Poviedka:
Pridaná: 30.12.2017, 21:48:24
Čítaná: 3579×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Typ: Fiction
Postavy: ja a ty
Stručný dej: Ospravedlňujem sa za túto depkoidnú "poviedku", takže ak si nechcete pokaziť predsilvestrovskú náladu, nečítajte ju, prosím. O:)

Literárna forma: próza
Žáner: tragédia

Pamätáš na naše prvé stretnutie? Bol si vyplašený a ostražitý. Chúlil si sa v rohu a triasol si sa, hoci som ťa jemne hladkala po tvojom hebkom chrbte. Po koberci v našej obývačke si cupital neisto a tak trochu čaptavo, predsa len si ešte bol úplne maličký. Nevšímal si si ma a zaliezol si za skriňu. Zúrila som a volala ťa, no ty si sa nadurdene triasol v tom najnedostupnejšom kúte.

Pamätáš, ako si sa postupne odvážil prihopkať ku mne bližšie ako na dva metre? Ba dokonca si mi očuchal ruku? A ako si mi prvýkrát neisto oblizol ruku (síce len preto, lebo si na nej cítil zvyšky banánu)?! Spravil si ku mne jeden krok, druhý krok, pošteklil si ma fúzikmi a oblizol ma, na čo si sa hneď stiahol, tváriac sa opäť nadurdene a mrzuto.

Pamätáš, ako si si ku mne postupne našiel cestu? A ja k tebe? Ako si sa vždy tešil, keď som ráno prišla do izby, a ako si vždy o jednej v noci trieskal klietkou, lebo si vedel, že tak si vydobyješ moju pozornosť? Pamätáš, ako si vždy za mnou bežal? Spravila som krok, ty si spravil hop. Nikdy si ma nepustil nikam samú, ani len na WC. Občas som nad tebou krútila hlavou a zakopla som o teba, no teba to neodradilo, práve naopak – dobiedzal si ešte viac.

Pamätáš, ako si rýchlosťou blesku lietal po izbe a pohadzoval ušami? Ako si skočil do kvetináča a hrabal ako o život, až si vyhrabal všetku hlinu na zem a ešte si sa tváril nafučane, keď sme ťa vyhrešili? A ako si skočil medzi šálky a dve si rozbil? Ako si šialene rýchlo prebehol z izby do kuchyne, keď si začul, že sa otvorila chladnička a tebe sa zbehli slinky na šťavnatú vňať?

Pamätáš, ako si sa vždy v strachu a ostražitosti postavil na zadné, keď zazvonil zvonček? Ako si sa mi vždy vryl pod sukňu, keď sme boli u lekára? Ako si mi vždy tlačil hlavičku do dlane, keď k nám prišiel niekto cudzí, a bol si presvedčený, že keď nevidíš ty ich, nevidia ani oni teba?

Pamätáš, ako ťa boleli zúbky a ty si musel ísť na operáciu? Báli sme sa o teba, no ty si to zvládol ako pravý hrdina a už na druhý deň si takmer prehryzol káblik (bez zubov!). Smiala som sa ti, že si štrbavý, no ty si si z toho nič nerobil. Pamätáš, ako často si navštevoval lekára a my sme sa báli, že ťa stratíme? Ty si sa však vždy zo všetkého dostal a bol si ešte silnejší a veselejší ako predtým.

Pamätáš, ako si sa vždy tešil, keď som sa v piatok večer po týždni vrátila domov? Od šťastia si si ma označkoval, tváriac sa pyšne a spokojne so svojou prácou. Sadla som si na gauč, ty si vyskočil ku mne a pooblizoval mi celú ruku, pretože si mi bol vďačný nevedno za čo. Potom si ma ňufákom štuchol do ruky, aby som ťa poškrabkala za uškami. Vždy som ti vykrútila tie tvoje tri vlásky a smiala sa, aký je z teba punkáč.

Pamätáš, ako začali Vianoce klopať na dvere? Postavili sme na chodbu plastového snehuliaka a ty si ho vždy zhodil na zem, pretože si sa ako v tranze ponáhľal za mnou. Keď si vo vzduchu zacítil vôňu vianočného pečiva, postavil si sa na zadné a dúfal si, že sa ti niečo ujde. Schovával si sa pod stomček ako náš najkrajší vianočný darček.

Pamätáš, ako som ťa naposledy držala na rukách? Bolo to včera ráno. Zabalila som ťa do uteráka, pretože si mal studené ušká a vonku snežilo. Videl si prvý pravý tohtoročný sneh, pár vločiek ti dokonca pristálo na hlavičke, ktorá ti od únavy padala. Bol si vyčerpaný, bol si predsa po ťažkej operácii a potreboval si sa zotaviť. Nechali sme ťa v nemocnici, pretože sme dúfali, že ti pomôžu.

Teraz ma to tak veľmi mrzí. Odpustíš mi to niekedy? Odpustíš mi, že som s tebou nebola, keď z teba nadobro vyprchal život? Viem, že odpustíš. Viem, že sa nehneváš a že ma stále ľúbiš, pretože si príliš čistý a nevinný na to, aby si sa hneval. Ľúbil si ma nezištnou a bezpodmienečnou láskou, a ľúbil by si ma, nech by sa stalo čoľkovek. Pamätáš, ako si ma ešte predvčerom večer, hoci si bol slabý a bezvládny, jemne oblizol?

Viem, čo zvyknú vravieť ľudia. Bolo to „len zviera“. Čo to znamená „len zviera“? Bol si môj domáci miláčik, niekto, kto sa na mňa vždy tešil, kto sa nikdy nehneval, kto ma vedel vždy rozosmiať a rozveseliť. Niekto, komu ku radosti stačilo len poškrabkanie za uškami. Vždy som sa smiala, že nechcem frajera, pretože mám teba. A my dvaja sme si predsa boli súdení. Nebol si „len zviera“. Bol si môj miláčik, môj kamoš, môj synček (keďže ty si ma bral ako svoju mamičku, občas ako samičku).

Dnes ráno som na sukni našla chumáčik tvojich chlpov. Na maličkú chvíľku som verila, že vybehneš z izby a vyskočíš mi na nohu. Možno sa mi celý včerajšok len sníval. Ostal si však ležať vo svojej krabičke. Vyzeral si, akoby si iba spinkal. Položila som ti k tvári púpavu. Zbožňoval si púpavu.

Pamätaj prosím na to, že ťa veľmi ľúbim a že mi hrozne chýbaš. A áno, bude to ešte chvíľku bolieť a môj Silvester sa bude niesť skôr v znamení žiaľu ako osláv, ale ono to prejde. Časom. A nakoniec ostane len to pekné a pocit nekonečnej vďaky, že som mala možnosť spoznať niekoho ako ty a zdieľať s ním krátke, no nádherné tri roky života.

[ » na začiatok « ]