Poviedka:
Pridaná: 2.12.2017, 22:09:37
Čítaná: 3175×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Typ: Fiction
Postavy: Anna, Lily, Adam, Iveta
Stručný dej: Môže niekedy bolesť zmiznúť, ak sa spája s tým najdrahším, čo sme v živote mali? Spolu s pesničkou od Kryštofa - Zustan tu se mnou

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

„Meškáš,“ zašomrala som, keď sa vo dverách zjavila moja o tri roky mladšia, snehom poprášená, sestra Iveta s rozžiarenými očami a dvomi veľkými taškami.

„Aj ja ťa rada vidím, sestrička,“ prehodila mierne sarkasticky, ale úsmev jej neschádzal z pier. Nahrnula sa do chodby, za ňou jej manžel Adam a dvojičky Matej a Linda. Všetci sa vyzúvali, rozprávali jeden cez druhého a mňa sa, napriek počiatočnej mrzutosti z ich meškania, zmocnila radosť. Bola to moja jediná rodina. Odpustila by som im čokoľvek. Ak by som nemala ani ich, dávno by som ležala kdesi na dne zeme.

„No, povedala by som, že poďme sa najesť, ale...“ vzdychla som si pri pohľade na nedočkavé dvojičky. Mali osem rokov a vianočné darčeky sa im rátali vždy. „...ale Ježiško už chodil, tak sa bežte pozrieť.“

Obaja vtrhli do obývačky, kde každoročne stál obrovský umelý stromček. Vytrvalo som sa držala tradície, zdobila som ho klasicky viacfarebne, odmietajúc akékoľvek zmeny. Možno som si tak v kútiku duše chcela udržať pocit, že naši rodičia sú tu stále s nami. Že sme o nich neprišli práve počas vianočných sviatkov, keď sa vracali z návštevy. Dodnes ma to bolí, hoci prešlo už päť rokov. No môže niekedy bolesť zmiznúť, ak sa spája s tým najdrahším, čo sme v živote mali?

„Nemusela si si robiť také starosti,“ nesúhlasne krčila Iveta nosom, keď Matej rozbalil dron a oči sa mu jagali ako hladina oceánu v odraze mesiaca. Linda zasa vzdychala nad modernými šatami jej obľúbenej farby - fialovej.

Pokrčila som plecami. „Aj tak nemám komu inému robiť radosť.“

Možno chcela niečo povedať, ako vždy pri tejto téme, no tentoraz sa zdržala, len stisla pery, pozrela na manžela a zamierila do chodby.

„No a teraz náš darček pre teba,“ vrátila sa s taškou.

„Preboha, čo tam máš?“

Neodpovedala. Vytiahla odtiaľ škatuľu s dierkami navrchu i zboku. Zamračene som sledovala, ako ju kladie na zem a usmieva sa pri tom, akoby sa v nej skrýval zlatý jackpot. Spýtavo som na ňu pozrela.

„No... povedali sme si, že si tu príliš sama. Áno, viem, čo chceš povedať, ale o to teraz nejde. Rozhodli sme sa zaobstarať ti živú bytosť.“

„ČOZE?“ vystrela som sa v kresle. „Robíš si srandu, však?! Nechcem žiadneho psa!“

Iveta si vymenila pobavený pohľad s manželom a zasmiala sa. „Nie, nie je to pes. Viem, aký máš na nich názor.“

„To nie je názor, ale jednoducho sa ich bojím. Nemusím ti predsa vysvetľovať prečo,“ veľavýznamne som odhalila predlaktie, kde sa i po dvadsiatich rokoch vynímala jazva po zuboch.

„Práve preto sme ti zohnali mačiatko,“ slávnostne zdvihla veko škatule.

Vyjavene som nazrela dnu. Skutočne tam ležalo maličké mača. Strakaté, tuctové, ako akákoľvek pouličná mačka. Ničím významné. Ale i keby bolo zo zlata, nechcela by som ho. Neznášala som zvieratá. Bola s tým oštara, musela by som do nich vrážať peniaze. Stačilo, že som po smrti našich zdedila celý rodičovský dom. Iveta sa ho vzdala v môj prospech a ja som tu zostala sama.

„Nemusíš sa oň príliš starať, je to normálna mačka, ktorá môže existovať na dvore. Bude ti chytať myši a nebudeš tu taká sama.“

Ešte stále som naň civela. Mača sa zatiaľ vyštveralo von a pomaly začalo skúmať blízke okolie. To znamená asi dva, tri kroky. Viac nestihlo, lebo dvojčence si ho vzali na ruky a začali hladkať.

„Môžem na chvíľu?“ nekompromisne som ukázala na dvere. Nechcela som to riešiť pred deťmi. „Dúfam, že sa mi zatiaľ nevyšpiní na koberec.“

„Nie, neboj sa, v škatuľke má aj svoj piesok.“

„Úžasné. No,“ zavrela som za ňou dvere v kuchyni, „vysvetlíš mi láskavo, prečo mi domov vláčiš zvieratá?“

„Nemusíš ju mať doma. Pokojne vydrží v exteriéri. Naša suseda ich mala veľa, už nevedela, čo s nimi a ja keď som ju uvidela, je to mačička, musela som si ju vziať.“

„Tak si ju nechaj.“

„My nemôžeme mať srstnaté zvieratá, dobre vieš, že Maťko má alergiu.“

„Práve sa s jedným srstnatým zvieraťom hrá,“ pripomenula som jej.

Mávla rukou. „Adam sa oňho postará. Tá chvíľa ho zasa nezabije. Ale nemôžeme ju mať doma. Tebe sa zíde. No tak, Anka, nebuď taká. Bola som s ňou u veterinára, je odčervená, prezrel ju od hlavy po päty, nič jej nie je. A je úžasná! Je to mačka. Možno ich budeš mať veľa aj ty, alebo si ju dáš sterilizovať, to už je na tebe. Ale poriadne sa na ňu potom pozri! Pozri sa do tej roztomilej tváričky! Nevinná, čistučká, nazvala som ju Lily ako ľalia. Určite si budete rozumieť.“

„Keby som chcela mačku, zoženiem si ju. Okrem toho, mačky mi nie sú sympatické. Sú falošné, chodia za človekom len vtedy, keď chcú od neho jedlo. Sorry, ale nenávidím vypočítavosť.“

„Vidím, že o mačkách nič nevieš. Vôbec to nie je tak, ako tvrdíš, ale to zistíš. Ani,“ chytila ma za ruku a stíšila hlas, „nemôžeš byť celý život sama.“

„A ja vari chcem byť celý život sama?! Dobre vieš, že ja za to nemôžem!“ zadrhol sa mi hlas. Neznášala som, keď začala hovoriť o mojej jedinej slabej stránke. Kedysi som mala priateľa. Snúbenca. Plánovali sme svadbu, čakala som dieťatko. Boli to najkrajšie dni môjho života. A potom som oň prišla. Jednoducho mu prestalo biť srdiečko. Myslela som si, že zomriem i ja. Akoby kus zo mňa odišiel spolu s ním. On aj odišiel. Bol mojou súčasťou vyše sedem mesiacov, milovala som ho viac ako seba, a asi viac ako Janka, keďže náš vzťah to neprežil. Nedokázala som sa dívať na iné šťastné mamičky, na deti pobehujúce po sídlisku. Chvíľu som sa nedokázala stretávať ani so svojou sestrou, ktorá v tom čase porodila obe svoje. Hoci bola mladšia, všetko sa jej podarilo skôr. Manželstvo, deti, vlastné bývanie. Ja som zostala žiť s rodičmi, uzavretá pred svetom, s vlastnou bolesťou. A s temnou budúcnosťou, pretože ako predpovedali doktori, dieťatko už nikdy nebudem môcť mať. Ani muža. To už síce nepovedal žiaden lekár, ale vedela som to ja. Ktorý by si uviazal na krk ženu, ktorá ani ženou nie je? Ktorá mu nikdy nedá deti, pocit domova a všetko ostatné, čo ešte dokáže rodinu robiť rodinou?

„Ja viem, že za to nemôžeš. Ale možno... možno to môže byť niečo blízke dieťaťu. Uvidíš, že aj mačička ti dokáže dať toľko lásky, koľko si ani len nevieš predstaviť.“

„Ja nechcem zostarnúť ako stará dievka s tisíckami mačiek v dome!“ vyhŕkla som, vydesená danou predstavou. Pred očami som mala ženy, ktoré sa nikdy nevydali, len chovali mnoho mačiek, ktoré sa pre nich stali všetkým. Dom i šatstvo im páchli... Ach...

„Aspoň to skús, prosím...“

Nevedela som si predstaviť, čo budem robiť s tou guľkou v mojej obývačke. V žiadnom prípade som si ju nemienila vziať do postele, ako to zvyknú robiť iní. Ani do kuchyne. Lenže je príliš malá na to, aby už bola vonku, nie? Najmä v tomto pľuhavom počasí.

Nakoniec som rezignovala. Mača Lily zostalo u mňa. Keď sme sa vrátili späť, zadívalo sa mi do očí, akoby vedelo, že sme spečatili jeho osud a smutne mňauklo. Ach, Bože...

Tú noc som nespala. Neustále som ho chodila skontrolovať na chodbu, kde zostalo pri dverách, pod radiátorom, aby mu nebolo zima. S ťažkým srdcom som obetovala jeden z maminých vankúšov, aby malo mača na čom spať. Neďaleko seba malo podstieľku s pieskom. A moja úžasná sestra myslela na všetko, doniesla mi aj za tašku Whiskasov. Keď odišli, mača sa najedlo, vylízalo misku a spôsobne sa vykakalo do piesku. Všetky stopy precízne zahrabalo, akoby mi chcelo dokázať, aké je vychované a pustilo sa do skúmania chodby. Nemalo veľa vecí na kontrolovanie. Prichytila som sa, ako naň fascinovane hľadím. Bolo strakaté, tigrované a malo krásne modré oči. Otec vraj bol britský kocúr, tak ich zdedilo zrejme po ňom. A možno časom ozelenejú.

Ale stále to bola mačka! Ktorá len je a mraučí.

Po dvoch týždňoch som bola jej. Už to nebolo to mača. Už to bola Lily, Lilinka, Liluška. Z práce som sa náhlila domov, aby som ju vypustila z chodby na dvor, aby si pomaly zvykala, nosila som jej dobroty. Ach, čo som sa len nahladkala jej hebučkého kožúška! Hoci už nevoňala tak úžasne ako prvé dni, ale bola mäkučká. A netrvalo dlho, kým som zistila, že aj veľmi inteligentná.

Často mi hľadela do očí, akoby mi odovzdávala nejakú tajnú správu, ktorú som sa snažila dešifrovať. Po čase sa mi už darilo aj to. Vedela som, kedy chce, aby som ju hladkala, kedy sa chce hrať, kedy chce na mne tíško ležať. Nebolo pre mňa väčšej pocty, ako keď sa mi uprene zahľadela na kolená a ja som si ju vzala na ne. Spokojne zapriadla, pomechrila sa a pozrela mi do očí, zažmurkala a mňaukla. Vrnela a zohrievala ma. Iveta mala pravdu, keď tvrdila, že mi bude dávať najavo, ako ma ľúbi. Nie, Lily nebola tá lenivá mačka, ktorá by celý deň len ležala na mieste a ohlásila sa, len keď bola hladná.

Lily mi chodila naproti, keď som sa vracala domov z práce. Čoby chodila, ona bežala. Akonáhle som sa zjavila pri bráne, ona akoby tušila, že už prichádzam, rozbehla sa chodníkom v ústrety s takou radosťou v tvári, až ma to udivovalo. Nikdy by som si nebola pomyslela, že mačka sa dokáže tak tešiť, že jej tak môžu svieti oči len preto, že som prišla domov, pohladkám ju, prihovorím sa jej a ona si sadne ku mne.

Nebola to tá svojská povaha, ktorá by ani za nič nechcela prísť ku mne. Stačilo sa zohnúť a zavolať na ňu a ona prišla, hoci jesť nedostala. Často pri mne sedela, keď som bola na dvore. Tesne, blizučko pri mne, ani som nepočula, že prišla, len som si zrazu všimla guľku pri svojich nohách. Alebo za chrbtom, ak som sedela na lavičke a strúhala zemiaky alebo štikala mak. Lily bola jedinečná. Sama pred sebou som sa hanbila za počiatočné predsudky. Hoci som si ju nevybrala ja sama, moja sestra trafila dokonalo. Naše povahy splynuli v jedno.

A najmä...

Konečne som mala pocit, že za niečo stojím. Že niekomu za niečo stojím. Že ma môže stále niekto ľúbiť a aj naďalej som pre niekoho dôležitá. Hoci to nebol muž, ani dieťa, prestávala som myslieť na minulosť. Zamestnávala ma Lily. Moja vianočná ľalia. Tak som jej zvykla hovoriť. Bola tým najkrajším vianočným darčekom. Dostala som viac, ako som čakala a objavila som v sebe niečo, o čom som nemala ani tušenia. Dokázala som ľúbiť tak veľmi, až ma to občas ľakalo.

„No, vidím, že sa kamarátite každým dňom viac a viac,“ zhodnotila moja sestra, keď nás raz prepadla počas domácej pohody. Občas som Lily pustila dnu. Síce som ju najskôr očistila, ale dovolila som jej sedieť mi na bruchu, najmä keď som mala silné bolesti žalúdka, ktorý ma zvykol potrápiť. Vtedy ma zohrievala a svojím pradením uvoľňovala bolestivé kŕče. Nikdy som neverila, že mačky môžu byť skutočne liečiteľky, až kým som nedostala Lily.

„No aspoň raz si trafila darček. Určite búchaš šampus,“ ozvala som sa mierne otrávene z jej víťazoslávneho výrazu.

„Ja som vedela, že to dopadne tak, ako má. Som na teba hrdá,“ pochválila ma sestra, pyšná, akoby prispela k divom sveta.

No prišiel deň, keď mi Lily naproti nepribehla. Náhlila som sa chodníkom a až tesne pred dverami sa zdvihla zo svojho vankúšika a žalostne zamňaukala.

„Čo sa ti stalo?“ zohla som sa k nej, keď sa o mňa pokúsila obtrieť, no pri každom pohybe krivkala. „Ukáž.“ Jemne som jej prešla po prednej labke, no Lily nereagovala. Tak som ju skúšala stisnúť na jednotlivých miestach. To už Lily v mojom náručí zamňaukala. „Hádam si zle skočila? Jój, ty moja Liluška,“ poškrabkala som ju pod bradou, ako to mala rada a ona sa ku mne väčšmi pritisla. O chvíľku som ju zložila na vankúšik a šla sa prezliecť. Bolela ma hlava, deň bol náročný a do toho ešte i obavy o Lily.

Na druhý deň sa mi zdalo, že kráča o čosi lepšie, len ten smutný výraz v tvári jej zostal naďalej. Myslela som na ňu i v priebehu dňa a nemohla som sa dočkať, kedy pôjdem späť domov. Cesty boli hrozné, po roku sa opäť vracali Vianoce i so snehom, v rádiách každú chvíľu hlásili dopravnú nehodu. Želala som si byť už konečne doma. S Lily. Vezmem ju do teplúčka. Napapá sa mliečka a bude nám dobre.

Lenže Lily mi naproti neprišla. Lily nebola ani doma. A ak aj bola kdesi nablízku, ani po mojich opätovných volaniach sa nezjavila. To sa na ňu nepodobalo. Prešla som v tom hrozivom počasí, keď zavíjal ľadový vetrisko a vločky medzi sebou viedli zúrivý súboj, celý dvor, každé zákutie, kam som sa obvykle neodvážila. Vyvolávala som ju, prosila, aby sa vrátila, lákala som ju na jedlo.

Nič.

Len vetrisko mi vyhrýzal svojím chladom ruže do líc.

Ďalší deň sa opakovalo to isté. Zmocňovala sa ma panika. Ak bola choručká a mala čosi s labkou, ako môže prežiť takéto počasie?

Tretí deň rovnako.

Začínala som sa zmierovať s tým, že nôžka bola asi vážnejšia, ako som sa domnievala a Lily sa utiahla kamsi zdochnúť. Bezmyšlienkovite som sedela v obývačke, pri zapnutej televízii, no nevnímala som ani jediné slovo. Nechutilo mi jesť. Jediný pohľad do okna ma utvrdzoval v tom, že Lily nemá šancu, nech by už bola kdekoľvek.

Na štvrtý deň po Lilinom zmiznutí som sa domov z práce vliekla. V noci som nespala. Odomkla som bránu a kráčala po chodníku. Pre dverami som sa, zamyslená, takmer potkla o akési telo.

„Lily!“

Moja drahá mačička na mňa unavene pozrela. Ležala na vankúšiku, čakala na mňa, no bola značne vyziabnutá. Stále krivkala, hoci nožička vyzerala v poriadku. Rýchlo som ju vzala dnu, do tepla, a nakŕmila ju. Hltavo jedla všetko, čo prišlo.

„Liluška, kdeže si bola celé tie dni? Vieš, ako som sa o teba bála? Ako mi strašne bolo? Kde si bola, hm? Pozri, aká si hladná. A v takomto počasí. Joj, ty moja,“ pritúlila som si ju a úľavou sa započúvala do pradenia. Do večera zjedla ešte dve porcie a spala na chodbe, ako kedysi, keď bola malým mačiatkom.

Na druhý deň však papať nechcela.

„No tak, Lily, musíš papať, aby si mala silu. Ako budeš chytať myšky, hm?“ prihovárala som sa jej a znepokojene hľadela na to, ako maškrty len oňuchala a znovu sa na mne schúlila. Po pol dni, keď i naďalej odmietala všetko jesť, dokonca i jej obľúbené jedlá, hoci v brušku jej škvŕkalo, som zavolala švagrovi.

„K veterinárovi?“ zopakoval po mne, akoby som vravela, že chcem letieť na mesiac. Našťastie to nerozvádzal, ale rozhodol sa prísť. Kým sa obliekal, telefonovala so mnou sestra a upokojovala ma, že Lily to určite zvládne, veď mačky majú sedem životov.

Celú cestu plakala. Neznášala autá, cestovanie ako-také, driapala sa von. Vzala som si ju na kolená a prihovárala sa jej nežným hlasom, hladkajúc ju po hlavičke. Postupne zmĺkla, uložila sa mi na kolená a nechala sa odviezť k lekárovi.

Ten ju prezrel a zhodnotil, že ju čosi pohrýzlo, preto nemôže dostúpiť na nožičku. Dostala antibiotiká proti infekcii a o tri dni sme mali prísť na kontrolu. Chuderka, vytrpela si teplomer v zadku a celú cestu opäť plakala. Prihovárala som sa jej, nadávala spolu s ňou na doktora a sľubovala, že jej to napriek všetkému pomôže a ona bude opäť behať. Občas som v spätnom zrkadielku zachytila švagrov pohľad. Ktovie, čo si o mne myslel. No bolo mi to jedno. Lily bola moja najbližšia rodina, ktorá pri mne trávila každý deň, každú minútu. Nemohla som dovoliť, aby mi odišla i tá.

Po príchode domov zaspala, bolesti zrejme ustúpili, pretože sa večer i najedla a znovu zaspala. Skoro ráno som ju prišla pozrieť. Pozrela sa na mňa oveľa veselšie, hladno mňaukala a zjedla všetko, čo som jej nachystala.

„Je jej lepšie!“ hlásila som sestre.

„No vidíš, to som rada. Počuj, nemusíš tento rok nič kupovať. Všetko donesieme my. Len tie domáce potraviny nachystaj ty, na šalát, a spoločne vysmažíme rezne, dobre?“

Tieto Vianoce sme mali stráviť Štedrý večer spoločne, u nás, v dome. Občas sme sa striedali a občas som nechcela byť u nich. Cítila som sa navyše. Keby som mala rodinu, tiež by som túžila byť na Štedrý večer s ňou, sledovať rozžiarené očká svojich detí a až potom ísť navštíviť zvyšok rodiny. Aj keď mne nič podobné nehrozilo. Ale mala som Lily. Už som sa tešila na naše prvé ozajstné Vianoce. Tie predošlé boli len zoznamovacie, tieto budú výnimočné. Dočká sa vianočného rezňa a odložím jej aj zo šalátu trošku. Budem striehnuť, aby nestiahla na seba stromček, lebo viem, že gule a všetko, čo sa ligoce, má rada.

Išla som ju pozrieť s miskou plnou mäska a našla som ju nehybne ležať na vankúši. Bez pohybu hľadela pred seba, kdesi do prázdna, akoby tam len ona čosi videla. Nereagovala na moje oslovenia, príkazy ani prosby. Občas sa trošku zamrvila.

„No tak, Lily, čo ti je? Lily,“ tisla som ju k sebe, prezerala som ju. Zreničky mala obrovské a nehýbala sa. Kde-tu zastrihala uškami. No tak, čo je zasa?!

Vzala som ju do chodby, položila na teplý páperový vankúš, už ani neviem, koľký som obetovala pre ňu. Nič... Občas žalostne zamňaučala. Ako minúty plynuli, zadrapoval sa do mňa neľútostný pocit, že je to skutočne jej koniec. Toto už nezvládnem. Už viac nevládzem ani ja, ani ona.

Sedela som pri nej. Dúfala, prosila ju... Slzy mi stekali po lícach, nevidela som takmer nič.

„Lily, prosím, toto nesmieš urobiť. Nie teraz. Nie na Vianoce. Prosím...“

Ktovie, čo jej išlo mysľou. Ktovie, čo mi chcela povedať, keď zamňaučala. Keď pozbierala všetky sily len pre to, aby mi vyskočila do lona, kde potom vyčerpane oddychovala. Líca mi zaliali horúce slzy. Stále som pre ňu bola niekto, pri kom cítila lásku a bezpečie, že ešte i v chorobe chcela byť najbližšie ku mne. Nechala som ju na mne spinkať, jednou rukou som ju jemne hladkala a druhou volala švagrovi. Vianoce-nevianoce, musí mi pomôcť.

„Prosím ťa, príď. Nemôžem ju nechať takto. Musím s ňou ísť na pohotovosť. Ona... nesmie zomrieť... ona nie,“ šepkala som do telefónu, bojujúc s plačom. Až keď som položila, rozplakala som sa naplno. Chcela som byť silná, aby to necítila, na môj plač i strach bola vždy citlivá a ja som ju nechcela znervózňovať. No pohľad na to najdrahšie v mojom živote, na čosi živé, moje, plné lásky, ma dostávalo na kolená.

Opäť raz prišiel švagor. Netváril sa nadšene, veď sme takto išli včera, cesty boli čoraz horšie, bola tma, ale sestra ho asi prehovorila. Rýchlo sme nasadli do auta. Napriek aktuálnemu stavu dokázala Lily plakať, len čo sa auto rozbehlo. Prihovárala som sa jej, prosila ju, aby vydržala, až napokon zmĺkla a dívala sa z okna.

Kým prišiel švagor, telefonovala som na veterinárnu pohotovosť. Dohodli sme sa, že príde, no meškal. Kým som ho čakala v aute, rozprávala som jej rozprávku.

„Kde bolo, tam bolo, žila raz jedna opustená žena. Nemala veľa šťastia v živote, postupne sa z nej stávala zatrpknutá stará dievka, no jedného dňa do jej života prišlo mačiatko. Krásne, tigrované, inteligentné. Bolo to to najlepšie a najúžasnejšie mačiatko na svete. Netrvalo dlho a jeho panička sa doňho zamilovala. Totálne a navždy. Sama si nikdy nemyslela, že by dokázala niekoho tak ľúbiť. A netušila, že by aj ju, pochmúrnu a nešťastnú osobu, mohol ešte ktosi ľúbiť. To mačiatko sa volalo Lily,“ rozprávala som, ignorujúc švagrove znepokojené pohľady. Isto si myslel, že mi už celkom preskočilo. Lenže ja som nemohla mať deti. Nemohla som nikomu dať svoju lásku. Mala som len Lily a ona si ju zaslúžila. Pretože bola inteligentná. „Bola to tá najmúdrejšia mačička na svete. Najšikovnejšia. Všetky myši sa jej báli. A ona ľúbila svoju paničku. Až tak veľmi, že raz ráno si jej pani našla pred dverami obrovského potkana. Vyšla von a potkla sa oň. Najskôr skoro prišla o rozum, keď videla to veľké telo na schodoch, no potom Lily pochválila. Bola úžasná. A pyšná na seba, ako dobre to vymyslela, keď chcela svoju paničku ohúriť a odvďačiť sa jej. Jej panička nikdy nikoho neľúbila viac,“ zašepkala som, zotierajúc si slzy z líc. Nechcela som ju rozhodiť. No moje vnútro revalo od bolesti.

Konečne prišiel.

Nebol to ten istý, čo včera, ale bol to veterinár, to bolo podstatné.

„Je podchladená, ale inak neviem, čo jej môže byť. To by som len triafal od brucha. Vidno len, že je anemická, nemá žiadne červené krvinky. Možno to je kvôli tej rane, čo má na labke, takže jej dám taký prípravok, to jej budete každú polhodinu striekať do papuľky a nútiť ju, aby to zjedla. Zajtra prídete na kontrolu a uvidíme. Ak vydrží,“ dodal a ja som mala chuť mu v tej chvíli jednu streliť. Ako to môže povedať! Je predsa lekár! Musí vedieť urobiť, čo sa dá! Musí vedieť, čo jej môže byť! Nemôže očakávať, že zomrie! Hnev vo mne viedol súboj so strachom o Lily, ktorá sa na mňa dívala. Nepáči sa jej doktor, čítala som v jej smutných očiach. Ja viem, Lily, ja viem...

Rútili sme sa späť ku mne tmavými cestami. Ja som sa naďalej prihovárala Lily a ona si opierala hlavičku tak, aby na mňa videla a celú cestu sa mi dívala do očí. Spájali sme sa v jedno, tá dôvera v jej pohľade ma dojímala k slzám a vzbudzovala vo mne čoraz väčší strach. Akoby vedela, že jej čas sa blíži, ale je vďačná a odovzdaná mne. Akoby verila, že sa o ňu určite dobre postarám. láska a dôverčivosť jej sálala z očí, pálila ma na popol. Nedokážem ju zachrániť. No nútila som sa veriť. Dostala tú žbrndu. Vydrží to. Nebudem celú noc spať. Budem to do nej liať a bude dobre. Zvládneme to. Máme za sebou iba jeden spoločný rok, to je príliš málo.

Vystúpili sme u nás. Švagor prišiel aj s Ivetou, deti boli u Adamových rodičov. Bola som im vďačná, že ma nenechajú samu. Zababušili sme Lilino vychudnuté tielko do troch prikrývok, do plyšových, teplých handier, usadila som sa s ňou v náručí k radiátoru, len aby sa jej teplota tela zvýšila, no chlad z jej čielka či labiek ma desil čoraz väčšmi. Nehovoriac o tom, ako revala, keď sme do nej liali odporúčanú tekutinu.

„No tak, Lily, prosím, musíš to spapať. Bude ti potom dobre, uvidíš,“ prihovárala som sa jej cez plač. Revala ako ranený tiger. Prečo? Prečo to nechcela? Bolo to také odporné? „Lily, prosím...“ zaševelila som, keď sa boj skončil, na najbližšiu polhodinu, a Lily konečne ticho sedela na vankúšiku. Nereagovala na nič. Moja Lily. Moja najvernejšia spoločníčka. Nemôže ma opustiť. Ona nie. Ešte nie. Nie teraz...

„Čakajú nás spoločné Vianoce...“

Celý den, celou noc jsem mu psal,

že mu neodpustím.

To nic, které mi doma zbylo,

to ticho, co by se do stěn vrylo.

A na to on, že to zná líp než já,

jenže co s tím?

Že každý máme svoji práci

a v téhle že se neuplácí.

Já těm lžím nevěřím

a Ty se začneš smát

a tak vím, že jsi tu,

že to nechceš vzdát.

Uložila som ju do provizórnej postieľky k radiátoru a ušla som do izby, aby som sa vyplakala zo zúfalstva, čo som cítila. Pre toto som nechcela mačku, ani iné zviera. Nechcela som sa opäť raz s niečím milovaným lúčiť. Nechcela som znovu prichádzať o to najbližšie, čo som mala. O toho, kto ma ľúbil. A ona ma ľúbila. Verila mi. A teraz som mala dojem, že ju zrádzam, keď do nej lejem sivastú tekutinu, ktorá jej očividne nechutila...

O polhodinu som sa opäť priblížila so striekačkou v rukách, cez spuchnuté oči od plaču, som sa dívala na Lily, ako leží stále na jednom mieste, ako sa díva kdesi pred seba. Čo vidí? Koho vidí? Bože, však ešte nie ďalšie mačky? Však nie!

Znovu som do nej naliala hustú vodu, zasa nastal boj, opäť som prelievala horúce slzy pri pohľade na jej výraz a vzpieranie sa. Opäť som zúfalo plakala, prosila, nevšímala si sestru, ktorá mi bola celý čas oporou. Občas sa mi kdesi v hlave ozval tichý hlások, spytujúci sa, čo si asi myslia dvaja dospelí, čo tu pri mne stoja. Čo im beží v mysli pri pohľade na dospelú ženu, ktorá vzlyká, bez nádychov plače za obyčajnou mačkou... A predsa som dúfala, že chápu. Nebola len obyčajnou mačkou. Nie, nebola, hoci ja sama som ju tak na začiatku nazvala. Ach, keď som si predstavila, ako sme sa zoznámili. Ako som ju nechcela, odmietala som ju, bola som zhrozená a potom si ma získala svojou jedinečnou povahou, ktorú som nepostrehla u žiadnej inej, hoci aj naši kedysi mačky mávali!

Ako minúty plynuli, jedna moja časť si začínala priať, aby čo najskôr zomrela a netrápila sa. Trhalo mi srdce každé jej sípavé nadýchnutie, každé myknutie tela, prázdny výraz v očkách. Cítila som sa ako ten najväčší podrazák, keď som do nej liala to svinstvo, ktoré jej nechutilo. No stále som verila, že jej pomôže, že ak to ten veterinár predpísal, musí. No po piatom pokuse, keď všetko vypľula a ja som toho z nej viac zotierala, som to vzdala. Už má toho v sebe dosť. Ak má prežiť, prežije i bez toho. Zvládne to. Nemohla som ju viac týrať. Nemohla som zo seba robiť tyrana v jej očiach pred možnou smrťou. Chcela som i naďalej byť tým, komu môže dôverovať a kto ju ľúbi. Chcela som, aby to cítila. Držala som ju v náručí ako dieťa, občas jej pozrela do očí. Do očí, v ktorých sa leskli slzičky. Nikdy nezabudnem na ten výraz. Nikdy, až do smrti. Bola tam, kde by byť vždy chcela. pri mne. So mnou. Doma.

Celý den, celou noc jsem mu psal,

že to nedopustím.

On mlčel a já pak křičel asi,

že zapomíná na přesčasy,

že jsme tým - Ty a já, jen my dva,

že Tě neopustím!

Ten zvací dopis,

co Ti poslal z dálky,

bez známky a bez obálky,

že jsem vzal, roztrhal - jako už tolikrát,

tak mi slib, že jsi tu,

že to nechceš vzdát.

Len na chvíľu som od nej odišla. Odišla som na wecko, aby som i naďalej mohla pri nej sedieť... a práve, keď som vychádzala z dvier, švagor priskočil k Lily a zvolal: „Je mŕtva!“

„ČO?“

Adama som takmer odsotila a kvokla si k nej. Hodilo ju na chrbát, dostala kŕč do labiek, hlavičku jej krútilo do opačnej strany, nôžky tiež, a zrazu len spadla dolu, z výšky, ktorú by inak s ľahkosťou zvládla, rovno na hlavičku, ktorú jej stále kŕč ťahal do opačnej strany.

„Ona je mŕtva!“ skríkla som v agónii, pretože v tej chvíli opäť odišiel kus zo mňa. Opäť raz odišlo to, čo som milovala. Ona ma opustila. Odišla na druhý svet s tým, že som na ňu zlá. Že jej ubližujem, pretože som ju kŕmila tým posratým svinstvom, ktoré jej malo zachrániť život! Možno už ani nevedela, že ju tak ľúbim, že je to moja mačička. Moja Lily...

„Mŕtva... mŕtva...“ padla som na zem k nej a naposledy sa dotkla jej hebkého telíčka. Nôžky mala stále našponované, očká vyvrátené, nedýchala. Odišla. Zomrela. Nie, nezdochla. Neutiahla sa do tmavej diery ako to najposlednejšie zviera. Ona bola so mnou a trpela ako človek až do konca, hoci dôstojne. Zomrela.

Keď som si toto uvedomila, hystericky som sa rozplakala. Všetok ten stres, odkedy sa stratila, sa vyplavoval na povrch, všetko to na mňa padalo, gniavilo ma, ničilo. Trhalo, rezalo mi vnútro na kúsky, bolesť ma pohlcovala. Pre slzy som ani nevidela, pre krv, ktorá mi divo búšila v spánkoch som len horko-ťažko zaregistrovala, ako Iveta znepokojene vraví Adamovi, aby odniesol Lily do garáže, že ju zajtra, počas dňa, za svetla, pochováme.

Natiahla som chvejúcu sa ruku na miesto, kde ešte pred pár sekundami ležalo nehybné telíčko, a následne som sa rozplakala do sestrinho náručia. Opäť som sa vrátila v minulosti, do čias, keď sme prišli o rodičov, keď som prišla o Janka i o moje nenarodené dieťatko. Bolesť sa vo mne miešala, násobila, krátila znovu násobila, zväčšovala sa do obludných rozmerov, vyčerpávala ma.

„Ona je mŕtva... mŕtva... moja Lily,“ opakovala som, zabárajúc prsty do sestriných ramien. Túžila som uhasiť svoju bolesť, zúrivosť, ktorá sa ma zmocňovala. Chcela som ubližovať všetkým naokolo. Nech konečne nie som so svojou bolesťou sama! Nech konečne netrpím len ja! Čím som sa tak previnila, že všetkých berú práve mne?! Čím?

„Ona si myslí, že som ju nemala rada, ubližovala som jej pred smrťou,“ opakovala som ako dieťa.

„To nie, určite si to nemyslela, ver mi. Dobre to vieš, že ťa ľúbila najviac na svete. Verila ti, dôverovala, vedela, že jej nechceš zle, aj keď jej to dobre nerobilo. Ale je jej lepšie. Netrápi sa tak. Aj ja som verila, že to zvládne, ale...“ hladkala ma Iveta po vlasoch, akoby bola ona mojou mamou. A ja som plakala.

Plakala.

A keď som skončila, uložila ma do postele a ľahla si vedľa mňa, aby som sa necítila taká sama.

„Zostaneme tu celú noc, neboj sa, nebudeš sama.“

Opäť som sa rozvzlykala. Od dojatia. Napriek všetkému som mala fantastickú rodinu. Venovali sa mi, zostali pri mne, keď mohli mávnuť rukou, že plačem za obyčajnou mačkou ako decko. No Iveta sa do mňa vedela dokonalo vcítiť. Vedela, čo cítim. A dávala mi to, čo som potrebovala.

Nemohla som spať. A tak veľmi som chcela! Chcela som upadnúť do tmy, hmly, nemyslieť, nič nevidieť, necítiť. Ja som sa však zobudila uprostred noci. Iveta ticho odfukovala vedľa mňa, Adam chrápal na rozkladacom gauči v kuchyni. Civela som do tmy a pred očami, akoby vypálené, sa mi premietali Liline posledné sekundy života. Hoci som mala za sebou príliš veľa strát, ani raz som sa nedívala smrti priamo do očí. Nevidela som nikoho zomrieť. A uvedomila som si, že to už ani nikdy nechcem zažiť. Je hrozné zistiť, že niekto zomrel, je zničujúce vidieť niekoho umierať a trápiť sa, ale vidieť niekoho, ako práve zomrel, stáť vtedy pri ňom, sledovať ako jeho duša odišla na druhý breh, je zo všetkého to najhoršie. Tie obrazy mi nedali spať. Vytrvalo mi zostávali pred očami, či som tuho stisla viečka, alebo hľadela na temný strop. Stále som videla Liline prázdne očká, počula jej mraučanie, jej rev, cítila som jej hebkú srsť, ktorou ma pravidelne zohrievala.

Opäť mi po lícach stekali slzy. Znova som sa zadúšala od plaču, hoci som nechcela zobudiť sestru. Neovládla som sa. Diera v hrudi bola silnejšia ako ja. Naraz sa len okolo mňa ovili sestrine ruky a slzy dostali ešte väčší priestor.

Až po troch hodinách som zaspala, zamýšľajúc sa nad tým, aké toto budú Vianoce bez nej. Zrazu som mala dojem, že nikdy predtým žiadne neboli. Občas ma znepokojila myšlienka, či je zdravé cítiť taký smútok a bolesť za zvieraťom, no potom som svoju pochovanú cynickú stránku zahriakla. Bolo to živé stvorenie. A ja tiež. Osud nás spojil. Nie náhodne. Naučila ma nesmierne veľa. Naučila ma ľúbiť. Znovu. Prebudila vo mne city, ktoré som bola presvedčená, že sú už mŕtve. Že už ich nikto nikdy neprebudí. Dala mi pocit, že za niečo stojím. Že hoci už nie som ženou v pravom slova zmysle, dokáže ma mať niekto rád. Cynizmus som odložila, stala sa zo mňa mäkšia osoba, vľúdnejšia. Ibaže odišla príliš skoro. Príliš skoro. Mala tu ešte zostať. Mala...

Deň pred Štedrým dňom bol pre mňa jedným z najtemnejších. Adam sa podujal v záhrade vykopať jamu, kam sme mali Lily uložiť. Lopotil sa so snehom, so zatvrdnutou a zmrznutou zeminou, no bojoval. Kvôli manželke, kvôli mne. Keď si poslednýkrát odfúkol, opatrne som vložila Lilino telíčko do hlbokej tmavej diery. Chcela som sa na ňu ešte poslednýkrát pozrieť, zapamätať si jej milé a nežné črty, no cez závoj sĺz som nevidela nič. Len rozmazanú škvrnu, navrávajúcu, kde asi leží. Následne ju zahrabal, poriadne pridlávil,

„Maj sa tam dobre, Liluška a dávaj na mňa pozor z mačacieho nebíčka. Spravila si zo mňa lepšieho človeka,“ rozlúčila som sa s ňou šeptom, zotierajúc si z líc mrznúce slzy. Nechala som sa odviesť sestrou, držiacou baterku, do domu, v ktorom sme mali stráviť tohtoročné Vianoce. No Lily sa pridá ku všetkým, na ktorých budem denne spomínať, aj v ten večer.

...budeme smích v peřejích,

jen zůstaň tu se mnou...

Celý den, celou noc jsem mu psal,

že to nedopustím.

On mlčel a já pak křičel asi,

že zapomíná na přesčasy,

že jsme tým - Ty a já, jen my dva,

že Tě neopustím!

Ten zvací dopis,

co Ti poslal z dálky,

bez známky a bez obálky,

že jsem vzal, roztrhal - jako už tolikrát,

tak mi slib, že jsi tu,

že to nechceš vzdát.

***

Asi trochu dosť smutné, možno i nezáživné, keďže iný typ lásky, nie muž a žena, ale mačičky sú super. V pondelok to už bude mesiac, čo moja Tinka odišla a stále ma to bolí. :( Tak aspoň takto na jej počesť poviedka...

[ » na začiatok « ]