Ahojte!

Ako prvé vám všetkým chcem zaželať krásny Nový rok plný šťastia, lásky, úspechov a dobrého zdravia. :)

A teraz k poviedke…

Samozrejme sa ospravedlňujem za chyby. :)

-----------------------------------------------------

Posledných pár dní výcviku, štyria účastníci kurzu a traja inštruktori, zamierili do slnečnej Malajzie. Yhwana predtým nikdy neletela, preto s obavami nastupovala do lietadla. Letuška v červenom kostýme im ukázala cestu k sedadlám, ktoré sa nachádzali takmer v strede lietadla, neďaleko od krídiel.

Na mäkkých kožených sedadlách si našli fľašku s vodou, vankúš, deku a balíček od leteckej spoločnosti, ktorý obsahoval zubnú kefku a pastu, krém na tvár, masku na oči, ponožky, pero a malý uteráčik. Každé sedadlo bolo taktiež vybavené čiernym tabletom, ktorý obsahoval rôzne filmy a seriály, hudbu, knihy a magazíny. V malej priehradke pod tabletom sa nachádzali slúchadlá, ktoré tlmili okolité zvuky, takže každý cestujúci si mohol užiť pokojný let.

“Toto je hotový raj,” zahlásil August, keď sa pohodlne usadil na svoje sedadlo pri okne. Carlos, ktorý sa posadil vedľa neho sa uškrnul: “Zaujímalo by ma, kto to všetko platí.”

“Čo myslíš?” nahla sa nad sedadlo Abigail, ktorá spoločne s Yhwanou sedela za nimi. “Stavím sa, že Mac na toto všetko musel vysoliť nesmierne prachy.”

“A to sme ešte neboli v hoteli,” dodala pobavene Yhwana.

“Ten bude určite rovnaký luxus ako toto tu,” uškrnula sa Abigail a prstom ukázala na všetky veci, ktoré boli na sedadle. “Ale čert to ber, užívajme si, kým sa dá.” Mávla rukou a napravila si sedadlo tak, aby si mohla ľahnúť.

“Abigail má pravdu,” uznal Carlos. “Poďme aspoň na chvíľu zabudnúť na celý ten cirkus, ktorý sme zažívali posledných deväťdesiatšesť dní a trochu sa odrelaxovať.”

O necelú chvíľu sa na tabletoch, ktoré sa samé od seba zapli, začalo prehrávať video o bezpečnosti pri lete, o bezpečnostných pokynoch a ďalších veciach, ktorým nikto nevenoval pozornosť. Letušky, ktoré prechádzali uličkami s vozíkmi plnými jedla a pitia, podávali cestujúcim šampanské, pomarančový, brusnicový alebo jablkový džús, obložené chlebíky a rôzne dobroty.

Lietadlo sa o malú chvíľu dalo do pohybu.

Z lietadlového rozhlasu sa rozoznel hlas kapitána, ktorý hlásal, že o pár minút bude lietadlo pristávať. Yhwana sa ponaťahovala. Takmer celý let prespala. Bola tak uťahaná z celého výcviku, že hneď, ako zatvorila oči, zaspala. Zapla tablet a pozrela sa na malú mapku, ktorá okrem malého lietadielka, ktorý ukazoval polohu lietadla, taktiež ukazoval súčasnú teplotu v Malajzii. Vyvalila oči, keď si uvidela to číslo.

“Len si predstavte, ako v tomto teple beháme,” otočil sa k nim Carlos, ktorý sa rovnako ako Yhwana pozeral na mapku.

“Myslím,” začal August, “že si to ne-“

“NEHOVOR TO!!!” prerušili ho tri hlasy naraz.

Large, v kraťasoch a havajskej košeli, ich previedol cez kontrolu ku kufrom, až von z letiska. Prešli pomedzi automobily, ktoré stáli v hustých kolónach, až ku kyvadlovému minibusu. Zatiaľ čo ostatný nastupovali, Speaks odpočítal niekoľko bankoviek a podal ich vodičovi. Počas cesty si povšimli široké kanály na prívalovú vodu a staré palmy medzi betónovými budovami, čo naznačovalo, že sa nachádzajú v trópoch.

Hotel bol stelesnený luxus. Yhwana a Abigail mali izbu s dvoma veľkými posteľami a balkónom s výhľadom na jazierko. Naproti nim, Carlos a August, mali rovnakú izbu ako oni, len s výhľadom na okolité kopce. Každá izba bola vybavená plazmovou televíziou, krabičkou, ktorá bola pripojená k televízií a obsahovala rôzne filmy, malou ľadničkou a veľkým hnedým koženým gaučom. Inštruktori im dali do rúk hotelový poriadok a povedali im, že si môžu od hotelovej služby objednať na čo budú mať chuť, ale aby nešli spať moc neskoro, pretože ráno musia skoro vstávať. Následne zamierili do hotelového baru.

Bolo niečo po ôsmej večer, no nikomu sa nechcelo spať. Preto sa všetci zišli pri hotelovom bazéne a konečne sa po dlhej dobe poriadne porozprávali. Počas výcviku sa spolu moc nebavili, keďže nebolo kedy - keď niekomu náhodou zostala nejaká voľná polhodinka, využil ju radšej na spanie, než na rozhovor. Tých pár slov, ktoré medzi sebou občas prehovorili sa skôr skladali z nadávok na výcvik a inštruktorov.

Spoločne sa však dohodli na jednej veci - úspešne ukončia výcvik, aj keby ich to malo stáť život. Vedeli, že štvordenný kurz v trópoch bude krutý. Predsa len, výcvik bol krutý už od prvého dňa. No po všetkých tých odrených dňoch to nevzdajú - aj keby ich k tomu chcel sám Large prinútiť.

A na zavŕšenie ich sľubu si spoločne štrngli pohármi, do polovice plné detským jablkovým šampanským.

Ešte pred úsvitom sa všetci zišli na hotelovej streche, odkiaľ ich mala vyzdvihnúť vojenská helikoptéra. Ich tropické uniformy sa skladali z ľahkých hnedých nohavíc, modrých tričiek s dlhými rukávmi, no bez loga Cherub a bez čísla, a tropických prilieb so sklopenými tienidlami, ktoré im mali ochrániť šiju a uši pred slnkom.

Large okolo nich prechádzal s kamenným výrazom a každému pripevnil na ruku elektronický náramok. Plastový pásik sa uzamkol, takže dať si ho dole mohli len s pomocou noža.

“Za žiadnych okolností si ho nedávajte dole!” vrieskal na nich Large cez hluk motoru. “V prípade núdze odšrobujte tlačidlo na strane a pevne stisnite. Helikoptéra je v pohotovostnom režime a do pätnástich minút sa k vám dostane. Keby vás uhryzol had, stisnite tlačidlo okamžite!

O chvíľu dorazíme na miesto vysadenia prvej hliadky. Všetko, čo budete potrebovať, nájdete v batohu,” Large sa pozrel na hodinky na jeho ľavej ruke. “Teraz je 9:59. Každý tím musí v nasledujúcich sedemdesiatych hodinách dôjsť k štyrom kontrolným stanovištiam. Pokiaľ ich všetky nestihnete pred časovým limitom, tak ste v kurze neuspeli a musíte si ho zopakovať hneď od prvého dňa. Nezabúdajte, že toto nie je tréningová dráha. Za chyby nedostanete trest, ale taktiež ich nemusíte prežiť. V džungli je zhruba tisíc vecí, čo vám dokážu spôsobiť smrť alebo chorobu, pri ktorej si budete priať, aby ste boli radšej mŕtvy.”

Helikoptéra sa prestala hýbať asi desať metrov nad zemou. Bočné dvere sa otvorili a do tmavého nákladového priestoru, kde všetci sedeli, vniklo slnko.

“Jednotka a dvojka, vyskočiť!” zvrieskol Large.

Yhwa a Abigail sa postavili a pripravili sa na skok. Techniku bezpečného doskoku trénovali aspoň miliónkrát. Trik bol v tom, že človek musí dopadnúť na bok, aby sa náraz rozložil do celého tela. Pri príliš rovnom dopade, človek riskuje zlomeninu bedier alebo členka. Príliš naplocho a telo sa rozpľacne, čo vedie k zlomeninám paží alebo ramien.

Abigail bez váhania vyskočila ako prvá. Yhwana sa zhlboka nadýchla, zatvorila oči a spustila nohy cez okraj helikoptéry.

Prázdno.

Nič.

Len vietor svištiaci okolo uší.

A potom…

Pád do mäkkého mokrého piesku. Yhwa sa pomaly vyhrabala na nohy. Bola trochu zašpinená, no našťastie nezranená.

Abigail podišla k nej a podala jej batoh. “V pohode?” opýtala sa.

“Bolo aj lepšie,” usmiala sa Yhwa a zobrala si batoh, ktorý bol mokrý od vody. “Poďme niekde do tieňa.”

Abigail prikývla. Usadili sa pod veľkou palmou, ktorá spomedzi všetkých paliem naokolo poskytovala najväčší tieň.

Yhwa otvorila batoh a vytiahla odtiaľ pokrčený list s informáciami k misií. List bol písaný v japončine. “Ja to mám celé v japončine, čo ty?” obrátila sa na Abigail, ktorá so zvrašteným obočím čítala svoje informácie k misií.

“V španielčine,” vyprskla. “Rozumiem tomu tak spolovice. Čo ty?”

“Japončina. Ukáž, porovnáme oba listy a pokúsime sa ich rozlúštiť.”

Yhwana bola v španielčine lepšia, než Abigail, preto nemala problém s rozlúštením textu. Japončinu ovládala len z polovice, no z trochou dohad, dokázala rozlúštiť takmer všetko. Nakoniec však zistili, že oba texty sú navlas rovnaké.

K listom bolo pridelených pár stručných mapiek s vyznačeným polohy prvého kontrolného stanovišťa, ku ktorému sa mali dostať presne do 18:00 a tam prespať. Okrem toho tam neboli žiadna iná nápoveda.

“Pravdepodobne tam nájdeme viac inštrukcií,” poznamenala Yhwana.

V batohu sa ďalej nachádzal kompas, plastová miska na chytanie dažďovej vody, balíčky na potraviny, prázdna fľaška na vodu, mačeta, súprava prvej pomoci a lieky, ochranný krém proti slnku, zápalky a armádny nožík. Ďalej sa tam nachádzali nepotrebné veci ako dáždnik, príbor, hrubé zimné bundy, strieborné tácky a vázu na kvety.

“Čo to-“ zarazila sa Yhwa, keď sa pozrela hlbšie do batohu.

Z vnútornej priehradky batohu vytiahla malú čiernu pištoľ s troma nábojmi.

“Tu zober,” poradila jej Abigail. “Bude sa hodiť, ak by sme narazili na nejakú šelmu.”

Yhwa prikývla a zbraň si zastrčila za opasok. “Čo ďalej?” opýtala sa.

Abigail nahliadla do mapy. “Kontrolné stanovište leží na brehu rieky,” povedala. “Tá hora je vyznačená na jej protiľahlom brehu, čo znamená, že musíme ísť pozdĺž rieky. Mali by sme si pohnúť, aby sme sa tam dostavili ešte pred zotmením.”

Chôdza pozdĺž rieky v tom oslepujúcom slnku a vysokej teplote bolo hotové peklo, preto sa držali niekoľko metrov od rieky, kde sa tiahol okraj džungle. Stromy tvorili listnatý baldachýn plný vreštiacich vtákov. Pod nimi nerástlo nič viac, než pár machov a húb. A samozrejme, nesmel chýbať otravný hmyz, ktorý im znepríjemňoval cestu.

Každú hodinu narazili na stromy plné ovocia a kokosových orechov. Počas jedenia sa Yhwana poobzerala okolo seba. Hustá džungľa ukrývala mnoho neznámeho a Yhwana pocítila túžbu sa do nej bezhlavo vybrať. Potriasla hlavou, aby sa tej myšlienky zbavila a rukou odohnala otravný hmyz, ktorý sa pokúšal dostať k sladkému mlieku z kokosového orechu.

Morská voda bola na pitie moc slaná a ovocná šťava zase moc hustá. Neexistovala teda nádej, že by našli nejaký pitný zdroj vody, iba ak by zabočili viac do vnútrozemia - a to bolo vylúčené. Takže jediným východiskom pre nich bol len dážď. Obloha však nijak nenaznačovala, že by malo spŕchnuť.

Až keď sa blížilo poobedie, obloha náhle sčernela a keď zaznel prvý úder blesku, schovali sa pod najbližší veľký strom a nafúkli gumový bazénik, ktorý si taktiež našli v batohoch. Dážď bol tak hustý, že za necelú chvíľu zaplnil celý bazénik. Keď leják ustal, naplnili obe fľaše a ostatok naliali do potravinových sáčkov, ktoré vzali zo sebou.

Po niekoľkých hodinách neustáleho chodenia nakoniec dorazili na prvé stanovisko, ktoré bolo označené bielou vlajkou. Yhwana podľa slnka tipovala, že dorazili tak pol hodinu pred vypršaním časového limitu. Pri brehu, pod bielou plachtou, ležal dlhý drevený čln s prívesným motorom. Abigail sa pozrela pod plachtu a radostne pískla:

“Je tu pár konzerv jedla. A taktiež pár plechoviek s palivom pre čln. A…” náhle zvrieskla, akoby ju čosi uštiplo a rýchlo odstúpila pár metrov od člna.

“Čo sa deje?” Nechápala Yhwana.

“Had! V tom člne je obrovský had!”

“Had? Podľa príručky sa tu ale hady vyskytujú len výnimočne.”

Abigail sa zamračila. “Ak mi neveríš, tak sa pozri sama!”

“Nepovedala som, že ti neverím,” bránila sa Yhwa. “Aký je veľký?”

“Obrovský.” Abigail roztiahla ruky do dĺžky.

“No…” Yhwana chcela niečo namietnuť, no zahryzla si do jazyka. “Pravdepodobne ho nemáme nechať utiecť, ale máme ho zabiť a dať si ho na večeru.”

“A čo ak je jedovatý.”

Yhwana sa na moment zamyslela. Pokrútila hlavou. “Tak veľký hady sú jedine škrtiči, čo ťa dokážu rýchlo udusiť, keď sa okolo teba omotajú. Ale utiecť ho nemôžeme nechať, pretože nevieme, či sa nevráti a nakoniec nás neuhryzne.”

“Ako ho chceš zabiť?” zaujímala sa Abigail.

Yhwana sa usmiala. “Máme zbraň. Odhrniem plachtu a ty budeš doňho štuchať palicou, pokiaľ nevystrčí hlavu a ja mu ju potom odstrelím.”

“Dobre,” uznala Abigail, ktorej sa Yhwanin nápad páčil.

Dosiahnutie druhého stanovišťa vyžadovalo uplávať člnom dvadsaťpäť metrov proti prúdu rieky, až pokým sa nedostanú k rozľahlému jazierku. Kontrolné stanovište bolo vyznačené na opustenej rybárskej lodi, na druhej strane jazera. Mali sa tam dostať do 14:00 presne. To znamenalo, skoré vstávanie a skorý nástup.

Rieka nebola tak hlboká, takže ak by sa náhodou čln potopil, stihli by ho zachrániť. No prišli by o motor, všetky potrebné veci a nádej, že sa na druhé stanovisko dostanú načas. Navyše, veľkosť rieky sa menila. Niekedy sa rozlievala až do šírky tridsiatich metrov, preto museli ísť pomalšie. V úzkych miestach zas bola hlbšia a prúd silnejší. Stromy a kríky vyseli nad hladinou, preto sa im takmer každých päť minút uhýbali.

Keď konečne prišli na jazero, bolo už takmer poludnie. Bola najžhavejšia časť dňa, čo znamenalo, že človek pri takom prudkom slnku nedovidel na koniec. Yhwana položila veslo a posadila sa do stredu člna.

“Prišla si na niečo?” opýtala sa Abigail, ktorá pozorne študovala inštrukcie k druhému stanovišťu.

“Ak tomu rozumiem správne,” zamumlala dostatočne nahlas bez toho, aby od listu zdvihla zrak, "tá loď je na bahnitom brehu na severnej časti jazera, označená troma červenými varovnými vlajkami.”

“V tom prudkom slnku nevidieť ani na breh,” poznamenala uštipačne Yhwa. “Tak neviem, ako chceš nájsť nejakú starú rybársku loď.”

Abigail sa pozrela na hodinky. “Do konca termínu nám zostávajú ešte dve hodiny. Ak si švihneme, tak možno stihneme porozmýšľať nad ďalšou úlohou.”

Jazero, rovnako ako jeho okolie, vyzeralo opustene. Rybárske móly, prístrešky a sklady vyzerali roky neobývané a schátralé. Viedli k nim novo vybudované cesty, okolo nich bolo aj pár telefónnych búdok, no niekde ani živej duše. Yhwana z toho nemala dobrý pocit.

“Tá atmosféra je tak... strašidelná,” zamrmlala si popod nos Yhwana.

“Podľa tejto mapy sa nad jazerom buduje obrovská priehrada,” povedala Abigail. “Myslím, že celá táto oblasť musela byť zatopená, preto všetci odišli. Takže pre tréning je to skvelé miesto. Máš istotu, že ti do toho nikto nebude strkať nos.”

Doplávali až ku kovovému zábradliu, pri ktorom bol uviazaný ďalší čln, navlas rovnaký ako ten ich. Yhwa naviedla čln k bahnitému brehu a vypla motor. Potom spoločne s Abigail priviazali čln k zábradliu.

Yhwa sa otočila k Abigail a priložila si prst na ústa. “Pšššt,” zašeptala takmer nečujne. Následne spod opaska vytiahla pištoľ a nabila ju. Prikrčila sa a pokynula Abigail aby urobila to samé. Prikrčené podišli k drevenej budove bez okien či dverí. Yhwa sa pomaly, s zbraňou napriahnutou pred sebou, zdvihla a pozrela do vnútra budovy. V tej istej chvíli sa z druhej strany vystrčila Carlosova hlava.

“DAJ TO DOLE!!!” zvrieskol na ňu, škúliac na zbraň, ktorú mal priamo pred nosom.

“Prepáč,” uškrnula sa Yhwana a odistila zbraň. Následne si ju znovu zastrčila za opasok.

“Čo vám to trvalo tak dlho?” ozval sa Augustov hlas z protiľahlej izby.

“Ako dlho ste už tu?” opýtala sa Abigail namiesto odpovede. Obe dievčatá vstúpili do budovy, ktorá pôsobila rovnako ošumelé ako zvonka.

“Plus mínus dvanásť minút,” pokrčil plecami Carlos. “Tu máte svoju obálku s inštrukciami,” ukázal na malý stolček neďaleko od otvoru, ktorým vošli. Yhwana zobrala obálku do ruky a otvorila ju. Abigail podala časť, ktorá bola písaná v španielčine, zatiaľ čo si prezerala tú svoju.

“My už sme väčšinu textu prečítali,” oznámil im August, ktorý vošiel do miestnosti. “Možno, že by sme vám mohli s tým pomôcť.”

“Nie, vďaka,” odmietla Abigail s úsmevom. “Nie sme také blbé, aby sme to nevedeli vylúštiť samé.”

“To som nikdy nepovedal,” bránil sa August. “Ja si len myslím, že ku tretiemu stanovišťu budeme mať pravdepodobne inú cestu. Ale pokiaľ máte rovnaké inštrukcie ako my, tak tam určite stojí, že sa máte k moru dostať inou cestou, než ste sa dostali sem a do 22:00 musíte doraziť na tretiu kontrolu. Odtiaľto je to tak pätnásť kilometrov.”

“To samé stojí aj tu,” prikývla Yhwana, ktorá text prebehla rýchlo očami. “Pätnásť kilometrov za deväť hodín… To neznie zle.”

Carlos, August a Abigail sa zasmiali.

“Samozrejme,” kývol na súhlas Carlos. “Lenže toto nie je len tak obyčajné cvičenie. Stavím sa, že v tom bude nejaký háčik.”

Výcvik ich mal dohnať až na pokraj ich schopností. Inštruktori ich mohli nechať vyhladovať, ponižovať ich a tak ich prinútiť aby sa zahanbene vzdali, ale nikdy ich nechceli zabiť. Úsek rieky, ktorý museli uplávať, inštruktori vybrali veľmi dôsledne, takže im hrozilo najmenšie nebezpečenstvo. Rieka nikdy nebola hlbšia než pár metrov, prúd nebol príliš silný a od brehu k brehu to nebolo viac ako dvadsať metrov.

Samozrejme, okrem pozitív sa našli aj negatíva. Vodné potvory, ako vodný hady a riečny žraloci. Žraloci boli síce malý, no svojimi ostrými zubmi by neváhali a hocikomu, kto by k nim priplával až moc blízko, by odhryzli prsty na nohách alebo rukách.

Vyhladované, dehydrované a unavené, sa nakoniec dotrmácali na tretie stanovište. Do konca termínu im zostávalo niečo vyše dve a pol hodiny, čo bolo viac, než dosť.

Tretie stanovište bolo na otvorenej mýtine, rovnako ako plechová budova, kde kedysi prespávalo päť alebo šesť drevorubačov. Yhwana po tom všetko, čo zažila, očakávala niekoľko pastí. Opatrne nazrela do budovy, Abigail spolu s ňou. Obe sa zarazili.

Pán Speak sedel v húpacej sieti a lúštil krížovky.

“Dobrá cesta?” opýtal sa bez toho, aby zdvihol zrak od krížoviek.

“Vynikajúca,” uškrnula sa ironicky Yhwana.

“Ušla,” pridala sa k nej Abigail.

“VODA!” zvrieskli obe, keď si povšimli dve veľké fľaše minerálky, položené na stole, neďaleko od húpacej siete.

“Pokojne si dajte,” pokynul im Speaks. “Čakajú tu na vás nové batohy s vybaveným, kopec jedla v ľadničke a hore na streche dažďová voda, ktorú môžete využiť na umytie, teda, iba ak by ste mali chuť. Potom by ste si mali prečítať inštrukcie a skúsiť sa aspoň trochu prespať, než vás vyzdvihne helikoptéra. Verte mi, bude to jediný odpočinok, ktorý vás v nasledujúcich tridsiatich ôsmych hodinách čaká.”

“My tu neprespíme?” udivene sa opýtala Yhwana.

“Pokiaľ chcete dôjsť na štvrté kontrolné stanovisko, neprespíte nikde - ani dnes, ani zajtra v noci. Helikoptéra vás tu vyzdvihne o 22:00 a vysadí vás na stoke vo vzdialenosti stoosemdestiatosem kilometrov od posledného stanoviska. To je takmer rovnaká vzdialenosť ako z Londýna do Birminghamu a vy tam musíte doraziť presne o 10:00. Keby ste zaspali, nič by ste nestihli.”

Yhwana a Abigail sa na seba pozreli.

Do cieľa nakoniec dorazili pol hodiny pred ukončením. Štvrté, zároveň posledné stanovisko, bola uzamknutá drevená budova. Našťastie, vonku bol vodovodný kohútik, kde si nabrali vodu a trochu sa umyli od potu a špiny.

“Už sme si o vás začali robiť starosti,” uškrnula sa Yhwana, keď si v diaľke povšimla trmácajúceho Augusta a polomŕtveho Carlosa.

“Haha,” poznamenal Carlos uštipačne. “Zvládli sme to vážne len o vlások.”

Všetci štyria boli natoľko unavený, že sa nijak nemali k rozhovoru. Rozvalili sa do tieňa pod veľkým dubom a čakali na inštruktorov, ktorý prišli necelé tri minúty pred koncom. Pustili ich dovnútra a každého posadili na stoličku, pred ktorými stáli dve vedrá. Speaks im zakryl oči tmavomodrou páskou. Smokeová im zviazala nohy k stoličke.

“Vitajte u najťažšieho testu,” začal Large. “Než z váš štyroch unavených zlatíčok urobíme agentov, musíme mať istotu, že sa viete vyrovnať s tím najhorším, čo vás môže postretnúť. Číslo jedna, čo najhoršieho vás môže postretnúť?”

“Môžu nás zabiť!” odpovedala bez zaváhania Yhwana.

“V porovnaní s tým by bola smrť veľmi vítaná,” opravil ju Large. “No mal som na mysli mučenie. Čo sa stane, ak vás na misií chytia? Niečo viete a istý ľudia urobia prvé posledné, len aby z vás tu informáciu dostali. A nečakajte zľutovanie len preto, že ste deti. Môžu vám mieriť zbraňou na hlavu a vyhrážať sa smrťou, to áno. No taktiež vás môžu ubičovať do krvi. Vytrhať vám nechty na rukách a nohách. Vyšklbať vám vlasy. Zohaviť vaše prekrásne tváričky. Samozrejme dúfame, že sa to nikomu z vás nikdy nestane, ale musíme vedieť, koľko by ste zniesli bolesti v prípade, že by sa to naozaj stalo.

Tento testy nám predvedie, koľko máte guráže. Potrvá presne jednu hodinu. Každý z vás má pred sebou dve vedrá. Do vedra po vašej ľavici, vloží pani Smokeová hviezdicu. Jej žihadlá sú plné mikroskopických ostní; v každom je dávka jedu. Pár minút po kontakte vás začne páliť koža. Behom desiatich minút bude bolesť takmer neznesiteľná.

Vedro po vašej pravej strane obsahuje protijed. Pár sekúnd po dotknutí začne bolesť ustopovať a do dvoch minút takmer úplne zmizne.”

Yhwanu niekto chytil za vlasy.

“Poriadne otvor ústa!” prikázala jej Smokeová.

Do úst jej vložila nechutne páchnucu handru, ktorá bola pripevnená na dvoch elastických pásoch, ktoré sa natiahli cez hlavu.

“Teraz ste dostali chrániče úst,” pokračoval Large, “pretože sú známe príčiny, kedy si ľudia v príšerných mukách uhryzli vlastný jazyk. Každý z vás strčí ruku do vedra, kĺbmi prstov sa budete opierať o dno a zostanete tak tridsať sekúnd. Hviezdica sa na vás prichytí sama. Najprv neucítite nič. Výslednú bolesť však budete musieť zniesť celú hodinu. Každý, kto položí ruku na protijed pred uplynutím tejto doby, vypadne z celého kurzu. Vzhľadom na toxicitu jedu možno test nebudete môcť opakovať. Nejaké otázky?”

Yhwana mala chuť prevrátiť očami. Akoby sa predsa mohli niečo opýtať, keď mali v ústach nechutne páchnucu handru. Preto sa nikto nezmohol na slovo.

“Tak fajn. Strčte ruku do vedra.”

Yhwana sa predklonila a naslepo nahmatala vedro. Celkom ju desila predstava hviezdice, ktorá vylučovala nesmierne toxický jed. Bála sa. No na druhej strane jej na tom všetkom niečo nesedelo.

Voda bola vlažná. Cítila, ako sa jej okolo zápästia ovíja niečo ľahkého a pružného.

“Teraz ich vytiahnite,” rozkázal Large. “Už čoskoro to začne bolieť.”

Yhwana po chvíli cítila, ako ju začína páliť ruka. Lenže…

“Päť minúť.”

… ruka ju náhle prestala štípať. Zvraštila obočie. Počkať!, zamyslela sa. Načo by vlastne zvieraťu bolo, že spôsobí človeku bolesť, keby ho tou bolesťou nemohlo hneď odohnať?

A potom jej to došlo. Celý ten test bol jedno veľké klamstvo. S vypätím všetkých síl sa pokúsila vypľuť handru z úst.

“Desať minúť. Zatiaľ sa všetci držíte celkom dobre. No videl som tu aj pár zvraštených tvári,” informoval ich Large.

Konečne. “Načo by ale zvieraťu bolo, aby človekovi spôsobil bolesť, keby ho tou bolesťou nemohlo hneď odohnať?” vykríkla.

“Okamžite jej tú handru dajte naspäť!”

Niekto k nej pristúpil a strčil jej handru naspäť do úst. Následne jej spod opaska vytiahol pištoľ, odistil a hlaveň jej namieril na hlavu, až Yhwana pocítila nepríjemné vibrácie.

“Ďalší, kto vypľuje handru z úst, bude musieť bez protijedu vydržať dve hodiny!” zahulákal Large.

“Pätnásť minúť,” ozval sa znovu po chvíli Large.

“Yhwana má pravdu,” ozval sa August. “Dve hodiny bez protijedu? Fajn! Rovno aj celý deň! Alebo viete čo? Ja sa tým protijedom aj okúpem!”

“Pravda,” ozvala sa Abigail.

“Sú to sto percentné blbosti,” pridal sa Carlos.

Yhwana zacítila, ako sa pištoľ z jej hlavy oddialila a následne započula jej zaistenie. Stiahla si pásku z očí a pozrela sa do vedier pred sebou. V ľavom vedre bola neškodná malá gumená chobotnička a v pravom čistá voda.

“Tak fajn,” kývol Large. “Som rád, že sa vám môj žart páčil. Než vstanete, nezabudnite si odviazať nohy.”

“Ty si sa nebála, pravda?” obrátil sa k Yhwane August.

Pokrútila hlavou. “Teda, sprvu áno. Ale mala som taký pocit, že niečo nie je v poriadku.”

“Pozrite sa pod stoličky,” vyzvala ich Abigail.

Zatiaľ čo mali zakryté oči, niekto položil pod každú stoličku darček. Yhwana si rozviazala nohy a zobrala balíček do ruky. Bola to šedá krabica, ledabolo obviazaná červenou stuhou. Odviazala stuhu a krabicu otvorila.

Vnútri sa nachádzalo úhľadne uložené šedé tričko s okrídleným batoľaťom sediacim na zemeguli a nápisom Cherub.

Usmiala sa. “Krása.”

“Blahoželám, Yhwana,” povedal jej Large a podal jej ruku. “Viedla si si veľmi dobre.”

Potriasli si rukami.

A Yhwana si až vtedy uvedomila, že to bola úplne prvá milá veta, ktorú kedy od pána Larga počula.

[ » na začiatok « ]