Fan Fiction obsahuje diela usporiadané podľa dátumu ich odoslania
do databázy. Poviedky sú kreatívnym výtvorom fanúšikov založeným na ich
fantázii. Dejovo alebo postavami nadväzujú na príbeh chlapca, ktorý prežil,
ale aj na mnohé iné, viac či menej známe príbehy.
Pre lepšie hľadanie neváhajte použiť Vyhľadávač poviedok, v ktorom
môžete nájsť príbeh podľa vašich náročných požiadaviek a želaní.
V prípade pridávania, či úpravy poviedok odporúčame najskôr naštudovať
Sprievodcu Fan Fiction.
Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Synea, Roy, Maximus...
Stručný dej: Pokračovanie historickej romance Miluj ma navždy. Synea ešte donedávna mala milujúcich rodičov a žila v prepychu. Jej srdce napĺňala láska a nádej, že raz stretne muža, ktorý ju bude milovať rovnako ako jej otec matku. Dnes však žije ako posledná slúžka len so svojím mladším bratom. Rodičia sú mŕtvi, svadba zostala len v snoch. Jediné, čo Synea má, je srdce naplnené nenávisťou voči Maximovi Wingatemu. Túži mu oplatiť všetku bolesť, čo jej s bratom spôsobil. Prichádza s jediným úmyslom. Zabiť.
Pre Mariku, lebo vďaka nej ma osvietilo, prišla inšpirácia a chuť pokračovať. :-*
***
Niektoré dni plynuli Synei rýchlejšie, iné pomalšie. Dni sa postupne začali skracovať, tmavé noci predlžovať. Syneu hnevalo, že sa so svojou pomstou nedostala ďalej. Pán odcestoval na poľovačku, dokonca na dve. Jediné šťastie bolo, že Royovi sa v dedine páčilo. Mal sa s kým hrať, dokonca sa s Paulom aj učil. No Synea bola čoraz mrzutejšia. Predstavovala si to jednoduchšie. Plánovala prísť, pomstiť sa, vykričať mu všetko... a zabiť ho. Nechať ho zomierať pomalou smrťou, mučiť ho, trápiť, ako to bolo s jeho rodičmi. A potom ujsť aj s Royom ďaleko, tam, kde by ich nikto nepoznal, nikto nenašiel. Začali by odznovu, hoci ťažko. Ale zatiaľ to nevyzeralo, že by sa jej niečo z toho mohlo podariť.
Pred adventným obdobím zvykli v dedine robiť poddaní zábavu s obrovskou vatrou, pečenými bravmi, prepelicami a ovocím, ktoré si nazbierali. Boli to veľké oslavy nadchádzajúceho obdobia, v ktorom v tichosti a zbožne očakávali Vianoce. V kuchyni sa slúžky prekrikovali, ktorá si s kým zatancuje, čo si oblečú, kto čo napečie. Synea mlčky sedela v kúte, počúvala a v očiach sa jej zračil smútok. Aj u nich bývali večierky. Mamka rada usporadúvala Vianočné večierky, ktoré boli plné smiechu, radosti, príjemných stretnutí. Rovnako ako slúžky v tomto zámku pociťovala radosť. Chodieval aj William a spoločne krúžili po parkete, hoci nebol najúžasnejším tanečníkom.
„Lisa, prídeš aj ty?“ podišla k Synei jedna zo slúžok.
„Rada by som.“
Mladé dievča si ju pozorne premeralo. „Prečo si taká smutná?“
Synea si zotrela zradnú slzu z líca a vstala. „Pretože i ja som mala kedysi takúto veľkú rodinu a... už nemám.“
„To mi je ľúto, že si sirota. Nemáš vôbec nikoho?“
Synea si zahryzla do pery. Roya v zámku radšej nespomínala. „Som sama.“
„Neboj sa, zatancuješ si, zaješ, a možno aj stretneš nejakého milého chlapca. Pracovitého,“ žmurkla na ňu dievčina dobrosrdečne.
„Ulia! Neklebeť a marš do práce!“ zakričala na ňu hlavná kuchárka a tak dievčina rýchlo odbehla.
Synea sa pobrala do hlavných izieb zámku. Musela upratať, zotrieť prach a pripraviť prikrývky. Dnes podvečer sa malo vrátiť panstvo. Teda, len mladý pán. Jeho otec aj naďalej brázdil krajiny. Synea bola naňho zvedavá. Chcela vidieť tvár toho muža, ktorý vychoval také zviera. Toho, ktorý zlyhal vo výchove. Vlastne ho asi mala nenávidieť rovnako ako Maxima. Rodičia sú zodpovední za svoje deti. Oni im vštepujú hodnoty.
Zabratá do hnevlivých úvah mechanicky upratovala. Vyleštila krištáľové poháre, rozličné čaše a počúvala rozhovor ďalších slúžok.
„Ach, kiežby som si aj ja raz mohla zatancovať v krásnych šatách na ich plese,“ zasnívalo sa dievča s riedkymi plavými vlasmi a chorobne bledou pleťou. Všetkým bolo jasné, že pri svojom výzore si ju nikdy nikto nevyberie kvôli kráse. Ale snom nebráni nič.
„To by bolo úžasné. Vraj mladý pán si vždy vyberie jednu dámu, s ktorou pretancuje celý večer,“ pridala sa druhá s takým zasneným výrazom, akoby sama túžila byť tou vyvolenou.
„A potom sa zvyknú stratiť,“ zachichotala sa prvá.
„Ako stratiť?“ spýtala sa Synea.
Dievčatá pozreli na seba a zasmiali sa. „Naozaj nevieš? Čo myslíš, čo môžu spolu dvaja robiť, ak sa vytratia zo spoločnosti? Tak, aby ich nikto nevidel?“
Synea sa prudko začervenala.
„Takže vieš. Ach, kiežby som ja raz mohla byť tou vyvolenou. No... ale dobre vieme, že to možné nie je,“ vzdychla si plavovláska, smutne pozrúc do zrkadla. „Pánovi je jedno, akého je pôvodu, stačí, ak je krásna. Každému mužovi z vyššej vrstvy to stačí to stačí. Ty si krásna, Lisa,“ obrátila sa k Synei.
„Čože?“
„Áno. Máš krásnu tvár, povedala by som až aristokratickú, príroda k tebe bola veľkorysá. A dokonalé krivky. Keby si nebola slúžkou, ale navliekla by si sa do tých krásnych hodvábnych šiat, čo nosia paničky, stratila by si sa medzi nimi. Ach, čoby stratila, žiarila by si,“ vzdychla si plavovláska trochu závistlivo.
Synea sklopila zrak. Bola si vedomá, že odkedy je tu a môže sa každý deň najesť a poriadne vyspať, vlasom sa vrátil niekdajší lesk a jej telo sa opäť zaokrúhlilo na správnych miestach. Ale ona nemala krásne šaty. A nemala ani záujem zvádzať mladého pána.
„Ach, práve mi čosi napadlo! Čo keby si šla na vianočný ples?“ zvýskla hnedovlasá dievčina.
„V čom, prosím ťa?“ zasmiala sa Synea.
Dievčatá na seba pozreli. „No... keby sme si požičali šaty niekdajšej panej, má ich ukryté v truhlici...“
„Nie,“ rázne zasiahla Synea. „Nechcem kradnúť. A nechcem ani cudzie honosné šaty.“
„No tak, Lisa, my sme na tom večierku nikdy neboli. Nemôžeme si to dovoliť, také šaty by na nás vyzerali smiešne. Ale ak by si si ich obliekla ty, bola by si krásna. Potom by si nám porozprávala všetko do detailov, ako tam bolo. Prosím.“
„Nie, preboha, to by som nemohla, všetci by ma spoznali.“
„Niečo by sme vymysleli. No tak, premysli si to.“
„Lisa, choď upratať komnaty,“ vošla dnu hlavná komorná.
Synea rýchlo vybehla z miestnosti. Čo sú to za hlúpe nápady! Akoby niečo také mohla spraviť!
Rýchlo upravovala posteľné prikrývky v tmavej izbe. Odtiahla závesy, otvorila okno a pustila dnu svieži vzduch. Koruny stromov už boli nahé, zem pokrývali pestrofarebné listy. Oprela sa o parapetu a zahľadela sa do diaľky. Čo ak by mali dievčatá pravdu? Ak je Maximus taký ľahký terč pre krásne ženy, možno... možno by stálo za to vyskúšať ho. Ak by si ho omotala okolo prsta, ak by mu omámila zmysly sebou, svojou krásou, prestal by byť ostražitý a skôr by sa mu dokázala pomstiť.
Nie, to nemôžem, pokrútila hlavou. Mamička by mi to nikdy nedovolila. A ocko by bol strašne sklamaný. Ale... oni už nežijú. Kdesi ich telá hnijú, a ona vôbec nevie kde. Nemôže im dať na hrob kvietky, nemôže sa tam vyplakať a porozprávať s mamičkou. Možno by chceli, aby ich pomstila. Aby odplatila všetok ten hnev, smútok a bolesť, ktorú spôsobil Maximus. A ak by toto bol ten správny postup. Veď ak sa chce pomstiť, musí poznať jeho slabé stránky. Musí zaprieť aj seba. Spravodlivosť prináša aj obetu.
Zhlboka sa nadýchla. Musí to zvládnuť. Zvládne to.
Obrátila sa od okna a tlmene zhíkla. Kúsok od dvier stál mladý pán, uprene ju pozoroval a výraz v jeho pohľade ju ľakal. Odkedy sa jej ospravedlnil za jeho konanie, neboli spolu. A teraz... Stál bližšie ako kedykoľvek predtým a nebol tu nikto. Nikto, kto by jej pomohol.
Rýchlo sa mu uklonila a chcela okolo neho prejsť. Mala pocit, že presne vie, nad čím uvažovala. Pohľad, ktorým si premeriaval jej telo, pozorne, akoby ju skúmal, akoby ju chcel z tých šiat vyzliecť, o tom navrával viac ako dosť...
„Už odchádzaš?“
Srdce jej tĺklo tak prudko, až sa bála, že ju môže začuť. Zastala kúsok od neho a pozrela mu do tváre. Lícom sa mu tiahol červený šráf, kde-tu ešte presakovali kvapky krvi.
„Čo sa vám stalo?“
Mávol rukou. „Švihol ma po líci konár, keď som prenasledoval divého kanca.“
Prikývla. Čo keby mu mohla na tele spôsobiť rovnaké rany? Trpel by podobne ako ona? A dokázala by to vôbec?
„Neodpovedala si mi.“
„Prepáčte. Čo ste sa pýtali?“
„Či už odchádzaš.“
„Aha... áno, prácu som si dokončila. Nevedela som, že teraz prídete, bola by som sa poponáhľala. Ospravedlňujem sa vám,“ sklonila hlavu a znovu chcela prejsť.
„Dlho som ťa nevidel. Ako sa ti darí?“
Pozrela naňho rozšírenými očami. „Prečo sa to spytujete obyčajnej slúžky?“
Zamračil sa. „Stále si rovnako nepriateľská. Prečo? Povedz mi, prečo ma tak nenávidíš?“ schytil ju a pritiahol k sebe. Lomcoval ním hnev. Myslel si, že ak sa dlhšie nestretnú priamo, hoci on ju pravidelne sledoval, díval sa, ako rozkvitá do krásy, že prestane byť taká neprístupná. No ona bola stále ako ľad, hoci tušil, aký plameň v nej tlie. A on túžil rozhorieť ho. Ach, ako veľmi po tom túžil. Vždy, keď ju videl. Teraz bol tak dlho preč. Bolo tam viacero žien, ktoré po ňom túžili, ktoré by mu s radosťou zahriali posteľ, a predsa nedokázal ani s jednou z nich odísť. Neustále mal pred očami mladú slúžku, tú, ktorú teraz zvieral v náručí. Už nepáchla ako na začiatku. Už nebola samá kosť a koža, nemala prepadnutú tvár. Teraz voňala koláčmi a bola tak krásne zaokrúhlená... Sladká... nádherná...
Skĺzol pohľadom na svetlosivú látku, pevne obopínajúcu plné prsia, skryté pred jeho pohľadom. Neuniklo mu, ako sa jej zrýchlil dych.
„Odpovedz,“ pevnejšie ju stisol.
„Nie... nie je to pravda,“ zajachtala, vystrašená jeho blízkosťou. Jeho spaľujúcim pohľadom. Dotykom mocného tela. A najmä... desili ju pocity, ktoré v nej ožívali. Srdce jej prudko tĺklo a v lone sa jej rozlievala horúčava.
Panebože, čo sa to so mnou deje?
„Bojíš sa ma?“
„Nie!“ vyhŕkla, popudená jeho otázkou. Nie, nikdy sa ho báť nebude. Nesmie. Strach oslabuje. A ona musí byť silná.
Usmial sa. Aj naďalej na ňu hľadel. A potom ju zrazu pustil. Prehltol a odstúpil.
„Bež, Lisa, bež za prácou.“
Nerozumela mu. No na okamih sa jej zazdalo, že sa zľakol sám seba. A horúcich emócií, ktoré mu tleli v pohľade. Synea sa za dverami usmiala. Možno nie je taký silný. Možno to dokáže. Zapredá seba, ale pomstí rodičov. Musí. Aj keby ona mala pritom trpieť. Ale bude naozaj trpieť? pýtala sa sama seba pri spomienke na pocity, ktoré ovládali jej telo i myseľ, keď ju držal v náručí.
Priori-Incantatem.sk nie je majiteľom autorských práv Harryho Pottera, je iba sprostredkovateľom informácií ohľadom Harryho Pottera pre fanúšikov. Tento dokument však nesmie byť kopírovaný, či už v častiach alebo celý, bez súhlasu Priori-Incantatem.sk.
Dodnes smútite, že vám na 11. narodeniny sova nepriniesla vytúžený list do Rokfortu? Tak už nemusíte! Už čoskoro sa totižto vybrané slovenské centrá kultúry ako mávnutím prútika zmenia na Rokfortskú strednú školu čarodejnícku. Mladí divadelníci Katarína Gurová, Kristóf Melecsky a Peter Pavlík, na čele s režisérom Pavlom Viechom, budú v jedinečnom predstavení žonglovať ikonickými postavami všetkých siedmich kníh, aby nám dokázali, že fantázii sa medze nekladú. Aj keby sa možno mali.
Celú tl...