Takže... trochu kratšia kapitola, za čo sa ospravedlňujem. :)

Pardon aj za chyby :)

—————————————————————————————————

Lara sa porozhliadla po stole. Jej zrak dopadol na v koži viazanú knihu, ležiacu neďaleko svietiacej lampičky. Na prednom obale, v strede, bol vyrytý znak assassínov. Zvedavo si knihu pritiahla bližšie. Spomenula si, že podobnú knihu raz videla v otcovej pracovni, keď v nej trávila voľný čas. Opatrne ju otvorila a začala ňou listovať. Kniha pre ňu nebola ničím zaujímavá. Obsahovala všetky informácie o assassínoch, ich zvyky, spôsoby boja, zbrane... všetko, čo ju rodičia odmalička učili.

Knihu zavrela a odložila na vedľajší stôl. Jej pohľad omylom dopadol na svietiacu lampičku. Rýchlo odvrátila zrak a pár krát zamrkala, aby si jej oči znovu zvykli na tmu. Jej pozornosť však upútala zlatá žiara, ktorá sa rinula z tapisérie neďaleko stolu. Podišla k nej a odhrnula ju. Za tapisériou bola ďalšia, skrytá miestnosť.

Lara do nej s obavami vstúpila. Miestnosť bola tichá a tmavá, ale pritom nepôsobila príliš ponuro. Steny lemovali police s knihami, takže miestnosť skôr pripomínala druhú pracovňu. Uprostred miestnosti sa nachádzal malý podstavec a na ňom ležala rozvinutá mapa. Vedľa podstavca ležala veľká kovová truhlica, ktorá bola zamknutá na dva zámky.

Lara si najprv pokľakla k truhlici. Siahla na zámky, akoby čakala, že po jej dotyku sa samé otvoria. No nestalo sa tak. Povzdychla si a o pár krokov ustúpila. Silno kopla nohou proti zámkom, ktoré okamžite povolili. Lara sa znovu zohla k truhlici a otvorila ju.

Truhlica bola plná drahých šiat, kníh, šperkov, kryštálov a drahokamov. Lara sa ňou chvíľu prehrabovala, až úplne na spodku truhlice našla hnedú brašnu. Vytiahla ju, no nebolo v nej nič iné, než štós prázdnych pergamenov. Nervózne cvakla zubami a papiere odhodila naspäť do truhlice. Brašnu si prehodila cez plece a pristúpila k mape.

Mapa bola rozdelená na štyri časti - v každej časti bolo zvýraznených niekoľko miest. Zaujímavé na mape bolo, že miesta boli napísané zvláštnymi symbolmi - v písme, ktoré Lara nepoznala. No predsa ho dokázala prečítať.

V hornej časti mapy bolo úhľadným, veľkým písmom napísané Florencia. Miesta, ktoré boli jemne pospájané čiarou, tvorili akýsi podivný obrazec. Pri každom mieste bolo napísané jedno meno. Lara žiadne z tých mien nepoznala, preto nevedela, či sa jedná o assassínov alebo templárov.

Opatrne mapu zvinula a schovala si ju do brašne. Porozhliadla sa po celej miestnosti, či v nej ešte niečo nenájde. Nakoniec miestnosť i pracovňu opustila a vyšla na chodbu, v ktorej vládlo až mŕtvolné ticho. Otvorila najbližšie okno a pár krát zamrkala, aby sa uistila, že nikde nablízku nie sú strážnici.

Strážnici sa našťastie zdržovali na druhej strane sídla, preto mala Lara len pár minút na to, aby z domu čo najrýchlejšie vypadla. Zachytila sa okennej rímsy a vyšplhala sa až na strechu domu, kde sa prikrčila. Rýchlo sa rozhliadla, hľadajúc najbližší strom. Jediný strom, ktorý bol najbližšie bola koruna listnatého stromu. Priblížila sa k okraju strechy a pár krát sa zhlboka nadýchla. Vstala, o krok ustúpila a ladne preskočila na hrubý konár. Nebolo to najjemnejšie a ani najtichšie pristátie v aké dúfala, no vyzeralo to, že žiadny zo strážnikov nič nepostrehol. Započúvala sa, či sa niekto neblíži. Nasadila si na hlavu kapucňu a potichu zoskočila do záhrady za domom, kde jej dopadnutie stlmila zurčacia fontána. Rýchlo pribehla k plotu, ktorý ľahko preskočila a zahla do neďalekej tmavej uličky, ktorú osvetľoval svit mesiaca.

Vydýchla si. Rozhliadla sa, aby sa ustila, že je ulica opustená. Skontrolovala, či je mapa v brašni v poriadku a vybrala sa smerom k palácu. Vďaka tomu, že mala na sebe čierny odev, dokonalo splývala s tmou. Rodičia ju učili, aby bola schopná pohybovať sa ulicami, či už videná alebo nevidená. Čierny odev bol preto dokonalým maskovaním - cez deň i v noci. Lara sa vďaka nemu naučila splynúť s davom a zostať tak utajená.

Lara zabočila do ďalšej uličky, ktorá bola o niečo dlhšia, než predošlá. Snažila sa ísť čo najrýchlejšie, brašnu pevne zvierajúc v rukách. V pokojnom nočnom tichu zrazu začula tichý pohyb, ktoré by ľudské ucho inak nezachytilo. Zastala a pozrela sa za seba, no nikto za ňou nebol. Zamračila sa. Urobila pár krokov dopredu, keď za sebou začula dopad a následne tiché kroky, ktoré sa k nej pomaly približovali. Lara podľa zvuku krokov vedela, že ide o muža. O mladého muža.

Rozhodla sa urobiť ešte pár krokov a nechať ho, nech sa k nej čo najbližšie priblíži. Brašnu, ktorú pevne držala, pustila a ruky spustila pozdĺž tela. Jeden, dva, tri...

Cvak.

Do ticha sa ozvalo tiché cvaknutie skrytej čepele. Lara sa prudko otočila a čepeľou sekla proti mužovej hlave. Muž, akoby to čakal, útok odrazil mečom. Lara potichu zavrčala a muža kopla do brucha. Muž sa zapotácal a ustúpil o pár krokov, čím poskytol Lare dostatok času, aby stihla vytasiť meč a znovu zaútočiť.

Muž znovu hravo jej útok odrazil, zaujal bojovú pozíciu a namiesto seknutia zmenil taktiku. Oceľ zarinčala o oceľ, keď sa dva meče stretli. Lara nenechala mužovi ani chvíľu na premýšľanie, divoko sekala a bodala. Muž bojoval ako skúsený šermiar, avšak... Cítila, ako sa mužovi oslabuje ruka. Využila toho a sekla proti jeho meču tak silno, až mu meč vypadol z ruky. Znovu ho prudko kopla do brucha, no tentoraz muž nemotorne dopadol na zem, úplne zoslabnutý. Lara meč schovala naspäť do pošvy a podišla k mužovi. Povolila skrytú čepeľ a priložila ju k mužovmu krku. Druhou rukou mu sňala kapucňu z hlavy.

“Thomas?!” Zvolala prekvapene a zasunula čepeľ naspäť za rukáv. “Čo... prečo ma sleduješ?”

Thomas sa jej pozrel priamo do tváre. “Nevedel som, že si to ti. Videl som niekoho, ako sa tajne blíži do domu De’Flarerovcov. Z diaľky nebolo poznať, či sa jedná o ženu alebo o muža. Počkal som, kedy tá osoba odíde a potom som ju nasledoval.”

Lara zaškrípala zubami. Bola na seba naštvaná za to, že si nedávala väčší pozor.

“Čo si tam vlastne chcela?” Zaujímal sa Thomas a pomaly vstal zo zeme.

Lara sa nemala k odpovedi. Nebála sa, že by ju Thomas prezradil jej rodičom. No bála sa, že by ju odsúdil za to, že zabila May. Bola to predsa jeho priateľka.

Lenže Thomas vytušil odpoveď skôr, než vôbec Lara stihla niečo povedať. Neveriacky vytrieštil oči. “To si neurobila, že nie?” Spýtal sa pomaly, neisto.

Lara kývla. Thomas sa zamračil. “Zbláznila si sa?” Zvolal naštvane. “Mala si vôbec nejaké dôkazy alebo si to urobila čisto impulzívne?”

“Počula som rodičov, ako vraveli, že De’Flarerovci sú pravdepodobne jednými z tempárského rádu. Mali za úlohu byť špehovia pre Rodriga Borgiu.”

Thomas pokrútil hlavou. “Čo ak sa to dozvedia?”

Lara pokrčila plecami. “Neučili nás náhodou, aby sme zabíjali templárov?”

“Templárov, Lara, templárov, nie nevinných!”

Lara sa zamračila. Nechápala. Thomas sa zhlboka nadýchol a vydýchol. ”Otec mal podozrenie skôr, než tvoji rodičia,” vysvetlil. “Preto ma požiadal, aby som sa spriatelil s May a pokúsil sa zistiť niečo viac o templárskych plánoch. Keď som sa na začiatku May spýtal, čo vlastné robí jej otec, odvetila, že nevie.”

“Mohla klamať,” prerušila ho Lara.

Thomas pokrútil hlavou. “Dobre vieš, že dokážem zistiť, keď niekto klame. Avšak,” pokračoval, “May v tom bola úplne nevinne. Nebola jednou z nich. To znamená, že vôbec o ničom nevedela.”

Lara si spomenula, ako May krútila hlavou, keď spomenula, že je jedna z templárov. Thomas mal pravdu. May pravdepodobne o ničom nevedela.

Vedela, že urobila chybu.

Vedela, že by si to mala priznať.

No bola až moc tvrdohlavá, aby to urobila.

******

Lou vstala od stolu hneď, ako Lara vošla do jej pracovne. Lara sa pozrela do matkinej namosúrenej tváre. Jej otec sedel v kresle pri kozube a zamračene doň hľadel. Vedia to, pomyslela si Lara. Vedia, že som ich zabila ja.

“Kde si bola včera v noci?” Opýtala sa jej Lou ostrým, no zato ešte stále pokojným hlasom.

“V dome De’Flarerovcov,” odvetila Lara pravdivo. Nemalo cenu im klamať.

“Prečo?” Pýtala sa ďalej Lou.

“Počula som, ako si vravela, že De’Flarerovci sú pravdepodobne špehmi templárského rádu a...”

“A preto si sa rozhodla, že ich rovno zabiješ bez toho, aby si mala čo i len najmenší dôkaz.”

“Neučili ste ma náhodou, aby som zabíjala templárov?” Pozdvihla Lara obočie a pokojne sa zadívala na matku.

“Templárov,” odvetil Alastair a vstal z kresla. “Nie nevinných ľudí. Za jednu noc si porušila takmer celý Zákon assassínov. A vieš, že zrada sa trestá smrťou!”

Lara zahanbene sklopila oči k zemi. “Vieš,” pokračovala Lou, “že existujú pravidlá. Nie sme nič, pokiaľ ich nedodržujeme. Jedná sa o tri jednoduché zásady, ktoré si očividne zabudla.”

Lara si z ničoho nič spomenula na sen, ktorý sa jej už mesiac sníval. Zahryzla si do pery, až pocítila železnú pachuť krvi a čakala, čo jej mama povie ďalej.

“Za prvé a predovšetkým: nedotkni sa čepeľou nevinného. Za jednu noc si zabila až dve nevinné obete.”

Lou sa zhlboka nadýchla. “Za druhé,” pokračovala, “ukry sa všetkým na očiach. Pretože, pokiaľ som počula dobre, odhalila si sa.”

“A posledná zásada, najhoršia z tvojich zrád: nikdy nekompromituj Rád. Tvoje činy nám nikdy nesmú ublížiť - priamo ani nepriamo.”

Bolo to takmer ako v jej sne. Avšak Lara sa nemienila vzdať tak ľahko, ako sa vzdal ten muž. Ona nebola ako ten muž. Podišla k stolu a položila naň brašnu, ktorú po celý čas zvierala v rukách.

“Čo je to?” Opýtal sa Alastair, zatiaľ čo otváral brašnu. Vytiahol z nej mapu a rozložil ju na stôl. Obaja sa na Laru nechápavo pozreli.

“Nepopieram,” začala Lara pevným hlasom, “že som zavinila niekoľko smrtí za jednu noc. Rovnako nepopieram, že som si to neužívala. Ale svoje činy neľutujem. Videla som, ako Mayin otec dostal od Borgiu list, no spálil ho ešte skôr, než som sa naň mohla pozrieť. Taktiež som v jeho pracovni našla tajnú miestnosť, kde bola ukrytá táto mapa,” rukou ukázala na mapu rozloženú na stole. “Je to mapa Florencie. Sú na nej vyznačené jednotlivé miesta a hneď vedľa miest sú mená. Neviem, či ide o templárov, či o assassínov, pretože nepoznám ani jedno z tých mien.”

Lou sa pozorne zahľadela na mapu. “Sú to mená jednotlivých assassínov Rádu,” začudovala sa. “Miesta, ktoré sú tu označené, sú pravdepodobne miesta, kde sa nachádzajú alebo sa nachádzali.”

“Čo je tu napísané?” Alastair ukázal prstom na zakrúžkovaný nápis v strede mapy.

“Ponte Vecchio,” odpovedali mu naraz Lou i Lara.

Lou sa prekvapene pozrela na Laru. “Ako si to dokázala prečítať?”

Lara pokrčila plecami. “Zaujímavé,” zamrmlala Lou a pozrela sa na Alastaira s obavami v očiach. “Myslím, že už to nemôžeme viac odkladať.”

Alastair sa zachmúril. “Myslíš, že je to dobrý nápad?”

“Nemáme na výber,” pokrčila Lou plecami. Obaja sa znovu pozreli na Laru, ktorá sa tvárila nechápavo.

[ » na začiatok « ]