Kapitola:
Pridaná: 8.12.2017, 07:58:51
Čítaná: 769×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Inesa, Herbert, dekan Paul
Stručný dej: Príbeh o úderoch života, o láske k Bohu a o tom, čo to znamená byť láskavý :) Bývalá jednorázovka, ktorá sa rozvinula na historickú romancu, ktorej koniec nie je známy ešte ani mne ;) :D

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Človek Boží 2 » Zima a chlad 3 » Nezištná obeta 4 » Blízkosť tiel 5 » Jeden pre druhého 6 » Spolu v utrpení 7 » Tá jediná možnosť 8 » Strach a zmätok 9 » Priestor na lásku 10 » Zachránené životy 11 » Ponuka 12 » Obeta čistoty 13 » Odpustenie 14 » Objatie srdca 15 » Splnený sen 16 » Súci trest 17 » Ultimátum 18 » Spoločný vzdor 19 » Moja vina 20 » Miska váh 21 » Epilóg

Pomaličky sa naozaj blížime ku koncu :) Asi bude už len epilóg, hoci, pri tomto príbehu nikdy neviem :D Túto kapitolu venujem Ran ;) :*

***

“Herbert!” Sklonila som sa k nemu, aby sa nemusel pohnúť. Ležal na boku a práve sa pokúšal sadnúť si, keď som vošla dnu.

“Inesa? Si to ty? Si v poriadku?” šepkal slabo.

“Áno. Áno, som. Nič mi nie je. Ako sa cítiš?”

“Bolí ma hlava. A rameno. A ťažko sa mi dýcha.”

“Trám ťa udrel do hlavy a rameno máš popálené. Pľúca si mal plné dymu. No vyliečiš sa. Budeš v poriadku. Len ťa musím skontrolovať.”

“Dobre. A… Inesa? Stalo sa niečo aj s mojou ľavou nohou?”

“Nie, prečo?”

“Pretože…” zvraštil obočie, pričom sykol, a po chvíli roztrasene povedal: “Necítim ju. Neviem s ňou hýbať.”

Zamrazilo ma. Bola som rada, že bola tma a moje zdesenie nemohol vidieť. “Počkaj chvíľku.” Natiahla som ruku k jeho chodidlu a stisla mu ho. Sledovala som jeho tvár, ktorá ostávala nemenná. Stisla som mu pravé chodidlo. Myklo mu nohou. “Čo robíš?”

“Kontrolovala som, či si cítiš pravú nohu.”

“Cítim.”

“Na ľavú si nereagoval.”

Neodpovedal. Cítila som, ako sa celý napäl, nepovedal však nič.

“Zavolám Henryho,” ponúkol sa otec Francis a vzdialil sa.

“Nebolí ťa chrbtica?” vypytovala som sa naďalej.

“Nie.”

“Musím ti ju prehmatať.”

Nepovedal nič. Nemohla som však čakať na jeho zvolenie. Opatrne som bruškami prstov prechádzala pozdĺž jeho chrbtice, dúfajúc, že nájdem vyskočený stavec, ktorý by mu mohol tlačiť na šľachy alebo nervy. “Všetko vychádza z chrbtice,” hovorievala matka Greta, od ktorá mi odovzdala všetky vedomosti o ľudskom tele, ku ktorým počas rokov štúdia a praxe dospela.

“Nebolí ťa to?” opýtala som sa, keď som sa blížila k jeho panve. Doteraz ani len nemukol a všetky kosti sa zdali byť v poriadku a na mieste.

“Nie.” Hlas mal zastretý. Tušila som prečo, ale nechcela som predbiehať, nechcela som si pripustiť, že pri snahe chrániť ma prišiel k trvalému úrazu, ktorý obmedzí jeho život a prácu.

“Chrbticu máš v poriadku,” skonštatovala som tichým hlasom.

“Uhm.”

“Neotočil by si sa na chrbát a nepokúsil sa posadiť? Pomaly, aby sa ti nezatočila hlava,” poprosila som ho. Čakala som, že odmietne, ale bez slova poslúchol. Posadil sa s mojou pomocou, držiac ma za lakte, kým ja som ho podopierala predlaktiami. Zavrel oči a párkrát sa nadýchol. “Strašne to bolí,” zasipel cez stisnuté zuby.

“Plece?”

“Áno.”

“Uvarím ti čaj z levandule a medovky. Upokojí ťa to a pomôže ti to zaspať.”

“Nechcem spať. Kde je dekan?”

Spodná pera sa mi zachvela. “Zomrel.”

Zavrel oči a stisol mi lakte. “Zamdlel som. Ja…”

“Netráp sa,” skočila som mu do reči. “Boli by ho vyniesli, ale teba našli ako prvého. Takmer ihneď potom sa celé poschodie zrútilo. Nestihli by to…” hlas sa mi zlomil. Ak by to bolo naopak, a Herbert by bol ten, čo zahynul v horiacom hostinci, neviem, čo by som robila. Tá myšlienka ma vydesila, vytesnila z mojej mysle omnoho v danej chvíli dôležitejšie, týkajúce sa jeho chromej nohy a rizika zatknutia. Ak by som oňho prišla…

“Si nažive,” šepla som roztraseným hlasom. “Ach, Bože, On ťa zachránil.” Pobozkala som ho na čelo a nechala ho objať ma, pokiaľ mu to boľavé telo dovoľovalo.

“Bol by som si po teba prišiel aj na kraj sveta.”

“Ja viem. Aj ja po teba.” Zaborila som si prsty do jeho vlasov a nežne ho do nich pobozkala, hoci boli ešte stále plné dymu a sadzí.

Z tmy sa vynorili otec Francis s felčiarom Henrym. “Vraj si necítite ľavú nohu.”

“Tak je.”

“Skontrolovali ste ho, Inesa?” blysol po mne očami.

“Áno. Ale ak by ste sa naňho pozreli i vy, bola by som vám vďačná.” Odstúpila som od Herberta, nechajúc Henryho, aby si robil svoju prácu. Otec Francis postával obďaleč, potichu sa modliac, keď však zbadal môj pohľad, radšej sa vzdialil. Chcela som ísť za ním, no zároveň som chcela ostať pri Herbertovi. Sledovala som Heryho, ako robí Herbertovi rovnaké testy, ako som robila ja, dúfajúc, že som niečo odhadla zle, že som sa pomýlila, zabudla… Lenže výsledok bol taký istý.

“Mrzí ma to. Zrejme sa stalo čosi, vďaka čomu tvoja noha ochrnula. Neviem ti pomôcť. Myslíš, že Inesa ostane pri tebe, však?” Keď prikývla, zaželal im dobrú noc a odišiel preč, zrejme do svojho domca, stojaceho neďaleko nemocnice.

“Herbert…” Nechcela som vyznieť tak zúfalo, a predsa sa všetka ľútosť nad tým, ako celá naša snaha pomôcť trom deťom a utiecť pred dekanom dopadla, vošla do toho jedného slova.

Zdvihol ku mne oči plné smútku a vyčerpania. “To nič… To nič.” Natiahol ku mne zdravú ruku a ja som mu ju stisla. Podišla som k nemu bližšie a utrela som mu slzy, ktoré mu stekali po tvári. “Neodmietaj ma, prosím ťa,” zachripela som, pripravená na ďalšiu z jeho snáh ma od seba odtisnúť, rozhodnúť sa, čo je pre mňa najlepšie, obetovať sa pre moje dobro.

“Neodmietnem,” pokrútil hlavou slabo. Nepotrebovala som počuť viac. Sadla som si vedľa neho a zľahka ho pobozkala na líce. Potom som mu pomohla ľahnúť si a išla mu uvariť sľúbený čaj.

“Ako to vyzerá?” opýtal sa otec Francis, kým som čakala, až zovrie voda.

“Na to, že mohol zomrieť, dobre… A ostatné… Zvládneme to.” Zrazu mi bolo ľúto, že sme čakali. Že sme s Herbertom premárnili celé mesiace, počas ktorých sme mohli tráviť noc čo noc v objatí, milujúc sa, dotýkajúc sa, láskajúc sa, plánujúc rodinu, očakávajúc rodinu… Obaja sme predsa chceli deti, hoci sme sa o nich nikdy priamo nerozprávali. No mali sme ich radi, a raz, keď… Zavrela som oči, potrasúc hlavou. Najprv sa musíme dostať z Londýna. Ak nás chytia, odvisneme… Obaja. A už nikdy nebudeme môcť byť spolu.

“Otče? Neviete o dekanovom bratovi viac? Kam išiel? Čo plánoval robiť?”

“Nie. Ponúkol som mu pomoc, ale odmietol. Iba sa pobral preč. Bol veľmi užialený.”

Roztrasenými rukami som naliala pariacu sa vodu do dreveného pohára.

“Inesa.” Hlas otca Francisa opäť nebol naliehavý, no napriek tomu som z neho vycítila netrpezlivosť. “Môžem vám nejako pomôcť?”

“Nie.” Vyhýbavo som ho obišla a odniesla Herbertovi čaj. Pomohla som mu ho vypiť, neistá si tým, či mu mám povedať o Hubertovi. Napokon však on sám túto tému otvoril. Porozprávala som mu všetko, čo som sa dozvedela od otca Francisa. Počúval ma so zavretými očami a stisnutými perami, snažiac sa potlačiť fyzickú bolesť, aby mohol jasne premýšľať.

“Ak otcovi Francisovi dôveruješ, požiadaj ho o pomoc,” povedal napokon ospalo.

Zarazene som zažmurkala. “Naozaj?”

“Áno. Daj na svoju intuíciu. Viem, že ma chceš chrániť, ale… Ja chcem chrániť teba. A ak otcovi Francisovi veríš, dovoľ mu, aby si ťa vypočul. Mňa vypusť z hlavy.”

“Ako by som mohla?”

“Pretože ma až príliš miluješ.”

“Ako možno milovať až príliš?” oponovala som mu zanovito.

“Tak, že kladieš mňa pred svoje potreby. No ty najlepšie vieš, čo potrebuješ a čo chceš. Riaď sa tým.”

“Chcem len, aby si bol v bezpečí.”

“Tak potom sa zver otcovi Francisovi a požiadaj ho o pomoc. Ak mu veríš.”

“Práve to neviem.”

“Počúvaj svoje srdce. Nestrácaj vieru.” Hovoril z polospánku, a hoci som sa proti jeho slovám v duchu na začiatku vzbúrila, pochopila som, že nemá zmysel hádať sa. Čaj začínal účinkovať a jeho tvár skrivená bolesťou a sústredením sa postupne uvoľňovala.

Otočila som sa smerom, kde sedel otec Francis. Bála som sa, že ma odsúdi. Že mi prikáže, aby som Herberta opustila. A ešte viac som sa bála, že mu bude dávať za vinu to, že dekan umrel, a udá ho strážnikom. Zbadal, že sa naňho pozerám a povzbudzujúco sa usmial, nevolal ma však k sebe. Iba opäť zavrel oči a potichu sa modlil. Ostala som pri Herbertovi a držala ho za ruku. Kvôli mne tu teraz leží. Ak by som ho nebola požiadala v tú noc v Leominsteri o pomoc, neležal by tu popálený, spolovice ochrnutý a jeho chrbát by nepokrývali rany po biči. Bol by zdravý. Silný. Vládny.

Iba kvôli môjmu strachu z dekana, neschopnosti postaviť sa mu, som Herberta vystavila nepredstaviteľnému nebezpečenstvu. Stále by žil v Leominsteri, mal svoju dielňu, svoju slobodu. Ak by som sa za ním tajne nevybrala, nepodľahla jeho blízkosti a nedala mu nádej, že vidím budúcnosť aj v niečom inom než vo vstúpení do kláštora, bol by zdravý. Áno, neľutoval, že sa to všetko stalo. Nikdy mi nevyčítal, že som Cadi, Heffinu a Harriho priviedla k nemu. No čo na tom záležalo, keď som to robila z čisto sebeckého dôvodu? Pretože som chcela pomôcť? Pretože som nedokázala odolať? Pretože som bola zamilovaná? Pretože som nevedela, čo chcem? Pretože som myslela len na svoje túžby, svoje potreby, svoje nádeje a svoju vieru? Kde v tom figuroval Herbert? Kedy som sa počas toho zamyslela, čo je preňho najlepšie? Verila som mu, keď mi vravel, že ma ľúbi, že mu neprekáža, že musel opustiť svoj domov, a že je z neho z mojej viny utečenec. No zamyslela som sa nad tým, či mi to nehovorí iba preto, aby som nemala výčitky svedomia? Nie. Počúvala som ho, pretože mi to vyhovovalo. Pretože som vedela, že ma ľúbi a ja ľúbim jeho, a že s ním chcem ostať v tomto živote i ďalšom. Pretože ja som s ním chcela ostať. Pretože pri ňom som sa ja necítila stratená. A pritom som ho mohla ľúbiť tak čisto. Tak nezištne. Tak, ako si skutočne zaslúži.

S očami plnými slz som ho pobozkala na čelo. Výčitky svedomia ma zvnútra pohlcovali rýchlejšie, než krúpy letnej búrky ničia úrodu. Všetko, čo sa uplynulý rok udialo, čo som potlačila, na čo som zabudla, čo som prehltla, sa dralo na povrch. Chcela som otvoriť ústa a kričať, zbaviť sa tej bodavej bolesti, čo sa mi usadila v hrdle a bránila mi prehĺtať, no nebol na to vhodný čas, ani miesto. Mala som však pocit, že sa pod ťarchou navrátených trápení zlomím, že klesnem na zem a nik ma už nezdvihne, že sa dolámem ako nesprávne ukutý meč, ktorý sa pridlho chladil vo vode.

Niekoľkokrát som sa zhlboka nadýchla a vstala som. Keď ma otec Francis uvidel prichádzať, prežehnal sa a zdvihol hlavu.

“Smiem sa vám vyspovedať?” šepla som rozochvene. Zdalo sa, že to čakal. “Samozrejme. Chceš to urobiť tu alebo v kostole?”

“Radšej tu, ak by vám to neprekážalo. Nechcela by som Herberta nechať osamote.”

“V poriadku.”

Vzali sme si stoličky a vyšli sme do horúcej noci. Sadli sme si netradične oproti sebe. Stále som sa bála, no výčitky svedomia boli priveľké. A tak som začala. Systematicky, postupne, od chvíle, čo ma dekan zachránil z ulice a opatroval ma, šatil, učil… Povedala som otcovi Francisovi všetko, úplne všetko, aby som si bola istá, že ma bude súdiť objektívne, alebo aspoň na základe všetkého, čo som urobila, a nielen na základe istých skutkov vytrhnutých z kontextu. Takmer vôbec som neplakala, práve naopak - na konci spovede som mala oči takmer suché. Triasli sa mi iba ruky, ktorými som zovrela špinavú sukňu, dívajúc sa na svoje kolená, nie však do očí otca Francisa.

“Povedal som ti, že ťa môže súdiť iba Boh,” prehovoril napokon. “Ja ti môžem povedať len svoj názor.” Zdvihla k nemu hlavu. “Si láskavá. Tvoje srdce je plné nehy a lásky. Nielen k Herbertovi. Ale i k Bohu a tvojim blížnym. To, že jedného z nich - svojho manžela - miluješ viac, než iných, je v poriadku. Dovolím si tvrdiť, že by bolo od teba nespravodlivé neľúbiť ho po tom všetkom, čo pre teba urobil. A takisto by bolo od neho nespravodlivé neľúbiť teba po tom všetkom, čo si urobila ty preňho.

Láska nefunguje na miske váh. Nikdy nedávajú obaja rovnako veľa. Raz obetuje jeden, inokedy druhý. No ak sa jeden zabudne a len prijíma a chce rásť na úkor toho druhého, láska ochorie a môže zomrieť. To sa stalo s tvojou oddanosťou voči dekanovi. Zrazu chcel priveľa. A ty si mu to nechcela dať. Nepoznal som ho, netuším, prečo bol do teba taký zahľadený. No nemal právo vlastniť ťa. Nie si otrokyňa, ako tie úbohé deti, ktoré ste s Herbertom statočne chránili. Si slobodná. Patríš iba svojmu manželovi, a ten verí, že patríš sebe samej a Bohu. Nič viac si nemôžeš želať. Váš vzťah je čistý. Dušou, pretože ste pre toho druhého obetovali tak veľa, a telom, pretože vaše vzplanutia vznikli z lásky, ktorú k sebe cítite, a napriek tomu ste im dokázali odolať a predísť tak hriechu. Nemáš sa za čo hanbiť.”

Trvalo mi, kým som jeho slová úplne pochopila a prijala. Tak dlho som počúvala o tom, ako nesprávne žijem, že mi jeho slová pripadali ako balzam. Od úľavy sa mi zrazu chcelo spať, no prinútila som sa sústrediť sa na otec Francisa.

“A… Herbert? Neudáte ho?”

“Nepochybujem o tom, že by bol schopný dekana zabiť. No myslím si, že by to urobil len ak by si bola v ohrození. A ty si bola v bezpečí. Verím, že to bola nehoda, tak ako povedal. Vaše tajomstvo je u mňa v bezpečí, neboj sa. A ak potrebujete pomoc s odchodom z mesta, môžete so mnou počítať. Myslím, že Francúzsko bude pre vás dobrá voľba. Mám v Calais výborného priateľa, tiež kňaza. Pomôže vám, kým sa postavíte na nohy.”

Moje vnútro sa naplnilo takou obrovskou vďakou, až som mala chuť ho objať. Už som neverila, že by som našla niekoho, kto by ma pochopil... Kto by ma neodsudzoval a neosočoval Herberta...

“Ďakujem, otče,” hlesla som vďačne.

“Veľmi rád, Inesa. Veľmi rád.”

Otočila som sa k Herbertovi, ktorý pokojne spal. Mal pravdu. Každý človek je iný a vníma veci inak. I ja som sa to naučila. Nie vďaka dekanovi, ale vďaka nemu. Zmenil ma, urobil lepšou, otvoril mi oči a zároveň srdce. Ukázal mi, že i ja som dôležitá, že i ja môžem milovať a byť za to na oplátku milovaná viac, než mám pocit, že si zaslúžim.

[ » na začiatok « ]