Poviedka:
Pridaná: 24.5.2019, 22:28:13
Čítaná: 7200×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Tom Riddle, Amanda Inghamová
Stručný dej: Mohol zažiť dospievajúci Tom Riddle vo Woolovom sirotinci aj čosi ako priateľstvo?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma

1940 (13 rokov)

Neznášal leto. Vždy znamenalo povinnosť opustiť Rokfort, márne riaditeľa Dippeta žiadal o možnosť zotrvať počas prázdnin v hrade. Až takým obľúbencom, aby mu profesor vyhovel, nebol ani dokonalý študent Tom Riddle.

Svoju izbu v sirotinci neznášal takmer rovnako ako pobyt v ňom, ale aj tak sa tam zdržal a prišiel na večeru neskôr. Azda to bola potreba ukázať, že preňho pravidlá neplatia. Vkradol sa do jedálne plnej muklov, ani sa neodvažoval porovnávať ju s veľkoleposťou a vznešenosťou Veľkej siene.

Všimol si, že čosi zmeškal, no nezaujímalo ho to. Až po chvíli mu pohľad padol na novú osobu, ktorú dozorkyne (ako si sám pre seba nazval všetky pracovníčky sirotinca) predstavovali. Dievča, ktorému nos pokrývali výrazné pehy, sa na všetkých nevrlo mračilo. Do tváre mu padali rovné vlasy medovej farby, prinajmenšom od včerajšieho večera neučesané. Keď sa im pohľady stretli, na okamih si jeden druhého premeriavali; Tom však dievčaťu nevenoval priveľkú pozornosť a radšej si naložil polievku.

Po pár dňoch už všetci vedeli, že nováčik Amanda Inghamová nie je žiadne neviniatko. Vyhodili ju z dvoch pestúnskych rodín, pretože si s ňou nevedeli dať rady, a vystriedala už tri sirotince. Woolov bol vlastne jej (najmenej) šiestym domovom. Bola skrátka grázel, nejestvovalo na to lepšie slovo. A Tom ju postupne začal brať ako akúsi výzvu: Kto si v sirotinci vydobyje dominantné postavenie – ona, či on?

Dve trinásťročné siroty sa pustili do boja.

Raz si nevšimol vodu na schodoch a pošmyklo sa mu. Vzápätí ju videl chichúňať sa za rohom na chodbe, hoci nespadol. Vedel, že na mágiu si musí dávať mimo školy pozor, ale bol vynaliezavý aj bez nej. Pripravil jej v nočnom stolíku nemilé prekvapenie – myš chytenú do pasce. Večer márne očakával, že začuje z dievčenskej izby vreskot, a keď sa konečne ozval, namiesto úsmevu sa mu na tvári zjavilo zvraštené obočie. Nevrešťala Amanda, ale ktosi iný.

V ďalšie ráno, keď sa stretli v jedálni, celý čas na seba gánili. Bol si istý, že jeho „darček“ si našla, ale zrejme ju podcenil. Nemala strach z myší ako typické hysterické dievčatá v jej veku, skôr dokázala zneužiť strach druhých. Bude na ňu musieť ísť inak.

»»»«««

Keď sa dozorkyne vybrali na nákupy, v sirotinci občas na hodinu-dve ostával iba starý vrátnik. Tom tie chvíle využíval, aby získal nadhľad – doslova. Vyšiel až na strechu sirotinca a usadil sa na nej, nohy mu viseli nadol a aj keď tam pozrel, necítil žiadne obavy. Ani náznak. Nie, ani strach z výšok nepatril k jeho slabostiam.

Sadol si na svoje miestečko a vo vrecku nohavíc stískal prútik. Pokušenie použiť ho, hoci iba na obyčajné svetelné kúzlo, bolo priam neznesiteľné. Uvedomoval si síce, že ani ostatní z ročníka nesmú používať mágiu, takže ho nepredbehnú v zdatnosti, ale chýbalo mu to. Mágia bola to, čo ho napĺňalo, čo ho robilo osobnosťou.

Vytiahol ho a zamračene sa naň zadíval. Občas si predstavoval fénixa, ktorého pero tvorilo jadro jeho prútika. Ollivander mu prisľúbil, že s ním dokáže veľké veci; keď si ich jeho myseľ začala zhmotňovať do podrobnejších predstáv, na perách sa mu zjavil úškľabok. Bol si istý, že zmení svet.

„Čo je to za palicu, Riddle?“ vykukla naňho zrazu pehavá tvár a Tom okamžite skryl prútik do vrecka. Amanda sa zavesila na rímsu, ale netušil, ako sa tam vyšplhala. Zrejme ani ju netrápila akrofóbia.

„Čo sa staráš?“

Uškrnula sa, vyšvihla sa hore a vyšla po tých pár škridliciach, načo si sadla vedľa neho a oprela sa chrbtom o komín. „Tá myš bol milý darček na privítanie.“

„Nebol to dar.“

Siahla do vrecka tvídovej bundičky, v ktorej by vyzerala ako neporiadny chalan, nebyť dlhých vlasov, a vytiahla lesklú kovovú tabatierku. Vybrala z nej tenkú cigaretu. „Máš zápalky?“

„Nie.“ Kútikom oka na ňu pozrel; odkiaľ mohla mať také veci? I keď ho také muklovské vynálezy, navyše smradľavé, vôbec nezaujímali, medzi deťmi v sirotinci sa bežne nevyskytovali.

Amanda vytiahla vlastnú škatuľku zápaliek a o chvíľu už vyfúkla dym, načo sa naňho spokojne usmiala. „Ukradla som ju bývalému pestúnovi. Tú tabatierku. Dostala by som za ňu možno aj osem libier.“

„Prečo ju nepredáš?“

Mykla plecami. „Možno raz. Je to starožitnosť, jej cena by mala stúpať.“

„Starožitnosť?“ podvedome k nej natiahol ruku. Videl, ako Amanda zvraštila obočie, no opatrne a váhavo mu tabatierku podala. Tom si ju prezrel zo všetkých strán, ale nenašiel ani len náznak magickej výroby, tak jej ju vrátil. Muklovské artefakty, akokoľvek staré či historicky „významné“, boli preňho úplne bezcenné.

„Takže čo tu robíš? Na streche?“

„Čo chcem. Dívam sa na svet zhora.“

„A to sa ti páči, čo?“ zaškerila sa.

„Komu by sa to nepáčilo?“

Predklonila sa a zachytila sa Tomovho ramena; celú tvár pri tom zmraštil do grimasy, bojoval s nutkaním posotiť ju, avšak to, čo urobila potom, mu vyčarilo na perách nechcený úškrn. Videla ulicou bežať zopár detí a hodila po nich trochu drobného štrku, čo vytiahla z druhého vrecka. Hneď sa stiahla späť a chichotala sa na tom, ako sa deti vyplašili a rozbehli preč, keďže nevideli „útočníka“.

Tom sa na ňu zadíval a kútikmi pier mu nenápadne myklo. Chovala sa podobne ako on, alebo skôr – chovala sa podobne, ako on rozmýšľal. Musel uznať, že zatiaľ nenašiel spôsoby, ako preniesť svoje predstavy do reality, ale vedel, že jeho čas príde. Len musel byť trpezlivý a vytrvalý.

A možno tá Amanda nebola až taká strašná. Možno by bolo skôr prospešné mať ju na strane prívržencov než protivníkov.

1942 (15 rokov)

„Inghamová! Inghamová, kde si?!“ ozývalo sa dakde pod nimi. Vychovávateľky nervózne pochodovali a Amanda sa vedľa Toma spokojne uškŕňala.

„Čo si zas vyviedla?“ spýtal sa.

„Nechaj sa prekvapiť.“

„Vari si sa na to podpísala, keď hneď hľadajú teba?“

Podala mu zapálenú cigaretu, no odmietavo zavrtel hlavou – ako vždy. Amanda potiahla a mykla plecami. „Vždy som to ja, nie?“

„Kedysi som to býval ja,“ spomenul si.

„Znieš nostalgicky,“ podpichla ho.

Pozrel na ňu a povzdychol si. Amanda bola jediná mukelka, s ktorou si mal čo povedať. Chápal, prečo je to tak – boli si priveľmi podobní –, ale zároveň nad tým radšej príliš nepremýšľal. K čomu by sa dopracoval? Že jeho celoživotná intuitívna nenávisť je založená iba na neodôvodnených predsudkoch, ktoré vychádzajú z niekoľkých životných skúseností, ktoré si ani nemohol skutočne pamätať, pretože v tom čase bol ešte len bábätko, ba iba dieťa v bruchu svojej matky? Nie, o tom vytrvalo odmietal čo len na sekundu uvažovať.

„Bývali časy, kedysi veľmi dávno,“ zdôraznil, hoci z úst pätnásťročného mohlo spojenie veľmi dávno vyznieť hodnoverne iba ďalšiemu pätnásťročnému, „keď mi prekážalo, že ma vnímajú ako divného. Pripadal som si ako vyvrheľ. Potom som to začal vnímať ako výhodu. Ich strach zo mňa. Keď sa k tebe všetci boja priblížiť, nikto ťa neotravuje.“

„Svätá pravda. Na druhej strane, je komplikovanejšie nájsť si priateľov.“

„Nepotrebujem priateľov.“

„Fakt? Hm, možno ani ja. A možno sme práve preto my dvaja priatelia.“

„Čože?“ mierne zvraštil obočie, keď sa k nej otočil.

„Nie sme?“ mykla plecami a nevinne zaklipkala očami. I keď, slovo nevinne sa naozaj ťažko spájalo s niekým ako Amanda Inghamová.

„Nikdy som nepotreboval priateľov,“ zopakoval.

„Tak fajn. Idem sa im ukázať, nech nevyhlásia poplach. Ešte si Londýnčania pomyslia, že na nás útočia ďalšie stíhačky.“

Nechal ju vrátiť sa zo strechy dnu a zahľadel sa na pochmúrnu panorámu mesta. Vojna ho poškvrnila, ale Toma muklovské spory nezaujímali. Ani ich útoky, ich lietajúce vozidlá a bomby by nemohli uškodiť Rokfortu. Preto ho tak štvalo, že musí každé leto tvrdnúť tu. No to budúce bude posledné – po tom, čo na konci budúceho roka oslávi sedemnáste narodeniny, už sem cez prázdniny ani nepáchne.

Keď sa mu výhľad zunoval, aj on zišiel späť do budovy sirotinca. Ozval sa jeho hladný žalúdok a Tom, sťaby jeho poslušný majiteľ, sa vybral do jedálne. Čo by teraz dal za služby rokfortských škriatkov, za ich zemiakové placky, syrové cestoviny či pečené kura. Na niečo boli predsa len dobrí aj tí otroci. Musel sa však uspokojiť s karfiolovou polievkou, ktorá chutila ako vyžmýkané ponožky.

Amanda sa objavila až neskôr, keď už väčšina obyvateľov Woolovho sirotinca večerala. Jednu ruku mala obviazanú, a keď si prisadla k Tomovmu stolu, nalievala si polievku ľavou. Vcelku nešikovne, keďže bola praváčka, avšak pravicu ani nevytiahla spod stola. Tom ju mlčky pozoroval, ani mu nezišlo na um, že by jej mohol pomôcť, a len čo sa pustila do vychladnutej polievky, spýtal sa: „Žehlička?“

Zavrtela hlavou. „Trstenica.“

„Hm,“ pokýval hlavou, dojedol a šiel si umyť tanier. Keby tak mohol použiť mágiu, stačilo by mávnuť rukou a nemusel by sa zaťažovať takými hlúposťami. Ozaj si vedel predstaviť využívať čas omnoho užitočnejšie; ibaže pravidlá boli pravidlá, a hoci pre Toma Riddla nikdy neplatili, v istom veku dospel k rozhodnutiu, že sem-tam je prospešnejšie riadiť sa nimi, ak chce dosiahnuť vyššie ciele.

Až na chodbe si uvedomil, že sa nedozvedel, čo vlastne Amanda vyviedla. Počkal teda na ňu a ako smerovali k jej izbe (o ktorú sa delila s ďalšími štyrmi dievčatami, ktoré ju úprimne neznášali – a ona im nezostávala nič dlžná), zahľadel sa na ňu.

„Za čo teda bol ten trest? Tentoraz sa o tom pri večeri nejako nehovorilo.“

Prekrútila očami. „Hodila som medzi jablká v komore zopár červov. Je tam toho.“

„Zničila si jablká?“

„Tebe nebodaj chutia? Tí prašiví Nemci nám isto posýpajú polia jedmi,“ nenávistne zvraštila obočie. Ak ju niečo ozaj štvalo, bola to vojna. Nenávisť voči nemeckému národu ako najväčšiemu nepriateľovi sa stala snáď jej najlepšou priateľkou. „Nenechám sa otráviť.“

„Takže si nás vlastne chcela všetkých ochrániť. Namiesto trestu ti mali dať medailu.“

Zasmiala sa a Tom na ňu zmätene pozrel. V prvom momente váhal, či sa mu posmieva, až potom usúdil, že jej jeho slová zrejme pripadali... vtipné. No on nikdy nebol vtipný. S nadvihnutým obočím obišiel jej izbu a smeroval do tej svojej. Amandin smiech sa ešte chvíľu ozýval chodbou, avšak ani ona sa nezaťažovala zdvorilostnými frázami a prianiami dobrej noci, takže ho jednoducho nechala odísť.

1943 (16 rokov)

Vstupoval tam poslednýkrát. Šiel si do izby odložiť kufor s vecami a banoval, že na to nemôže využiť rokfortských škriatkov. V jeho novom svete raz budú mať svoje miesto – spolu s muklami ako otroci.

Keď vošiel do jedálne, rozhliadol sa po nej a chvíľu podvedome pátral po medových vlasoch, avšak márne. Napokon len mykol plecami a vybral sa na strechu, nezaujímali ho spoločné činnosti obyvateľov sirotinca. Nevrátil sa domov; skôr naopak, ten pravý domov opustil. No naposledy.

Otvoril dvierka v streche a vytiahol sa na ňu. Pohľad na Amandu, ktorej hompáľali nohy vo vzduchu, ho vôbec neprekvapil. Obzrela sa a na tvári sa jej roztiahol úsmev. „Riddle! Už si tu?“

„Ako vidíš,“ sadol si vedľa nej.

„Tá tvoja tajomná škola,“ zľahka sa uškrnula. „Tešil si sa na mňa?“ udrela doňho ramenom.

Tom jej venoval odmeraný pohľad. „Čo myslíš?“

„Ja si to nemyslím, ja to viem,“ žmurkla naňho.

„Máš akúsi dobrú náladu,“ poznamenal.

„Mám,“ zasmiala sa. „Dáš si?“ ponúkla mu svoju škatuľku cigariet, ale Tom odmietol ako vždy. Ani ona si však nezapálila. „Som rada, že si tu. Možno neuveríš, ale bez teba je tu väčšia nuda ako s tebou.“

„Tomu verím.“

„Čo budeš robiť potom?“

„Po čom?“

„Keď skončíš tú svoju školu. Isto ju plánuješ dokončiť.“

„Ty tú svoju nie?“ zdvihol obočie.

Pokrčila plecami. „Učenie ma nebaví. A počty mi nejdú. Ale...“ záhadne sa usmiala a odmlčala sa.

„Čo?“

„Je tu niekto, kto mi robí úlohy.“ Jej spokojný tón v ňom vyvolal dojem, že si našla vlastného otroka; na okamih si predstavil, akými spôsobmi mohla danú osobu nútiť, aby jej poskytovala svoje vedomosti. I keď to boli zaiste obyčajné muklovské spôsoby, Amanda Inghamová bola dostatočne vynachádzavá, aby pobavili aj Toma Riddla.

„Kto?“

„Volá sa Elliot.“

„Elliot?“ mierne zvraštil obočie. Nikoho s takým menom si zo sirotinca nepamätal. „Je tu nový?“

„Už pár mesiacov, ale hej. Splní všetko, čo mi vidí na očiach.“

„Čím ho držíš v šachu?“

„V šachu?“ zachichotala sa a zatvárila sa nevinne.

„Iste naňho niečo máš, keď ti píše úlohy.“

Prehodila si vlasy z chrbta na hruď a začala sa s nimi hrať. „Nič ti nenapadá?“

Premeral si ju. „Nie.“

„Oh, Riddle! Páčim sa mu.“

Bezvýrazne sa na ňu díval a chvíľu mu trvalo, kým naplno pochopil význam tých slov. Čakal čosi lepšie, akýsi lepší... motív. Amanda sa mu zahľadela do očí a stále sa usmievala; na lícach sa jej objavilo viac pieh, než si pamätal z predošlého leta. Nebola škaredá, no neopísal by ju ani ako peknú – Tom Riddle videl krásu inde než v dievčenskej tvári či postave. Krásny mu pripadal bazilisk v Tajomnej komnate či medailón na portrétoch Salazara Slizolina. Krásu nachádzal vo vznešenosti a pýche.

„Chýbal si tu, Riddle,“ zašepkala. Kým sa stihol spamätať, nahla sa k nemu a jej pery sa obtreli o tie jeho. Tom znehybnel a len tak-tak ju neodstrčil. Ako jej mohlo zísť na um, aby urobila čosi také?

Odtiahol sa a zatváril sa znechutene. „Čo to stváraš?“

Amanda zažmurkala a na letmý moment zahliadol v jej svetlých očiach neistotu. Vzápätí ju vystriedala tvrdosť a neoblomný výraz, keď vyskočila na nohy. „Nič!“ odsekla a namosúrene sa vybrala dole zo strechy.

Tom sa za ňou nechápavo obzrel, ale nezastavil ju. Nechápal, prečo ho predtým brala ako priateľa, takže nemohol chápať ani to, že ich priateľstvo sa z jej pohľadu skončilo.

»»»«««

V to leto mal kopu iných starostí ako riešiť Amandu Inghamovú. Často odchádzal zo sirotinca a skúmal Little Hangleton, obzvlášť jeden konkrétny dom.

Jeho odchody a neskoré príchody neraz znamenali nahnevané otázky vychovávateliek a tresty v podobe umývania riadov či drhnutia kuchyne, ale zaťal zuby a všetko vydržal. Potreboval pokoj a trpezlivosť, aby dosiahol svoj cieľ.

V jeden večer smeroval preč, dokonca na okamih zvažoval, či na seba nepoužije kúzlo neviditeľnosti, v ktorom bol majstrom od tretieho ročníka. Napokon sa však rozhodol nepokúšať ministerstvo mágie. Prejsť po tmavých chodbách nehlučne zvládol bez problémov, no keď prechádzal popri kuchyni, všimol si matný svit jednej z blikotavých lámp. Začul i nejaké hlasy; a čím bol bližšie, tým istejší si bol, že počuje Amandin smiech.

Keď sa dostal dosť blízko, cez škáru medzi dverami zazrel Amandu sedieť pri stole a oproti nej videl chlapca s okuliarmi, ako čosi píše do zošita. Amanda rozprávala a on sa nenápadne usmieval, ale zároveň sa sústredene mračil. Elliot Mutton. Tomovi pripadal nudný, nanajvýš nepodstatný, až nechápal, prečo sa s ním vôbec Amanda baví. Iste, poskytoval jej určité služby, no ak to robil bezodplatne, načo s ním márnila čas?

Hoci by to nikdy nepripustil, urobil chybu a nedal si pozor na svoju nehlučnosť. Spravil krok vzad a vrazil do mačky, čo sa túlala po chodbe – tá okamžite nespokojne a protestne zamňaukala a uskočila, načo sa rozbehla preč. Vzápätí Amanda doširoka roztvorila dvere a rozčúlene sa dívala Tomovi priamo do tváre. „Čo tu chceš, Riddle? Špehuješ ma?!“

„Nie,“ odvetil bez záujmu.

„Žiarliš, ha? Ale už je neskoro. Už si svoju šancu premárnil. Teraz som s Elliotom.“

Obočie mu vyskočilo nahor. „Dobre. Nie je to moja vec.“

„Amanda, čo sa deje?“ ozval sa Elliot a tiež vstal, pričom sa vybral k nim.

Tom si ho premeral od hlavy po päty a Elliot mu vrátil podobný pohľad, ibaže nevyzeral tak nebezpečne, aspoň Tom bol o tom presvedčený. Nič nepovedal, len letmo pozrel na Amandu a vybral sa preč. „Kam ideš? Hej, Riddle! Kam ideš?!“ vypytovala sa, ale Tom ju ignoroval.

To, čo práve videl, bol dôkaz, že do jej života už nepatrí.

»»»«««

Bolo po všetkom.

Keď si líhal do postele po nepozorovanom návrate, v dlani stískal svoju novú cennosť. Novú časť svojej duše, nesmrteľnú časť svojej duše. Prsteň Marvola Gaunta, jeho starého otca, bol ešte stále zvláštne horúci po vykonaní jedného z kúzel najčernejšej mágie. Mal už dva horcruxy, bol na najlepšej ceste, aby definitívne porazil smrť ako prvý čarodejník v histórii. Ako najmocnejší čarodejník v histórii.

Mal by sa usmievať, ale napriek tomu, že bol úspešný, zaspával zamračený a nepokojný. Zničil všetky svoje putá s muklovským pôvodom, ktorý bol prvou motiváciou jeho sebanenávisti. Prečo teda necítil nič príjemné, iba prázdnotu? Iba temnotu, ktorá mu napĺňala vnútro?

»»»«««

Návrat do Rokfortu a posledný siedmy ročník sa nezadržateľne blížili. Tom prežil osamelé leto, najosamelejšie za posledné roky. Niežeby mu to prekážalo; samota bola tým najlepším, najspoľahlivejším spoločníkom. Bola tým najvernejším spoločníkom.

Tento rok bol preňho prelomový, veľa sa zmenilo. Dospel skôr ako väčšina čarodejníkov. Podarilo sa mu otvoriť Tajomnú komnatu, vypustiť baziliska, získať dva horcruxy. Dva však, pravdaže, nestačili; mal pred sebou ešte dlhú cestu. Skúšku trpezlivosti.

Posledný deň pred odchodom vyšiel ešte raz na svoju strechu. Bolo to jeho najobľúbenejšie miesto v sirotinci, jediné miesto, kde mohol byť naozaj sám sebou. Hoci... mohol byť sám sebou, kým nesmel čarovať? Nie, zrejme nie.

Keď sa tam poobzeral, až sa zahanbil pri myšlienke na Amandu. Naposledy tu s ním sedela v ten šialený deň, keď sa ho pokúsila pobozkať. Čo to vôbec do nej vošlo? Všetko tým pokazila. Alebo pokazil všetko on, lebo jej bozk nedokázal vrátiť? No ako by sa mohol zapliesť s mukelkou? Odkedy sa „spriatelili“, mal čo robiť, aby si to v duchu ospravedlnil. Bola iba dobrým spôsobom, ako zabiť čas, nič viac v tom nebolo. Z jeho strany rozhodne nie.

Pravdaže, Tom ostal na streche sám. Usadil sa na svojom miestečku a zadíval sa na vtáky, čo poletovali po oblohe. Naučiť sa lietať, to by nebolo na škodu. Samozrejme, bez metly či akéhokoľvek iného čarodejníckeho prostriedku. Skutočne sa to naučiť. Aj to raz dokáže.

Potom mu pohľad padol na opačnú stranu, ako sa zvykol dívať. Tentoraz sa neobrátil k panoráme Londýna, ale k dvoru sirotinca. Bolo tam menšie trávnaté ihrisko a sady rôznych druhov zeleniny, zopár ovocných stromov a studňa. Niekoľko sirôt sa tam naháňalo, na ihrisku sa dva tucty hráčov pokúšali o vlastnú verziu kriketu, dievčatá s vrkočmi skákali so švihadlami. A hojdačky obsadili dve osoby, ktoré tam podľa veku už dávnejšie nepatrili: dievčina s medovými vlasmi a chlapec s okuliarmi. Amanda a Elliot.

Tom sa pomaly nadýchol a zadíval sa na nich. Amanda bola rovnakým sklamaním ako všetci ostatní muklovia. Čo by mu mohla ponúknuť? Veď by jej ani nemohol ukázať svoj svet. Nikdy by doň nemohla patriť. Bolo dobre, že sa to medzi nimi skončilo.

Dvorom zaznel jej smiech a Tom sa odvrátil, načo sa zahľadel na londýnske uličky a budovy týčiace sa do výšky. Zajtra, keď nasadne do Rokfortského expresu, bude to posledné zbohom muklovskému svetu. Posledné zbohom Tomovi Riddlovi – a definitívne privítanie lorda Voldemorta.

1955 (28 rokov)

So spokojným úsmevom kráčal ulicou a hľadal dom označený číslom 543. Čakala ho iba prvá návšteva u Hepzibah Smithovej, ale on už si bol istý, že objavil to, čo dlho túžil nájsť. Mal šancu získať dva neopísateľne cenné predmety, ktoré by sa mohli stať domovom pre ďalšie kúsky jeho roztrieštenej duše.

Obchádzal domy s číslami 535, 537, 539 – a zrazu z dverí, nad ktorými videl zlaté číslice 541, vyšla trojica ľudí. Detský smiech sa zarezal Voldemortovi do uší, až zvraštil tvár; a potom zarazene pozrel na ženu, ktorá za dvomi deťmi – chlapcom a dievčatkom – kráčala. „Neutekajte mi!“ varovala ich a založila si za ucho prameň medových vlasov.

Napriek tomu, že uplynulo dvanásť rokov, takmer hneď ju spoznal. Ak by to nebolo vďaka jej zjavu, takmer nezmenenému, spoznal by ju podľa hlasu. Podľa smiechu. Ponáhľala sa za deťmi, vôbec si ho nevšimla. Mala čo robiť, aby chlapca – Johnnyho, ako začul – zastavila pred vybehnutím na cestu. Dievčatko, Annie, potom chytilo mamu za ruku a spoločne sa vybrali ďalej ulicou.

Voldemort za nimi chvíľu nehybne hľadel, až potom sa vydal k Hepzibah. Jej dom susedil s tým Amandiným, čo sa mu zdalo ako priam neuveriteľná náhoda. Alebo záhada? Prečo čarodejnica, ktorá tvrdila, že je priamym potomkom Brigity Bifľomorovej, žila na jednej ulici s prašivými muklami?

»»»«««

Neschádzala mu z mysle. Jeho plány s Hepzibah, s Londýnom, ba s celou Britániou... Amanda do nich nepatrila. Ale ani nechcel, aby sa jej dotkli.

Neuvažoval o svojich motívoch; mohol sa na Amandu hnevať, že si dovolila žiť obyčajný, normálny život, že zabudla na všetky svoje rebelantstvá a prejavy neposlušnosti, vďaka ktorým si získala jeho pozornosť, že nedopustila, aby ju detstvo siroty natrvalo poznačilo a dokázala si sama založiť vlastnú rodinu. Napriek tomu všetkému, čo jej zazlieval, nechcel, aby zažila jeho pripravovanú vládu na vlastnej koži.

Jedného dňa, keď odchádzal po vrelej rozlúčke od Hepzibah Smithovej a na jazyku ešte stále cítil odpornú chuť jej presladeného čaju, zastal pred vedľajším domom. Chvíľu sa díval na čísla 541 a potom podišiel k dverám a použil klopadlo. Otvoril malý Johnny, avšak Voldemort neprehovoril. Jediné, čo urobil, bolo, že sa zadíval chlapcovi do očí a neverbálne mu prikázal, aby zavolal mamu.

Amande chvíľu trvalo, kým prišla a pozrela mu do očí. V zamúčenej zástere a s medovými vlasmi zviazanými do chvosta by ju snáď ani nespoznal; a zdalo sa, že aj jej chvíľu trvalo, kým si uvedomila, na koho hľadí. „Tom...?“ neveriacky zašepkala.

Zaťal sánku – to meno už dlho nepočul. Netúžil ho počuť. „Inghamová.“

„Ehm... Muttonová,“ opravila ho.

V mysli sa mu zjavil okuliarnatý chalan, s ktorým trávila čas v jeho posledné leto vo Woolovom sirotinci. Chalan, ktorým ho nahradila. Vydala sa zaňho? Pre Merlina... aká bola obyčajná. Ostal z nej sklamaný.

„Č-čo tu robíš, Tom?“ zadívala sa naňho zmätene.

Na okamih dostal nepochopiteľnú chuť všetko jej vysvetliť. Vyrozprávať jej svoje plány, svoje úspechy. Obdivovala by ho, alebo by bola zhrozená? Radšej to nechcel vedieť. Nie, žiadne vysvetľovanie. Použil na ňu rovnaké kúzlo ako na jej syna – neverbálny imperius. Stačilo vtlačiť jej do mysle jedinú pohnútku: odísť z Británie. Najlepšie niekam ďaleko, z Európy. Do Ameriky či Austrálie. Zvyšok už nechal na ňu.

„Zbohom, Amanda,“ povedal napokon a zvrtol sa na odchod. Nezastavila ho, takisto ako vtedy na chodbe, keď si ani nezaželali dobrú noc, pretože ich vzťah nebol natoľko blízky. Len mlčky zatvorila dvere a vrátila sa k svojim povinnostiam, ibaže ovplyvnená jeho kúzlom. Kúzlom, ktorým Tom Riddle – Voldemort – prvý a posledný raz v živote zachránil nejakého mukla, akoby bol jeho, či vlastne jej život... cenný.

[ » na začiatok « ]