Kapitola:
Pridaná: 25.3.2018, 00:10:21
Čítaná: 6608×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: Iná fan fiction - Kultové filmy
Postavy: Fenrir Greyback, Newt Scamander, Teddy Lupin
Stručný dej: Toto kolo mali súťažiaci za úlohu vybrať si jednu z HP postáv a dosadiť ju na miesto postavy z konkrétneho filmu a výrazným spôsobom zmeniť/upraviť jeho dej.

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » Zelená míľa 2 » Milé čarobravíčko 3 » Fantastické zvery druhohôr a ich výskyt 4 » Potopené veci

,,Zavreli sme sa v mojej kajute a celé hodiny sme si prezerali jeho skice. Boli to tie najpodivnejšie kresby, tých najpodivnejších tvorov, aké som videla. Teda aspoň dovtedy. Vedel o nich rozprávať s takým zanietením, až som mala miestami pocit, že tým svojím fantáziám naozaj verí. Cha! Hlbočníky a plaché Ostnáče, Pikulíky a vyhynuté Ohniváky – kto by také niečo vedel vymyslieť?! Popísal mi každý detail, všetko čo mu v tú chvíľu prišlo na rozum, skoro jedným dychom. Do toho chlapca sa jednoducho nedalo nezamilovať. Ešte teraz, keď si na to spomeniem, mi srdce bije rovnako silno ako vtedy.“

,,Čo sa stalo potom?“

,,Myslíte, či k tomu došlo? Je mi ľúto, že vás musím sklamať pán Bodine, Newt bol vtedy veľmi zamilovaný do inej. Nehovoriac o tom, že mal pätnásť a ja som bola od neho o dva roky staršia, to sa v tedy nenosilo.

Potom, neskoro večer, keď stál pri okne a kochal sa nočným morom, som si uvedomila, že sa medzi nás postavilo priateľstvo, ktoré strážilo moje tajomstvo. Teda asi skôr už naše tajomstvo. Bola som pre neho dievča v núdzi, ktoré zachránil, ale stále potrebovalo pomocnú ruku. Preto mi to všetko rozprával, preto sa mi otvoril, aby mi ukázal aj iný, krajší svet, aby mi dal nádej. Bol to veľký gentleman.“

***

,,Začína byť chladno,“ poznamenal a zatvoril oblok.

V tom niekto zaklopal na dvere, ,,slečna Rose!“

Obaja sme sa veľmi strhli. Schmatla som ho za ruku a utekala s ním do ďalšej izby z ktorej sme vyšli von z kajuty. Nechcela som si ani predstavovať, čo by spravil Cale, keby zistil, že som tam bola s Newtom sama. Vydali sme sa dolu chodbou, no jeho poskok, Lovejoy, sa nikdy len tak ľahko nevzdával. Rázne sa za nami rozbehol, tak sme ešte pridali a stratili sa mu v útrobách Titanicu. Bože, to boli časy. To som ešte vládala bežať, nie ako teraz.

,,Kde to sme?“ spýtala som sa ho celá zadychčaná a on sa snažil tiež zorientovať. Napokon schmatol za ruku on mňa a viedol kamsi, kde to dobre poznal.

,,Niečo ti ukážem,“

Nachádzali sme sa niekde na najnižších poschodiach, kde nebolo ani živej duše. Otvoril dvere do obrovského skladu, zaplneného všelijakými debnami a vrecami s poštou. Za hromadou naukladaných harabúrd sa rozprestierali boxy pre kone. Pod dverami všetkých desiatich oddelení som napočítala desať párov konských kopýt.

,,Prvé pravidlo, nepozeraj sa im do očí a čakaj kým spravia oni prvý krok,“ prehlásil úplne vážne berúc do rúk kýbeľ s potravou.

,,Ja viem ako sa správať ku koňom“ zamračila som sa. Prišlo mi úplne absurdné, aby mi hovoril čo mám robiť. On sa však len pobavene usmial a siahol na kľučku jedného boxu.

,,Pozeraj sa do zeme!“ naliehal a tak som prevrátila oči a zaborila ich do podlahy.

Otvoril dvere a veľmi úctivo pozdravil zviera v nich. Pomohol mu vycúvať z boxu a mne sa v tú chvíľu upínal zrak ku kopytám v tvare orlích pazúrov.

,,Nezdvíhaj hlavu!“ varoval ma Newt. ,,Teraz sa pomaly pokloň.“

Ničomu som nerozumela, ale poslúchla som ho.

,,Keď sa ti ukloní aj on, môžeš sa na neho pozrieť, ale nerob prudké pohyby.“

Mala som pocit, že to trvá snáď večnosť až napokon Newt prehlásil: ,,Dobre, tu máš, daj mu fretku a uvidíš, že sa do teba definitívne zamiluje.“

Stálo predo mnou neuveriteľne majestátne zviera a ja som neverila vlastným očiam. Rozklepali sa mi nohy a nebola som schopná vydať hláska, také niečo predsa nemohlo byť skutočné.

,,Hipofrify sú veľmi hrdé tvory, ale akonáhle si získaš ich srdce, sú to lojálny priatelia.“

***

,,Chcete povedať, že ste sa plavili na Titanicu spolu s mýtickými bytosťami?“

,,Kľudne sa smejte páni, tiež som tomu nechcela veriť, a to som sa ich dotýkala vlastnými rukami.“

,,A to o nich akože nik nevedel?“

,,Nie, nikto. Nalodili ich tam v noci a pre istotu boli v záznamoch vedené ako kone.“

,,A ako sa potom dostali...“

,,Tak chcete, aby som vám to vyrozprávala alebo ma budete ďalej prerušovať?“

,,Pardon.“

***

Plavili sa do Ameriky za novým životom, rovnako ako ja. Newtova matka ich v Británií chovala vo veľkom a tieto kúpil niekto z Wisconsinu do svojho stáda. Vraj im museli vybaviť miesto úplne vpredu, pretože im býva počas plavby zle. Ale vtedy boli kľudné a nechali sa dokonca hladiť. Newt ich mal naozaj veľmi rád a mne bolo jasné, že to bude pre neho ťažké lúčenie.

Po chvíli začali byť však nepokojné. Mykali hlavami hore a dole a pazúrmi driapali do podlahy. V miestnosti sa začalo šíriť zvláštne napätie. Priznám sa, že aj mne sa naježili chlpy, bolo to naozaj veľmi podivné. Akoby vedeli čo sa stane. Na to ma jeden z nich zobákom klovol do ramena. Ešte stále tam mám jazvu. Nechcela som, aby išiel so mnou na ošetrovňu, hlavne keď som videla, že sa bojí ich tam nechať také rozrušené osamote, no aj tak sa rozhodol doprevadiťma. Láskavo ich pohladil, zašepkal im, že sa o chvíľu vráti, že sa nič nedeje, že to bude dobré… Nemohol to tušiť… Venoval im ešte jeden ustarostený pohľad a zavrel za nimi dvere.

Vtedy to prišlo. Vkročili sme na schodisko, keď sa loďou otriasol obrovský náraz. Ak by sme boli na súši, povedala by som, že to bolo niekoľko sekundové zemetrasenie tak silné, až nás hodilo o stenu. Popravde, vôbec som nerozumela čo sa deje. Bola som ako prikovaná k podlahe a všetko okolo sa triaslo a vydávalo ohlučujúco škrípajúci zvuk. Akonáhle to prestalo, pozbierali sme sa zo zeme a kým som sa z toho celého stihla oklepať, Newt sa už rozbehol naspäť do skladu. Snažil sa otvoriť dvere, teda obaja sme sa ich snažili otvoriť, ale boli ako prilepené. Búchali sme na ne, lomcovali nimi, ale ani sa nepohli. Z vnútra bolo počuť len nárek splašených hipogrifov, Ten zvuk bol príšerný, trhal mi srdce, no ešte horšie bolo to zúfalstvo rozlievajúce sa po oboch stranách tých dverí. U nás to bola beznádej z toho, že im nemôžeme pomôcť a v ich prípade…

Newt si však zachoval chladnú hlavu a vybral sa hore. Neviem presne čo mal v pláne, možno to vtedy ani on sám ešte nevedel. Mal len jediný cieľ zachrániť tie bezbranné tvory.

Myslela som, že keď vyjdeme na palubu, bude tam zmätok a že sa dozvieme čo sa to vlastne stalo, bolo to ale úplne inak. Všetci sa chovali, akoby sa nič nestalo, jedli a popíjali, bez známky rozrušenia alebo paniky. Vpredu na kapitánskom mostíku bol však nejaký nadmerný ruch. Niečo sa predsa len dialo.

,,Dvere do prvého skladu sú zamknuté, potrebujem sa tam dostať!“ vyhŕkol Newt na kapitána a ja som len nervózne pritakávala, aj keď bolo jeho správanie veľmi neslušné.

,,Chlapče, teraz nie je vhodná doba,“ rázne mu na to odpovedal a viac sa o nás nezaujímal.

V tom som zbadala pána Andrewsa. V rýchlosti som sa mu snažila vysvetliť situáciu so splašenými ,,koňmi“, no on ma hneď zastavil.

,,Rose, my sa potápame. Celá táto loď pôjde ku dnu,“ pozeral mi priamo do očí.

,,A čo tie kone?“

,,Úplne na spodnom podlaží je v pravoboku trhlina. Päť predných komôr je už zatopených, Rose. Síce sú vodotesné prepážky zatvorené a vodu prečerpávame, nebude to stačiť. Je mi ľúto, ale ak sú tam… tak už nie sú… Nastúpte do člnov, a to rýchlo, rozumiete? Pamätáte si čo som vám hovoril o člnoch?“

Dvetisícdvesto ľudí na palube a člny len pre sotva polovicu z nich. Obom nám bolo jasné ako sa to skončí.

Chcela som to vysvetliť aj Newtovi, pozrela som sa na neho, no jeho trápilo niečo iné. Mal smutný kamenný výraz tupo upretý do zeme. Chytila som ho za ruku a chcela aby si na chvíľu sadol na lavičku, no ani sa nepohol. Nebola som si istá, ale zdalo sa mi, že nad niečím premýšľa.

***

,,Naozaj si myslíte, že vám uveríme historku o hipogrifoch a potopenom Titaniku? To je snáď nejaký vtip?!“

,,Ja nehovorím, že sa potopil.“

,,Povedali ste, že je v lodi diera.“

,,Presne tak.“

,,Tak na toto nemám slov! Počúvate sa vôbec?!“

,,Mládenec, trochu by ste mali skrotiť svoj tón. To ja by som tu mala byť tá senilná, nie vy. Vy ste predsa našli tie podivne nevysvetliteľné tvory, zmrznuté na kosť, na dne Atlantiku. Všetko máte priamo pred očami a stále si nechcete pripustiť jednu vec...“

,,A to?“

,,Že čary sú skutočné.“

***

,,Idem do kuchyne,“ zamrmlal si popod nos.

,,Teraz chceš jesť?“ znepokojene som podotkla a napadlo mi, či sa náhodou nezbláznil.

,,Olivy,“ namietal.

Takže sa zbláznil. ,,Newt, nie je ti dobre, mali by sme zostať na palube.“

,,Potrebujem Subrety cikády.“

,,Dobre, neviem kto to je, ale môžem po ne niekoho poslať,“ navrhla som.

,,Je to poddruh vší, vyskytujú sa na nakladaných olivách,“ pokračoval. ,,Voľným okom ich nevidno. Čúrajú do nálevu, preto sú olivy také odporné.“

,,Ja ich mám rada… ale teraz už asi ani nie. Ó bože! Preto sa volajú cikády?“

Prikývol, ,,tiež budeme potrebovať gin, veľmi veľa ginu.“

,,Dobre, ale načo ti to teraz všetko bude?“

,,Potrebujeme, aby začali vydávať zvuk. Teda nie zvuk, je to vlastne taká nízka frekvencia, že ju ľudia nepočujú. A gin je pre subrety niečo ako štartér. Rozumieš? Ako keď ťa niekto pošteklí a ty sa začneš nekontrolovateľne smiať. Všetko, každý predmet okolo nás, kmitá určitou rýchlosťou a keď sa subrety rozosmejú, rozkmitajú sa na úroveň, niečo pod osem hertzov, čo je frekvencia zemského jadra.“

,,Aha… a to…“

,,... potrebujeme, aby sme prilákali Sargasgum Vulgaris. Vodné živočíchy, niečo ako obrie raje, prilepené na dne Sargasového mora. Vyzerajú ako obyčajné malé rybky, keď sa však kŕmia, roztiahnu sa na čo najväčšiu plochu, aby mohli poňať čo najviac zemského zvuku. Doslova sa prisajú k zemi. Ak ich dokážeme privolať, mohli by sa prilepiť na loď a zapchať dieru. Zvyšná voda by sa dala prečerpať.“

,,Martiny je z ginu. To znamená, že keď sa dá do neho oliva...“

,,...začnú sa diať divné veci.“

Tvárila som sa presne ako vy teraz, ale bol taký odhodlaný, že by ho nik nedokázal zastaviť. Navyše som ho nemohla v tej šialenosti nechať samého a tak sme z kuchyne ukradli tri štvorlitrové poháre s olivami a z baru päť fliaš ginu, ktoré sme len tak tak odniesli.

Nezdalo sa mi, že by nám to trvalo príliš dlho, no keď sme schodiskom zostúpili na druhé poschodie, chodba bola už po kolená zatopená. Pozreli sme sa na seba a ak aj niekde v hĺbke našich sŕdc bola nádej, že by sme tie hipogrify dokázali zachrániť, teraz bola už definitívne preč.

Museli sme to spraviť čo najhlbšie v lodi a nižšie sa už nedalo dostať. Z olív sme vyliali nálev, naliali do nich gin a dobre sme ich uzavreli. Poháre sme zakliesnili všetkým možným čo sme našli po ruke, aby sa nevyplavili a dúfali, že to bude fungovať. Vodu sme mali priam po krk a poviem vám, že bola taká ľadová, akoby do vás zabodávali tisíce nožov. A keďže sme tam už nič viac nezmohli, čo najrýchlejšie sme sa vrátili na palubu.

Bol tam hluk a zmätok. Pritom sa všetci cestujúci vyhrievali vo vnútri, pri hudbe lodného orchestra. Jedinú hudbu, ktorú som vtedy túžila počuť ja bola hudba zemského jadra, zvuk našej šance na záchranu. Upla som sa na to, aj keď je pravda, že mi to celé v hlave znelo úplne absurdne, no bola to jediná možnosť ako nemyslieť na to najhoršie.

Nezmyselne sme hľadeli do tmy, niekde medzi provu a hlboké mrazivé more, či nezahliadneme odpoveď na naše volanie.

,,Myslíš, že prídu?“ spýtala som sa ho.

,,Myslím, že by sme ich aj tak nezahliadli. Takže teraz sa asi rozlúčime, Rose. Ja musím ísť poslať sovu a ty by si mala pohľadať mamu a Cala.“

Mal pravdu, a tak sme sa objali a v okamihu, keď som ho pustila, som dala definitívne zbohom svojmu novému priateľovi v mojom živote. To bolo posledný raz čo som ho videla.

Našla som mamá, a tá bolo zhrozená ako vyzerám. Všetci stevardi obliekali ľuďom vesty a jej to stále nedochádzalo. Takže som s ňou veľmi pokojne, ako dáma, absolvovala cestu na ošetrovňu, aby mi zašili ranu. Keď sme sa vrátili naspäť do vestibulu, všetci sa pobúrene vyzliekali a rozchádzali do svojich kajút.

,,Ďakujeme, že ste vynikajúco spolupracovali pri evakuačnom cvičení, madam,“ prehlasovali stevardi zbierajúci záchranné vesty.

Chcela som sa rozbehnúť na palubu, či ho tam nenájdem alebo či nezahliadnem nejaké tie ,,raje“, ale hneď mi to zarazili. Odvliekli ma do kajuty a starostlivo zamkli. Kričala som, ale nepomáhalo to, len čo sa vo mne hromadilo viac a viac hnevu živeného nespravodlivosťou a nenávisťou. Nakoniec som to nepochopená a zúfalá vzdala. Presne takáto mala byť moja budúcnosť v Amerike.

O hodinu, možno o dve sa znovu rozbehli motory. O ďalších dvanásť hodín sme sa vylodili v New Yorku, našom cieľovom prístave, a o osemdesiat rokov na to ste našli v hlbinách oceánu podivné zvieratá, z polovice kone a z polovice orly, uviazané o vrecia s poštou.

Čo viem, Titanic na svojej prvej plavbe poštu nikdy nedoručil. Vyhlásili, že sa jednoducho stratila a za vzniknuté nepríjemnosti sa ospravedlnili. Neskôr sa začala šíriť klebeta o chýbajúcom gine v bare, ktorý sa vďaka nezmyselnému evakuačnému cvičeniu pripísal veliteľskému mostíku.

Hneď na to odišiel kapitán Smith nečakane do dôchodku, konštruktér Thomas Andrews si z tej noci nič nepamätal, no viem, že už nikdy viac nič nepostavil. Na Titanicu doplnili chýbajúce záchranné člny, a potom sa plavil ešte niekoľko rokov, kým ho počas krízy nepredali do šrotu.

***

,,Ja si to pamätám takto, a je len na vás ako si to všetko vyložíte.“

,,Takže, ako sa dostali do mora, boli predsa v tej prednej komore.“

,,Neviem ako to urobil, ale myslím, že ich tam pochoval. Zahynuli vo vode, tak ich chcel v nej nechať aj na večný odpočinok. Aspoň trochu slobodné.“

,,A Newt… akože sa to volal?“

,,Scamander.“

,,Viete, že Scamandre Le Rosé je víno?“

,,Haha. Áno, viem. Vlastním tú vinicu. Niečo som o ňom začula, no v našom svete po ňom neostalo ani chýru ani slychu.“

,,A v akom inom svete po ňom zostalo?“

,,Predsa v tom ich. To čo si myslíme o živote, o svete je len výsmech toho čo sa deje v tom ich. Verte mi, môj manžel bol Brit a tiež nosil vo vrecku prútik. To je ale iný príbeh, podstatné je, že sa nepotopiteľná loď nepotopila. Že jeden výnimočný mladík so skicárom plným fantastických zverov, zachránil mnohé ľudské životy.“

Hodnotenie poroty

cuca

Téma – 10

Zadanie – 10

Jazyk – 10

Celkový dojem – 10

SPOLU: 40

Tie vlhké oči po dočítaní poviedky ti zaistia naozaj mnoho bodov. Tí, čo ma poznajú vedia, že Titanic je mojím obľúbeným filmom. Že počet zhliadnutí filmu je už niekde nad 120 a že poznám každú jednu hlášku. A tak, len čo som sa začítala a zistila, že si niekto tento film naozaj vybral, úplne ma to potešilo. No samozrejme, nebola som si istá, ako to dopadne. Ale v tomto prípade, a naozaj sa ospravedlňujem, ak možno skrz ten film nie som úplne objektívna, to dopadlo bravúrne. Rozhodne najlepšia poviedka kola a mám pocit, že celkovo tvoja najlepšia. :) Tak prirodzené spojenie ich dvoch... krása! To, že si naozaj používala citácie z filmu nasvedčovalo tomu, že ho poznáš aj ty a myslím, že práve preto si sa s ním vedela tak krásne vyhrať. Skvelý nápad, perfektne postavená poviedka, skvelo spracované rozprávanie „o dianí na Titanicu“ prelínané s realitou, presne ako vo filme. :) To s tými olivami ma nesmierne pobavilo... to, ako mal rád zvieratá, ako o nich hovoril, ako ich opisoval - tak isto ako Kira, aj ty si podľa mňa perfektne zachovala jeho charakter. Paráda!!! Všetko to, čo si vymyslela na záchranu, tie rybky, proste všetko – bolo to fakt perfektné! Nemám ti čo vytknúť. Jediná vec teda, ktorá mi možno trošku prekážala, bola tá, že to nejako nezachránil čarami. Že proste nezalátal tú dieru pomocou prútika. Potom som si povedala, že mal len 15 a že asi nemohol, lebo nebol dospelý čarodejník a podobne, ale potom som si zase povedala, že by iste nik nenamietal, ak by čary použil na niečo takéto... Takže toto bola jediná drobnosť. Ale nakoľko ten popis spôsobu záchrany bol skvelý, tak ti to odpustím. Ďakujem za nesmierne krásnu poviedku s prekrásnym záverom. Naozaj úžasný nápad! :)

Marrko Riccoli

Téma – 8

Zadanie – 10

Jazyk – 10

Celkový dojem – 10

Mentor – 9

SPOLU: 47

Ako som ti už skôr napísal, že takto začnem svoje hodnotenie... Mám veľmi rád olivy. A predstava, že mi do nich nejaké potvory cikajú... :D

No a teraz oficiálne. Ďalší Scamander. A ďalší blockbuster. A ginom opité cikády, čúrajúce do nálevu s olivami. Okej, prečo nie.

Táto poviedka bola rozkošná. Newta si popísala očami Rose veľmi pekne a presne takto si ho predstavujem aj ja. Nápad vopchať hipogrifov do scény, ktorú si viacerí z nás spájajú s trochu, ehm, iným scenárom bol prekvapivý, ale vlastne dokonale popisujúci Newtov charakter. Takže za toto určite palec hore, pôvodne som to len zle pochopil. Páči sa mi, ako popisuješ detaily. Na pohľad pre dej úplne bezvýznamné detaily. A vlastne aj v skutočnosti. No v konečnom dôsledku pekne dopĺňajú mozaiku okolo hlavného diania. Tie hipogrify, preferujúce vyššie štandardy cestovania :D Trochu by ma zaujímalo, ako dopadla Rose. Či sa vydala za Cala, alebo ten klapol zubami na prázdno aj v alternatívnom konci. Keďže si mohla dovoliť kúpiť vinicu. Oceňujem voľbu :D Hoci, tam si vlastne spomínala, že sa vydala za čarodejníka, takže nič potom. Ďakujem za príjemné čítanie :)

Hláška poviedky: „Rose, my sa potápame. Celá táto loď pôjde ku dnu.“ ... „A čo tie kone?“

R.i.x

Krásne. Celú poviedku som sa cítil, že behám spolu s Rose a Jack-Newtom po palube a zachraňujeme Hipogrify. Oceňujem, že si si vybrala tak notoricky známy film a nebála si sa s ním experimentovať. Veľmi dobre si sa vžila do postavy Rose a pri odklone deja si zachovala všetky jej podstatné rysy. Trošku mi tam chýba tá epická scéna vpredu na lodi, kedy sa Rose chystá spáchať samovraždu. S ňou (scénou, nie samovraždou) by to bolo dokonalé :) Veľmi dobrý výkon v tomto kole.

[ » na začiatok « ]