Kapitola:
Pridaná: 24.9.2017, 19:13:45
Čítaná: 1394×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Emma, Firenze, Hagrid, profesor Balewe
Stručný dej: Oddychová poviedka o nezvyčajnom priateľstve čarodejnice a kentaura a o tom, aké dôležité (i nebezpečné) je veriť hviezdam.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo

Kapitola: 1 » Prológ - Príchod domov 2 » Prvé stretnutie 3 » Stret pohľadov 4 » Emmanuella 5 » Horiaci hrad 6 » Plán pomoci 7 » Prejav ochrany 8 » Prosba 9 » Vykladanie znamení 10 » Vlastná cesta 11 » Vylúčenie 12 » Správne vyložené znamenia 13 » Viera 14 » Prepojené osudy 15 » Nič nie je isté 16 » Povinnosť 17 » Prvá hodina 18 » Kvet 19 » Pominuteľnosť 20 » Čítanie 21 » Sny 22 » Hrdosť 23 » Celé nebo 24 » Vyslobodenie 25 » Smiech 26 » ‚Milá Emma‘ 27 » Radostná novina 28 » Zaslúžený oddych 29 » Tá podstatná časť 30 » Rozpaky 31 » Neželená zmena 32 » Nevyhnutná osamelosť 33 » Vyrovnať sa s budúcnosťou 34 » Kúsok srdca 35 » Zaplnená diera v srdci 36 » Zvyky 37 » Moc hviezd 38 » Náznaky hviezd 39 » Tajomstvá kmeňov 40 » Pozdravy spopod hviezd 41 » Návrat domov 42 » Opätovné stretnutia 43 » Nečakané vyznanie 44 » Jedno puto navyše 45 » Nesprávny cit 46 » Afrika 47 » Zobratá nádej 48 » Iné názory 49 » Pohreb 50 » Vyvolená 51 » Len byť spolu 52 » Mätová limonáda 53 » Niečo dobré 54 » Aj malá nádej 55 » Premrhané šance 56 » Rozlúčka 57 » Potreba zachrániť sa 58 » Obe možnosti 59 » Za akúkoľvek cenu 60 » Neznesiteľná nevedomosť 61 » Návrat k čistote 62 » Odhalený plán 63 » Druhý máj 64 » Nebezpečný domov 65 » Pomoc starého priateľa 66 » Povinnosť 67 » Bezpečie a domov 68 » Jedna noc 69 » Zomrieť za ideál 70 » Pád 71 » Hodinové prímerie 72 » Zlé tušenie 73 » Prázdno 74 » Hviezdy ťa strážia 75 » Uznanie 76 » Sľub 77 » Epilóg

Stála som v žltých splývavých šatách previazaných hrubou zlatou stuhou a hľadela sa na svoj odraz. Zo zrkadla sa na mňa dívali čierne oči, v čiernych vlasoch sa mi leskli zlatisté umelé kvety a z pier mi neschádzal úsmev. Slnko už dávno zapadlo; videla som to na oblohe vo Firenzeho učebni, kým som sa pripravovala na obrad. Čakala som len na to, kým ma zavolajú.

Od Bitky o Rokfort a pádu Lorda Voldemorta – nik sa už jeho meno nebál vysloviť – uplynul takmer rok. Obetí bolo veľa, a mnoho z nich úplne nevinných, no o to odvážnejších. My s Firenzem sme mali naozaj šťastie, že sme prežili. A sľub, ktorý som mu 4. mája dala, sme sa teraz, 30. apríla, rozhodli spečatiť obaja.

Dvere sa otvorili a ja som sa otočila. Stál v nich Hagrid vo svojom najlepšom saku a bodkovanej kravate, naširoko sa usmievajúc. „Pripravená?“ opýtal sa vľúdne.

„Áno,“ prikývla som. Prešla som učebňou k nemu a prijala jeho rameno, hoci sa mi takto kráčalo ťažšie. Mala som však človeka, o ktorého som sa mohla oprieť, a to bolo pre mňa v tento deň nesmierne dôležité.

Takmer som ani nevnímala, kadiaľ kráčam, dokonca som mala dojem, že sa skôr vznášam. Moje myšlienky, moje srdce, sa upierali len na vŕšok nad hradom, kde na mňa už čakal Firenze. No keďže teraz bol už človekom, nemohol ma tam dopraviť on, a tak som spoločne s Hagridom nasadla do jedného z kočiarov ťahanom testralmi, a nechala sa na miesto nášho prvého „výletu“ odviezť.

Hoci sa trvalá transfigurácia v Uagadou podarila, museli sme prejsť ešte dlhú cestu (doslova) na to, aby sme si pod rúškou hviezd mohli vymeniť svadobné sľuby. Trvalo mu dva týždne, kým sa vládal udržať na nohách. Mesiac, kým dokázal urobiť s mojou pomocou niekoľko krokov. A štyri mesiace, kým sa naučil chodiť sám. Celá horná časť jeho tela bola dvadsať osem rokov prispôsobená úplne inej stabilite a omnoho silnejším kostiam. Teraz sa však musel naučiť udržať stabilitu iba na dvoch nohách; ľudských nohách, ktoré boli omnoho slabšie a krehkejšie, než tie konské. No zvládol to. Napriek bolesti, napriek prekážkam, napriek pádom.

Ani raz mi to nevyčítal, a aj keď bol frustrovaný a bál sa, že to nezvládne, bojoval. Pre mňa. I pre seba. No najmä pre mňa – vedela som to, cítila som to, pretože to isté by som ja podstúpila preňho.

A keď som vystúpila z kočiara a on sa otočil ku mne, oblečený v slávnostnom bielom habite prešívanom zlatými niťami, pocítila som takú silnú lásku, až som na chvíľu ostala stáť, neveriac, že ten nádherný muž stojaci na vŕšku kopca čaká na mňa.

Okamžite som sa však spamätala a opäť sa zavesila do Hagrida, ktorý ma doviedol až k Firenzemu. Po celý čas zo mňa nespúšťal zrak, ani len nežmurkol, a keď som k nemu bola na dosah ruky, natiahol ku mne dlaň a ja som mu ju zovrela a pristúpila k nemu, túžiac ho pobozkať. Na to som si však musela ešte chvíľu počkať. Iba som ho chytila aj za druhú ruku a usmiala sa.

Slová ministerského pracovníka som sotva vnímala. Vedela som, že na čom pri tomto obrade skutočne záleží, sú naše vlastné sľuby. Ten svoj som vymýšľala celé dni, kompilovala ho s hlasom vlastného srdca, spomienkami a láskou, ktorú som voči Firenzemu cítila, až som ho napokon poznala naspamäť, hoci som si ho nikde nezapísala.

Keďže si ma však za životnú partnerku vybral, podľa kentaurích zvykov, ktoré ho už od malička učili, mal sľub zložiť on ako prvý.

Nervózne ma uchopil za ruky a tichým, rozvážnym, a trochu trasľavým hlasom prehovoril: „Zakaždým, keď sa na mňa pozrieš, túžim ti povedať, čo pre mňa znamenáš. No dôjdu mi slová, pretože ľudský jazyk nie je taký bohatý, aby som dokázal vystihnúť, aká si pre mňa drahá. Znamenáš pre mňa viac ako môj život. Vždy si znamenala, hoci mi trvalo, kým som pochopil, že to hviezdami predurčené puto znamená práve to.

Je neobvyklé, aby sa kentaur zamiloval do človeka, no mne sa to stalo. Vložil som ti do rúk svoju dušu a ty si ju vždy opatrovala s rovnakou láskou, akoby bola tvojou vlastnou. A týmto obradom ti ju odovzdávam takmer celú. Nechávam si iba ten kúsok, ktorým ťa milujem, pretože rovnako ako si ty opatrovala mňa, chcem ja opatrovať teba a oplatiť ti oddanosť, ktorú si mi preukázala.

Som len tvoj. A ak súhlasíš, bol by som rád, ak by si aj ty bola mojou.“

Jeho slová ma tak dojali, že som hodnú chvíľu nedokázala prehovoriť, iba som tíško plakala. Napokon mi Firenze pustil ruky a palcami mi utrel líca. Nespustil však dlane späť k mojim, ale nechal ich na mojej tvári, takže keď som mu skladala svoj sľub, počul ho iba on.

„Celý svoj život som sa bála lásky, pretože som poznala len takú, akú prejavoval môj otec mojej mame. No s tebou som spoznala, že muž môže ženu ľúbiť aj inak, než som si predstavovala. Nenútene, v tichosti, oddane, obetavo. Od nášho stretnutia sa udialo mnoho maličkých vecí, vďaka ktorým som sa do teba zamilovala, a od Bitky o Rokfort aj mnoho veľkých vecí. Obetu, ktorú si pre mňa priniesol, ti nemôžem splatiť nijak inak, než tým, že sa ti odovzdám celá, taká ako som, nedokonalá, trochu vystrašená, no istá si svojou láskou, a ešte si istejšia tvojou.

Zdalo sa mi nemožné, že by sme mohli byť spolu, no čím viac som to popierala, tým viac som začínala veriť, že záleží len na tom, čo cítim. Bolo to najmä preto, že som sa bála, že zomriem. Neľutujem však, že som sa nakoniec svojim citom poddala, pretože by sme tu teraz nestáli.

Ďakujem za to všetko, čo si pre mňa urobil. Budem si to ceniť po zvyšok svojho života, ktorý bude ten najkrajší, aký si viem predstaviť, práve vďaka tomu, že ho strávim s tebou.

Sľubujem, že sa o tvoju dušu budem starať s láskou a nehou, ktorú si zaslúži. Ja ti svoju odovzdať nemôžem, pretože ti už patrí. Dávno, azda odvtedy, čo sme sa rozhodli, že nebudeme márniť čas rozdielnosťami, pretože nevieme, kedy príde koniec. Ďakujem ti za dôveru, ktorú si vo mne vyvolal a ďakujem, že si si ju udržal. Ľúbim ťa.“

Úradník mávol prútikom a nás obklopili zlatisté nite, ktoré spečatili náš zväzok. Bolo to zvláštne, no ani jeden z nás to nepocítil tak intenzívne, ako sa o tom hovorilo. Možno preto, že vďaka hviezdam sme boli k sebe pripútaní už dávno a toto kúzlo bolo iba oficiálnym spečatením našej lásky. A keď sa ku mne Firenze sklonil a naše pery sa spojili, pochopila som, že som mu patrila už v tú silvestrovskú noc práve tým, že sme sa obaja rozhodli potlačiť svoje pocity a rozhodli sa racionálne. Iba vďaka tomu mala naša láska čas dozrieť a my sme mali príležitosť pochopiť ju. Bozk, ktorý sme si teraz dali, bol ten, ktorý sme si na Silvestra odopreli. A ním sme spečatili pre svet nezvyčajnú, no pre nás prirodzenú lásku, ku ktorej nás hviezdy prostredníctvom desivej, no v skutočnosti nádejnej predpovede doviedli.

***

Tak, a je koniec :) Priznám sa, že hoci som túto poviedku napísala relatívne rýchlo, bude mi veľmi chýbať. Firenze i Emma mi prirástli k srdcu a ich príbeh sa mi písal neskutočne ľahko (asi to bolo aj preto, že dej nebol priveľmi komplikovaný :D ).

Každopádne je mi ale aj ľúto, že sa končí, lebo tak ako ste sa vy tešili na nové kapitoly, som sa je tešila, až ich zverejním, a s napätím som čakala na vaše reakcie a komentáre :)

Som veľmi rada, že som vás dokázala prekvapiť, potešiť či dojať a dúfam, že sa vám tento príbeh aspoň trošičku zapísal do vašich čitateľských srdiečok :)

ĎAKUJEM vám všetkým - tým, ktorí ste komentovali alebo len čítali :) A dúfam, že sa čoskoro "vidíme" pri nejakej ďalšej FF poviedke :)

[ » na začiatok « ]