyerovej, cez Iana Flaminga a Dodie Smithovej po Williama Thackeraya. Miloval som Wodehousea a Waughovú, Katherine Mansfieldovú a Colette. Všetci ma naučili spôsoby, ako vytvoriť svet plný žijúcich, dýchajúcich postáv, aby si čitateľ nikdy nevšimol plánovanie, úrovne príbehu a páky, ktorými sa posúva ďalej. NYT: Hudba sa nesie všetkými románmi. Ak by ste mi mali dať playlist piesní, ktoré by som si mal vypočuť pri čítaní Lethal White, ktoré by to boli? RG: V románe je spomenutých osem piesní alebo skladieb, ktoré by na playliste nemali chýbať: „Cutt Off“ od Kasabian, „No Woman, No Cry“ od Boba Marleyho, „Wherever You Will Go“ od The Calling, „Where Have You Been“ od Rihanny, „Ni**as In Paris“ od Kanye Westa a Jay-Zho, „Oliver Twist“ od D‘Banj, „Black Trombone“ od Sergea Gainsbourga a Brahmova symfónia č. 1 v C mol. Pridal by som ešte „So Long Marianne“ od Leonarda Cohena pre Strikea a Charlotte, „Heroes“ od Davida Bowieho k Olympiáde a „White Horses“ od Andrey Ross, nielen kvôli hlavnému motívu knižky, ale aj pre Robin a ideu, ktoré má nevinné romantické dievča o dobrodružstve a slobode. NYT: Niektorí autori detektívok a mysterióznych kníh sú plánovači, iní píšu bez rozmyslenia o tom, kam ich príbeh zavedie. Patríte do prvej alebo druhej skupiny? RG: Rozhodne som plánovač. Lethal White si vyžadoval osnovu, ktorá bola komplikovanejšia, než som kedy vymyslel. Mala deväť stĺpcov, červené písmo som používal na falošné stopy, modré písmo na stopy, a ďalšie farby pre rôznych podozrivých a témy. Predtým, než začnem písať každú knihu o Strikeovi, presne viem, kto to urobil, prečo to urobil a ako to urobil. Keď počujem spontánnych spisovateľov opisovať ich prácu, cítim obdiv i úzkosť zároveň. Pred pár rokmi sme boli so Stephenom Kingom a Johnom Irvingom na jednom podujatí. Stephen opísal svoj proces písania ako nasledovanie klbka nite, aby zistil, kam smeruje. John, na druhej strane, povedal, že vždy presne vie, kam tá niť vedie ešte predtým, než ju začne nasledovať. Ja som niekde medzi nimi dvoma. Prvotná inšpirácia môže byť jedna prostá idea bez úvodu a záveru, no nikdy nezačnem knižku písať bez toho, aby som vedel, kam smerujem. NYT: Čo vás čaká najbližšie – ďalšie romány o Cormoranovi Strikeovi? Alebo plánujete rozšíriť svoje spektrum žánrov? RG: Rozhodne napíšem ďalšie romány o Cormoranovi Strikeovi. Už mám vymyslenú zápletku ďalšieho. A moja dobrá priateľka J. K. Rowlingová píše novú knižku pre deti a zároveň pracuje na scenári k tratím Fantastickým zverom. Zdroj: New York Times |
© Copyright 2004-24 by Priori-Incantatem.sk. Powered by PI team.
Optimalizované pre
Firefox 20.0, rozlíšenie: 1024x600 a vyššie.Pri iných prehliadačoch môžu nastať chyby v zobrazení.
Priori-Incantatem.sk nie je majiteľom autorských práv Harryho Pottera, je iba
sprostredkovateľom informácií ohľadom Harryho Pottera pre fanúšikov.
Tento dokument však nesmie byť kopírovaný, či
už v častiach alebo celý, bez súhlasu Priori-Incantatem.sk.
RSS Feed | Optimalizácia PageRank.cz
 | ||||||||||||||||||||
| ||||||||||||||||||||
 | |
|
 | ||||||||||
|
 | |
|
 | |
|
 | |
|
 | |
|
|