Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 19.3.2019, 14:12:26
Čítaná: 167×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 4)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Hermiona, Draco, Harry, Ron, Ginny, Lavender, Parvati, Pansy...
Stručný dej: Hermiona je inteligentná a citlivá mladá čarodejnica špinavej krvi, Draco je síce inteligentný ale neznesiteľný, pyšný a plný predsudkov. Majú vôbec niečo títo dvaja ľudia spoločné? Je tomu určite tak? Nie je to Hermiona, ktorá je plná predsudkov? Toto je príbeh o druhej šanci. Chopia sa jej hlavní hrdinovia? Poviedka sa začína príchodom hlavnej hrdinky späť na Rokfort. Začína sa šiesty ročník a ona postupom času prichádza na to, že nič nie je také, ako si myslela. Pozor: v poviedke sú veľmi často používané vulgarizmy a je tu prítomný sex

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola:

Draco stál ticho v tme, vysoko v astronomickej veži. Započúval sa do tlmených zvukov dievčaťa, ktoré sedelo pár metrov od neho. Sám netušil, prečo tejto situácie nevyužil, prečo ju jednoducho nepreklial. Bola to jeho odveká rivalka. Dievča, ktoré nenávidel a hnusilo sa mu. Žeby mu to prišlo nečestné, zaútočiť odzadu? Nie, na toto nikdy nebol. To by mu neprekážalo. Možno to bolo práve tým plačom. Možno práve ten zvuk mal pre neho význam. Na chvíľu si predstavil, že plače pre neho. Predstavil si, ako jej porozprával všetky strasti, ktoré ho trápili. Všetko, čo by chcel vykričať do sveta ale nemohol, lebo takto sa Malfoyovci nesprávajú. Ona by ho možno... možno by ho pochopila, možno by ho neodsúdila. Mienku o ňom už mala, aj on o nej. Horšie by to už nebolo. Predstavil si, že jej plač spôsobilo jeho trápenie a razom mu bolo ľahšie. Vtom si ale spomenul na Pansy. Čo ak aj ona takto niekde plakala po tom, čo sa stalo. Žalúdok sa mu skrútil. Takýmto Malfoyom nechcel byť. On nebol násilník.

Humusáčka sa pomaly vyštverala na nohy. Draco to nečakal a stuhol na mieste. Pomaly na seba namieril prútikom a šepol cloniace kúzlo. Na to sa humsáčka prudko stočila. Teraz sa dívala presne na miesto kde Draco stál. Jej červené spuchnuté oči hľadeli cez neho. Vytiahla prútik. Draco na ňu neprítomne namieril ten svoj.

„Homenum re... Och.“ Od vyslovenia kúzla ju vyrušil veľký výr, ktorý práve priletel a sadol jej na natiahnutú ruku s prútikom. Pod jeho váhou ruku zložila. Sova preletela aby si mohla sadnúť na jej plece.

„Prepáč Bubo, zabudla som na teba.“ Povedala rozrušeným hlasom a zobrala pokrčený pergamen, ktorý teraz držal v zobáčiku.

Dracovi bilo srdce tak prudko, až mal pocit, že ho musí počuť. Vďaka Merlinovi za toho výra. Humusáčka dlho odpisovala na malý pergamen. Hovoril si, že toľko slov sa ani nezmestí na tak malý kus pergamenu no potom ho opäť zrolovala a pripla sove na nôžku. Pohladkala ju po hlave a dívala sa za ňou, kým sa jej nestratila z dohľadu. Akoby na svoje podozrenie zabudla. Pozrela sa na svoju sukňu, bola zašpinená. Pokúsila sa ju rukami oprášiť. Prešla okolo veľkého ďalekohľadu až k dverám a otvorila ich. Zrazu zastala. Od otvorených dverí sa pozrela do temného rohu miestnosti.

„Homenum revelio!“ Nič sa nestalo. Otočila sa, prešla dverami do chodby a odišla preč. Asi som moc paranoidná.

Draco si utrel pot z čela. Napadlo ho, že si možno spomenie, čo chcela spraviť predtým, ako ju vyrušila sova. Čo najtichšie sa plížil za ňou a keď otvorila dvere, prešmykol sa popri nej. Musela byť poriadne rozrušená, keď si to nevšimla. Aké patetické.

Vošiel do Slizolinskej klubovne a rozhliadol sa po nej. Nikde ju nevidel. Prešiel teda klubovňou a zastavil sa pri dievčenských izbách. Zaklopal.

Dvere sa po chvíli otvorili a v nich sa objavila Pansy. Zatvárila sa prekvapene no Draco mal pocit, že v jej výraze stále vidí značnú stopu krivdy.

„Nemáme sa o čom rozprávať.“ Povedala a snažila sa zabuchnúť dvere no Draco do nich stihol vložiť nohu.

„Pans... Prosím.“ Povedal potichu. Nepamätal si, kedy naposledy toto slovo povedal. Malfoy nikdy neprosí! Ozval sa mu v hlave otcov hlas. „Prosím.“ Povedal znova potichu.

Dvere sa opäť pomaly otvorili. Pansy sa naňho šokovane dívala. „Dobre, ale nie tu.“

Vyšli spolu z klubovne a hľadali najbližšiu možnú prázdnu učebňu. Pansy si od Draca držala odstup. Keď konečne dorazili do jednej malej zašitej učebne, Pansy síce zavrela dvere ale ostala pri nich stáť. Draco prešiel až ku katedre a sadol si na ňu. Pozrel sa na ňu.

„Pans, neviem, čo to do mňa vošlo. Vieš, že tebe a chalanom by som nikdy neublížil schválne. Ste moji priatelia... a... ja predsa nie som násilník.“ Vysypal Draco zo seba. Pansy sa na neho nesúhlasne dívala s rukami prekríženými na hrudi.

„Ja už ničomu nerozumiem.“ Povedala nešťastne po chvíli mlčania. „Vravíš, že sme tvoji priatelia ale ja mám pocit, že nás už dávno takto neberieš. Do každého sa len obúvaš, každému nadávaš a osočuješ nás. Chováš sa k nám ako k humusákom. Čo sa to s tebou deje, Draco? V čom to lietaš, že to nemôžeš nikomu povedať? Čo sa to do riti deje.“ Rozpovedala sa až sa napokon rozplakala a vložila hlavu do dlaní. Draco sa postavil a prišiel k nej. Nesmelo ju objal. Nikdy predtým sa nestaral o city iných.

„Pans... Odpusť... Nezvládam to.“ Povedal a utrel jej slzy. „Som v strašných sračkách. V strašných sračkách Pans. Ale nemôžem... Musíš to pochopiť.“

„Nechápem.“ Povedala potichu. Tiež si utrela slzy a vzpriamila sa. Usmiala sa na Draca. „Ale odpúšťam ti.“ Povedala potichu a pohladila ho po tvári. „Ach Merlin, čo sa to s nami deje. Správame sa ako hlúpi Chrabromilčania.“ Rozosmiala sa vyšším hlasom ako normálne.

„Ty si tak sprostá, vieš to Pans?“ Povedal Draco, uškrnul sa a štuchol Pansy do rebier. Tá sa zachichotala.

Keď spolu kráčali do Slizolinskej klubovne, po dlhej dobe sa Draco zhováral s kamarátkou o normálnych veciach bez toho, aby sa trestal v mysli za to, že nemyslí na tú sprostú skrinku zmiznutia.

„To bol asi najlepší sex, aký som kedy mala.“ Povedala a kráčala ďalej, akoby na tej vete nič zvláštne nebolo.

„Myslel som si, že som ti ublížil.“ Povedal Draco prekvapene. Merlin jasné, že bol najlepší. Bol s ním.

„Ublížil, ale nie tak, ako si myslíš.“ Povedala Pansy a venovala mu pobavený pohľad. „Ublížil si môjmu egu. Veľmi mi vadilo, keď si si pri tom predstavoval niekoho iného. Teraz mi to už nevadí.“ Povedala a dala mu bozk na líce.

„Ako to myslíš? Koho som si mal predstavovať?“ povedal Draco nepríjemne prekvapený.

Dracovi sa skrútili vnútornosti. „Aké meno?“ spýtal sa a desil sa odpovede. Pansy sa zastavila pri dverách a otočila sa. Usmievala sa naňho akoby mu chcela dať najavo, že u nej je jeho tajomstvo v bezpečí. Otvorila dvere.. „Tak aké meno?“ spýtal sa nervózne.

Ron svoje chladné správanie voči Hermione nezmenil. Dni sa míňali a on k nej neprehovoril, ba dokonca ani nereagoval na jej prítomnosť.

To máš za to, že si počúvla srdce! Hovoril Hermione jej vlastný rozum. Vravela som ti, nedopadne to dobre keď si začneš s kamarátom. Ale ja ani neviem, čo som spravila, že sa so mnou prestal baviť. Hádala sa sama so sebou Hermiona, keď sedela jedno ráno na raňajkách sama. Už sa ani neobťažovala čakať na chlapcov. Vedela, že Ron by ju obišiel a nakoniec by si sadol na iné miesto.

Sedela a prevaľovala po tanieri vajíčko. Smutne si podoprela hlavu a zadívala sa na Slizolinský stôl. Sedela tam známa parta Slizolinčanov, uprostred s Malfoyom. Ten sa rozdrapoval na mieste a o niečom teatrálne rozprával. V tom sa banda jeho kamarátov rozosmiala. Zvláštne... Nikdy si Hermiona ani len nepomyslela, že by mal Malfoy čo i len jednu dobrú stránku. No ako sa tak na nich dívala, uvedomila si, že možno Malfoy svoju slizolinslú spoločnosť neberie len ako svojich poskokov ale ako priateľov. Hlavne, keď sa teraz silou mocou snažil bandu rozosmiať. A darilo sa mu to. Komediant jeden... Pomyslela si Hermiona. Opäť sa smutne zadívala do taniera.

Do Veľkej siene vošiel Harry s Ronom. Harry hneď zamieril k Hermione a už si chcel sadnúť no Ron len prešiel ďalej a sadol si na druhý koniec stola. Harry sa na Hermionu nešťastne zadíval.

„No tak choď, Harry. On by ti to neodpustil, ja áno.“ Povedala Hermiona smutne a pokúsila sa o úsmev.

„Prepáč mi to.“ Povedal Harry, rukou jej stisol rameno a odišiel za Ronom.

Hermiona vedela, aký je Ron ješitný. Tiež vedela, že keby si Harry sadol k nej, Ron by sa urazil aj na neho a to nechcela. Postavila sa teda, keďže na raňajky už nemala chuť, a vyšla z Veľkej siene. Čo chvíľa mala začať Obrana proti Čiernej mágii. Išla sa postaviť pred učebňu a snažila sa zamestnať svoju hlavu knihou.

Po chvíli sa z konca chodby blížili hlasy. Na chvíľu sa potešila, že je to možno Dean a Seamus, no keď uvidela slizolinské viazanky, zavŕtala hlavu späť do knihy.

„Ale pozrime sa koho to tu máme.“ Povedala povýšenecky Pansy Parkinsonová. Hermiona si ju nevšímala a naďalej bola zahĺbená v knihe. „Hovorím na teba humusáčka! Tak maj aspoň toľko slušnosti a odpovedaj.“ Vyštekla Parkinsonová.

„Žiadnu otázku si mi predsa nepoložila.“ Povedala nenútene Hermiona bez toho aby zdvihla oči od knihy.

„Chceš tým povedať, že som hlúpa? Myslíš si, že neviem, že som sa ťa nič neopýtala?“ spýtala sa nabrúsene Parkinsonová.

„To tvrdíš ty, ale nemôžem nesúhlasiť.“ Povedala Hermiona stále zaujatá knihou. Vtom Parkinsonová vytiahla prútik a zamierila ho na Hermionu. Ruka sa jej od zlosti triasla. Malfoy zdvihol ruku a položil ju na Pansyne predlaktie.

„V kľude Pans. Je to humusáčka. Vieš, že také nemajú vychovanie.“ Povedal nadradeným hlasom.

„Podľa seba súdim teba.“ Zatrilkovala Hermiona s hlavou v knihe. Malfoy na ňu prudko otočil hlavu. Dala by ruku za to do ohňa, že keby zdvihla hlavu, uvidela by, ako má na tvári Malfoyovský úšklebok.

„Ty si nepoučiteľná, však humusáčka? Ty proste chceš, aby ťa niekto naučil, ako sa máš slušne správať.“ Povedal Malfoy a pristúpil k Hermione. Pomaly vytiahol aj on prútik.

„Mám lepší, nápad. Dostaneš lekciu hneď teraz.“ Povedal Malfoy „Opprimendi!“ vykríkol Malfoy.

Hermiona bleskovo vytiahla prútik a pomyslela si Protego! Cítila ako na jej vykúzlený štít dopadlo silné kúzlo ale neublížilo jej. Odrazilo sa a trafilo Blaisa Zabiniho. Toho akoby k zemi strhla neviditeľná sila z nôh a drvila ho k zemi. Vydal pridusený výkrik. Na to Hermiona aj Malfoy namierili prútiky na Zabiniho a naraz vykríkli: „Finite!“ Zabini sa prestal krútiť na zemi a poťažky sa postavil.

„Sprostá humusáčka, za to zaplatíš!“ vykríkla Parkinsonová a už chcela vrhnúť na Hermionu zaklínadlo, keď sa roztvorili dvere na učebni.

„Čo sa to tu deje!“ povedal mrzutým hlasom profesor Snape. „Malfoy?“ vyzval ho aby vysvetlil.

„Grangerová zaútočila na Blaisa a povedala Pansy, že je hlúpa. A ja som vraj nevychovaný.“ Povedal Malfoy s úšklebkom.

„Skutočne, slečna Grangerová?“ pozrel sa Snape s neskrývanou radosťou na Hermionu. Samozrejme, bola to rečnícka otázka. „Chrabromilu strhávam dvadsať bodov.“ Povedal a čakal na Hermionu reakciu. Všetci Slizolinčania čakali, že bude protestovať. Hermiona si vložila knihu do tašky, prehodila si ju na plece a pokojne povedala...

„Ako poviete, pán profesor.“ A vošla okolo Snapa do učebne. Za deň ich získam späť. Pomyslela si pre seba.

Očividne to Snapeovi ani Malfoyovi nespravilo radosť, že za stratenými bodmi neplakala. Celú hodinu bol nepríjemný, ostatne ako vždy, no stihol Chrabromilčanom strhnúť ešte ďalších dvadsať bodov. A Malfoy? Ten na ňu celú hodinu zazeral.

Pomaly sa blížil prvý zápas Chrabromil vz Slizolin a síce Draco už dopredu vedel, že na zápas nenastúpi, nehodlal takú informáciu vypustiť medzi študentov. Náhradu za neho našli, no nebol taký dobrý, ako Draco. Bolo mu to nesmierne ľúto ale teraz mal na práci dôležitejšie veci. Po skoro dvoch mesiacoch sa mu konečne podaril pokrok v opravovaní skrinky zmiznutia. To mu náramne zlepšilo náladu. Po dlhej dobe sa vrátil k svojim záľubám. Zasa s partiou trápili mladšie ročníky chrabromilských a bifľomorských. Ach, krásne to časy nastali pre Draca. Veď prečo si neužiť posledný rok svojho mizerného života.

Jediné, čo mu prekážalo, bolo zlaté trio. Aj on si všimol, že boli pohádaní. Teda aspoň Lasičiak s Humusáčkou. Zjazvená tvár prelietala od jedného k druhému ako ľahká deva. Zasmial sa nad tou myšlienkou. To, že mali medzi sebou problémy, mu neprekážalo. Bol rád, že ich mal konečne niekto iný. Vadilo mu, že jeho hlavná zábavka, urážanie humusáčky, už nebolo ono. Jeho slová už na ňu nemali taký vplyv. Stále chodila s hlavou zvesenou a keď ju oslovil s perfektne premyslenou urážkou, zmohla sa len na to, že je trápny. Nikdy by ho nenapadlo, že ho to bude tak srať. Po minulé roky by si našiel inú obeť a trápil tú, no teraz... Stále mal v hlave jej obraz v horčicovo-žltých šatách. Ako ho odmietla a utiekla, keď zistila, že to bol on. Či chcel alebo nie, sralo ho to. Bol predsa Malfoy a pred Malfoyom sa ženy hádžu na kolená. Aj humusáčky po ňom túžia.

Potom sa mu v hlave vybavil moment, keď boli spolu sami v učebni a on ju chytil za ruku. Bol plný hnevu a nenávisti... Ale voči komu. Voči nej? Či voči sebe samému... A v knižnici... Ako sa na malý okamih túžil dotknúť jej tváre. No vtedy sa musel objaviť Lasičiak a pripomenúť mu, že je to predsa humusáčka zo zlatého tria.

Draco sedel na zemi chrbtom opretý o studenú stenu na samom vrchole astronomickej veže. Sedel v tmavom rohu a sám seba presviedčal o čisto zvrátených dôvodoch svojich myšlienok. Bol presvedčený, že pravým dôvodom prečo by sa niekedy rozhodol zbaliť humusáčku, bolo utrpenie jeho dvoch rivalov. Vtom sa dvere otvorili a on bez rozmýšľania zoslal na seba nonverbálne splývacie zaklínadlo. Po poslednej skúsenosti sa snažil natrénovať si to. Sám uznal, že sa mu to môže len zísť.

Teraz tu sedel na zemi, v rohu otvorenej miestnosti a díval sa na dievča, ktoré práve vošlo do miestnosti. Bola to ona. Mala na sebe nejaké muklovské handry, veľmi nevkusné. Rozhliadla sa po miestnosti. Opäť mala oči spuchnuté od plaču. Dracovi to prišlo úbohé. Hlúpi Chrabromilčania a ich prehnané city. Prešla okolo veľkého ďalekohľadu a vyzrela von. K zábradliu sa neodvážila. Sadla si na zem a pritiahla si kolená k hrudi. Tentokrát neplakala, iba poťahovala nosom. Draco tam ticho sedel, s prútikom pripraveným v ruke, s rukami opretými na pokrčených kolenách a pozoroval ju. S kamennou tvárou sa na ňu díval ako tam sedí chrbtom k nemu a ticho vzdychá.

Pre Hermionu sa stala astronomická veža útočiskom. Chodila tam skoro každý deň. Niekedy si poplakala, niekedy len tak sedela a premýšľala nad všetkým, čo sa stalo. Bývalo tam chladno a ticho. Obliekla si najhrubší sveter, aký mala a pohodlné tepláky. Sadla si a objala si kolená. Myslela na to, aká bola šťastná, keď Ron súhlasil, že jej bude robiť spoločnosť na tom hlúpom večierku. Ach Merlin. Čo to so mnou je. Vždy, keď idem na nejaký večierok, všetko sa pokazí. Asi je to naozaj mnou.

Nadišiel deň zápasu. Napätie bolo cítiť vo vzduchu. Keď Hermiona prišla na raňajky, všetci Chrabromilský hráči už sedeli za stolom. Okolo nich sedeli fanúšikovia a povzbudivo mumlali. Hermiona našla Harryho s Ronom očami. Podišla k nim a sadla si k Harrymu.

„Viem.“ Povedal Harry a podal Ronovi pohár s tekvicovým džúsom. „Vypi to Ron. Až do dna.“ Povedal a Hermione prišlo divné ako Harrymu záleží na tom, aby Ron džús vypil. Vtom si všimla malú fľaštičku v Harryho ruke.

„Ešte máš fľaštičku z toho v ruke. Nepi to Ron!“ Povedala rýchlo čo najtichšie Hermiona. Ron sa na ňu zadíval, potom na Harryho a pochopil. Prevrátil pohár s džúsom a do dna ho vypil.

„Nemal si to robiť Harry. Môžu vás za to vylúčiť.“ Povedala Hermiona karhavo.

„Ak nás nechceš ísť udať McGonagallovej tak sa uhni! Musíme ísť vyhrať zápas.“ Povedal Ron a obišiel Hermionu. „Poď Harry.“

Hermiona za nimi pozerala s otvorenými ústami. Prišlo jej zle od žalúdka. Och Merlin. To je snáď zlý sen. Čo ak na to niekto príde. Čo ak na to príde nejaký Slizolinčan. Merlin, oni ich vyhodia a za takú hlúposť.

Hermiona nervózne prestupovala na mieste až to nevydržala. Nechala sa strhnúť davom a išla si nájsť miesto na tribúne.

Keď zápas začal, všimla si, že celá Ronova nervozita bola ta tam. Hral úžasne. Všetko pochytal, dokonca po jednom zákroku, keď sa všetci Chrabromilčania pustili do spievania Weasley je náš kráľ, napodobňoval, že ich diriguje. Hermiona len nesúhlasne krútila hlavou aj keď bola rada, že vyhrávajú. Nemohla si ale zápas užiť. Celú dobu tŕpla, že niekto príde a preruší ho, budú robiť testy a Rona odhalia. Už len to, že Malfoy nenastúpil ju znervózňovalo. Nepovedala by, že je chorý alebo inak neschopný hrať.

Harry chytil o chlp zlatú strelu a Chrabromil vyhral. Hermiona si vydýchla. Nervozita ju pomaly opúšťala ale aj tak z toho ešte neboli von. Vydala sa za nimi do šatne. Počkala kým všetci hráči odišli v obklopení skandujúcich fanúšikov. Vošla do šatne, kde sa chlapci veselo zhovárali.

„Videl si tú poslednú, čo som chytil?“ Skoro mi ušla ale bol som tam.“ Povedal Ron a zasmial sa.

„Naozaj netuším, o čom hovoríš.“ Povedal Harry a usmieval sa na Hermionu. Už jej to nedalo.

„Ron, Harry ti nalial do džúsu Felix Felicis. To preto si dnes všetko pochytal a pravdepodobne preto aj Malfoy nehral.“ Povedala Hermiona smutne.

„Ja som mu nič nenalial Hermiona. Len som chcel, aby si to myslel.“ Povedal Harry, vytiahol z vrecka plnú fľaštičku s Felix Felicis a sprisahanecky sa usmial.

„Vidíš? Ja nepotrebujem žiadny elixír šťastia na to aby som hral dobre!“ Povedal ukrivdene Ron

„Ak dovolíš, idem oslavovať úspech.“ Skočil jej do reči a zo šatne odišiel. Hermiona tam ostala stáť, smutne a šokovane zároveň.

„Harry...“ pozrela sa na priateľa bezmocne. „Veď ty vieš, že som to tak nemyslela.“ Povedala napokon.

„Ja viem, Hermiona. Prepáč, ani vo sne by ma nenapadlo, že to takto dopadne. Myslel som si, že keď vyhráme, Ron sa s tebou automaticky udobrí.“

„Keď ja ani neviem, prečo sa so mnou nerozpráva.“ Povedala Hermiona a vyzeralo to, že sa každú chvíľu rozplače. Harry sa na ňu smutne zadíval. Vyšli spolu zo šatne a zamierili k hradu.

„Asi nie, nechce sa mi moc oslavovať.“ Povedala Hermiona a v hlave si predstavila svoje útočisko. „Maj sa Harry, hral si výborne, ako vždy.“

Asi v polovici cesty do Astronomickej veže si Hermiona uvedomila, že má na sebe len tenké tričko a bola by jej zima. Spomenula si na svoj huňatý svetrík, ktorý bol prevesený cez stoličku v jej izbe. Rozhodla sa zabehnúť si poň, aby si ju nik nevšimol.

Ron sa v objatí s Lavender Brownovou vášnivo bozkávali. V Hermione zrazu niečo prasklo. Krv sa jej nahrnula do hlavy a v ušiach jej hučalo. Oči sa jej zaliali slzami. Zvrtla sa na päte a vybehla cez otvor do tmavej chodby. Našla prvú prázdnu učebňu a schovala sa v nej.

„Avis!“ povedala potichu. Jej vlastný hlas jej prišiel neprirodzene vysoký. Zo vzduchu sa pred prútikom vytvorili malé štebotajúce vtáčiky. Vzdychla si a otrela si slzy. Vtom sa dvere otvorili.

„Som, len si precvičujem kúzlo.“ Povedala neprítomným hlasom. Ešte stále bola chrbtom k nemu.

„Tak to je dobre, mysle som si... Zľakol som sa, že si bola v klubovni a potom z nej utiekla...“ Povedal Harry.

„Prečo by som mala utekať. Kvôli Ronovi?“ povedala Hermiona ostro a otočila sa k Harrymu. Keď Harry uvidel jej červenú tvár, uplakané oči... Pristúpil k nej a objal ju.

„Neplačem kvôli nemu. Ron sa predsa môže bozkávať s kým chce.“ Povedala mu do pleca.

„Čo to tu doparoma stvárate.“ Povedal a uchechtol sa. Hermiona sa uvoľnila z Harryho objatia.

„Oppugno!“ povedala a namierila prútikom na Rona. Vtáčiky sa strmo pustili rovno na Ronovú hlavu a začali ho ďobať všade, kde mal kúsok holej pokožky.

„Zbláznila si sa? Šibe ti?“ Zvolal Ron snažiac sa striasť zo seba tucet malých ďobajúcich vtáčikov.

Utekala rovno do Astronomickej veže, vykašľala sa na sveter, bežala čo jej nohy stačili dúfajúc, že pred obrazom Rona a Lavender utečie. Keď konečne dobehla na miesto, zatlačila na dvere. Tie sa s vrzgotom otvorili. Vošla do miestnosti a sadla si opäť pred ďalekohľad ale nie moc blízko zábradlia. Vložila hlavu do rúk a rozvzlykala sa.

Pýcha a predsudky