Kapitola:
Pridaná: 6.1.2018, 17:31:59
Čítaná: 4080×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Teddy Lupin, James Sirius Potter, Harry Potter, Ginny Potterová, Albus Severus Potter,...
Stručný dej: Pretože toto šialenstvo je určené pre dvoch.

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, romantika, slash

Kapitola: 1 » O tom, ako sa Teddy vrátil domov 2 » O tom, ako sa James opil 3 » O tom, ako Teddyho bolela hlava 4 » O tom, ako James opravoval motorku 5 » O tom, ako Teddy nemyslel na Jamesa 6 » O tom, ako James zúril

Vybehol z preplnenej sály a bolo mu úplne jedno, koľko prekvapených pohľadov nechal za sebou. Veď čo by to bolo za svadobnú hostinu, keby sa počas nej nestala aspoň štipka drámy.

Snažil sa. Tak veľmi, sakramentsky, zasrane sa snažil.

Dokonca sa s tým Jessem rozprával. Prehodil s ním pár nevhodných slov, kŕčovito sa naňho usmieval a v hlave si dookola predstavoval, aké by to bolo úžasné, keby mu jednu vrazil. Ako by celá jeho rodina šokovane zhíkla, možno by aj prestala hrať hudba, ale čo tam po tom. To uvoľnenie napätia v jeho ramenách by určite stálo za to. No ovládol sa, aj keď pevne zovreté päste ho svrbeli. Možno mu pomohla blízkosť mamy či Albusa. Alebo ten Teddyho idiotsky natešený úsmev.

Bol tak strašne nahnevaný a bezradný. Prudkými nádychmi nasával studený októbrový vzduch a snažil sa upokojiť, tisol viečka pevne k sebe, no jediné, čo za nimi videl, bola Tedova ruka, ležérne prehodená cez Jesseho plecia. Akoby tam patrila. Akoby pre ňu neexistovali lepšie miesto.

A potom tá Amerika. Tá prekliata Amerika.

Opieral sa o múrik pri zadnom vchode do sály, kde stále hrala svadobná kapela a hostia sa ďalej bavili. Dusil sa. Potreboval niečo udrieť, aby uvoľnil svoje stiahnuté hrdlo. Aby zastavil to pálenie v očiach.

„James?“

Nepočul, že niekto vyšiel von, no zvuk Tedovho hlasu ho takmer obral aj o posledný kúsok sebaovládania. Z celej ich posratej rodiny sa naozaj nenašiel nik iný? To ako vážne?

„To si zo mňa robíš srandu,“ zašepkal si neveriacky popod nos, no znel priškrtene, skoro akoby nemal v pľúcach dosť vzduchu, skoro akoby sa topil. Ježiš, ešte aj jeho myšlienky boli prehnane dramatické, je toto vôbec možné?

Neotočil sa k nemu, nedokázal sa pozrieť do tej láskavej a utrápenej tváre, do tých nechápavých a ublížených očí. Teddy sa vždy tváril ako obeť, ešte aj vtedy, keď bral všetku vinu na seba. To bolo úplne najhoršie.

„James?“ skúsil to znova, no nepýtal sa, čo sa deje, pretože to veľmi dobre vedel. Určite sa cítil previnilo za to, že sa nechal uniesť. A určite mu povie ‚prepáč‘. Tie jeho debilné ospravedlnenia, ktoré ho dokázali vytočiť do nepríčetnosti.

Mlčal a zaťaté päste stále držal na múriku, nejakým zázrakom sa mu darilo nezaháňať sa a nerozdávať údery. Zatiaľ.

Len čo zacítil na pleci dotyk ruky, v žalúdku sa mu zovrelo čosi odporné, čoho kyslá pachuť mu vybehla na jazyk, a prudko sa odtiahol a zvrtol tak, aby videl priamo do Teddyho tváre.

„Nedotýkaj sa ma.“ Jamesove slová zneli skoro ako znechutené odpľutie. Jeho orieškové oči stmavli zúrivosťou a on si bol istý, že teraz vyzerá presne ako jeho matka. Perfektné.

Hľadel na Tedov dotknutý výraz, videl, ako sa mu trasie spodná pera, ako jeho ústa už pracujú na ospravedlnení, no žiadny hlas sa z jeho hrdla nedostal. Ruku stiahol, uvoľnil pokrčené obočie a jeho bledé dúhovky sa zafarbili atramentovou farbou, akoby do nich ktosi vylial smútok. Litre a litre smútku.

„Do riti, tak strašne ťa chcem udrieť,“ dostal zo seba James a hlas sa mu chvel tou neuveriteľnou túžbou, až mal pocit, že sa rozplače. „Tak strašne, Teddy. Tak... strašne...“ Dostával zo seba cez prerývané nádychy a zdvíhal ruky, ktoré zrazu vážili tonu. Nevadí, aspoň to bude Teda viac bolieť.

No než sa vôbec stihol zahnať a namieriť päsť do Teddyho sánky, začul tiché a rezignované: „Tak to urob.“

„Čo?“ Zaskočilo ho to úplne nepripraveného.

„Urob to, James. Udri ma.“

Oh, len to nie.

„Udri ma. Zaslúžim si to.“

Nie, nie, nie, nie!

„Uľaví sa ti.“

Hnev unikol z Jamesovho tela do chladnej noci, rozplynul sa vo vzduchu a v ňom zanechal iba výčitku z toho, že chcel ublížiť. No tak toto fakt nebolo fér.

„Nie,“ prehovoril urazene a obrátil sa mu chrbtom, aby sa mohol lakťami oprieť o múrik, ktorého drsná štruktúra ho tlačila do pokožky cez látku košele.

„Čože? Prečo?“ Ted znel zaskočene, dokonca mu hlas pri jednej slabike mierne preskočil.

James upieral zamračený pohľad na vysvietené mesto, ktoré sa rozprestieralo pod nimi.

„Pokazil si to. Urobil si to úplne zle.“ Vedel, že znie úplne nelogicky, že sa správa ako malé, nepochopiteľné dieťa, no nenachádzal v sebe už ani štipku toho surového a dravého hnevu, ktorý Teddy uhasil svojimi hlúpymi rečami. Bolo tak príjemné na chvíľu prestať premýšľať a jednoducho existovať ako jeden žeravý uhlík, ktorý chcel ničiť všetko naokolo, ubližovať a necítiť žiadnu ľútosť. Ticho si povzdychol a sledoval svoj dych, ako sa pred ním mení na bielu paru.

„Ja ti... vôbec nerozumiem.“ Teddyho slová boli váhavé, akoby si stále v hlave prehrával, čo mal urobiť, aby vyhovel Jamesovým potrebám.

„Hej. To vidím.“ Znelo to skoro ako obvinenie, no keď sa naňho obrátil s jedným zamračeným pohľadom, neudržal sa. Vyprskol do smiechu a aj keď sa snažil rýchlo zastaviť a stíchnuť, nešlo to. Smial sa nahlas, nekontrolovateľne, celá táto situácia bola tak šialene absurdná, až mal pocit, že k nej musí rovnako šialene pristupovať. Ted sa k nemu po pár napätých sekundách pridal, oprel sa o múrik a vložil si tvár do dlaní, pričom cez svoj tlmený smiech počul aj ten Jamesov, mierne zadychčaný, uvoľnený a úprimný.

Vypúšťali zo seba nahromadené emócie, smiali sa na svojej vlastnej hlúposti, na komplikovanosti toho, čo bolo kedysi jednoduchým vzťahom. Toto z neho urobili obaja spoločnými silami.

Cez zaslzené oči sa zahľadeli jeden na druhého, na krátky moment utíchli, aby mohli vzápätí znova vybuchnúť.

„Toto mi tak strašne chýbalo,“ priznal Ted, ako sa snažil polapiť dych a zabudol na to, že mu James predtým povedal, aby sa ho nedotýkal. V návale pozitívnych emócií ho pevne objal a pritisol si ho k sebe tak pevne, až by si niekto mohol myslieť, že sa ho snaží udusiť.

„Aj mne.“ V Jamieho slovách nezaznela žiadna nostalgia, žiaden smútok či záchvev pocitu viny.

Keď sa Teddy rozhodol odtiahnuť, James ho pustil a potom sa zase obaja opreli o múrik. Spoločne hľadeli pred seba a nič nepovedali ani vtedy, keď kapela začala hrať jeden z najznámejších rockových hitov. Cez zavreté dvere sály k nim prenikal príšerný spev ich rodiny. Teddyho pery sa roztiahli do úsmevu a tie Jamesove ho o pár sekúnd nasledovali bez toho, aby sa čo i len na seba pozreli.

No nič nemohlo trvať večne.

„V ten deň som nezlomil iba tvoje srdce, Jamie. Zlomil som aj to svoje.“

James potlačil nutkanie zastaviť Teddyho slová. Jeho prvotným inštinktom bolo nepočúvať ho, lenže pravda bola taká, že chcel, aby mu to Ted vysvetlil. Kedysi si hovorili naozaj všetko. Prečo sa vlastne prestali rozprávať?

„Myslel som si, že keď odídem, bude to pre teba lepšie. Že sa na mňa pokúsiš zabudnúť, že si nájdeš niekoho vo svojom veku, že sa posunieš ďalej. To isté som si myslel, že urobím aj ja. Že ten čas to jednoducho... urobí ľahšie. Menej bolestivejšie.“

Nič z toho sa nestalo, pomyslel si James, no nahlas to nepovedal. Odvrátil zrak od mesta a zahľadel sa na Tedov smutný profil. Tvár mu lemovali atramentové vlasy, rovnakej farby ako jeho utrápené oči.

„No keď som sa vrátil po troch rokoch... A videl tvoj pohľad, taký istý ako vtedy, keď si sa so mnou lúčil na stanici... Uvedomil som si, aká to bola strašná blbosť. Že sa nič, ale vôbec nič nezmenilo.“

Netušil, kam tento rozhovor smeruje, čo tými slovami vlastne chcel Teddy povedať, ale nechal ho ďalej rozprávať. Mal Ted niekedy niekoho, komu sa mohol zveriť? Komu mohol ukázať svoje komplikované vnútro? Bola Vicky tým, čím bol pre neho Albus?

„Viem, že je zbabelé utekať, ale ja neviem, čo iné robiť. Neviem, čo chcem. Neviem, čo urobiť, aby to všetko prestalo tak bolieť. Neviem, čo urobiť, aby som sa zase cítil úplný, aby som jednoducho zase získal ten pocit, že viem, čo robím, že nie som stratený, že sa nemusím viac hľadať...“

Jamesove oči boli rozšírené, keď sledovali Teddyho prehlbujúce sa vrásky. Dostával zo seba každé to zlomené slovo, každý kúsok svojej duše. Znel neisto a cudzo, akoby to ešte nikdy nikomu nepovedal. Akoby to po prvý raz povedal nahlas aj sám pred sebou. Myslel iba ich rozchod alebo narážal aj na starú mamu? Na svojich rodičov?

„Neviem, kto som, Jamie,“ šepkal ďalšie zo svojich priznaní a tvár sa mu skrivila do utrápenej grimasy. Opakoval to stále dookola a James netušil, ako na to zareagovať – sám bol paralyzovaný šokom, že sa mu Teddy po toľkých rokoch otvoril. „Neviem, kto som...“

Ticho medzi nimi sa prehlbovalo, no James sa neodvážil prerušiť túto vzácnu chvíľu svojimi reakciami. Chcel mu odpovedať, no ani on sám občas nevedel, kým je. Ako mohol teda túto odpoveď nájsť pre druhých? No zatiaľ čo Ted netušil, čo vlastne chce, v tomto ho James predbehol. Mal v tom až príliš jasno.

Natiahol k nemu ruku, dotkol sa jeho teplej pokožky a prepletol si s ním prsty. Robil to opatrne a so strachom, že sa Teddy odtiahne. No Ted jeho stisk napokon opätoval a zašepkal:

„Niekedy ľutujem, že som sa do teba zamiloval.“

Sprvu to vyznelo naozaj surovo. Len čo si to Teddy uvedomil, prudko sa obrátil k Jamesovi, aby mu vysvetlil, že to tak úplne nemyslel, ale ten ho umlčal vlastnou odpoveďou: „Aj ja.“

Za normálnych okolností by tie slová pôsobili ako studená sprcha či nečakaná facka, ale on Teddyho chápal.

„Vtedy sme sa prestali rozprávať,“ doplnil potichu a venoval mu jeden smutný úsmev.

„Vtedy sme sa prestali rozprávať,“ zopakoval Ted a ruku mu stisol o čosi silnejšie.

Stáli pri sebe tak blízko, že ich vzájomný teplý dych im aspoň trochu pomáhal vydržať v chladnej noci. Stáli pri sebe tak blízko, že stačilo zľahka nakloniť hlavu, prekonať pár centimetrov a...

Jamesove oči opustili Teddyho tmavomodrý pohľad a zastavili sa na jeho mierne pootvorených perách. Ted ho nasledoval a zrak mu padol na Jamesove plné ústa, ktoré obkolesovali nekonečné súhvezdia pieh – kedysi ich dokázal bozkávať celé hodiny a stále to nebolo dosť.

Srdcia im v tomto momente bili tak silno, až ich prepletené prsty spoločne pulzovali zrýchlenými údermi.

A potom sa odtiahli, naraz z pľúc vypustili zadržiavaný dych a obrátili sa naspäť k svetlám mesta. Ich dlane však zostali spojené, pretože ani jeden z nich sa nedokázal vzdať toho príjemne horúceho dotyku.

„Do riti, na chvíľu som si myslel, že to urobíš,“ prehovoril James s tichým smiechom podfarbeným úľavou.

„Úprimne, nemal som od toho ďaleko. Ale to len preto, že si sa mi na pery pozrel prvý, inak by mi to ani nenapadlo!“

„Uh-huh. Jasné, zase všetko hoďme na Pottera. Lupin, vôbec nie si taký svätec ako sa tváriš, ja som ťa už dávno prekukol.“

Jamesov prižmúrený pohľad donútil Teddyho rozosmiať sa a pritisnúť si ho bližšie k sebe – sám nevedel, či chce pred tou mrazivou zimou ochrániť viac seba alebo Jamieho. Prehodil si ruku cez jeho široké ramená a len čo na tvári pocítil šteklenie strapatých vlasov a tú dôverne známu vôňu, na chvíľu zase všetko v jeho živote malo svoje správne miesto.

„Aj tak nechápem, prečo zase Amerika, Ted. Všetci tam majú taký divný prízvuk.“ Tlmené brblanie niekde z oblasti hrude donútilo Teddyho znova sa pobavene zasmiať. Len čo na lícach pocítil jemné kvapky začínajúceho sa dažďa, skryl si tvár do Jamesových vlasov a ďalej počúval jeho zoznam všetkých vecí, ktoré sú na Amerike hrozné. S niektorými súhlasil, v iných bol Jamie absolútne vedľa, no nechal ho rozprávať, zatiaľ čo on premýšľal nad tým, či, do pekla, naozaj vie, čo robí.

Táto chvíľa mu pripomenula všetko, čo na Jamesovi kedy miloval. No takisto umocnila jeho pocit viny z toho, ako veľmi sa odcudzili, ako veľmi sa jeden od druhého vzdialili.

Celý život vedel, kým James je. No samého seba tak úplne nepoznal – a úprimne, mal trochu strach nájsť sa, pretože ak človeka skutočne definujú jeho skutky, tak nepatril zrovna medzi tých najlepších.

Závidel Jamesovi tú istotu, ktorú on postrádal. Závidel mu schopnosť ísť za tým, čo chce. On o všetkom príliš premýšľal, príliš váhal a obával sa, že mu jednoducho nestačí. Obával sa, že jedného dňa to uvidí aj James. Že jedného dňa sa obzrie ponad plece a uvidí Teddyho, ktorý s ním nedokáže udržať tempo a prejdú si zase tým istým, čím si prešli pred tromi rokmi.

Slová, ktoré vstrebávala látka jeho slávnostného habitu, utíchli a James sa od neho odtiahol, aby mohol hlavu nakloniť mierne dohora. Prižmúril oči pred silnejúcim dažďom.

„Ted, miluješ ho?“

Tá otázka ho zaskočila, pretože bola až príliš priama a on na ňu nedokázal hneď odpovedať. Hľadel do jeho orieškovohnedých očí, ktoré mu videli až do hĺbky duše a mal chuť sa pred ním ukryť.

„Mám ho rád.“

Nie, nebolo to presne to, na čo sa pýtal. James si musel hrýzť do jazyka, aby okamžite nevyužil svoju príležitosť, ktorú mu Teddy ponúkol skoro ako na striebornom podnose. V jeho hlave sa vytvárali argumenty, stavali sa do radu, pretože ich bolo až tak veľa. Jamesova myseľ Chrabromilčana nedokázala tak úplne pochopiť to, prečo by sa niekto uspokojil iba s tým, že „má niekoho rád“. On veril v pravú lásku, veril v to, že je potrebné za ňu bojovať do posledného dychu, že vzdať sa je absolútne neprípustné.

Lenže v tom bol medzi ním a Teddym najväčší rozdiel.

Ted sa s týmito pocitmi uspokojil, pretože veril, že niekedy je to lepšie ako sa nechať pohltiť intenzívnosťou a deštruktívnosťou veľkej lásky.

Nie všetko končilo šťastným koncom a on bol ochotný obetovať to, čo mal s Jamesom, len aby neprišiel o ich znovuzrodené priateľstvo. Pretože to bolo teraz o mnoho dôležitejšie.

Zatiaľ čo James hovoril „všetko alebo nič“, Teddy mu oponoval „aspoň niečo“.

Moment, ktorým by mohol Jamie zase všetko pokaziť, pominul a on sa s tichým povzdychom od Teda odtiahol, no ešte pred tým, ako ho definitívne pustil, stisol mu posledný raz ramená. Rozhodol sa potlačiť svojho vnútorného Chrabromilčana len preto, aby dal priestor Teddyho Bifľomorčanovi.

„Fajn, tak dobre. Ale za to, že ti dám svoje požehnanie, požadujem aspoň raz do týždňa list z Ameriky, je ti to jasné?“

„Počkať, ty mi dávaš svoje požehnanie?“ spýtal sa zaskočený Teddy a hneď na to z jeho úst vykĺzlo: „Listy? V ktorom sme storočí?“

James ho potiahol naspäť do sály, keď začal dážď silnieť a s vážnou tvárou mu odpovedal: „Presne tak, Lupin, listy. Zapečatené erbom tvojho rodu. Poď.“

Nik síce nekomentoval Teddyho a Jamesovu neprítomnosť, no viacerým sa uľavilo, keď videli ich návrat sprevádzaný smiechom a podpichovaním.

Albus na moment pocítil záchvev dávno zabudnutej závisti, pretože sa mu zdalo, akoby sa vrátili v čase a nič sa medzi nimi nezmenilo. Akoby tie roky nikdy neexistovali.

Jeho priateľka Melanie sa mu celý večer opierala o rameno, aby si tak udržala rovnováhu vo vysokých opätkoch, ktoré sa jej dokonale hodili ku smaragdovým šatám. Po asi tritisícom povzdychu sa napokon konečne rozhodla, že svadobná hostina postúpila do takej hodiny, že nikomu nebude veľmi prekážať, keď sa prezuje do pohodlných tenisiek, ktoré mala skryté v malej kabelke.

Albus chvíľu svojej samoty využil na to, aby sa pripojil k Jamesovi pri bare, ktorý tam sedel vysmiaty už celú polhodinu a nebol si tak úplne istý, či za to nemôže práve ten pohár whisky v jeho ruke.

Dobre, ale zvláštne bolo to, že sa James usmieval smerom, kde Teddy tancoval s Jessem. Čosi mu definitívne unikalo. A keďže bol zo Slizolinu, neprežil by, keby to nezistil.

„Čo to má byť s tým tvojím idiotským úsmevom? Desíš nám rodinu,“ ozval sa Al ľahkým tónom.

„Nemám idiotský úsmev, stará mama Molly hovorí, že môj úsmev je najkrajší zo všetkých jej vnúčat.“

„To povedala aj mne. A som si istý, že som ju už párkrát počul, ako to hovorí aj Lily a Hugovi.“

„Vám to povedala iba preto, aby ste na mňa toľko nežiarlili.“

Al na to zareagoval posmešným odfrknutím, no v provokovaní nepokračoval, skĺzol po barovom pulte až k Jamesovi a štuchol do neho lakťom.

„Ale vážne, čo sa stalo?“ Albus sa síce stále pobavene usmieval, no v jeho zelených očiach sa mu zrkadlil úprimný záujem.

James sa obrátil k nemu, pričom ten prihlúply úsmev sa stále tvrdohlavo držal na jeho perách.

„Ted povedal, že ho má iba rád.“

[ » na začiatok « ]