Táto veľká severoamerická čarodejnícka škola bola založená v 17. storočí. Stojí na najvyššom bode hory Greylock, najvyššom bode štátu Massachussets. Tam je pred zrakmi nečarodejníkov chránená zmesou zaklínadiel, ktoré sa niekedy prejavia v podobe hmlistého oblaku.

• Začiatky v Írsku
• Rohatý had
• Webster a Chadwick Bootovci
• Chlapci Bootovci a James Steward
• Štyri fakulty
• Sen
• Založenie Ilvermornskej školy
• Gormlaithina pomsta
• Slizolinovo dedičstvo
• Rast školy
• Ivermorny dnes

Začiatky v Írsku

   Isolta Sayreová sa narodila okolo roku 1603 a svoje detstvo strávila v údolí Coomloughra v okrese Kerry v Írsku. Bola potomkom dvoch čistokrvných čarodejníckych rodín.

   Jej otec, William Sayre, bol priamym potomkom slávnej čarodejnice Morrigany, ktorá sa menila na vranu. William dal svojej dcére prezývku „Morrigana“, pretože milovala prírodu. Jej rané detstvo bolo idylické; mala rodičov, ktorí ju milovali, a ktorí v tichosti pomáhali svojim muklovským susedom tým, že vyrábali pre ľudí i dobytok čarovné liečivá.

   Keď však mala Isolta päť rokov, jej rodičia zahynuli pri nečakanom útoku. Isolta bola z ohňa „zachránená“ odcudzenou sestrou svojej matky, Gormlaith Gauntovou, ktorá ju vzala do susednej dediny Coomcallee, známou aj ako „Bosorkino údolie“, kde ju vychovala.

   Ako Isolta vyrastala, začala si uvedomovať, že jej záchrankyňa bola zároveň jej únoscom a vrahyňou jej rodičov. Gormlaith bola labilná a krutá. Bola fanatickou čistokrvnou čarodejnicou, ktorá verila, že pomoc, ktorú preukazovala jej sestra muklom, navádzala mladú Isoltu k nebezpečnému manželstvu s nečarodejníkom. Gormlaith verila, že iba tým, že Isoltu unesie, môže byť jej neter „navrátená“ na správnu cestu. Chcela ju vychovať vo viere, že ako potomok Morrigany a Salazara Slizolina by sa mala spolčovať iba s čistokrvnými čarodejníkmi.

   Gormlaith sa stala pre Isoltu samozvaným vzorom. Nútila dievčatko sledovať, ako zaklína muklov a zvieratá, ktoré sa k ich chalupe priblížili. Ľudia žijúci v okolí sa čoskoro naučili, že sa majú miestu, kde Gormlaith býva, vyhýbať. Odvtedy prichádzala Isolta do kontaktu s dedinčanmi jedine vtedy, keď sa hrala v záhrade a miestni chlapci do nej hádzali kamene.

   Keď Isolte prišiel list z Rokfortu, Gormlaith nedovolila neteri nastúpiť na školu. Tvrdila, že Isolta sa naučí viac doma než v nebezpečne rovnostárskom zariadení plnom humusákov. Sama Gormlaith však na Rokfort chodila, a veľa o ňom Isolte rozprávala. Robila to hlavne preto, aby školu v neteriných očiach očiernila, pričom bedákala nad tým, že plány Salazara Slizolina o čistote čarodejníckej krvi neboli naplnené. Isolte, ktorú jej teta týrala a úplne izolovala od vonkajšieho sveta, pripadal Rokfort ako raj a väčšinu svojho dospievania strávila predstavami o tom, aké to tam je.

   Dvanásť rokov nútila Gormlaith Isoltu spolupracovať silnou temnou mágiou. Nakoniec však mladá žena nazbierala dostatok schopností a odvahy na útek. Ukradla tetin prútik, pretože Gormlaith nedovolila, aby mala vlastný. Jediná vec, ktorú si so sebou Isolta okrem prútika zobrala, bola zlatá brošňa v tvare gordického uzla, ktorá kedysi patrila jej matke. Potom utiekla z krajiny.

   V obavách z Gormlaithinej pomsty a jej skvelých stopovacích schopností sa Isolta najskôr presťahovala do Anglicka, no Gormlaith ju čoskoro vypátrala. Rozhodnutá ukryť sa tak, aby ju jej adoptívna matka nikdy nenašla, si Isolta ostrihala vlasy. Vydávajúc sa za muklovského chlapca menom Eliáš Story, nastúpila v roku 1620 na loď Mayflower a vybrala sa do Nového sveta.

   Isolta prišla do Ameriky medzi prvými muklovskými osadlíkmi (v americkej čarodejníckej komunite sú muklovia známi ako „nomágovia“ – toto slovo pochádza z významu „nečarodejník“). Po príchode sa stratila v okolitých horách a nechala svojich bývalých spolucestujúcich veriť, že „Eliáš Story“ sa rovnako ako mnohí ďalší, stal obeťou krutej zimy. Isolta opustila kolóniu sčasti preto, že sa stále bála, že ju Gormlaith vystopuje až na nový kontinent, ale aj preto, že ju jej cesta na palube Mayfloweru utvrdila v tom, že čarodejnica si medzi puritánmi zrejme nenájde žiadnych priateľov.

   Isolta bola úplne sama v tvrdej, cudzej krajine, a – pokiaľ vedela – jedinou čarodejnicou v okruhu stoviek, možno tisícok míľ. Vzdelanie, ktoré jej Gormlaith poskytla, nezahŕňalo žiadne informácie o pôvodných amerických čarodejníkoch. Avšak po niekoľkých týždňoch osamote v horách stretla dva čarovné tvory, o ktorých existencii dovtedy nevedela.

   Skrysan je nočný lesný tvor, ktorý sa živí humanoidnými bytosťami. Ako naznačuje už jeho meno, dokáže sa skrútiť tak, aby sa schoval za takmer akýkoľvek predmet, čím sa dokonale skryje pred lovcami i svojimi obeťami. Jeho existenciu si všimli aj nomágovia, tí ho však premôcť nedokážu. Iba čarodejník alebo čarodejnica majú šancu prežiť útok skrysana.

   Pukmužík tiež pochádza z Ameriky: je to malý tvor s veľkými ušami a sivou tvárou a je vzdialene spríbuznený s európskymi škriatkami. Býva horlivo nezávislý, prefíkaný a neobľubuje ľudí (či už čarodejníckych alebo obyčajných), a oplýva istými magickými schopnosťami. Pukmužíkovia lovia smrtiacimi otrávenými šípmi a radi si robia z ľudí žarty.

   Tieto dva tvory sa stretli v lese a skrysanovi, ktorý bol nezvyčajne veľký a silný, sa nielen že podarilo mladého a neskúseného pukmužíka uloviť,  ale dokonca sa ho chystal aj rozpitvať. Isolta na skyrasana uvalila kliatbu, ktorá ho donútila utiecť. Nevedomá si toho, že aj pukmužík je pre ľudí mimoriadne nebezpečný, ho vzala do svojho provizórneho obydlia a ošetrila ho.

   Pukmužík vyhlásil, že jej bude slúžiť, až kým jej nesplatí svoj dlh. To, že má voči mladej čarodejnici, ktorá je dosť hlúpa na to, aby sa po neznámej krajine plnej pukmužíkov a skrysanov potulovala sama, dlh, bolo pre pukmužíka veľmi ponižujúce. Preto boli Isoltine dni naplnené pukmužíkovým mrmlaním zakaždým, keď sa vedľa nej vliekol.

   Napriek tomu, že bol pukmužík nevďačný, pripadal Isolte zábavný, a bola za jeho spoločnosť vďačná. Po čase medzi nimi vzniklo priateľstvo, ktoré sa do dejín oboch druhov zapísalo ako jedinečné. Pukmužík ostal verný pravidlám svojho druhu a odmietol Isolte prezradiť svoje meno. Preto ho Isolta nazvala „William“, po jej zosnulom otcovi.

« Hore

Rohatý had

   William začal Isoltu zoznamovať s čarovnými tvormi, ktoré poznal. Chodili spolu pozorovať žabohlavích hodagov pri love, bojovali proti dračiemu snallygasterovi a sledovali novonarodené mačiatka wampusa, ako sa hrajú za súmraku.

   Najfascinujúcejším bol pre Isoltu rohatý riečny had s drahokamom na čele, ktorý žil v neďalekom potôčiku. Dokonca aj jej spoločník sa tohto tvora bál, no na jeho veľký údiv sa ukázalo, že sa rohatému hadovi Isolta páči. Ešte viac ho znepokojilo, že Isolta tvrdí, že rozumie tomu, čo jej rohatý had hovorí.

   Isolta sa naučila Williamovi nerozprávať o svojom zvláštnom priateľstve s hadom, ani sa nezmienila o skutočnosti, že aj had sa zveruje jej. Hada navštevovala osamote a nikdy pukmužíkovi nepovedala, kam chodí. Hadov odkaz bol stále rovnaký: „Kým sa nestanem súčasťou tvojej rodiny, bude tvoja rodina odsúdená na zánik.“

   Isolta nemala žiadnu rodinu, ak nepočítala Gormlaith. Nerozumela záhadným slovám rohatého hada, ani sa vedela rozhodnúť, či si ten hlas, ktorým sa jej prihováral, iba nepredstavuje.

« Hore

Webster a Chadwick Bootovci

   Isolta sa s ľuďmi ako ona stretla za tragických okolností. Keď s Williamom jedného dňa hľadali jedlo, hrozný zvuk neďaleko od nich prinútil Williama zakričať na Isoltu, aby ostala stáť na mieste. Vybral sa medzi stromy s otráveným šípom, pripravený zaútočiť.

   Prirodzene, Isolta ho neposlúchla, a keď po chvíli dobehla na malú čistinku, naskytol sa jej hrozný pohľad. Tomu istému skrysanovi, ktorý sa predtým pokúsil zabiť Williama, sa podarilo uloviť dvoch naivných ľudí, ktorí teraz ležali na zemi mŕtvi. Navyše, neďaleko od nich ležali dvaja vážne zranení malí chlapci čakajúci na smrť.

   Pukmužík a Isolta urobili so skrysanom rýchly koniec. Pukmužík, spokojný s ich robotou, pokračoval v zbieraní černíc a ignoroval detské vzdychy ozývajúce sa zo zeme. Keď mu nahnevaná Isolta prikázala, aby jej pomohol zobrať chlapcov domov, William sa rozčúlil. Chlapci boli podľa neho už aj tak odsúdení na smrť. Pomáhať ľuďom bolo proti presvedčeniu jeho druhu. Isolta bola nešťastnou výnimkou, pretože mu kedysi zachránila život.

   Isoltu jeho ľahostajnosť pobúrila. Povedala mu, že ak jej pomôže jedného z chlapcov odniesť, bude to považovať za splatenie jeho dlhu. Chlapci boli natoľko ranení, že sa s nimi bála premiestniť, no trvala na tom, aby ich odniesli domov. Pukmužík mrzuto súhlasil a odniesol staršieho chlapca menom Chadwick, pričom Isolta niesla mladšieho Webstera.

   V ich spoločnom príbytku nahnevaná Isolta Williamovi povedala, že ho už viac nepotrebuje. Pukmužík na ňu zagánil a potom zmizol.

« Hore

Chlapci Bootovci a James Steward

   Isolta obetovala jediného priateľa ktorého mala za dvoch malých chlapcov, ktorých osud vôbec nebol istý. Našťastie nakoniec prežili, a na jej prekvapenie a radosť si uvedomila, že sú to čarodejníci.

   Rodičia vzali Chadwicka a Webstera do Ameriky hľadať fascinujúce dobrodružstvo. To sa skončilo tragédiou, keď sa rodina zatúlala do lesa a stretla sa so skrysanom. Pán Boot, ktorý tohto tvora nepoznal, si skrysana pomýlil so záhradným prízrakom a pokúsil sa naňho použiť zaklínadlo Riddikulus. To vyústilo do hrozných okolností, ktorých sa Isolta a William stali svedkami.

   Obaja chlapci boli počas prvých týždňov natoľko chorí, že sa ich Isolta neodvážila nechať samých. Trápilo ju, že čo sa tak náhlila zachrániť deti, nestihla ich rodičov slušne pochovať. Keď sa konečne zdalo, že môže Chadwicka a Webstera nechať na pár hodín osamote, vrátila sa do lesa, aby vytvorila hroby, ktoré by mohli chlapci jedného dňa navštevovať.

   Na jej veľké prekvapenie našla na čistinke mladého muža menom James Steward. Tiež pochádzal z osady Plymouth. Po tom, čo zmizla rodina, s ktorou sa na ceste do Ameriky spriatelil, sa rozhodol hľadať ju v lese.

   Kým ho Isolta sledovala, James označil hroby vykopané vlastnými rukami, potom vzal do rúk dva zlomené prútiky ležiace vedľa zosnulých Bootovcov. Mračiac sa preskúmal iskriace jadro zo šľachy z dračieho srdca z prútika pána Boota a potom ním ľahostajne mávol. Prútik sa tak ako vždy, keď ním mávne nomág, vzbúril. Jamesa odhodilo cez čistinu dozadu, narazil do stromu a stratil vedomie.

   Prebudil sa v malom prístrešku z konárov a zvieracej kože. Isolta sa oňho starala. V takom stiesnenom priestore pred ním nemohla svoju mágiu ukryť, najmä keď varila elixíry, ktorými liečila chlapcov, a lovila s pomocou prútika. Isolta mala v úmysle Jamesovi vymazať pamäť len čo sa vylieči z otrasu mozgu a potom ho poslať do kolónie v Plymouthe.

   Medzitým však bolo pre ňu úžasné rozprávať sa s ďalším dospelým človekom, a najmä s človekom, ktorý mal chlapcov Bootvocov rád a pomáhal jej zabaviť ich, kým sa zotavovali zo svojich čarovných zranení. James dokonca pomohol Isolte vybudovať na vrchole Greylocku kamenný dom, keďže v Anglicku pracoval ako kamenár. Nakreslil Isolte návrh, ktorý v priebehu jedného popoludnia premenila na skutočnosť. Isolta nazvala svoj nový domov „Ilvermorny“ po chalupe, v ktorej sa narodila a ktorú Gormlaith kedysi zničila.

   Každý deň si Isolta prisahala, že Jamesovi vymaže pamäť a každým dňom sa jeho strach z mágie strácal viac a viac, až bolo najjednoduchšie priznať si, že sa do seba zamilovali, že sa chcú vziať a hotovo.

« Hore

Štyri fakulty

   Isolta a James prijali chlapcov Bootovcov za svojich adoptívnych synov. Od Isolty počúvali o Rokforte príbehy, ktoré predtým počula od Gormlaith. Rovnako ako Isolta, aj bratia Bootovci túžili navštevovať Rokfort a často sa pýtali, prečo sa všetci nemôžu vrátiť do Írska, kde by si počkali na listy. Isolta nechcela chlapcov vystrašiť príbehom o Gormlaith. Namiesto toho im sľúbila, že keď dosiahnu jedenásty rok, nejako im nájde prútiky (keďže sa prútiky ich rodičov nenávratne zlomili) a spoločne začnú študovať na čarodejníckej škole priamo v ich chalupe.

   Tento nápad Chadwicka a Webstera okamžite zaujal. Predstavy o tom, ako by mala čarodejnícka škola vyzerať, boli takmer úplne založené na Rokforte, takže trvali na tom, aby mala štyri fakulty. Nápad, že by mali fakulty pomenovať po sebe samých, rýchlo zamietli, keďže Webster mal pocit, že fakulta s názvom „Webster Boot“ by nikdy nemala šancu nič vyhrať. Namiesto toho si každý z nich vybral svojho obľúbeného čarovného tvora. Chadwick, ktorý bol inteligentným, no temperamentným chlapcom, si vybral vtáka búrliváka, ktorý dokáže vyvolať búrku a lietať. Hádavý, no horlivo verný Webster si vybral wampusa, čarodejnú bytosť pripomínajúcu pantera, ktorá bola rýchla, silná a ktorú bolo takmer nemožné zabiť. Isoltiným obľúbeným tvorom bol, samozrejme, rohatý had, ktorého stále navštevovala, a ku ktorému ju viazalo zvláštne puto.

   Keď sa opýtali Jamesa, ktorý je jeho obľúbený zver, nevedel odpovedať. Ako jediný nomág v rodine sa nedokázal stotožniť s magickými tvormi, ktoré ostatní tak dobre spoznali. Nakoniec si vybral pukmužíka, pretože príbehy, ktoré mu jeho žena o ufrflanom Williamovi rozprávala, ho vždy rozosmiali.

   Tak vznikli štyri fakulty Ilvermorny, a hoci to ich štyria stvoritelia zatiaľ netušili, mnoho z ich charakterových čŕt sa prelialo do fakúlt, ktorým z rozmaru vymysleli mená.

« Hore

Sen

   Chadwickove jedenáste narodeniny sa rýchlo blížili a Isolta netušila, ako mu zohnať prútik, ktorý mu sľúbila. Pokiaľ vedela, prútik, ktorý ukradla Gormlaith, bol jediným v Amerike. Neodvážila sa ho rozobrať, aby zistila, ako bol vyrobený, a pri skúmaní prútikov rodičov Bootovcov zistila, že šľacha z dračieho srdca a vlas jednorožca, ktoré obsahovali, už dávno vyschli a zomreli.

   V predvečer Chadwickových narodenín sa jej prisnil sen o tom, že schádza dole k rieke. Tam našla rohatého hada, ktorý sa zdvihol z vody a sklonil k nej hlavu, pričom Isolt odlúpla z jeho rohu ostružinu. Zobudila sa do tmy a vybrala sa k rieke.

   Rohatý had tam na ňu čakal. Zdvihol hlavu rovnako ako vo sne, Isolt si vzala kúsok z jeho rohu, poďakovala mu a vrátila sa do domu, aby zobudila Jamesa, ktorý im vďaka svojej kamenárskym a drevárskym zručnostiam za uplynulé roky skrášlil rodinnú chalupu.

   Keď sa Chadwick na druhý deň zobudil, našiel krásne vyrezaný prútik z tŕnitého jaseňa s jadrom z hadieho rohu. Isolte a Jamesovi sa podarilo vytvoriť prútik výnimočnej sily.

« Hore

Založenie Ilvermornskej školy

   Kým dosiahol Webster jedenásť rokov, chýr o ich malej rodinnej škole sa rozšíril. Začali ju navštevovať dvaja ďalší chlapci z kmeňa Wampanoag a neskôr aj mama s dvoma dcérami z Narragansettu. Učili sa narábať s prútikom výmenou za svoje vlastné čarodejnícke vedomosti. Všetky prútiky vyrobili Isolta s Jamesom. Obranný inštinkt Isolte našepkával, aby si nechala jadrá z rohatého hada iba pre svojich adoptívnych synov, takže sa s Jamesom naučili používať ďalšie jadrá, vrátane chlpu z wampusa, šľachy zo srdca snallygastera a rohov zajolopy.

   Do roku 1634 sa škola rozrástla viac, než si Isolta kedy dokázala predstaviť. Dom sa rozširoval každým rokom. Kým bola škola malá, prichádzalo do nej čoraz viac a viac študentov, takže dokázali splniť Websterov sen o medzifakultných súťažiach. No keďže sa chýr o škole nerozšíril ďalej než za hranice miestnych kmeňov a európskych osadlíkov, nemala internát. Jediní ľudia, ktorí v Ilvermorny prespávali, boli Isolta, James, Chadwick, Webster a dvojičky, ktoré Isolta porodila: Martha, ktorú pomenovala po Jamesovej zosnulej matke, a Rionach, ktorú pomenovala po tej svojej.

« Hore

Gormlaithina pomsta

   Šťastná, zaneprázdnená rodina netušila, aké nebezpečenstvo sa k nim z diaľky blíži. V Starej zemi sa dopočuli, že v Massachussets bola zriadená nová čarodejnícka škola. Klebetilo sa, že riaditeľku pomenovali „Morrigana“ po slávnej írskej čarodejnici. Avšak až po tom, čo Gormlaith počula, že sa škola volá „Ilvermorny“, uverila, že Isolte sa podarilo nepozorovane dostať až do Ameriky, vydať sa nielenže za humusáka, ale za ozajstného mukla, a otvoriť školu, ktorá vzdelávala kohokoľvek, kto mal v sebe aspoň štipku mágie.

   Gormlaith si od nenávideného Ollivandera kúpila nový prútik, keďže ten, ktorý sa v jej rodine odovzdával z generácie na generáciu, jej Isolta ukradla. Istá si tým, že jej neter nebude o jej príchode tušiť až do poslednej chvíle, nevedome napodobnila Isoltu a do Ameriky pricestovala na lodi Bonaventura prezlečená za muža. Zo zákernosti cestovala pod menom William Sayre po Isoltinom nebohom otcovi. Gormlaith zakotvila vo Virginii a kradmo sa vybrala do Massachussetts a na horu Greylock, kam sa v jednu zimnú noc vyšplhala. Plánovala spustošiť druhú Ilvermorny, zavraždiť rodičov, ktorí zmarili jej snahu o vytvorení čistokrvnej rodiny, uniesť svoje pranetere a vrátiť sa s nimi do Bosorkinho údolia.

   Pri prvom pohľade na veľkú žulovú budovu týčiacu sa v tme na vrchole hory Greylock vyslala Gormlaith k domu mocné kúzlo s menami Isolty a Jamesa, ktoré ich uvrhlo do čarovného spánku.

   Potom vyslovila v parselčine, jazyku hadov, jediné jednoslabičné slovo. Prútik, ktorý Isolte tak verne celé roky slúžil, sa na nočnom stolíku vedľa jej postele jediný raz zatriasol a zaspal. Počas celých tých rokov, čo s ním Isolta žila, netušila, že v rukách držala prútik Salazara Slizolina, jedného zo zakladateľov Rokfortu, a že obsahoval kúsok rohu čarovného hada: v tomto prípade baziliska. Jeho stvoriteľ naučil prútik, ako zaspať na príkaz, a toto tajomstvo sa počas storočí odovzdávalo každému členovi Slizolinovej rodiny, ktorý ho vlastnil.

   Gormlaith nevedela, že v dome sú ďalší dvaja obyvatelia, ktorých neuspala, pretože nikdy nepočula o šestnásťročnom Chadwickovi a štrnásťročnom Websterovi. Ďalšia vec, o ktorej nevedela, bolo, že jadrá ich prútikov obsahujú roh riečneho hada. Tieto prútiky Gormlaith svojím slovom vysloveným v parselčine neuspala. Práve naopak, ich čarovné jadrá pri zvuku starodávneho jazyka zavibrovali a vycítiac nebezpečenstvo, ktoré ich pánom hrozilo, začali vydávať nízky hudobný tón, presne taký istý aký vydáva riečny had, keď zacíti riziko.

   Obaja chlapci sa zobudili a vyskočili z postele. Chadwick sa inštinktívne pozrel von oknom. Pomedzi stromy a blížila silueta Gormlaith Gauntovej.

   Tak ako všetky deti, Chadwick počul a chápal viac než jeho adoptívni rodičia predpokladali. Mohli si myslieť, že ho ochránili pred vedomím o vražednej Gormlaith, no mýlili sa. Keď bol Chadwick malý, začul Isoltu rozprávať o dôvodoch, pre ktoré utiekla z Írska, a hoci si to ona ani James neuvedomili, do Chadwickových snov sa často vkrádala stará žena, ktorá sa k Ilvermorny zakráda pomedzi stromy. Teraz si uvedomil, že jeho nočné mory sa stali skutočnosťou.

   Povedal Websterovi, aby varoval rodičov a zbehol dole, pripravený urobiť jedinú vec, ktorá mu dávala zmysel: vybehol z domu v ústrety Gormlaith, aby jej zabránil vstúpiť na miesto, kde jeho rodina spala.

   Gormlaith nečakala, že sa stretne s dospievajúcim čarodejníkom a najprv ho podcenila. Chadwick jej kúzlo šikovne odrazil a začali bojovať. O niekoľko minút musela Gormlaith – hoci bola omnoho mocnejšia než Chadwick – uznať, že talentovaného mladíka naučili čarovať dobre. Dokonca ešte aj počas toho, ako vysielala kúzla na jeho hlavu v snahe oslabiť ho, a hnala ho späť k domu, vypytovala sa na jeho pôvod, pretože, ako tvrdila, nechcela by takéto talentovaného čistokrvného čarodejníka zabiť.

   Webster sa medzitým snažil zobudiť rodičov, no Isolt s Jamesom boli pod takým silným kúzlom, že ich nezobudili dokonca ani Gormlaithine výkriky a zvuky kúzel narážajúcich na dom. Webster preto trielil dole a pridal sa do duelu, ktorý teraz prebiehal priamo pred domom.

   To, že teraz boli dvaja na jednu Gormlaithin plán skomplikovalo: navyše, spárované jadrá prútikov bratov Bootovcov použité proti spoločnému nepriateľovi ich moc zdesaťnásobili. Aj napriek tomu bola Gormlaithina mágia dostatočne silná a temná na to, aby sa im vyrovnala. Teraz dosiahol ich duel mimoriadne rozmery – Gormlaith sa neustále smiala a sľubovala, že sa nad nimi zľutuje, keď jej dokážu svoju čistokrvnosť; Chadwick a Webster boli rozhodnutí zabrániť jej dostať sa k ich rodine. Bratia boli vohnaní späť do Ilvermorny: steny a okná praskali, no Isolta s Jamesom spali, až kým sa dievčatká na pochodí nezobudili a nevykríkli od strachu.

   Práve to preniklo zaklínadlom uvrhnutým na Isoltu a Jamesa. Hnev a mágia ich nemohli zobudiť, no zdesené výkriky ich detí zlomili kliatbu, ktorú na nich Gormlaith uvrhla. Tá, rovnako ako samotná Gormlaith, neakceptovala silu lásky. Isolta poslala Jamesa za dievčatami: ona zbehla dole so Slizolinovým prútikom v ruke, pripravená pomôcť synom.

   Až keď ho zdvihla, aby zaútočila na svoju nenávidenú tetu, uvedomila si, že spiaci prútik jej je asi taký užitočný ako palička, ktorú by náhodne zdvihla zo zeme. Zlomyseľná Gormlaith zahnala Isoltu, Chadwicka a Webstera hore po schodoch smerom k miestu, odkiaľ počula plač svojich praneterí. Konečne sa jej podarilo rozraziť dvere do ich spálne, kde pred kolískou stál James, pripravený zomrieť za svoje dcéry. Isolta, istá si tým, že všetko je stratené, a nevedomá si toho, čo hovorí, zvolala meno svojho zavraždeného otca.

   Ozvalo sa obrovské rinčanie, svetlo mesiaca sa z izby stratilo a na parapete sa zjavil pukmužík William. Než si Gormlaith stihla uvedomiť, čo sa deje, jej srdce prebodol otrávený šíp. Vydala neľudský rev, ktorý bolo počuť na niekoľko míľ. Stará čarodejnica využila všetky možnosti, ktoré jej temná mágia ponúkala na to, aby sa stala nepremožiteľnou, a tieto kúzla teraz reagovali na pukmužíkov jed. Jej telo stuhlo a skrehlo na uhlie a potom sa roztrieštilo na tisíc kúskov. Prútik od Ollivandera spadol na zem a vybuchol: jediné, čo z Gormlaith Gauntovej ostalo, bola kôpka dymiaceho prachu, zlomená palička a spálená šľacha z dračieho srdca.

   William zachránil celú rodinu. Na prejav ich vďaky iba odsekol, že si všimol, že Isolta sa neunúvala vysloviť jeho meno celé desaťročie, a že ho urazilo, že ho zavolala až vo chvíli, keď jej hrozila smrť. Isolta bola príliš slušná na to, aby podotkla, že volala iného Williama. James bol od radosti bez seba, že sa mohol zoznámiť s pukmužíkom, o ktorom toho toľko počul. Zabúdajúc na to, že pumužíkovia nenávidia väčšinu ľudí, stisol prekvapenému Williamovi ruku a povedal mu, aký je rád, že pomenoval jednu z ilvermornských fakúlt práve po ňom.

   Vo všeobecnosti sa verí, že táto poklona roztopila Williamovo srdce, pretože nasledujúci deň sa aj s rodinou presťahoval do domu a neustále sa sťažujúc (ako vždy) im pomohol napraviť škody, ktoré Gormlaith spôsobila. Potom vyhlásil, že čarodejníci sú príliš hlúpi na to, aby dokázali samých seba chrániť a vyjednal si značný honorár za to, že bude v škole slúžiť ako súkromný ochrankár a školník v jednom.

« Hore

Slizolinovo dedičstvo

   Slizolinov prútik po Gormlaithinom príkaze naďalej spal. Isolta nevedela po parselsky, no v žiadnom prípade už viac nechcela využívať prútik, ktorý bol posledným pozostatkom jej nešťastného detstva. S Jamesom ho pochovali hlboko v zemi mimo svojho pozemku.

   V priebehu roka na tom mieste vyrástol neznámy druh strychnínovníka. Prežil všetky pokusy o sťatie i zničenie, no po niekoľkých rokoch sa ukázalo, že jeho listy v sebe schovávajú mocné liečebné vlastnosti. Zdalo sa, že tento strom je symbolom toho, že Slizolinov prútik, rovnako ako jeho potomkovia roztrúsení kade-tade po svete, zahŕňa vznešených i hanebných. Tí najlepší z jeho rodu, ako sa zdalo, emigrovali do Ameriky.

« Hore

Rast školy

   Reputácia Ilvermorny počas nasledujúcich rokov vzrastala. Dom zo žuly sa zmenil na hrad. Prijala ďalších učiteľov. Prijímala čarodejnícke deti z celej Ameriky a stala sa internátnou školou. Do začiatku 19. storočia nadobudla Ilvermorny medzinárodnú reputáciu, ktorú si udržala dodnes.

   Mnoho rokov riadili Isolta a James školu spoločne ako riaditeľka a riaditeľ. Generácie študentov ich milovali rovnako ako ich milovali ich deti.

   Z Chadwicka sa stal uznávaný a scestovaný čarodejník, ktorý napísal Chadwickove kúzla: knihy I - VII, ktoré sa na Ilvermorny dodnes používajú ako učebnice. Oženil sa s mexickou čaromedičkou Jozefínou Calderonovou a rodina Boot-Calderonovcov patrí doteraz medzi najprominentnejšie americké čarodejnícke rodiny.

   Pred vytvorením MACUSA (Magického kongresu Spojených štátov amerických), chýbal v Novom svete spôsob, ako dohliadať na dodržiavanie čarodejníckych zákonov. Webster Boot sa stal takzvaným „nájomným aurorom“. Pri eskortovaní výnimočne odporného temného čarodejníka domov do Londýna sa Webster stretol s mladou škótskou čarodejnicou, ktorá pracovala pre Ministerstvo mágie a zamiloval sa do nej. Tak sa rodina Bootovcov vrátila do domoviny. Websterovi potomkovia sa vzdelávali na Rokforte.

   Martha, staršia z dvojičiek, bola šmukelka. Hoci ju jej rodičia i adoptívni bratia neskonale milovali, bolelo ju vyrastať v Ilvermorny, keď nedokázala čarovať. Nakoniec sa vydala za nečarodejníckeho brata jednej zo svojich priateliek z kmeňa Pocomtuc a odvtedy žila ako nomagička.

   Rionach, mladšia z dcér Isolty a Jamesa, dlhé roky učila na Ilvermorny Obranu proti čiernej mágii. Rionach sa nikdy nevydala. Klebetilo sa (hoci to jej rodina nikdy nepotvrdila), že na rozdiel od jej sestry, Rionach dokázala rozprávať po parselsky, a že sa rozhodla nestvoriť ďalšiu generáciu Slizolinových potomkov (americká odnož rodiny netušila, že Gormlaith nebola posledná z Gauntovcov, a že rod pokračoval v Anglicku).

   Isolta i James sa dožili vyše 100 rokov. Pred ich očami sa chalupa Ilvermorny premenila na hrad zo žuly a zomreli s vedomím, že ich škola je teraz taká slávna, že čarodejnícke rodiny po celej Severnej Amerike sa bijú, aby sa v nej ich deti mohli vzdelávať. Najali zamestnancov, postavili internáty, ukryli školu pred očami nomágov šikovnými kúzlami: v skratke, dievča, ktoré snívalo o tom, že raz pôjde na Rokfort, pomohlo založiť jeho severoamerickú obdobu.

« Hore

Ivermorny dnes

   Ako sa dá očakávať od školy, ktorú sčasti postavil nomág, Ilvermorny má povesť jednej z najdemokratickejších, najmenej elitárskych čarodejníckych škôl na svete.

   Vstupnú bránu Ilvermornského hradu lemujú mramorové sochy Isolty a Jamesa. Dvere sa otvárajú do okrúhlej miestnosti so sklenou kupolou. Po obvode na prvom poschodí sa tiahne drevený balkón. Odhliadnuc od toho je priestor prázdny, až na štyri drevené rezby znázorňujúce fakulty: Rohatý had, Wampus, Vták búrlivák a Pukmužík.

   Kým zvyšok školy stojí na balkóne, noví študenti napĺňajú okrúhlu vstupnú halu. Stoja popri stene a po jednom sú volaní do stredu, aby sa postavili na symbol gordického uzla. Potom škola v tichosti čaká, kedy sa ozvú čarovné rezby. Ak má o študenta záujem rohatý had, rozžiari sa krištáľ, ktorý má had na čele. Ak má o študenta záujem wampus, zareve. Vták búrlivák zatrepoce krídlami a pukmužík zdvihne do vzduchu svoj šíp.

   Ak má o študenta záujem viac ako jedna rezba, je na ňom, ktorú fakultu si vyberie. Veľmi zriedkavo –možno raz za desať rokov – je študentovi ponúknuté miesto vo všetkých štyroch fakultách. Seraphina Piqueriová, prezidentka MACUSA od roku 1920 do roku 1928, bola jedinou čarodejnicou svojej generácie, ktorej sa takejto pocty dostalo. Vybrala si Rohatého hada.

   Niekedy sa hovorí, že ilvermornské fakulty znázorňujú celého čarodejníka alebo čarodejnicu: Rohatý had symbolizuje myseľ, Wampus telo, Pukmužík srdce a Vták búrlivák dušu. Iní hovoria, že Rohatý had si volí bádateľov, Wampus bojovníkov, Pukmužík liečiteľov a Vták búrlivák dobrodruhov.

   Ilvermorny sa od Rokfortu nelíši iba Triediacou ceremóniou (hoci v mnohých ohľadoch sa školy podobajú). Keď sú študenti rozdelení do fakúlt, zavedú ich do veľkej siene, v ktorej si vyberú (alebo v ktorej si ich vyberie) prútik. Až do roku 1965 vďaka Rappaporotovmu zákonu, ktorý veľmi prísne dodržiaval Medzinárodnú dohodu o utajovaní čarodejníkov, nemohlo žiadne dieťa pred nástupom na Ilvermorny vlastniť prútik. Navyše, deti museli počas prázdnin nechávať svoje prútiky v Ilvermorny, a až keď dosiahli sedemnásť rokov, mohli čarodejník alebo čarodejnica vyniesť svoj prútik zo školy.

   Ilvermornské habity sú modré a brusnicové. Farby vzdávajú hold Isolte a Jamesovi: modrá, pretože to bola Isoltina obľúbená farba a ako dieťa chcela byť v Bystrohlave; brusnicová, pretože James miloval brusnicový koláč. Habity ilvermornských študentov sú zopnuté zlatým gordickým uzlom ako pripomienka brošne, ktorú Isolta našla v ruinách pôvodnej chalupy Ilvermorny.

   Niekoľko pukmužíkov naďalej pracuje v škole. Hoci všetci tvrdia, že v nej neplánujú ostať, predsa sa v nej každý rok záhadne ukážu. Pracuje v nej aj jeden výnimočne starý tvor, ktorý reaguje na meno „William“. Pri zmienke o tom, že je tým istým Williamom, ktorý zachránil Isolte a Jamesovi život, sa zasmeje a podotkne, že prvý William by mal viac ako 300 rokov. Nikto však nikdy nezistil, ako dlho pukmužíkovia žijú. William odmieta komukoľvek inému dovoliť leštiť mramorovú sochu Isolty pri vstupe do školy, a na výročie jej smrti jej každý rok dáva na hrob májový kvet. A ak má niekto tú drzosť to spomenúť, značne sa pre to rozčúli.

« Hore