Kapitola:
Pridaná: 12.7.2019, 22:36:22
Čítaná: 386×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Hermiona, Draco, Harry, Ron, Ginny, Lavender, Parvati, Pansy...
Stručný dej: Hermiona je inteligentná a citlivá mladá čarodejnica špinavej krvi, Draco je síce inteligentný ale neznesiteľný, pyšný a plný predsudkov. Majú vôbec niečo títo dvaja ľudia spoločné? Je tomu určite tak? Nie je to Hermiona, ktorá je plná predsudkov? Toto je príbeh o druhej šanci. Chopia sa jej hlavní hrdinovia? Poviedka sa začína príchodom hlavnej hrdinky späť na Rokfort. Začína sa šiesty ročník a ona postupom času prichádza na to, že nič nie je také, ako si myslela. Pozor: v poviedke sú veľmi často používané vulgarizmy a je tu prítomný sex

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Pozvánka 2 » Narodeniny 3 » Prvé dojmy 4 » Deň po 5 » Odhalenie 6 » Zakliaty náhrdelník 7 » Všetko sa kazí 8 » Skutočne sama? 9 » Podivný rozhovor 10 » Zmetená, ukrivdený 11 » Dopad nerozvážnych slov 12 » Nešťastná voľba 13 » Humusáčka, ako ja... 14 » Sviatky o samote 15 » Na pokraji 16 » Prefektská kúpeľňa 17 » Dohoda 18 » Otravné myšlienky 19 » Expecto patronum 20 » Áno či nie? 21 » Príliš veľa myšlienok 22 » A vtedy si uvedomila, že ho už viac nemiluje 23 » Všetko to bolo na nič 24 » Tvrdohlavý slizolinčan 25 » Nešťastie 26 » Nevinne vinný 27 » Podivný odraz 28 » Je vážne koniec? 29 » Na čo ti je Šťastie? 30 » Odhalenie 31 » Zachránená v poslednej chvíli 32 » Sectumsempra pre tých, ktorí si to zaslúžia... 33 » Zmrzačený chlapec 34 » Nečakane očakávaná 35 » Prepustenie 36 » Nešťastne šťastní 37 » Iné dievča 38 » Pravda o Astórii 39 » Nepríjemný rozhovor 40 » Stretnutie v knižnici 41 » Radšej pravdu ako ilúziu 42 » Chybné rozhodnutie 43 » Dúšok otupenia 44 » Kto seje vietor, žne búrku 45 » Kto ti zlomil srdce? 46 » Temnota sa blíži

Vianočné prázdniny sa pomaly blížili ku koncu. Vonku panovala už niekoľko dní silná snehová víchrica. Hermiona si pomyslela, že by toho už mohlo byť aj dosť. Snehu bolo po pás a stále pribúdalo.

Ako tak sedela sama v knižnici, zamyslene hľadela skrz okenice na živelnú pohromu, čo sa odohrávala vonku a neprítomne si hrýzla peru. Myšlienky jej zablúdili k minulým dňom. Premietala si jedno konkrétne ráno, keď sa rozhodla ísť na zdravotnú prechádzku. Po chvíli, keď jej premokli čižmy a začali ju oziabať mokré nohy, to samozrejme oľutovala.

Cestou od Hagridovej chatrče k hradu sa ju zrazu pokúsil napadnúť kŕdeľ snehových gúľ. Jedným mávnutím, bez námahy, gule poslala k zemi. Rozhliadla sa a všimla si tvoriace sa stopy neďaleko nej. Nebadane sa usmiala popod nos.

„Netušila som, že si na takéto detinské hry. Vznešený pán aristokrat sa nudí?“ rypla do neho.

„Si neopatrná.“ Ozval sa hlas. „Čo keby som to nebol ja.“ Dodal a ďalšia guľa sa vzniesla do vzduchu.

„Kto iný by bol taký detinský? A Crabba či Goyla môžeme rovno vylúčiť. Oni by cloniace kúzlo nedokázali vykúzliť.“ Povedala Hermiona a len tak mimochodom po ňom strelila zo tri gule. „Čo tu robíš? Neverím, že si vyšiel von len preto, aby si ma zguľoval.“ Povedala a začala kráčať smerom k hradu. Nohy už mala ako z ľadu.

„Myslel som si, že si trocha prečistím hlavu.“ Ozval sa hlas. Zdalo sa jej to, alebo bol nejaký nesvoj?

„Je všetko v poriadku?“ spýtala sa.

„Záleží na tom, čo je pre teba v poriadku.“ Povedal a Hermiona cítila, že by sa ďalej nemala pýtať.

„Asi sa o tom nechceš baviť.“

„Nie. Nechcem.“ Povedal jasne ale zároveň to znelo, akoby sa premáhal.

„Poď za mnou.“ Povedala Hermiona a vydala sa k Čiernemu jazeru. Nebola si istá, či išiel za ňou. Nepočula ho, nevidela ho, nedívala sa len kráčala vpred. Keď kráčala, bolo vonku mŕtve ticho, počula len sneh, ktorý škrípal pod jej nohami. Nakoniec dorazila ku kameňu, na ktorom zvykla sedávať s Harrym a Ronom. Ostatne, aj Draco ju tu raz našiel. Bolo to tiché miesto, pre zvedavé oči hradu takmer neprístupné, jedine z Astronomickej veže bolo viditeľné.

Sadla si na studený kameň a zadívala sa na Čierne jazero.

„Tu si najlepšie prečistíš hlavu.“ Povedala. Po chvíli sa objavili stopy vedľa nej. Zacítila, ako si sadol.

Zrazu sa vedľa nej zjavil mračiaci sa Draco Malfoy.

Sedeli tam potichu a dívali sa na jazero. Po chvíli to Hermiona vzdala, namierila prútik na mokré nohy a snažila sa usušiť ich. Malfoy ani len brvou nepohol. Sedel napätý, akoby čakal, že sa každú chvíľu znesie z nebies drak a upáli ich zaživa.

„Nemal by si sa...“ prehovorila po nekonečnej chvíli mlčania no on sa na ňu prudko stočil, až sa zľakla a zasekla. Hľadel na ňu svojimi hlbokými sivými očami.

„Čo by som nemal?“ povedal a vpíjal sa do nej svojim pohľadom.

Zrazu úplne zabudla na to, čo mu chcela povedať. Pokrútila hlavou a on sa opäť zadíval na jazero.

„Pôjdem už, je mi zima.“ Povedala a zodvihla sa.

„Choď.“ Povedal bez toho, aby na ňu pozrel.

Ako sa tak naho dívala, náhle zacítila nutkanie objať ho. Nevedela čo, ale niečo ho očividne veľmi trápilo. Ju trápilo zas to, že by jej to malo byť jedno. No nebolo.

Opäť si k nemu prisadla ale tentoraz bližšie. Rukou ho objala cez plecia. Čakala, že ju odstrčí alebo pošle kade ľahšie. Miesto toho si položil hlavu na jej plece a ona ho objala aj druhou rukou cez hrudník. Nakoniec sa hlavou uvelebil pod jej bradou.

Hermione sa v hrdle urobila akási hrča, nevedmo z čoho. Cítila sa strašne zvláštne, nevedela čo ju to napadlo ale očividne toto bolo presne to, čo potreboval. Bola trochu nesvoja, keby sa bol býval teraz na ňu pozrel, iste by si neodpustil okomentovať farbu jej pokožky. Samozrejme, mohla by sa vyhovoriť na mráz, ktorý ju štípal za nechtami, sama ale vedela, že to bolo kvôli niečomu inému. Sám urodzený Malfoy, jeho výsosť, jej práve hlavou spočinul na prsiach.

Draca v posednej dobe prenasledovali nočné mory. Pravidelne sa ráno budil na silné bolesti hlavy a veľmi dobre vedel, čo je za tým. Temný pán sa hnevá. Draco síce nedostal ultimátum do kedy má splniť svoju úlohu, no čím dlhšie to bude trvať, tým horšie. Dal by ruku do ohňa za to, že keby ho teta Bell, krava švihnutá, nezaučila v umení oklumencie, beznosí zmrd by čítal v jeho mysli ako v knihe.

Každým dňom bol viac a viac nervóznejší. Dnešné ráno vyšiel na hradné pozemky s myšlienkou, že by si mohol niekde ľahnúť a ticho si umrznúť. To by sa ale na aristokrata jeho výšky nehodilo.

Vtom narazil na Grangerovú. Začaroval pár gúľ, aby ju zasiahli. Tá ich šmahom ruky poslala k zemi. Na chvíľu si nebol istý, či ju chcel skutočne zasiahnuť alebo len na seba upozorniť.

Zavolala ho aby ju nasledoval. Keby naňho teraz vytiahla prútik, nebránil by sa.

Sadli si na kameň, kde ju kedysi načapal, chvíľu po tom, ako sa povadili s ryšavcom.

Len tak sedeli. Potichu. Keď prehovorila, Draco dúfal, že mu povie nejakú radu, nájde východisko z jeho situácie. Miesto toho sa naňho len dívala. Vďaka za nič, Grangerová.

Objala ho.

Keď zacítil teplo jej tela, zavrel oči a zložil svoju hlavu na jej hrudník. Zrazu mu to prišlo lepšie ako všetky rady na svete. Len tak tam sedeli, ona ho objímala a on odpočíval v jej objatí.

Kurva to je divné. Toto v živote nikomu nikdy neprizná.

Po chvíli ho napadlo, že už strašne dlho s nikým nespal. Pomyslel si, že lepšie rozptýlenie by sotva našiel. Pomrvil sa na jej mäkkých prsiach. Zacítil ako nervózne stuhla. Nie len ona stuhla. V nohaviciach zacítil pnutie.

Prudko sa postavil až Grangerová stratila rovnováhu a zošuchla sa z kameňa do snehu. Pozrel sa na ňu, v tvári červenú, odohnal nutkanie pomôcť jej postaviť sa a dal sa na odchod.

Dni sa míňali a Draco cítil, že bude správne vyhýbať sa Grangerovej, aspoň dovtedy, kým sa bude snažiť urovnať si to v hlave. Vedel, že väčšinu času trávi v nemocničnom krídle a keď nie je tam, tak sedí sama v knižnici. Preto sa týmto miestam vyhýbal. Posledné, čo mu chýbalo by bolo prestať sa ovládať a vyšukať z nej dušu.

Dnes ráno ho ale vyviedla z miery iná vec. Počas raňajok pre ním pristál obrovský sivý vír. Otrčil mu nôžku s dopisom a Draco si ho len veľmi neochotne vzal. Tušil, čo v ňom nájde. Tušil to celú dobu ale aj tak stále dúfal, že taký list nepríde.

Rozbalil ho a očami prebehol tenké roztrasené písmo.

Draco, syn môj.

Veľmi ma zarmútilo,

keď si sa rozhodol nestráviť so mnou sviatky.

Za to pevne verím,

že vynakladáš všetko svoje úsilie na to,

aby si bol úspešný vo svojom snažení v škole.

Vieš, že je pre nás prvoradé hlavne to,

aby si bol úspešný.

Na ničom inom nezáleží.

Spoliehame na teba.

Mal by si častejšie písať domov,

nič o tebe a tvojich pokrokoch nevieme.

Je to na nevydržanie.

Napíš mi hneď, keď sa ti bude dať.

Tvoja matka

Draco dočítal list a ešte raz sa pozrel na oslovenie. Syn môj. Tak ho matka nikdy nenazvala. V žiadnom prípade by nechcela, aby sa vracal na sviatky na Manor, hlavne keď tam smrdel ten hmyz. Úsilie v škole? Vedel dobre na čo naráža. A to, že sa naňho všetci spoliehajú mu bolo viac ako jasné. Ak zlyhá on, zlyhá rod Malfoyových. Jeho nočné mory boli viac, ako živé. Vedel si veľmi dobre predstaviť, čo by nasledovalo po jeho neúspechu. Lucius musel byť veľmi zúfalý, keď sa vydával za jeho matku.

Pojebaný Lucius.

Draco skrčil dopis v ruke a rozladený vyšiel z Veľkej Siene. Zamieril do slizolinskej klubovne a z nej rovno do svojej izby. Vytiahol z kufra fľašku ohnivej whisky. Pičus. Odpil si a sadol si na posteľ. Čo sa muselo udiať, že sa jeho otec rozhodol napísať mu tak urgentný dopis? Znova si odpil. Nepokoj z jeho písma priam sršal. Mučil ich? Mučil matku? Odpil si. Donútil ho ten hmyz, aby to napísal?

Dracovi sa hlavou honili rôzne scenáre, čo sa mohlo na Manore odohrávať. On bol tu, v bezpečí. Ale čo jeho matka? Zobrali jej prútik? Mohla sa brániť? Čo sa do piči stalo? Bol to Luciusov zámer, napísať list tak, aby si Draco myslel, že je matka v ohrození?

Draco preležal celý deň v posteli s už treťou fľaškou. Bol strašne opitý, ale vďaka tomu sa mu podarilo aspoň do času odohnať myšlienky na matku.

Do izby vošli s hrmotom Crabbe a Goyle.

„Tu si. Hľadali sme ťa.“ Povedal Goyle a tupo sa zasmial. „Práve sme zamkli jedného druháka z bifľomoru na dievčenskom záchode.“ Povedal a obaja sa začali hromovo smiať.

„Choďte do piče.“ Povedal Draco a ledva sa posadil.

„Si v pohode Malfoy?“ spýtal sa Goyle.

„Som najebaný, nevidíš?“ povedal Draco podgurážene. Postavil sa a dotackal sa do kúpeľne. Tam si kľakol ku záchodu a strčil si prsty do krku. Vyvracal polku poslednej fľašky.

„Chceš pomôcť?“ spýtal sa od dverí Goyle.

„Povedal som, choďte do piče!“ zvolal nahnevane a znova sa vyvracal. Po chvíli počul buchnúť dvere na izbe. Ešte pár krát sa pokúsil zvracať, potom sa postavil a išiel sa opláchnuť. Cítil sa lepšie.

Vošiel späť do izby, schytil fľašku už len zo zvyku a dal sa na odchod.

Vonku už bola tma, hrad bol prázdny a tichý, jediné čo počul boli jeho kroky a občasné zatackanie sa. Nemal cieľ, no keď ho nohy doviedli k prefektskej kúpeľni, pousmial sa, povedal heslo a vošiel dnu.

Táto miestnosť mu priniesla na um mnohé prebdené večeri, ktoré tu trávil s niekoľkými dievčatami naraz.

Prešiel sa po nej a na moment si dovolil zaspomínať na časy, keď bol ešte slobodný.

Sadol si do rohu kúpeľne. Oprel sa o stenu a znova si odpil z fľašky. Potom si povytiahol rukáv košele a zahľadel sa na ohavné Znamenia Zla, špatiace jeho krásnu aristokratickú pokožku. Pojebaný Lucius! Odpil si. Aj s pojebaným hadím ksichtom. Nech sa strčia. Znova si odpil.

Z nahnevaného vnútorného monológu ho vytrhli zvuky ozývajúce sa od dverí. Zovrel v ruke prútik. Dvere sa s cvaknutím otvorili. Zoslal na seba cloniace kúzlo a zatajil dych. Bola to ona.

Grangerová vošla do prefektskej kúpeľne so županom a pyžamom prehodeným cez ruku. Zamkla dvere. Draco sa pousmial nad samým sebou. Kto iný by sa mohol dostať do tejto miestnosti ak nie prefekt. Hneď ho mohlo napadnúť, že je to ona.

Grangerová pristúpila k veľkému bazénu a pustila vodu. Odkrútila pár kohútikov s kúpeľňovou penou. O chvíľu sa miestnosť vyplnila vôňou a parou. Draco ju zaujato pozoroval. Keď pristúpila k jednej lavici, položila na ňu poskladané pyžamo.

Draco si pomyslel, že to možno nebol úplne najhorší nápad ísť práve sem.

[ » na začiatok « ]