Kapitola:
Pridaná: 31.1.2018, 22:39:01
Čítaná: 3594×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Tereza, doktor Pearce
Stručný dej: Študentka na výmennom pobyte v Anglicku a doktor histórie. Čudáci, ktorých od seba delia všetky rozdiely sveta, no predsa ich spája jedno - láska k histórii.

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Ak sa modlíš za moju lásku... 2 » Príde čas... 3 » Vo dne v noci ti budem dokazovať...

Po dlhšom čase tretia (a pôvodne plánovaná ako posledná) časť tejto krátkej série, napísaná ako neskorý vianočný darček pre Tyruu. O:)

***

Dni plynuli ako voda a ja som sa čoraz viac zmierovala so svojím návratom domov. Vďaka augustovému slniečku, čo ma každé ráno šteklilo na tvári, som sa vždy budila s omnoho menšou ťažobou na hrudi, s akou som noc predtým zaspávala. Nikdy by som si nebola pomyslela, že by mi Londýn mohol tak veľmi prirásť k srdcu, no v posledné dni som si začínala uvedomovať bolestivú skutočnosť, ako veľmi mi to všetko bude chýbať. Kráčala som po nekonečne dlhých londýnskych uliciach, takých nádherných, aké som v žiadnom inom meste nevidela, so širokým úsmevom na tvári, vychutnávajúc si jeho krásu plnými dúškami, a predsa so zármutkom v srdci, že s tým všetkým sa čoskoro lúčim. Bol to čudný pocit – akoby ste mali odísť z domova do cudziny, do ktorej sa vám veľmi nechcelo, nie ako by ste sa mali vrátiť z cudziny domov. Na jednej strane ma desilo a na druhej fascinovalo, že som Londýn potajmä nazývala svojím domovom. A čo Slovensko? Naozaj to ešte bol môj domov? Vedela som ešte vôbec po slovensky? A budem schopná oceniť krásu svojej krajiny po tom, čo som videla Anglicko?

Vrátim sa k spolužiakom, ku ktorým som si ani za štyri roky nenašla cestu. Vrátim sa k učiteľom, ktorí ma zbožňovali a videli vo mne potenciál. Vrátim sa k ľuďom, ktorí pre mňa niečo znamenali, ale ani dokopy pre mňa neznamenali to, čo pre mňa znamenal jeden jediný človek tu v Londýne.

Vrátim sa však domov. K rodičom, ktorí mi chýbali už od prvého dňa môjho tunajšieho pobytu. K rodičom, ktorých som nechala na letisku s úsmevom na tvárach, no so slzami v očiach. K rodičom, ktorí si vždy našli čas na skypeovanie.

Z dnešného večera som mala zmiešané pocity. Sľúbila som kolegom z univerzity, že dnes konečne prídem na party. Pozvania som už nespočetne veľakrát zrušila. Na niektorých z nich som už bola a nedopadlo to najhoršie – väčšinou som si tam našla skupinku rovnako utiahnutých erazmákov, ako som bola ja.

Kým som sa obliekala do čiernych koktejlových šiat a dávala si z vlasov dolu natáčky, neubránila som sa množstvu povzdychov. Nahovárala som si, že to bude fajn – rozlúčim sa s ľuďmi, po ktorých boku som strávila takmer celý rok. Nerobila som si už tak dlho očnú linku, že keď som si priložila hrot pera k viečku a chcela ho opatrne potiahnuť po oku, bolestivo som sa pichla priamo do oka. Kým sa mi podarilo vyčarovať ako-takú linku, minimálne štyrikrát som sa počmárala. Keď som si napokon naniesla na mihalnice riasenku, moje oči mi odrazu prišli až neobvykle veľké.

Totálne retro, behalo mi neustále hlavou, lakujúc si nechty červeným lakom. S dlhými a veľkými strapatými kučerami som už nerobila nič, len som ich nenápadnou sponkou z jednej strany zopla, aby mi nezavadzali. Napokon som si na uši pripla drobné ligotavé náušnice a na pery naniesla sýtočervený rúž. Bola som so svojím odrazom celkom spokojná. Aspoň sem-tam budem za kočku, mimovoľne som sa uškrnula.

Zdola sa ozvali melancholické tóny pesničky Mad World. Pani O'neillová mala opäť svoju BBC chvíľku. Uvedomila som si, že aj ona mi bude chýbať. Rovnako ako jej malý domček, strmé schody, po ktorých som sa vždy musela štverať do svojej izby a ktoré vždy tak príjemno-nepríjemne vŕzgali, a dokonca aj tá nekonečná zima v kúpeľni, na ktorú som si síce po toľkom čase už zvykla, no ešte vždy som mala v pamäti, ako som sa prvý mesiac svojho tunajšieho pobytu nemohla vyliečiť z nádchy a každú noc som sa triasla pod perinou, neschopná zvyknúť si na štandardnú zimu v britských domácnostiach.

Dočerta, fakt mi to tu bude chýbať.

Metrom, ktoré som poznala ako vlastnú dlaň, som sa vyviezla na Aldwych, odtiaľ som v nepohodlných lodičkách prehopkala cez zapchatú – ach, tie londýnske zápchy! Kedy mi ich ktorá bratislavská zápcha vynahradí? – cestu na druhú stranu a naskočila do busu, smer Wood Green.

V Tottenhame som bola už niekoľkokrát, keď mi dve spolužiačky, Florentina z Rumunska a Halil z Turecka, ukazovali, kde bývajú, i tak som však po vystúpení z busu blúdila a zmätene civela do mobilu, kde som mala napísanú adresu. Musela som vyzerať ako trápny turista. Presne ako v prvý týždeň svojho pobytu tu, kedy som po meste dokonca behala s taškami s potlačou Union Jack. Doteraz sa za to hanbím.

Dom som nakoniec našla a nie celkom povoľky som vošla dnu. Party bola v plnom prúde. Mala som chuť otočiť sa a zmiznúť, kým si ma niekto všimne, no už čoskoro ma ktosi objal okolo pliec a strčil mi pod nos pohárik s dačím, čo páchlo ako whisky.

„Tereza! Konečne!“

Bol to Talian Adriano, dvojmetrový fešák s tými najčiernejšími očami, aké som kedy videla. Zaviedol ma hlbšie do domu, a keď vysvitlo, že v malej obývačke bolo natlačených asi štyridsať ľudí, ktorí už boli značne podgurážení, fakticky som mala chuť zdrhnúť. Hľadala som Florentinu a Halil, no výhľad mi zastrela Enrica, Adrianova sestra.

„Vitaj, vitaj! Už sme sa ťa nevedeli dočkať!“ zvolala, no už o dve sekundy na to sa začala venovať niekomu inému, tak som tam chvíľu len tak stála, prešľapovala z nohy na nohu a cítila sa mega trápne.

„Čau,“ pristúpil ku mne vysoký chalan. Na to, aké mal tmavé vlasy, bol až neobvykle bledý. Upír, pomyslela som si. „Pamätáš si ma? Mali sme spolu zopár prednášok.“

Prižmúrila som oči. Matne som si jeho tvár vybavovala, no ťažko sa mi premýšľalo. Myseľ mi zatieňoval cigaretový dym, ktorý sa všade vznášal. Zakašľala som. „Uhm. Pamätám.“

„Ja som Arsenij.“

„Ozaj, ten Rus!“ zvolala som skôr, než som sa stihla spamätať. Previnilo som naňho pozrela. Spolužiaci si zvykli robiť srandu z jeho ruskej angličtiny. Mne však prišiel celkom milý.

„Áno, ten Rus,“ pousmial sa. „A ty si...?“

„Teraza. Tá Slovenka.“

Zasmial sa. „Nazdravie, tá Slovenka.“

Pripili sme si. Naozaj to bola whisky. Zatvárila som sa tak kyslo, až sa Arsenij zasmial. „Ty asi veľa nepiješ, čo?“

„Ani nie.“

„Ja tiež nie. Vyzeráš, že sa nudíš.“

„Nechodím veľmi na party. Radšej si čítam,“ uškrnula som sa.

„Ja tiež. My sme spolu chodili na literatúru, pamätáš?“

„Hej, mal si príspevok o Whitmanovej Song of Myself,“ odrazu sa mi vyjasnilo.

„Ty si to pamätáš!“ čudoval sa.

„Jasné, že pamätám. Bol to veľmi dobrý príspevok. So zápalom si hovoril o tom, že zmysel života je už len to, že sme sa narodili. That the powerful play goes on, and you may contribute a verse,“ usmiala som sa.

„Presne tak. Ty si zas mala Annabel Lee, však?“

„Veru. Ale to už také pozitívne nebolo.“

„Tam veľmi nemáš čo pozitívne hovoriť. Páčil sa mi pojem, aký si použila... čo to, dočerta, bolo?“

„Obssesion?“ skúsila som.

„Presne to. Vieš si predstaviť, že by si niekoho ľúbila tak strašne, že by si si líhala k jeho mŕtvole?“

„Hm.“ Odpila som si hlboký dúšok. Fakt sa mi nechcelo baviť o láske. „Poďme sa radšej rozprávať o tom Whitmanovi.“

S Arsenijom ubiehal čas veľmi rýchlo. Nevnímala som ožratých ľudí, čo sa okolo nás tackali, nevnímala som vôbec fakt, že som na party. Skrátka som bola zabratá do hlbokého rozhovoru o literatúre s týpkom, ktorý zrejme čítal rovnako rád ako ja. Bol sympatický. Vášnivo hovoril o Whitmanovi, Emersonovi a Fullerovej. Bol milovníkom americkej literatúry a dokázal sa na ňu pozerať z uhlov, z ktorých som ju ja nikdy nevnímala. Jediné, čo mi po čase začalo zatieňovať zmýšľanie, bol alkohol, ktorý som stále popíjala ako takú malinovku. Akonáhle som v pohári nič nemala, Arsenij mi doniesol ďalší pohárik a pokračoval vo filozofovaní.

„A čo hovoríš na Bartlebeyho? Myslíš, že autor odkazoval na nejakú vtedy ešte neznámu psychickú poruchu? Alebo z čoho podľa teba pramenil fakt, že komunikácia medzi ním a právnikom vždy stroskotala?“

„Hmmmm...“ snažila som sa premýšľať, ale po štvrtom poháriku som sa už ledva držala na nohách.

„Je ti zle?“ sklonil sa ku mne Arsenij.

„Trochu,“ priznala som.

„Asi si vypila priveľa. Prepáč, len som rozprával a rozprával... Poď, ideme na vzduch.“

Vyviedol ma na nejakú terasu alebo čo to bolo – bola som opitá, pamätám si len to, že mi odrazu do pľúc udrel chladný vzduch – a ako gentleman mi cez plecia prehodil svoje sako.

„Ďakujem.“

Už som sa cítila o čosi lepšie, opierala som sa o Arsenijho, pretože ešte vždy sa mi točila hlava, no čerstvý vduch mi prospel.

„Vieš o tom, že si krásna?“

Zmohla som sa na úsmev a pomyslela si, prečo mi to nikdy nepovedal doktor Pearce. Vyznal mi lásku, no v podstate mi nikdy nepovedal, že by som sa mu páčila. Nikdy sa ku mne nesprával takto otvorene a bezprostredne. Nikdy mi priamo nelichotil. Vždy bol zahalený rúškom tajomstva, a napriek tomu – alebo možno práve preto – sa mi tak páčil. Ale, panebože, prečo? Mohol by mi byť otec, bol divný, divný a ešte raz divný, a ja som sa i tak stále nevedela od neho odpútať. Prečo som sa nepozerala na svojich rovesníkov? Napríklad na takých, ako bol Arsenij?

Vtedy mi čosi napadlo. Neviem, či to bol výplod opitého mozgu, ale odrazu som schytila mobil a písala som sa Pearceovo číslo: Dobrá party. Lepšia ako sedenie nad Annou a Henrym. Aj vy by ste sa mohli odviazať. :* Chichotajúc sa som mu správu odoslala.

„Komu píšeš?“

„Takému jednému...“ Mávla som rukou, akože to nestojí za reč, no v tom mi zapípal mobil s jeho odpoveďou. Stálo tam jediné: Kde ste?

Spokojne som sa usmiala. Žiarli? Páčilo sa mi to. Milujem Tottenham. Prídete sa zabaviť? Počkám vás na balkóne, ak chcete. Ako dobrý strážny anjel.

„Komu to stále vypisuješ? Nevyzeráš ako dievča, čo by fičalo na týchto technológiách,“ ozval sa Arsenij.

„Ani nefičím. Prepáč, už sa ti venujem,“ usmiala som sa naňho, no prečítala som si ešte Pearceovu odpoveď: Nepite už.

A vtedy mi zavolal. Pozerala som na displej, no nezdvihla som. Otočila som sa k Arsenijovi. „Nevšímaj si to.“

„Je ťažké si to nevšímať,“ mračil sa. „Otravuje ťa príliš?“

„Dosť,“ prikývla som nešťastne a snažila sa zaostriť na Rusovu tmavú postavu. Bola som však príliš opitá.

„Nečudujem sa. Si veľmi pekná. Musíš mať veľa nápadníkov.“

Zachichotala som sa.

„Nie je ti už zima? Poď, pôjdeme dnu.“

Nechala som sa ním viesť späť do domu, no prekvapilo ma, keď mi do uší neudrel hluk, čo zvnútra vychádzal, ale prakticky ešte väčšie ticho, ako bolo navonku. Azda som bola taká pripitá, že mi už odchádzal nielen rozum, ale i sluch?

„Poď, sadni si.“

Odrazu som sedela na čomsi mäkkom. Jednou časťou mozgu som vnímala to, že mobil v kabelke mi ešte vždy vibruje a druhou časťou som sa sústredila na to, že odrazu už nielen sedím, ale dokonca ležím. Zachichotala som sa – spadla som? Na ruke som ucítila studené prsty. Striasla som sa, no páčilo sa mi to. Mala som rada studené veci. Do nosa mi udrela príjemná vôňa vody po holení. Otvorila som oči a uzrela som nad sebou rozmazanú Arsenijovu tvár. Prekvapilo ma, ako bol blízko.

„Mäkké...“ začula som vlastný hlas.

„Čože?“

„Mäkké... Ležím na niečom príjemne mäkkom.“ Zas som sa zachichotala.

„Pre teba len to najlepšie,“ zašepkal Arsenij a prstami mi prešiel po celej ruke. Príjemne to šteklilo. Keď som však ucítila jednu jeho ruku na mojom boku a druhú na krku, zamračila som sa. „Čo to...“

„Pšššššt,“ šepkal. Na krku ma šteklil jeho dych. Ucítila som jeho kolená pri svojich bokoch.

„Počkaj... Ar...“ Nevedela som si ani vybaviť jeho meno. Bola som opitá, no moje telo mi jasne vravelo, že toto sa mu nepáči. „Počkaj...“

„Pšššššt, Tereza, pšššššt...“ Perami sa mi prisal na krk. Naozaj ako upír, celkom nepochopiteľne mi v tej chvíli napadlo a aj by som sa bola zasmiala, keby mi rukou nebol zášmatral pod šatami rovno k nohavičkám.

„Hej!“ zvolala som a chcela ho od seba odtisnúť a vysvetliť mu, že toto sa mi naozaj nepáči, no on ma len surovo sotil znovu na posteľ. Pomaly som zažmurkala. Môjmu prispatému mozgu nedochádzalo, ako sa taký milý chalan odrazu začal správať odporne. „Čo to robíš?“

„Buď ticho a užívaj si to,“ zasyčal. Po šarme a galatnosti ani stopy. Z očí mu sršal smäd. „Bude sa ti to páčiť, neboj sa.“

„Čo to... Nechaj ma... Prestaň!“ zvolala som, on mi však chytil obe ruky do jednej dlane a bolestivo mi ich skrútil nad hlavou, takže som sa nemohla brániť. Kolenami mi stlačil driek, takže ani metanie nohami nepomohlo. Dýchala som prudko. Nevedela som, čo mám robiť. Nevedela som jasne premýšľať. Neuvedomovala som si, čo sa deje. Vnímala som len to, ako bolestivo mi jednou rukou zviera tie moje, ako drsne a nenásytne ma bozkáva po krku a ako sa mi druhou rukou snaží vyzlieť, teda strhnúť, nohavičky.

Zakričala som tak veľmi, ako som len vládala: „P-pomoc!“ Malo to však význam? Všetci sa dolu bavili, hudba hučala na plné pecky, všetci boli opití... A čo môj mobil? Kde ho mám?

Arsenij mi bolestivo z ramena strhol ramienko šiat a to isté chcel spraviť aj s druhým, no v tom sa všetko zomlelo akosi prirýchlo. Jeho ťažké telo odo mňa odrazu odletelo kamsi preč. Ocitol sa na zemi, no hneď na to sa vystrel a tackavo sa postavil. Zaútočil na muža, čo odrazu oproti nemu stál. Prižmúrila som oči a zaostrila som – bol to doktor Pearce. Šikovne sa vyhol Rusovmu úderu a sám mu uštedril poriadne zaucho, až Arsenijovi uletala hlava nabok a spustila sa mu krv. Doktor Pearce bol ako vo vytržení. Nevnímal, že Arsnenji sa krčí a bolestivo si drží rozbitý nos, a udrel ho znovu. A znovu. Keď chcel zasiahnuť znovu, tak rýchlo, ako mi to môj stav dovolil, som vyskočila na nohy a chytila ho za ruku.

„Už dosť,“ šepkala som. „Už stačí.“

„Tiež to chcela!“ zvolal Arsenij rozzúrene. Kde bol ten milý, galantný muž?

„Áno, to vidím!“ odsekol mu Pearce, zatínajúc ruky v päsť. Zdalo sa, že ho chce udrieť znovu, a preto som ho neprestávala držať. „Volám políciu.“

„Nie!“ zakričala som ja i Arsenij naraz. Pearce na mňa pozrel: „Prosím?“

„Je opitý.“

„Nie tak, aby nevedel, čo robí.“

„Nič mi nespravil.“

„Pretože som prišiel,“ zasyčal.

„Nikdy by som jej neublížil!“ zvolal Arsenij.

„Áno, videl som, ako by ste jej nikdy neublížili!“ odsekol mu Pearce a znovu sa zahnal, no ja som sa postavila priamo pred neho a snažila som sa naňho zaostriť čo najjasnejším pohľadom. „Poďme preč. Prosím.“

Črty na tvári mu zjemneli. „Pôjdeme. Ale najprv to s ním vyriešim.“

„Policajti nič nezmôžu. Nič mi nespravil a nebude ich zaujímať, že len preto, že ste mu v tom zabránili. A navyše, je opitý.“ Bola som na seba hrdá, že v tej chvíli – vo chvíli, kedy som v sebe mala asi liter alkoholu a práve som sa takmer stala obeťou znásilnenia – dokážem hovoriť racionálne.

Nakoniec však Pearce len stisol pery, obišiel ma a schytil Arsenijho za golier košele. „Ešte raz sa jej dotkneš,“ zasipel potichu, no i tak som to počula, „a prisahám, že do basy nepôjdeš ty, ale ja. Za vraždu.“

Prebehol mi mráz po chrbte a chcela som odtiaľ čo najskôr vypadnúť. Bolo mi príšerne zle Zakrútila sa mi hlava a podlomili sa mi kolená, no mocné, a predsa jemné ruky doktora Pearcea ma zachytili. Priložil mi dlaň k tvári. „Ako sa cítite?“ Po hneve v jeho hlase ani stopy.

„Unavene.“ Na holé ramená mi prehodil svoje sako. Stiahol mi sukňu, ktorú som mala vyhrnutú až po stehná. Zapýrila som sa. Akonáhle sme vykročili, opäť na mňa doľahli dozvuky alkoholu a začala som sa tackať. Ani neviem, ako sa to stalo, no doktor Pearce ma odrazu vzal na ruky ako malé dieťa.

Posledné, čo si pamätám, boli moje slová: „Pani O'neillová ma takto nemôže vidieť.“

***

Zobudila som sa v mäkkých voňavých perinách. Prv, než som otvorila oči, zamračila som sa – toto nebola moja posteľ v dome pani O'neillovej. Rozlepila som viečka a hneď ich znovu zavrela, pretože beloba steny nado mnou ma priam oslepila. V hlave mi silno trešťalo. Striasla som sa od zimy, tak som si periny pritiahla tuhšie k telu.

Všade bolo neobvyklé ticho. Žiaden tikot hodín, na ktorý som bola zvyknutá v dome pani O'neillovej. Žiadna premávka. Nič z toho, čo som považovala za typicky londýnske.

Izba, v ktorej som ležala, bola maličká, a vlastne okrem veľkej postele a malej skrinky s knižkami tu nič iné nebolo. Strop bol žiarivo biely, no steny zdobili svetlozelené tapety s tmavými obrysmi kvetov. Vyzeralo to vcelku staromódne.

Zamračila som sa a posadila som sa. Mala som neobvykle stuhnutý chrbát. Zabolel ma krk a zaštípala koža na dekolte. Pozrela som dolu a chvíľu nechápavo civela na čierne šaty, čo som mala na sebe.

Trvalo mi niekoľko sekúnd, kým mi svitlo a ja som si pospomínala na všetky udalosti zo včera – síce veľmi matne, ale predsa. Vložila som si tvár do dlaní v snahe koncentrovať sa i napriek príšernému trešteniu v hlave. Spomenula som si na Arsenijho, na jeho násilné bozky a drsnosť, s akou ma držal. Striasla som sa. Potom som si spomenula na doktora Pearcea. Vystrela som sa. Čo sa však stalo potom?

Opatrne som sa postavila na stuhnuté nohy a podišla som k dverám, ktoré boli na túto svetlú miestnosť až príliš tmavé. Vyšla som von na úzku chodbu až na jej koniec. Ocitla som sa v niečom, čo som mohla nazvať jedálňou. Nuž a na jednej z troch stoličiek nesedel nikto iný ako pán Pearce, civiac von oknom na slnkom zaliatu tichú cestu.

„Dobré ráno,“ pozdravil ma so svojím typicky vážnym výrazom.

„Dobré,“ odvetila som a odrazu som sa pred ním príšerne hanbila. Čo bolo nejaké vyznanie lásky oproti tomu, v akej trápnej a ponižujúcej situácii ma videl včera!

„Ako sa cítite?“ spýtal sa v rovnakom čase, ako som sa ja spýtala: „Čo tu robím?“

Vymenili sme si pohľad, no napokon odpovedal prvý: „Nechceli ste, aby vás vaša domáca videla spoločensky unavenú... Tak som vás vzal ku mne. Dúfam, že sa nehneváte. Ani som sa vás nedotkol,“ dodal okmažite, akoby som ho upodozrievala.

Začervenala som sa. „Ďakujem.“

Krátko prikývol a ukázal na čajovú kanvicu na stole. „Čierny.“

„Ďakujem,“ povedala som, no nenaliala som si. Sadla som si oproti nemu a bez toho, aby som naňho pozrela, som povedala: „Zachránili ste ma. Včera.“

„To by spravil každý.“

„To je predsa jedno. Hovorím o vás. Ďakujem... naozaj. Neviem, čo by sa... neviem, čo by sa stalo, keby ste neboli prišli...“

Prudko sa nadýchol. „Keby ste mi v tom neboli zabránili, roztrhal by som ho v zuboch.“

„Ja viem.“ Zavrela som oči. Odrazu mi z toho celého prišlo zle. „Asi by som mala ísť. Pani O'neillová sa o mňa bude báť.“ Postavila som sa, načo vyskočil na nohy i on.

„Neviem, ako mám zapezpečiť, aby sa vám nikdy nič podobné už nestalo,“ povedal.

„Nuž, to asi nezabezpečíte,“ podotkla som, no keď som videla, ako seriózne sa tvári, odpustila som si dodatok: „Určite nie, keď budem asi tak tisíc kilometrov od vás.“

Vyprevadil ma až von. Celkom prekvapene som si uvedomila, že sa nachádzame v Tottenhame.

„Vy ste z Tottenhamu?“ spýtala som sa.

„Vyzerá to tak.“

„Preto ste prišli tak rýchlo...“

Nastalo ticho. Trápne ticho. Stáli sme na verande a hľadeli na slnkom zaliaty Tottenham.

„Hodím vás do mesta,“ ozval sa.

On má auto? „Vďaka, pôjdem metrom.“

„Bol by som pokojnejší, keby som vás odviezol.“

Nenamietala som. Nebránila som sa pár minútam navyše v jeho prítomnosti, nech boli akokoľvek trápne a rozpačité. Keď napokon odstavil auto na Regent Street len pár blokov od domu, v ktorom som bývala, obaja sme chvíľu ostali sedieť, nič nevraviac.

„Ja...“ ozvala som sa nakoniec, pričom som ani netušila, čo chcem povedať. „Ďakujem.“

Krátko prikývol. „Spravil by som to znovu a znovu.“

„O päť dní odlietam,“ povedala som rýchlo, akoby som si tie slová ani nechcela pripustiť. „Možno by sme sa predtým ešte mohli... hm...“ Hľadala som správne slovo. „Rozlúčiť?“

„Rozlúčiť,“ zopakoval potichu, hľadiac cez predné sklo von na rušnú ulicu. „Pomenujte to inak.“

„Ah. Ja neviem... Stretnúť sa?“

„To je lepšie. Tak sa teda stretnime.“

***

Stretli sme sa. Najprv sme mali ísť do mesta, na kávu, na írske pivo, na zrmzlinu, na čokoľvek, ale dve hodiny pred dohodnutým stretnutím som si to rozmyslela a rozhodla sa, že prídem k nemu. Nemala som chuť na ľudí. V srdci sa mi rozliehala neobvyklá melanchólia. Chcela som byť len s ním.

Až keď som vstúpila do jeho domu a z pliec si zhodila čierny blejzer, uvedomila som si, akú tam má zimu, omnoho väčšiu zimu, akú mala doma pani O'neillová.

„Kde máte pani domácu?“ pokúsila som sa zavtipkovať, no bol to zrejme dosť zlý vtip, pretože doktor Pearce sa zamračil.

„Nech sa páči, poďte ďalej.“

Mal malý dom. Chodba bola malá a úzka, zmestil sa do nej akurát tak vešiak na kabáty. Kuchyňu a obývačku mal v jednom, nuž a typické anglické strmé točité schodisko viedlo do spálne, kúpeľne a hosťovskej izby. Všetky izby boli extra malé, no až prekvapivo čisté.

Doktor Pearce ma zaviedol do kuchyňo-obývačky. Rozpačito som civela raz na malý červený gauč, raz na stoličky okolo jedálenského stola.

„Sadnite si, kam len chcete,“ vyzval ma, a tak som klesla na gauč.

Celé mi to prišlo divné. Obaja sme boli mĺkvi a pomaly nič sme nevraveli, a pritom som vedela, že by sme obaja toho chceli povedať tak veľa. Bolo to čudné, no utešovala som sa, že máme pred sebou celú noc. Môžeme si všetko vyrozprávať, poplakať si, rozlúčiť sa... Toto bola posledná šanca celé to uzavrieť, dať za touto veľkou kapitolou môjho príbehu bodku a vrhnúť sa do ďalšej. I keď sa mi do nej nechcelo.

Ani jeden z nás sa nemal do reči, a tak nám doktor Pearce nalial červené víno. Štrngli sme si, pričom sa mi zahľadel do očí o kúsok dlhšie, než sa patrí.

„Na vás,“ povedal.

„Na vás,“ odvetila som ja.

„Nemyslite si, že vás chcem opiť,“ vravel, na čo som sa zasmiala, on však ostával vážny. Zrejme to nemyslel ako vtip. „Budem vás krotiť.“

„Hovoríte, akoby som bola nejaký ožran,“ podotkla som, odpijúc si z vína. Vedela som, že keď si vypijem aspoň deci, rozviaže sa mi jazyk a naberiem odvahu. „Ešte nikdy sme spolu nepili,“ poznamenala som.

„Nepijem.“

„Ani ja.“

„Len vo výnimočných situáciách.“

„Ja tiež.“

Chvíľu sme mlčky popíjali víno, a keď som vypila svoj pohár do dna, postavila som sa a podišla som ku gramafónu, čo mi znenazdajky padol do očí. „Funguje?“ spýtala som sa.

„Mal by.“

Zapla som ho. Maličkou izbou sa rozľahli tiché tóny pesničky Skinny Love od Bona Ivera. Pozrela som na doktora Pearcea, ktorý ešte vždy sedel a sledoval ma.

„Už mi nenalejete?“ nadvihla som obočie.

„Mali by ste spomaliť.“

„S čím?“

„S vínom. Asi neznesiete veľa.“

„No dovoľte.“ Tvárila som sa urazene. „Sama si nalievať nebudem.“

„Nalejem vám. O chvíľu.“

Vzdychla som si. „Musíme sa porozprávať.“

„To musíme.“

„Ale bez vína sa na veľa nezmôžem. Som zbabelá.“

Chvíľu bolo ticho. „Dobre, ale len trochu,“ povedal nakoniec a nalial mi víno do polovice pohára.

Ostala som stáť. „Čo s nami?“ začala som, keď som si odpila. Začala som sa cítiť odvážnejšie.

„Aké sú možnosti?“ odpovedal protiotázkou, znelo to však skôr ako rečnícka otázka.

„Odídem a zabudnem, že som tu vôbec niekedy bola,“ mykla som plecami, „alebo odídem a sem-tam si spomeniem na svoj pobyt.“ Nemyslela som to vážne. Vedela som, že nikdy nezabudnem.

Jeho odpoveďou bol smutný úsmev. Pozrel sa do svojho pohára a prv, než si odpil, doňho uprene hľadel, akoby mu mohol dať odpoveď.

„Aj vy by ste mali zabudnúť,“ preglgla som, povzdbudená faktom, že na mňa nepozerá. Cítila som sa odvážnejšie. „Bolo to pekné, bolo to fajn, ale... musí to skončiť. Musíte zabudnúť.“

„Ale ja nechcem zabudnúť,“ povedal potichu. „Aj keby to malo bolieť najviac na svete, nechcel by som zabudnúť. Nikdy nechcem zabudnúť, že...“ Konečne odtrhol oči od pohára a pozrel na mňa: „... že som stretol ženu, ako ste vy.“

Zažmurkala som. Nezniesla som jeho pohľad. Strašne to bolelo. Celá táto situácia, celý tento rozhovor, celý tento život. Nikdy som sa necítila takto strašne.

Doktor Pearce sa postavil. „Aj keby to malo znamenať, že ostanem navždy sám, pretože všetky ženy budem podvedome porovnávať s vami. Nezáleží mi na tom. Pokojne ma pri živote môže držať spomienka na vás a skutočnosť, že niekde vo svete existuje niekto ako vy. Neviete si predstaviť...“ Podišiel až celkom ku mne a položil mi dlaň na líce. Zatajila som dych a srdce mi na chvíľu zastalo. Neverila som, že toto so mnou môže robiť prítomnosť jedného človeka. „Tereza... je absolútne nemožné sa do vás nezaľúbiť. Nech sa tomu akokoľvek bránim a nech v tom vidím akokoľvek veľkú absurdnosť, ste príliš okúzľujúca na to, aby som pri vás ostával chladný.“

Prehltla som vzlyky, čo sa mi drali z hrdla. Zdvihla som ruku a končekmi prstov sa dotkla jeho dlane na mojom líci. „Prečo mi to hovoríte...“

„Pretože to je pravda.“

„Vidíte ma príliš dokonalo.“

„Ale nie. Naučil som sa však milovať veci, ktoré ma predtým na vás iritovali. Ste neskutočne očarujúca.“

Po líci mi stiekla slza. Palcom mi ju jemne zotrel. Pozrela som mu do tmavých očí a odrazu som sa rozhodla – buď teraz, alebo nikdy. Nadýchla som sa, natiahla sa na špičky, hoci som mala lodičky, a pobozkala som ho. Nebránil sa, práve naopak – okamžite mi chytil celú tvár do dlaní a prehĺbil náš bozk. Nechala som sa ním viesť. Bozkával ma pomaly a pozorne, a predsa hlboko a nástojčivo. Šalela som z neho. Pritiahla som ho k sebe bližšie a o chvíľu sme sa, ani neviem ako, ocitli na gauči. Skopla som si z nôh lodičky a ľahla si na chrbát, pričom ma neprestával bozkávať. Jeho dotyky ma pálili na rukách, ramenách, krku, tvári. Zaklonila som hlavu a dovolila mu, aby ma bozkával na krku. Z hrdla sa mi vydral tichý vzdych. Jeho bozky ma šteklili, a predsa sa mi neskutočne páčili a presviedčali ma, že chcem viac, že chcem viac od neho a že chcem aj ja jemu dať viac. Položila som mu ruky na chrbát a tlačila ho k sebe bližšie a bližšie, až mi to vyrazilo dych, no nedbala som.

Nikdy som sa takto necítila. Zaľúbila som sa do mnohých mužov, no ešte žiadnemu z nich som nedovolila, aby sa ma takto dotýkal a aby ma takto bozkával. Páčili sa mi mnohí, no žiadneho z nich som neľúbila. Priťahovali ma mnohí, no po žiadnom z nich som v skutočnosti netúžila. Ani duševne, ani telesne.

Kým mi obsypával krk bozkami, rukami som siahla pod jeho tričko, ucítiac na prstoch jeho horúcu pokožku. Dotykom som preskúmala celú jeho hruď, na čo sa prudko nadýchol. Odrazu som na boku ucítila jeho ruku. Myslela som, že to už dlhšie nevydržím. Príšerne som po ňom túžila.

Rozkročila som nohy, aby som ho mala pri sebe čo najbližšie, i keď sme obaja boli oblečení. Keď som v jeho nohaviciach ucítila tlak, siahla som na svoje tričko, vytiahla ho zo sukne a snažila sa pretiahnuť si ho cez hlavu, odrazu ma však zastavili jeho ruky. Jemne mi vymanil prsty z trička a položil mi ruky na gauč, pričom mi ich neprestával zvierať.

Šokovane som naňho hľadela. Skláňal sa tesne nado mnou a oči mal rozšírené od vzrušenia.

„Zašli sme priďaleko,“ zašepkal.

„Čože?“ Ako to mohol pokaziť?!

„Toto som neplánoval.“

„Ani ja nie, ale...“

„Pili ste.“

„Ja nie som opitá!“ zvolala som rozhorčene.

„To nevravím. Ale nie ste ani triezva.“

„A? Triezva, netriezva, viem, čo chcem. A viem, že chcem... že chcem vás.“

Chvíľu na mňa hľadel, akoby zvažoval svoje možnosti. Odrazu mi prišiel taký krásny. „Nie,“ povedal napokon a zatváril sa neoblomne.

„Nechcete ma,“ skonštatovala som. Cítila som sa extrémne trápne.

„Tereza... vôbec nejde o to. Nie ste triezva. Nechcem spraviť niečo, čo budete ľutovať.“

„Nebudem to ľutovať,“ povedala som dôrazne. „Pozrite... nikdy som so žiadnym mužom nespala, pretože som to tak necítila. Ale vy... ah, bože.“ Odvrátila som sa. Neviem či to bolo vínom, alebo hanbou, ale odrazu mi do tváre stúpla červeň. Musela som byť červená ako paprika.

„Tereza...“ šepkal, no ja som sa vymanila z jeho zovretia. Napravila som si tričko i sukňu a hľadela som všade, len nie naňho. „Neviete si predstaviť, čo pre mňa znamená to, čo hovoríte,“ šepkal. „Ale ja nemôžem... Tereza,“ vzal mi ruku do dlaní, a ja som nemala sily sa mu vytrhnúť, „nerozumiete, že vás príliš ľúbim na to, aby som vám ublížil? I keď vám to tak nepríde, ja nemám to svedomie vyspať sa s vami, keď nie ste úplne triezva.“

„Ale ja som triezva!“ odsekla som, no vtedy som sa zarazila. Vážne práve vyslovil, že ma ľúbi?! Bezmyšlienkovite som siahla po pohári nedopitého vína a do dna som ho vypila. Bolo mi jedno, že vyzerám ako alkoholička.

„Hneváte sa?“ spýtal sa odrazu.

„Ja? Panebože, prečo by som sa hnevala?“ Vložila som si tvár do dlaní. Cítila som, ako mi víno stúpa do hlavy. „Kristepane, veď ja sa stanem alkoholičkou.“

Položil mi ruku na chrbát. Mimovoľne som sa mykla, a on sa okamžite stiahol.

„Nikdy som nemyslela, že tieto slová niekomu poviem v takejto situácii, ale... aj ja vás ľúbim,“ zašepkala som neisto, no potom som omnoho nahlas a omnoho istejšie dodala: „Ľúbim vás. Nestojím o svojich rovesníkov. Nestojím o žiadneho iného muža. Žiaden mi nedá to, čo ste mi dali vy.“

„Tereza, ste mladá a určite máte kopec ctiteľov...“

„Kašlem na nich. Ak ste odkázaný na samotu vy, tak aj ja.“ Postavila som sa. Stále som sa cítila trápne pre to, čo sa pred chvíľou udialo, no nechcela som na sebe dať poznať rozpaky. „Ďakujem za všetko. Dovidenia.“

***

V deň môjho odchodu bolo krásne počasie, celkom akoby sa Londýn so mnou chcel rozlúčiť. Bola som už v dvoch veľkých kufroch pobalená, no do odletu ostávalo vyše sedem hodín a ja som odrazu nevedela, čo s časom. Šla som sa teda prejsť po rušnej Regent Street, no bola som taká rozrušená, že som si vôbec nevedela vychutnať mesto, ktoré som si tak zamilovala, a tak som nakoniec ostala vo svojej izbe a civela von oknom.

Mrzelo ma, ako som sa s doktorom Pearceom rozlúčila. Teda, „rozlúčila“. Akoby medzi nami ostalo niečo nevypovedané. Snažila som sa však zahnať akékoľvek výčitky a presviedčala som samu seba, že akonáhle sa vrátim na Slovensko a do svojho starého stereotypu, zabudnem na tento svoj „románik“.

„Terezka,“ nakukla dnu pani O'neillová, „niekto ťa dolu čaká.“

Zamračila som sa. Tušila som, kto to je, no nechcela som si to pripustiť. Naozaj to však bol on. Živý, zamračený doktor Pearce. Azda začul zúfalé volanie môjho srdca a pribehol, aby to celé poriadne ukončil? Asi to takto bolo správne, rozlúčime sa a ja nebudem mať výčitky, že som odišla len tak. Áno, chvíľu budem smutná, ale to prejde. Koľko ľudí sa už muselo zmieriť so zlomeným srdcom... Na lásku sa predsa neumiera.

„Tereza.“

„Dobrý deň.“

„Bál som sa, že vás už nestihnem.“

„Letím až o siedmej.“

„Myslel som si.“

Nastalo ticho. Nervózne som prešľapla z nohy no nohu. Mala som dvadsaťštyri a pokladala som sa za dostatočne vyspelú a vyrovnanú osobnosť, no tento muž ma dokázal doviesť do takých rozpakov ako azda nikto iný.

„Nechcete ísť dnu?“

„Nie,“ odvetil rýchlo. „Ja len... Tereza.“

Pozrela som naňho. Tváril sa neisto. Bolo čudné vidieť ho v takomto stave, celkom akoby som neverila, že aj ten najpokojnejší a zdanlivo najchladnejší človek na svete má svoje citlivé miesto.

„Premýšľal som... veľa som premýšľal,“ spustil. Zahryzla som si do pery a pozrela na kvantum ľudí, čo sa kamsi náhlilo. Navzájom do seba drgali a odstrkovali sa, pričom si zakaždým vymenili ospravedlňujúce pohľady. Predstavila som si svet, v ktorom by bolo počuť myšlienky. V Londýne by to bolo stále dookola len „Sorry. Sorry. Sorry. Sorry. Sorry.“.

„Nič ma tu nedrží. Nie bez vás. Možno som blázon, ktorého pochytila druhá puberta... Neviem. Viem len, že keď odídete, nič ma tu nebude držať. Preto mi prosím dovoľte kráčať po vašom boku. Sprevádzať vás. Podporovať vás. Bude to pre mňa privilégium. Ak o to samozrejme stojíte.“

Rýchlo som zažmurkala a pozorne si prezrela jeho tvár. Čo to práve povedal? Nedochádzalo mi to.

„Tereza... ak si myslíte, že to nie je príliš hlúpe a trúfalé, a ak si viete predstaviť, že musíte moju prítomnosť trpieť aj naďalej... dovoľte mi prosím do toho lietadla nasadnúť s vami.“

„Čo... čo?“ Azda sa mi snívalo? „Myslíte to vážne?“

„Nikdy som nič iné nemyslel vážnejšie.“

Chvíľu bolo ticho. Hľadeli sme jeden na druhého a nevyšlo zo mňa ani hláska. Keď si však povzdychol a chystal sa dačo povedať on, chytila som mu dlaň do rúk a šialene som sa rozosmiala. „Áno,“ zašepkala som. „Áno, áno, áno, áno, a ešte raz áno.“ Keď som si uvedomila, že to znelo ako odpoveď na žiadosť o ruku, znova som sa zasmiala a miesto ďalších rečí som ho bez ostychu pobozkala.

A azda po prvý raz za posledných pár mesiacov som nepociťovala úzkosť a napätie, ale úľavu, nekonečnú úľavu a šťastie, také veľké šťastie, že som sa pomedzi bozky musela neustále smiať.

[ » na začiatok « ]