Kapitola:
Pridaná: 24.12.2017, 21:36:33
Čítaná: 1589×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Inesa, Herbert, dekan Paul
Stručný dej: Príbeh o úderoch života, o láske k Bohu a o tom, čo to znamená byť láskavý :) Bývalá jednorázovka, ktorá sa rozvinula na historickú romancu, ktorej koniec nie je známy ešte ani mne ;) :D

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Človek Boží 2 » Zima a chlad 3 » Nezištná obeta 4 » Blízkosť tiel 5 » Jeden pre druhého 6 » Spolu v utrpení 7 » Tá jediná možnosť 8 » Strach a zmätok 9 » Priestor na lásku 10 » Zachránené životy 11 » Ponuka 12 » Obeta čistoty 13 » Odpustenie 14 » Objatie srdca 15 » Splnený sen 16 » Súci trest 17 » Ultimátum 18 » Spoločný vzdor 19 » Moja vina 20 » Miska váh 21 » Epilóg

Ostré slnečné lúče prenikali cez otvorené okná dielne. Stála som pri dverách a pozorovala Herberta, ako vysvetľuje nášmu synovi princíp tavenia kovov, hoci som si nebola tak celkom istá, že mu Herbert mladší rozumie. Napriek tomu som zbožňovala dívať sa na nich - Herbert nášho syna bezhranične miloval; zakaždým, keď ho uvidel, oči sa mu rozžiarili šťastím a túžbou nechať všetko tak a venovať sa iba jemu. Z vonka k nám doliehal spev našich dvojičiek - Inesy a Elizabeth - a ja som iba ťažko odolala nutkaniu ísť za nimi. Vedela som, že ony dve sa pohrajú aj samé, kým si ja užijem chvíľku pokoja v prostredí, ktoré pre mňa toľko znamenalo.

Hoci táto dielňa vyzerala inak ako tá v Leominsteri, predsa len pre mňa zosobňovala ten najdôležitejší moment v živote - moment, keď som si uvedomila, že ma niekto môže milovať. A že možno by som dokázala niekoho milovať aj ja. Trvalo mi istý čas, kým som na to prišla, no nebyť nášho bozku - vlastne vzplanutia - u Herberta, nikdy by som o dekanovi nezačala pochybovať. Ešte aj v tejto - našej dielni - som vnímala tú známu vôňu kovu, horúčavy, špinavej vody, slamy a potu, a cítila sa ako doma. Vždy, keď som potrebovala uniknúť, prišla som sem.

A najmä po príchode do Paríža som potrebovala uniknúť mnohokrát. Herbertova noha bola dlho, veľmi dlho bezvládna. Nemal v nej žiadny cit, nikde ho nechceli prijať do zamestnania, a tak som začala pracovať iba ja. V krčme som nebola spokojná, no vynášalo nám to na skromné bývanie, ktoré nám stačilo, aspoň kým sa Herbetovi nepolepší.

Lenže nepolepšovalo sa a hoci mi sľúbil, že ma nebude odmietať, niekoľko týždňov sa dialo presne to. Hádali sme sa toľko, až som vlastne zabúdala, prečo ho ľúbim, pochybovala som o tom, či som urobila dobre, že som s ním odišla, pochybovala som aj o tom, či to vydržím… A potom som za jedného daždivého večera objavila túto dielňu. Vchod do nej bol zahataný drevenými doskami, a ak by som nehľadala útočisko pred búrkou, ani by som si ho nebola všimla. Stačilo však jedno zablysnutie nasledované hrmením a ja som našla miesto, odkiaľ bolo bezpečné dosky odložiť a dostať sa dovnútra.

Dlho som pátrala, komu patrí alebo patrila, až som zistila, že bola schátraná preto, že kováč, ktorý v nej pôsobil, nemal nijaké deti ani ju nikomu po smrti neodkázal. Nakoniec sa mi ju podarilo dostať do nášho vlastníctva. Herbertovi som o nej povedala, až keď bola naša. Doviedla som ho do nej, chytajúc sa poslednej nádeje na zlepšenie jeho psychického stavu.

Len čo ju uvidel, pochopil, že to s ním stále myslím vážne. Že ho nehodlám opustiť, a že chcem byť s ním, hoci má jednu nohu nefunkčnú a zrejme ho nikto nezamestná. Takto však mohol zamestnávať samého seba a starať sa o mňa. A aj o dieťatko, čo sme počali dva mesiace po tom. Teda, deti - dvojičky. Obávala som sa, že Herbert bude sklamaný, no on sa z nich tak strašne tešil, že sa nevedel dočkať ďalších. O rok sa nám zadarilo znova - maličké však zomrelo krátko po pôrode. Na istý čas sa celý náš život zrútil - to malé nevinné stvorenie odišlo skôr, než sme ho vôbec stihli pomenovať či pokrstiť. Lenže tak ako v každom žiali, i teraz nás čakalo požehnanie - onedlho som bola tehotná znova a tentoraz sa nám narodil Bert…

“Láska.” Herbertov hlas ma vytrhol zo zamyslenia. Natiahol ku mne ruku a ja som sa k nemu pomaly priblížila, postrapatiac vlasy nášho syna, ktorý utekal za sestrami.

“Už sa stmieva,” šepla som mu do pier, keď ma privinul k sebe.

“Ja viem,” žmurkol na mňa. “Neviem sa dočkať, až si k tebe ľahnem.”

Chcela som ho vyviesť z omylu, povedať mu, že nebude musieť pri mne iba ležať, ale aj niečo viac, no nechala som si to na neskôr. “Najprv musím uspať deti.”

“Celý deň behali po vonku, nebude to ťažké.”

“Nie som si celkom istá.”

“Ja si na teba počkám,” pobozkal ma na krk, na čo som sa zasmiala a odstúpila. “Idem im uvariť kašu. Nebuď dlho.”

“Dobre.”

Nahnala som deti do malého domu, čo sme si postavili vedľa dielne a pustila sa do prípravy ovsenej kaše, no okamžite ma vyrušilo zaklopanie na dvere. Bol to posol s listom pre mňa.

“Od koho je?”

“Prišiel z Londýna,” pokrčil plecami, zaželal mi dobrú noc a odišiel. Položila som zapečatenú obálku na stôl, dúfajúc, že je od biskupa Francisa - vďaka svojmu spravodlivému srdcu a bohabojnosti bol povýšený. Veľmi som sa z toho tešila - nevedela som si predstaviť nikoho iného, kto by si to zaslúžil viac, hoci, samozrejme, dívala som sa na to iba zo svojho pohľadu - možno existovali omnoho láskavejší alebo múdrejší kňazi - mne však pomohol, keď som to potrebovala najviac.

“Neotvoríš ho?” opýtala sa Inesa.

“Možno neskôr, zlatko. Teraz vám varím.”

“Môžem ti pomôcť?”

“Môžeš vybrať lyžičky i taniere,” kývla hlavou a o chvíľku počula, ako jej najstaršia dcéra vyberá z kredenca drevené príbory. Lizzy s Bertom sa zatiaľ naťahovali o loptu, až som ich poslala von na dvor a zavolala ich, keď bol kaša hotová. Herbert sa znova zabudol v dielni, takže som list otvorila, až keď som uložila deti spať.

Nebol však od biskupa Francisa. To písmo som nepoznala, a najprv som si prečítala koniec tretej strany, aby som vedela, od koho prišiel. Svietilo na ňom meno Hubert. Roztrasenými rukami som ho ukázala Herbertovi, ktorý sa zamračil a vzal odo mňa prvú stránku listu. Prečítal iba pár prvých riadkov, no potom mi ho vrátil. “Mala by si si ho prečítať prvá.”

“Nie. Čítajme ho spolu.” Bola som rada, že sme obaja mlčali, a že som Hubertove slová nemusela vravieť nahlas.

Milá Inesa!

Priznám sa, že som dlho váhal, či Ti napísať. No celé roky myslím na to, čo som Tebe a Herbertovi spôsobil a nedokážem si to odpustiť, hoci som to robil z lásky a oddanosti k bratovi. Viem, že naňho zrejme nespomínaš v dobrom, no chcel by som Ti aspoň vysvetliť, čo sa s ním po Tvojom odchode z Leominsteru udialo a prečo sa správal tak, ako sa správal. Nečakám, že preňho vo svojom srdci nájdeš odpustenie, no možno ho aspoň pochopíš. A aj mňa.

S Paulom sme mali navonok ideálne detstvo. Otec nám zomrel, keď sme boli deti, no zanechal nám dosť peňazí na to, aby sme obaja chodili do školy. Obom sa nám darilo, a ja som si žil naozaj bezstarostný život, ktorý, dúfam, majú aj Tvoje deti, ak s Herbertom nejaké máte. Prineskoro na to, aby som mohol niečo urobiť, som sa dozvedel, že Paul také nemal. A nemal ho kvôli mne. Naša matka totiž bola chorá. Nepociťovala sexuálnu príťažlivosť voči dospelým mužom, ale voči deťom. A keďže Paul bol najprístupnejším dieťaťom v jej okolí, stal sa jej obeťou. Dlho tým trpel, hoci - ako som pochopil, keď Ťa prijal do svojho domu - aj mu to istým spôsobom chýbalo. Netuším, čo sa odohrávalo v jeho duši, či sa tak veľmi trýznil potrebou byť milovaný, že si myslel, že jediný, kto mu ten pocit mohol poskytnúť, bol niekto, kto našej mame akoby z oka vypadol... Spočiatku som sa bál, že by Ti mohol ublížiť, no on sa o Teba naozaj staral ako o dcéru.

Až keď si utiekla, zničilo ho to. Myslel si, že znova prišiel o matku, že znova mu nik neprejaví takú lásku, akú pociťoval v detstve - hoci bola zvrátená a chorá, a naša matka za ňu zrejme horí v pekle. A ja som mu chcel pomôcť, pretože ma chrániť pred rovnakým utrpením, akým si prešiel on. Iba vďaka nemu som mal čisté detstvo. Iba vďaka nemu som tým, kým som. Pomoc, ktorú som mu poskytol v Londýne, bola spôsobom, ako mu to oplatiť.

Lenže bola to chabá snaha, ktorá Teba i Herberta takmer stála život, a ktorá vzala život jemu. Už keď som sa vybral pre strážnikov, pochopil som veľkosť svojho omylu a radšej som zamieril k vzdialenejšej stanici, aby som si ešte rozmyslel, či to Tebe a Herbertovi naozaj urobím. Keď som sa dozvedel o požiari, zlomilo ma to. Prišiel som o brata, no možno to bolo lepšie - keď ma poprosil o pomoc, bol taký zničený, že som pohľad na jeho bledú tvár a chorobnú potrebu dostať Ťa späť iba ťažko znášal. Chcel som za Tebou a Herbertom zájsť do nemocnice, no bál som sa. A hanbil. A potom ste odišli.

Mnohokrát som si povedal, že vás nájdem. Lenže zakaždým som to zamietol. Až teraz, tesne pred smrťou, som sa odhodlal napísať Ti a ospravedlniť sa Tebe aj Herbertovi. Dúfam, že si aspoň čiastočne pochopila, prečo sa Paul zachoval tak, ako sa zachoval, a že to, ako konal pred smrťou, bolo výsledkom trýznení, ktoré si vytrpel ako dieťa.

Prajem Ti do života len všetko dobré.

S úctou,

Hubert.

Dočítala som list so slzami v očiach. Podala som ho Herbertovi a vstala z postele, vyjdúc von do teplej noci.

Takže preto… K dekanovi som sa v spomienkach i modlitbách vracala veľmi často - a odkedy sa mi narodili deti, o niečo častejšie a pokornejšie. Už som ho nevidela iba ako dobrého človeka, čo sa zmenil na zlého - ale ako osobu s plnou osobnosťou, ktorá si vybrala, kým chcela byť. Lenže aj tak som sa mýlila. Netušila som o trápeniach, čo ho mátali, o hrôzach, ktoré si ako dieťa prežil, a ktoré ho tak neuveriteľne zmenili… Kiežby som vedela… Kiežby som mu vedela pomôcť…

Herbert za mnou prišiel až po niekoľkých minútach. Poznal ma dokonale; vedel, že budem potrebovať chvíľu pre seba a svoje myšlienky, no nakoniec sa k nemu obrátim s túžbou po objatí. A tak to bolo i teraz. Pritisla som sa k nemu a trhane sa nadýchla. “Bola som nespravodlivá,” šepla som do ticha.

“Nemohla si mu vidieť do hlavy,” pobozkal ma do vlasov.

“Ja viem. No aj tak… Ak by som sa bola zamyslela, ak by…”

“Nikdy by ti to nebol povedal. Pred smrťou bol šialený.”

“Ja viem.”

“Môžeme sa zaňho len pomodliť,” povzdychol si. “Nenávidel som ho, ja viem,” dodal, keď som naňho prekvapene pozrela. “Lenže jedenásť rokov je pridlhý čas na to, aby som voči niekomu prechovával zášť.”

Objala som ho okolo krku a pobozkala ho na pery. “Milujem ťa.” Klesla som perami na jeho krk a on sa zachvel. “Prečo ma dráždiš, keď nemôžeme?”

“Ale môžeme,” zasmiala som sa.

“Myslel som si, že máš…”

“Nemám,” pokrčila som plecami neisto.

Zreničky sa mu rozšírili nádejou. Klesol dlaňou na moje bruško a oprel sa čelom o to moje. “Si teh…?”

“Zatiaľ tomu všetko nasvedčuje,” zasmiala som sa šťastne.

“Panebože, Inesa,” pobozkal ma a privinul k sebe, držiac ma v pevnom objatí, ktoré pre mňa aj po rokoch znamenalo bezpečie, istotu a lásku, ktorá prekonala všetko, čo sa jej postavilo do cesty.

***

Priznám sa, že som neverila, že sa mi podarí napísať epilóg takto na Vianoce, ale prekvapila som samú seba :D A hoci sa v ňom nachádzali aj pochmúrne témy, verím, že vo vás ostal príjemný dojem :)

Ďakujem všetkým, ktorí ste čítali i komentovali, a najmä za to, že ste s týmto príbehom vydržali takmer rok a pol <3

Moje špeciálne poďakovanie patrí Ran, ktorá Herbertovo meno vymyslela, a vďaka ktorému vlastne táto postava vznikla i smejovi, ktorá poctivo komentovala a čítala rána i večere. Ďakujem, baby, ste úžasné :*

Ešte raz prajem krásne Vianoce!

[ » na začiatok « ]