 |
Heslo: |
Prihlásenie |
Nová registráciaZabudli ste heslo? |
 |
 HP: Kniha 1 |
| HP: Kniha 2 |
| HP: Kniha 3 |
| HP: Kniha 4 |
| HP: Kniha 5 |
| HP: Kniha 6 |
| HP: Kniha 7 |
| Obrázky z kapitol |
| Venovania |
| Ďalšie knihy |
| Comic Relief |
 |
| HP1: Kameň mudrcov |
| HP2: Tajomná komnata |
| HP3: Väzeň z Azkabanu |
| HP4: Ohnivá čaša |
| HP5: Fénixov rád |
| HP6: Polovičný Princ |
| HP7: Dary Smrti I |
| HP7: Dary Smrti II |
| Biografie hercov |
| Adresy hercov |
 |
| Biografia |
| Kontakt |
| Publikácie |
| JKRowling.com |
 |
| Fan Fiction |
| HP testy |
| Ako... |
| Komiksy |
| Čarodejnícke recepty |
| Vyber si prútik |
| HP vtipy |
| Piškvorky |
| Puzzle |
| Download |
 Fonty |
| Zvonenia |
 |
NOVINKA HP maratón v KošiciachPoslala: Sovička Marika 10.12.2017, 23:35:05; komentáre (12)  Splnený sen. Iba tak sa dá nazvať víkendový maratón filmov Harryho Pottera, ktorý sa v nedeľu 9. a 10. decembra konal v košickom kine Úsmev. Fanúšikovia veľkí i malí, tí, ktorí s Harrym vyrastali, no i tí, ktorí sa narodili neskôr a mali tú možnosť prečítať si všetky knihy naraz, a i ich rodičia, sa zišli na jednom mieste, aby sa spolu na dva dni, počas ôsmich filmov, vrátili do svojho druhého domova – Rokfortu.A že to nebol len taký obyčajný návrat, o tom sa presvedčíte v pokračovaní. +20 bodov - Ďakujeme za exkluzívnu reportáž a sprostredkovanie atmosféry na HP maratóne. (micho) +20 bodov - Dlho som sa nestretol s Potterovskou atmosférou a toto mi privodilo také tie pocity, ktoré máte ukotvené, no na povrch vyjdú len zriedka. Ďakujem za naozaj úžasný sprostredkovaný zážitok! (Richio)  Keď sa na Facebooku spustila udalosť, málokto tomu dokázal uveriť. Vidieť všetkých osem filmov Harryho Pottera znova v kine – to je azda niečo, čo sa doteraz dialo iba v našich hlavách... No prečo by to nemohlo byť aj skutočné? A tak keď sme tomuto obrovskému kúzlu naozaj uverili, v priebehu niekoľkých dní vzrástol záujem na počet 9000. Dokonca padli návrhy, aby sa maratón presunul do amfiteátra. Všetci túžobne očakávali spustenie predaja lístkov, nedbajúc na to, koľko budú stáť. Podstatné bolo mať ich. Keď sa 25. októbra tak stalo, lístky sa minuli v priebehu magických 7 minút. A tak sme sa včera 9. decembra dostavili pred kino, kde stál rad azda dlhší než na Lockhartovu autogramiádu. Mrznúc sme stáli vonku, uvažujúc, čo nás vnútri asi čaká. Nakoniec sme zistili, že hoci nekontrolovali našu vernosť Dumbledorovi, každý si pri vstupe vytiahol kartičku s fakultou, do ktorej patrí a dostal k nej aj nálepku s jej symbolom. Hneď potom sme vstúpili do Veľkej Siene so štyrmi fakultnými stolmi, sviečkami levitujúcimi nad našimi hlavami a všehodžúsom. Na rozdiel od filmu nás, našťastie, nepremenil na nikoho, iba ak na zdravších ľudí. Zelený všehodžús vyzeral síce ako vývar z Crabba, no chutil rozhodne lepšie. Oranžový pôsobil nádherne, no bol určený len pre tých čarodejníkov, ktorí dosiahli plnoletosť – okrem lahodnej broskyňovej šťavy obsahoval i vodku a biely rum.  Ak toto niektorých nepresvedčilo, že vstúpili do sveta, ktorý tak milujú, ľudia okolo nich tak urobili určite. Zovšade sa na nás dívali erby rokfortu, symboly Darov Smrti, slovíčko „Always“, prútiky, odznaky, kravaty, šály, habity – a my sme mali pocit, že sme na mieste, kde naozaj nezáleží, odkiaľ pochádzame a akými jazykmi hovoríme, pretože naše srdcia bijú ako jedno.  Keďže nás bolo naozaj hojne, premietanie sa začalo o pol hodinu neskôr; nik sa však nesťažoval – ohúrenie z toho, ako nádherne mali organizátori všetko premyslené, prekonalo aj tie najmenšie náznaky nespokojnosti. No tá chvíľa, keď zhasli svetlá, na plátne sa objavilo logo spoločnosti Warner Bros. a okolo nás sa rozozvučali tóny Hedwig’s Theme, sa nedala porovnať s ničím. Mnohým z nás pripomenula naše prvé stretnutie s Harrym v kine, to nadšené očakávanie, smiech, súcit, radosť, údiv, prekvapenie, strach i úľavu a dojatie, ktoré sa do našich detských myslí a najmä sŕdc zapísali naveky. A hoci som prvých desať minút potichu plakala do vreckovky (po Katkinej poznámke „to chceš prerevať celý film?“ som sa vzchopila), som presvedčená o tom, že nie som sama.  Po každom filme sme mali polhodinovú prestávku, ktorú zdanlivo všetci využili na to, aby si v Šikmej uličke nakúpili Hagridove kamenné koláčiky, Fazuľky každej chuti, pelendrekové prútiky, alebo zašli k Ollivanderovi po tie skutočné. Takmer všetci sme sa dali aj potetovať – či už drakmi, prútikmi, metlami alebo výrokmi z knihy. A pokiaľ sme nenakupovali, čakali sme v rade na toalety, kde na nás čakala Umrnčaná Myrta (dokonca aj na pánskych – zrejme dúfala, že tam zavíta Harry), ale aj návod, ako sa dostať na Ministerstvo mágie, či varovanie, že Tajomná komnata bol znovu otvorená. Pokiaľ však viem, nik neskamenel ani nezomrel, čo je, berúc do úvahy množstvo ľudí, čo v kine cez víkend boli, výborná bilancia. Mali sme možnosť súťažiť aj v mini kvíze, ktorý sa konal po každom filme, a ktorý výhercom priniesol poukážky do Martinusu i permanentky do kina, a dokonca sa aj odfotiť pred Rokfortom.  Prvé štyri filmy, ktoré premietali v sobotu, zbehli ako voda. Vidieť ich za sebou, s ľuďmi, ktorí ich milujú rovnako ako my, bol magický pocit (a áno, to prídavné meno som vybrala náročky). Darmo, láska je naozaj tým najsilnejším kúzlom na svete. A v tomto prípade to bola láska k Harrymu. Zároveň to bol pre mňa osobne opäť návrat do detstva, do mojich jedenástich rokov, kedy som v priebehu vianočných prázdnin prečítala všetky štyri knihy naraz. Pokojne ma prirovnajte k profesorke Trelawneyovej, ale pre mňa v tom tkvie istá symbolika, ktorá sa mi celú sobotu neustále vracala a vyvrcholila práve záverom štvrtého filmu, kedy Cedric zomrel. Vtedy som už v jedenástich tak trošku prestala byť dieťaťom, hoci som si to uvedomila až o pár rokov neskôr, pri čítaní päťky. A aj tu som tak trošku prestala byť dieťatom, pretože som si uvedomila, koľko vecí vnímam inak ako predtým, no koľko vecí, naopak, ostalo rovnakých.  Vstúpiť na druhý deň do kina bolo ako vstúpiť do klubovne fakulty – známe priestory, známe tváre, známe očakávanie. Nielen druhej polovice maratónu, ale aj toho úžasného pocitu spojenia všetkých sŕdc, ktoré sa prejavili už v predchádzajúci deň. I tentoraz sme sa naraz tešili, nenávideli (Umbridgovú, samozrejme) i smútili. Prvýkrát sme zažili kolektívne smrkanie už pri Siriusovej smrti, to druhé prišlo po Harryho odmietnutí Voldemortovho vplyvu na Ministerstve mágie. Bola len otázka času, kedy sa to isté stane pri Dumbledorovej smrti a neskôr pri Dobbyho.  Zbabelo sa priznám, že som sa bála ostať na posledný film. Nie preto, že ho nemám rada, ale preto, že postavy v ňom mám až príliš rada. Naposledy som ho videla v kine pred šiestimi rokmi, a odvtedy som sa mu zakaždým vyhla – stačilo mi pomyslieť si na všetky tie obete, zničený Rokfort, koniec celého príbehu... a už som mala slzy v očiach. No ostala som. Kedy najbližšie budem mať možnosť vidieť Harryho Pottera v kine? Možno o rok, no možno už nikdy. Čo ak raz budem stará a budem túžiť opäť raz vidieť Harryho na veľkom plátne, a moje zákerné ja sa ozve: „Mohla si, keď si mala dvadsaťsedem, ale ty si išla domov.“ Bolo to dojímavé takmer od začiatku, fúkanie nosa bolo počuť pravidelne zo všetkých strán. No zároveň to bolo aj to najkrajšie. Teraz som sa nemusela hanbiť. Nemusela som vysvetľovať, prečo mi je smutno, ani sa cítiť trápne, že ako dvadsaťsedemročná plačem za fiktívnymi postavami... Pretože všetkých, čo sme tam boli, rovnako dojala Harryho konfrontácia so Snapom vo Veľkej Sieni, „Piertotum Locomotor!“ profesorky McGonagallovej, Snapova, Fredova, Remova a Tonksovej smrť, Princov príbeh, Harryho stretnutie s rodičmi, Siriusom a Remom v lese, rozhovor s Dumbledorom na King’s Cross, Nevillova odvaha a nakoniec epilóg... Všetci sme plakali pri rovnakých scénach, všetci sme si kolektívne fúkali nosy... A mali sme pocit, že sme niekde, kde naozaj patríme. To nám mnohým (a možno všetkým) kedysi dal Harry, keď sme sa k nemu utiekali, aby sme sa odpútali od reality, a dal nám to aj teraz, keď sme sa spoločne zišli na jednom mieste, aby sme „o devätnásť rokov neskôr“ oslávili našu lásku k jeho príbehu. A myslím, že nič nedokázalo tú lásku vyjadriť viac, než potlesk, ktorý sa po skončení Darov Smrti II ozval celou sálou. A to bola tá najkrajšia mágia, akú som za celý víkend, a možno za celý svoj dospelý život, zažila.  |
© Copyright 2004-24 by Priori-Incantatem.sk. Powered by PI team.
Optimalizované pre
Firefox 20.0, rozlíšenie: 1024x600 a vyššie.Pri iných prehliadačoch môžu nastať chyby v zobrazení.
Priori-Incantatem.sk nie je majiteľom autorských práv Harryho Pottera, je iba
sprostredkovateľom informácií ohľadom Harryho Pottera pre fanúšikov.
Tento dokument však nesmie byť kopírovaný, či
už v častiach alebo celý, bez súhlasu Priori-Incantatem.sk.
RSS Feed | Optimalizácia PageRank.cz
 | ||||||||||||||||||||
| ||||||||||||||||||||
 | |
|
 | ||||||||||
|
 | |
|
 | |
|
 | |
|
 | |
|
|