Sorry za chyby. :)

------------------------

Život v kampuse sa dal prirovnať životu v siedmom nebi. Yhwa polovicu dní trávievala s Joevom v dojo, kde ju učil základne techniky karate; po výdatnom obede sa presunula s Davidom a Edwardom – ktorý prišiel pár dní po nej a ako zistila, on bol jeden z tých, kto ju odporučil do Cherub – na strelnicu, kde sa učila základy strieľania.

“Dnes budete súťažiť o body,” povedal im jeden zo starších inštruktorov, ktorý na nich po celý čas dohliadali a ukázal na neďalekých čiernych gumových panákov, pripevnených na kovových tyčiach. “Kto najpresnejšie trafí stred bránice, vyhráva.”

“A koľko je najviac bodov?” zaujímal sa David, ktorý takmer skákal od radosti.

Inštruktor sa na moment zamyslel. “Viete čo? Urobíme to inak,” zahlásil nakoniec. “Nebudete súťažiť o body ale o percentá. Plný počet je sto percent. Ten, kto bude mať najbližšie ku stovke, ten vyhráva.”

“Postavte sa na svoje miesta,” nakázal im druhý inštruktor, zatiaľ, čo im podával čierne pištole a sivé klapky na uši. “Pamätajte, že máte len jeden pokus. Kto minie, druhú šancu už nedostane.”

Yhwa si nasadila klapky a nabila pištoľ. Oboma rukami pevne zovrela rukoväť a pištoľ zdvihla pred seba, hlaveň namierenú priamo na cieľový bod. Onedlho inštruktor zdvihol pravú ruku na znak, že môžu začať strieľať. Miestnosťou sa ozvali naraz tri výstreli. Yhwana netušila, či trafila dobre alebo nie. Z diaľky však uvidela na panákovi dieru po guľke. Pištoľ zaistila a podala ju inštruktorovi, spolu s klapkami.

Druhý inštruktor zatiaľ podišiel k panákom a začal nahlas hovoriť výsledky: “Edward, 85 %.” Edward radostne povyskočil. “David, 87 %.” David a Edward si spolu bratsky tľapli rukami. Zostávala už len Yhwana.

Keď inštruktor podišiel k Yhwaninmu panákovi, zamrzol na mieste. Yhwa si všimla, ako vyvalil oči a naprázdno preglgol.

“Koľko má Yhwa?” opýtal sa nedočkavo David.

Inštruktor sa po jeho slovách vytrhol z tranzu. “Y–Yhwana, 98 %,” zakoktal.

Ohlušujúce ticho. Všetci pozreli na Yhwanu, ktorá, rovnako ako inštruktor, stála v nemom úžase.

Tri týždne prešli rýchlejšie, než Yhwana očakávala. Posledné dva dni pred základným výcvikom, si ju do kancelárie zavolala Darina Torjussová, jej radkyňa v Cherub.

Darina bola majsterkou v plávaní, no kvôli neočakávanému tehotenstvu s plávaním prestala. Do Cherub sa dostala vďaka svojmu manželovi, ktorý bol jeden z prvotriednych špiónov. Najprv pracovala ako asistentka pri misiách, neskôr sa stala inštruktorkou plávania. Jej pracovňa bola plná zlatých pohárov rôznych veľkostí, strieborných a zlatých medailí vysiacich na stene a diplomov a uznaní, ktoré získala za úspešné splnenie misií.

“Aké je tvoje celé meno?” začala Darina, keď sa Yhwa usadila do kresla pred jej stolom.

“Yhwana Isabella Smithová.”

“A tvoje nové meno?”

“Aké nové meno?” začuvala sa Yhwana.

“Mac ťa neupozornil na to, že si máš vybrať nové meno?”

“Nie,” pokrútila hlavou.

“Krstné meno aj druhé meno si môžeš nechať, pokiaľ sa ti páči. Ale priezvisko si musíš zmeniť. Avšak, musí znieť rozumne, nič moc neobvyklého. A musí odpoveď tvojmu etnickému pôvodu.”

Yhwana sa zamyslela. Snažila sa príjsť na niečo rozumné, no vôbec nič jej nenapadalo. “Môžem si to trochu premyslieť?” opýtala sa s nádejou v hlase.

Darina pokrútila hlavou. “Je mi ľúto, Yhwana. Musím vyplniť formuláre, takže to meno potrebujem okamžite.”

Yhwa si porazenecky povzdychla. “Čo tak... Yhwana Isabella Eleanor Martinéz?”

“Si španielka?”

“Mám španielsko–anglické korene. Mama pochádzala z Anglicka, otec zo Španielska.”

Darina prikývla. “Potom je to v poriadku. A prečo Eleanor?”

“Vždy sa mi to meno páčilo.”

“Dobre, takže Yhwana Isabella Eleanor Martinéz.”

Darina sa natiahla po najbližší útržok papieru a meno si zapísala. “Teraz by som s tebou chcela prekonzultovať ešte jednu vec,” povedala po chvíli. “Počula som o tvojom perfektnom výstreli na strelnici. Pracujem v Cherub už roky a môžem ti povedať, že takýto perfektný výstrel nedal ešte žiadny nováčik hneď na prvý krát. Strieľala si už niekedy?”

Yhwana pokrútila hlavou. “Prvý krát som držala zbraň a strieľala počas skúšok, kedy som mala zastreliť kura.”

“Zaujmavé,” udivila sa Darina. “Mac mal pravdu – si naozaj výnimočná. Preto, ak by si súhlasila, radi by sme ti ponúkli špeciálne hodiny streľby.”

Výcviková budova bola betónová kocka uprostred obrovského bahnitého oploteného pozemku, bez okien a bez kúrenia. Od zvyšného priestoru kampusu ju oddeľoval päť metrov vysoký drôtený plot. Yhwana si už pri vstupe pripadala ako vo väzení.

V miestnosti sa nachádzalo desať zhrdzavených postelí s preležaními matracmi. Pred posteľami stálo šesť detí – tri dievčatá a traja chlapci – v modrých tričkách a nohaviciach, len s tým rozdielom, že každý mal na oblečený našité iné číslo, a v šnurovacích kanadách, ktoré už boli poriadne zodraté.

Hlavný inštruktor pán Large a jeho dvaja poskoci stáli pred nimi, hľadiac na nich s prívetivými úsmevmi. Largeovo biele tričko Cherub vyzeralo, že pod tými mohutnými svalmi čoskoro praskne. Mal moderne krátkeho ježka a huňaté fúzy. Yhwane stačil jediný pohľad naňho a okamžite ho znenávidela.

Pán Speaks a slečna Smokeová boli dvaja ľudia, ktorých výraz tváre dokázal každému nahnať zimomriavky. Obom bolo niečo medzi dvadsiatimi až tridsiatimi rokmi. Pán Speaks bol černoch, s vyholenou hlavou a slnečnými okuliarmi na očiach. Tvrďas ako z filmu. Slečna Smokeová mala modré oči, dlhé plavé vlasy a vôbec nepôsobila žensky. Obaja boli svalnatý, rovnako ako Large.

“Tak mládež,” začal Large miernym tónom, “na nasledujúcich sto dní patríte len mne! A môžem vás uistiť, že každý deň bude rovnako radostný ako tie ostatné. Žiadne prázdniny. Žiadne víkendy. Vstávať budete o 5:45. Studená sprcha, obliecť, rozcvička. O 7:00 raňajky, potom telesné cvičenie až do 9:00, kedy začne škola. Predmety zahrňujú špionáž, jazyky, zbrane a umenie prežiť. O 14:00 nasleduje znovu rozcvička. Obed o 15:00. O 16:00 ďalšie dve hodiny telocviku. O 18:00 sa vrátite sem. Ďalšia sprcha, keď budem mať dobrú náladu, môže byť aj teplá. V umývadlách si vyperiete oblečenie a rozvesíte ho, aby do rána uschlo. Vyčistíte a naleštíte si topánky. O 19:00 bude večera. 19:30 až 20:30 domáce úlohy. Vyčistiť zuby, o 20:45 zhasnúť svetlá. A čo sa týka čísla dva,” Large sa obrátil na Yhwanu, “o 20:45 špeciálne hodiny streľby, spať až o 21:50.

Z kampusu budete vrámci tréningu prežitia jazdiť aj na výlety, posledný nás zavedie do nádhernej slnečnej Malajzie.

A pokiaľ ma niekto hodlá obviniť z týrania, rád by som vám pripomenul, že plot okolo nás nemá udržať vás tu, ale zabrániť vaším kamarátom liezť sem a pomáhať vám alebo nosiť dobroty. Výcvikové stredisko môžete opustiť kedykoľvek, avšak, pokiaľ znovu zatúžite po kariére agenta Cherub, budete si musieť základný výcvik zopakovať od prvého dňa. Ak utrpíte zranenie, ktoré vám zabráni zúčastňovať sa výcviku dlhšie než tri dni, opäť začnete znovu od prvého dňa.”

Osem detí sa rozdelilo do dvojíc. Prvú dvojicu, číslo jedna a dva, tvorila Abigail a Yhwana. Abigail bola čiernovlasá aziatka, narodená v Amerike. Bola o pár centimetrov vyššia od Yhwany a o rok staršia. V Cherub už žila tri roky.

Číslo tri a čtyri boli Mike a Susan, obaja pôvodom z Ruska. Susan bola malá krátkovlasá ryšavka s plnšou postavou, Mike svetlovlasý a vysoký takmer ako basketbalový hráči. Obom bolo dvanásť, no na svoj vek pôsobili staršie.

Číslo päť a šesť tvorili August a Carlos. August, pôvodom z Thajska, bol najmladším členom. Bolo mu desať a v Cherub už žil dva roky. Mal svetlú, mliečnu pokožku a čierne vlasy. Carlos pochádzal z Brazílie a bolo mu takmer ako Mikeovi.

Large ich poklusom odviedol na cvičisko.

Všetci museli cvičiť v bahne. Kliky, drepy, sklapačky, výskoky. Po dvoch hodinách si Yhwana, vinou chladu a boľavých svalov, necítila telo. Celú uniformu mala pokrytú ťažkým povlakom blata. Jediné šťastie, že jej spoločníčkou bola Abigail, ktorá poznala rôzne fígle ako sa vyhnúť niektorým náročnejším prekážkam tak, aby sa dali prejsť jednoduchšie. Yhwana sa toho najprv obávala – ak inštruktori niekoho cez videozáznam nachytajú, ako podvádza, sú schopný ho aj o tretej ráno vytiahnuť z postele a celú cvičnú trasu zopakovať. Lenže Abigail poznala fígeľ aj na to, ako sa takému trestu vyhnúť.

–––––––––––––

Tridsiati deň odpadol Mike. Zlomil si nohu na prekážkovej dráhe. Dráha nebola extrémne náročná, no ani nehody neboli neobvyklé, keď mal človek za sebou trojhodinové intenzívne cvičenie a v noci poriadne nespal, pretože Large všetkých postriekal požiarnou hadicou priamo v posteli. Susan priradili k Yhwane a Abigail, no o pár dní neskôr odpadla aj ona.

Yhwana musela uznať, že David mal pravdu, keď vravel, že to bude najhorších sto dní jej života. Avšak, na jej vlastné prekvapenie, si začala na život v pekle, pomaly zvykať. Na výcviku nebola najhoršia len každodenná drina, ale všade prítomná zima. Studená sprcha, pod ktorú ich inštruktori každý deň posielali, tomu príliš nepomáhala. Na raňajky mali vždy len vločky a studený pomarančový džús. Oblečenie nikdy úplne neuschlo, bolo studené a stvrdnuté. Na tom však príliš nezáležalo, pretože po ďalších piatich minútach bol každý premočený ľadovou vodou a bahnom.

Jediné, čo Yhwane pridávalo na nálade, bolo každodenné vyučovanie. Vojenská príprava bola jedna z najlepších hodín vôbec. Keďže Yhwana už čo-to ovládala z dní, ktoré s Davidom a Edwardom trávila na strelnici, rozobratie či zloženie zbrane naspäť alebo iné triky so zbraňou, jej nerobilo problém.

Špionáž bola výhradne o technických zázrakoch. Elektronické odpočúvacie zariadenia, počítačové pirátstvo, kamery, fotokopírky. Nič zaujímavého, no predsa užitočného. Jedni z dobrých hodín, boli tie o výbušninách. O tých prednášal pán Large – našťastie, odložil svoje psychopatické ja stranou.

Umenie prežiť sa odohrávalo pod šírim nebom. Učili sa stavať prístrešok, ktoré časti zvierat a ktoré rastliny sa dajú bezpečne jesť a hlavne ako rozložiť oheň. Hodiny boli zaujímavé aj vďaka tomu, že sa na nich človek trochu zohrial a najedol.

Jazyky a karate boli ďalšie Yhwanine obľúbené predmety. Hodiny japončiny vyučoval pán Yuto, ktorý bol väčšinou prísny a každú hodinu im udeľoval testy, no v dobrých dňoch im dokonca povolil voľnejšiu hodinu, kde si po náročnom cvičený aspoň trochu odpočinuli.

Yhwana bola nadšená, že sa učí karate. Spočiatku si myslela, že bude trénovať s Joeovom, no vždy, keď do dojo prišli, on tam nebol. Chýbal jej, rovnako ako jej chýbali David s Edwardom. Na druhú stranu bola rada za Abigail, ktorá sa za ten čas stala jej veľmi dobrou kamarátkou.

Čo sa týkalo je špeciálnych hodín streľby, Yhwana zo začiatku ľutovala, že na ne pristúpila. Vôbec nevedela, čo ma od hodín očakávať. Darina jej nepovedala viac, než musela, preto mala Yhwana strach. A jej strach sa ešte zdvojnásobil, keď zistila, že ju bude vyučovať pán Large.

Avšak, na jej vlastné prekvapenie, hodiny sa niesli v pokojnom duchu. Yhwana čakala strieľanie z rôznych druhov zbraní, no Large sa zameriaval hlavne na jeden druh zbraní - ostreľovacie pušky. Strieľanie nebolo však to jediné, čo ju učil. Predovšetkým sa zameriaval na to, ako sa kryť v hocijakom prostredí, ako vytrvať na mieste a čakať, kým sa objaví cieľový bod.

-----------------------

“Deň štyridsiaty!” Oznámil im Large.

Stál pred nimi s obvyklým úsmevom na tvári. Jeho dvaja poskoci pri ňom nestáli, čo bolo pravdepodobne prvý krát.

“Môže mi niekto povedať, čo je na štyridsiatom dni výnimočného?”

Všetci vedeli odpoveď, no nikto sa nemal k tomu, ju povedať nahlas. Od Larga nikto nikdy nevedel, čo očakávať.

“Je Štedrý deň,” ozval sa statočne August. Ostatný zatajili dych a čakali, čo Large povie.

“Presne tak, zlatíčka. Štedrý deň. A ako by sme mohli taký deň osláviť, čo myslíte?”

Chyták, pomyslela si Yhwana. Dobre poznala tieto Largeove chytáky. Na špeciálnych hodinách streľby ich používal neustále. Na jeho chytáky nikdy neexistovala jednoznačná odpoveď.

“Dostať deň voľna?” skúsila svoje šťastie Yhwa.

“No to by bolo iste veľmi pekné,” potvrdil Large. “Slečna Smokeová a pán Speaks svoj deň voľna, samozrejme, dostali. Rovnako, ako ostatný učitelia. Avšak, nezabúdajte, že vy ste na sto-dennom výcviku. To znamená, že žiadny deň voľna pre vás neexistuje. Takže všetci naklusajte na cvičisko!”

Keďže na Štedrý deň sa neučilo, všetok čas sa preto zmenil na neľútostné šesťhodinové cvičenie. Yhwana v duchu na pána Largea nadávala. Ledva chodila, oči ju štípali od chladu a videla rozmazane. Bolesť v celom tele sa stupňovala každým pohybom.

O 13:00 presne, ich Large vyprevadil z tréningového centra. Od prvého dňa nesmeli von, preto vykročenie z toho bahnitého pekla, bolo pre nich požehnaním. Large ich zaviedol k hlavnej budove, dostatočne blízko na to, aby cez okno videli do jedálne. V miestnosti bol štvormetrový vianočný stromček, osvetlený tisícovkou blikajúcich svetielok. Stoly presunuté k sebe, tvorili štyri dlhé rady, prestreté zlatými a striebornými obrusmi. U každého miesta ležal prepychový príbor a luskáčik.

“Ak to vzdáte práve v túto chvíľu,” pripomenul im Large, “môžete bežať do svojej izby, dať si teplú sprchu a ešte to stihnúť na štedrovečernú hostinu.”

Yhwana nevnímala ani jedno jeho slovo. Bola úplne stratená v predstave, ako sedí v teplej miestnosti, spoločne sa smejúc s Davidom, Joeovom, Edwardom a Abigail, čakajúc na výdatnú hostinu. Už-už sa vybrala smerom ku vchodu, keď ju z tranzu vytrhol Largeov hlas: “Nikto? Fajn. Tak teraz všetci napochodujte na prekážkovú dráhu!”

[ » na začiatok « ]