|
Login:
Heslo:
Prihlásenie
 
|Nová registrácia|Zabudli ste heslo?
Layouty
HP7/2
Mlok Scamander
Halloween
Vianoce
STRÁNKA
  Denný Prorok
  História stránky
  O nás
  Kontakt
  Naša pesnička
  Credits
  FAQ
  Dekréty
     Veľká Sieň
     Severná Veža
     Zakázaný Les
     Tajomná Komnata
     Astronomická Veža
     Núdzová Miestnosť
     Galéria
     Rokfortský Cintorín
     Sieň Slávy
     Azkaban
     Stretnutia
  Privacy Policy
  Archív noviniek
  Archív ankiet
  Výpomoc stránke
  Autorský zákon
KNIHY
  HP: Kniha 1
  HP: Kniha 2
  HP: Kniha 3
  HP: Kniha 4
  HP: Kniha 5
  HP: Kniha 6
  HP: Kniha 7
  Obrázky z kapitol
  Venovania
  Ďalšie knihy
  Comic Relief
FILMY
  HP1: Kameň mudrcov
  HP2: Tajomná komnata
  HP3: Väzeň z Azkabanu
  HP4: Ohnivá čaša
  HP5: Fénixov rád
  HP6: Polovičný Princ
  HP7: Dary Smrti I
  HP7: Dary Smrti II
  Biografie hercov
  Adresy hercov
J. K. ROWLING
  Biografia
  Kontakt
  Publikácie
  JKRowling.com
INFORMÁCIE
  Rokfort
  Zoznam postáv
  Význam mien
  Slovník pojmov
  Záškodníci
  Kniha kúziel
  Príručka elixírov
  Učebnica herbológie
  Metlobal
  Školy vo svete
  Ministerstvo mágie
  Fénixov rád
  Rod Blackovcov
  Dekréty o vzdelávaní
  Zázračné predmety
  Zázračné zvery
  Škriatkovia
  Predzvesti smrti
  Podobnosti
  Články z novín
ZÁBAVA
  Fan Fiction
  HP testy
  Ako...
  Komiksy
  Čarodejnícke recepty
  Vyber si prútik
  HP vtipy
  Piškvorky
  Puzzle
  Download
     Fonty
     Zvonenia

FAN FICTION

Vitajte vo svete magických literárnych možností!

   Fan Fiction obsahuje diela usporiadané podľa dátumu ich odoslania do databázy. Poviedky sú kreatívnym výtvorom fanúšikov založeným na ich fantázii. Dejovo alebo postavami nadväzujú na príbeh chlapca, ktorý prežil, ale aj na mnohé iné, viac či menej známe príbehy.
   Pre lepšie hľadanie neváhajte použiť Vyhľadávač poviedok, v ktorom môžete nájsť príbeh podľa vašich náročných požiadaviek a želaní.
V prípade pridávania, či úpravy poviedok odporúčame najskôr naštudovať Sprievodcu Fan Fiction.
Prajeme príjemné čítanie!




Sovička Marika

Hodinová rozprávka

4. kapitola: Les


Zaujímate ma - presne to boli tie slová, ktoré ma presvedčili o tom, že mu môžem dôverovať. “Páčiš sa mi” som počula už veľakrát, vlastne vždy, keď ma niekto chcel zbaliť. A vždy to mojej dievčenskej, naivnej stránke polichotilo, veď je predsa pekné sa páčiť. No páčiť sa môže aj status na facebooku, aj fotka v novinách, ale po chvíli sa na ne zabudne. Ak nás však niečo zaujíma, pátrame za tým, hľadáme viac informácií, pýtame sa a bádame. A Jozef práve to robil.

Po tejto mojej úvahe som sa nevdojak nahlas zasmiala, čo pre zmenu upútalo teraz jeho pozornosť a zabodol do mňa svoje žiariace oči.

“Nič, len…” odpovedala som mu rovno bez toho, aby sa ma opýtal, “som uvažovala.”

“To ma neprekvapuje.”

Neubránila som sa úškrnu. “O vás.”

“Ale ba. Tak teda počúvam.”

“To vám ani nemôžem povedať,” zavrtela som hlavou, takže ma vlasy poškrabali na krku. Zdvihla som hlavu a posunula si ich na ľavú stranu, aby mi už nezavadzali, otočiac hlavu k nemu.

“A prečo nie? Hádam si o mne nemyslíte niečo dobré?”

Nečakané prídavné meno na konci tejto otázky ma na okamih vyviedlo z miery, takže som sa len zasmiala, a až potom potichu priznala: “Uhádli ste.”

“Ech, tak toto,” poškrabal sa po bruchu, “som nečakal.”

“Prečo nie? Hádam ste chceli, aby ste ma desili? Alebo odpudzovali?”

“Samozrejme. To je najlepšia taktika. Ženy vraj letia na zlých chlapcov.”

“Vy nemôžete byť zlý,” zamračila som sa.

“Ako to viete?”

“Prichýlili ste ma predsa v tej chatrči a vôbec ste to nezneužili. Kamošky sa potom plieskali po hlave, či som normálna, že som s cudzím chlapom išla niekde do nejakej búdy na strome sama, ale ja som akosi vedela, že sa vás nemusím báť.”

“Ach, no dobre, z tohto sa asi už nevyvlečiem,” uznal svoju porážku a vzápätí zvraštil obočie. “Ale naozaj - s cudzími chlapmi by ste do nejakých chatrčí nemali chodiť.”

“Veď som to predsa urobila s vami!”

“Ale ja som nemal žiadne bočné úmysly, než to, aby ste nezmokli. Iní by mohli mať.”

“Prečo by mali?”

“Lebo ste pekná,” odpovedal jednoducho, a akoby si až potom uvedomil, čo z neho vyletelo, zarazene vyfúkol vzduch cez nos a uhol mi pohľadom.

Mala som nutkanie mu poďakovať, ale zároveň som mu chcela dopriať čas na to, aby sa sám z tejto “šlamastiky” vyvliekol, a tak som mlčala.

Čím dlhšie však ticho medzi nami pretrvávalo, tým nervóznejší bol, počula som to na jeho dychu, a zdalo sa mi aj, že sa trošku napäl.

“Ďakujem,” vytiahla som ho napokon z jeho súkromných múk a on znova zvrtol oči ku mne.

“Neplánoval som to na vás takto vyvaliť, určite ste to už počuli veľakrát,” ospravedlňoval sa.

“Naozaj?” spýtala som sa pochybovačne.

“Naozaj, bolo to spontánne.”

“Nie, mala som na mysli to o tom, že som ‘to počula už veľakrát’,” objasnila som tichým hlasom.

“Tak to mi musíte povedať vy,” mykol plecom.

“Je pravda, že mi to už pár ľudí povedalo, ale neverila som im.”

“Prečo nie?”

“Neviem. Nemyslím si, že som pekná. Ach, to vyznelo strašne smutne. Nemyslím si, že by ma iní mohli považovať za peknú.”

“Neviem, čo znie smutnejšie,” poznamenal a ja som sa zasmiala. “Je to tak. Ale aby ste si nemysleli, že každý večer plačem do vankúša, pretože nevyzerám ako barbina, tak dodám, že som so sebou spokojná. Nemusím mať dokonalú postavu ani super krásnu tvár, ale keď sa na seba pozriem v zrkadle, nevidím nič, čo by som na sebe neznášala, čo asi veľa žien povedať nemôže.”

“Prepáčte, ale aj to znie príšerne smutne,” zrušil ma parádne.

“Len ma nezačnite presviedčať o tom, že som pekná."

“Prečo nie?”

“Pretože pohľad na krásu je subjektívny. To, čo sa vám na mne páči, sa inému, alebo mne, nemusí.”

“A môžem vám teda povedať, čo sa mi na vás páči?’

“Ach, no povedzte.”

“Čo tak ťažkopádne?”

Pokrútila som hlavou. “Len sa bojím,” zašepkala som, už hodnú chvíľu hľadiac do jeho očí namiesto na hviezdy.

“Čoho? Mňa sa predsa nemusíte báť, už som vám to povedal.”

“Nie, vás nie,” potvrdila som. “Skôr… seba,” vysúkala som zo seba veľmi neochotne.

“Máte problémy so sebakontrolou? Alebo ste nebodaj rozdvojená osobnosť?” hádal žartom a ja som sa trochu uvoľnila.

“Ani jedno, našťastie,” ubezpečila som ho.

“Len…”

“Ak nechcete, nehovorte mi to,” skočil mi do reči.

“Ja aj chcem, ale… som v rozpakoch,” priznala som sa.

“To je v poriadku. Vybafol som tu na vás, že sa mi páčite, a pritom som vôbec nezvážil možnosť, ako by to na vás mohlo pôsobiť. Ste predsa iná ako ženy, ktoré som doteraz balil, a…”

“Takže už ma otvorene balíte?” skočila som mu do reči potešene i neisto zároveň.

“Hej, no dobre, áno, balím vás,” kapituloval. “Ale mrzí ma, že som vás dostal do rozpakov, lebo to som naozaj nechcel. Najmä keď ste boli pri mne doteraz taká uvoľnená a otvorená.”

“Neospravedlňujte sa. Viete, keď sa mi niekto páči, bývam čudná. Akoby som mala drevený nielen jazyk, ale aj myšlienky. Utiahnem sa do seba, pretože sa vyľakám a aj preto začnem byť pre iných často nezaujímavá.”

“Prečo sa vyľakáte?”

Znova sa začal vypytovať, pričom sa otočil nabok, takže na mňa videl lepšie, a ja som po chvíli urobila to isté. Koniec koncov, aj pred dva a pol mesiacom sme v chatrči sedeli oproti sebe a dívali sa jeden druhému do očí, a aj vďaka tomu bol náš rozhovor taký úprimný a čarovný.

Zhlboka som sa nadýchla. “Pretože vo všeobecnosti mám problém ľuďom dôverovať. A keď sa mi niekto zapáči, a ja jemu, prechádza to do roviny, v ktorej rozhodujú sympatie či silnejšie emócie, na ktoré nie som taká zvyknutá. Vždy ma ovalia ako pytel zemiakov a ja si na seba zabudnem dávať pozor; strácam ostražitosť.”

Trpezlivo ma počúval, kým ja som mu s čoraz roztrasenejším hlasom hovorila niečo, čo som doteraz vždy priznala iba pred sebou alebo pred najlepšími kamarátkami.

“Ste ako ježko, čo sa schúli do kĺbka,” zhodnotil, na čo som vytreštila oči a zarazene sa zasmiala.

“Vždy som to skôr prirovnávala k pštrosovi, čo strčí hlavu do piesku, ale keď myslíte…”

“Pštrosy sú hlúpe zvieratá.”

“Ale inštinkt prežitia majú silný.”

“Ani by som nepovedal. Skôr sa mi zdajú byť zbabelí.”

“Ak majú taký malý mozog, môžu vôbec poznať koncept zbabelosti?”

Krátko sa zasmial a neveriacky pokrútil hlavou. “Desať sekúnd a sme späť pri filozofii.”

“Vadí vám to?” zháčila som sa. “Prepáčte,” dodala som vzápätí.

“Nie, vôbec nie. Takto dobre som sa s nikým neporozprával už hodne dlho. Aspoň nemyslím neustále len na čísla.”

“Ste účtovník?”

“Uhádli ste,” prevrátil oči stĺpkom.

“Váu. To je…”

“Nudné?” skúsil hádať.

“Chcela som povedať nečakané,” skritizovala som ho pohľadom a trošku sa pomrvila na mieste, aby sa mi ležalo pohodlnejšie.

“Ale nehovorte,” rýpol do mňa.

“Naozaj,” trvala som na svojom. “Účtovníctvo je to posledné, na čo by som vás tipovala. Možno… učiteľa biológie, alebo kinológa, alebo… farmára?”

“Ach, kiežby. Ale z niečoho treba žiť,” pokrútil hlavou a uprel oči k hviezdam.

“Aj vy patríte medzi ľudí, ktorí majú prácu, ktorá ich v skutočnosti nebaví, ale robia ju, aby si zarobili na svoje hobby?” spýtala sa som sa ho priamo.

“Áno, viac-menej. Niežeby ma účtovníctvo nebavilo - vyštudoval som to predsa - ale keď som raz zakúsil ten pohodový život tu hore, vrátiť sa do mesta už nie je ono.”

“Tak prečo ste sa vrátili?”

“Nejaké majetkové vysporiadania,” odvetil len tak ledabolo a ja som pochopila, že sa nemám pýtať.

“Nikdy som v Spišskej nebola,” zmenila som tému. “Je tam pekne?”

“Celkom aj áno. Námestie je veľmi pekné a mesto samo osebe je veľmi konzistetné. A do Tatier je to kúsok, takže sa nemám na čo sťažovať.”

“Ale radšej by ste boli tu.”

“Väčšina ľudí by bola radšej inde, než kde sa práve nachádzajú.”

“Naozaj?”

“A nie? Keď ste v práci, dumáte, že by ste najradšej boli doma. Keď ste doma, rozum vám koketuje s myšlienkou, že by ste šli na nákupy. Keď ste na dovolenke, tešíte, až dôjdete domov.”

“Hovoríte, akoby ste do tejto skupiny nepatrili,” podotkla som so zvrašteným obočím.

“Hej, uvedomil som si to, prepáčte. Samozrejme, že do nej patrím. Ale asi je to v ľudskej povahe, chcieť niečo viac. A týmto sa dostávame k vašej teórii o… ako ste to povedali? Rozpínavosti?”

Zasmiala som sa nad týmto termínom, znejúcim ako z najnovšej učebnice fyziky na základnej škole. “Áno, tak nejak.”

Odmlčala som sa, premýšľajúc nad tým, že som nikdy nemala cestovateľského ducha. Len čo naši zahlásili, že ideme na dovolenku, nevedela som poriadne spávať, bála som sa absolútne nekonkrétnych vecí a počítala dni do návratu z nej namiesto do odchodu na ňu. Zmenilo sa to, až keď som nastúpila do práce. Vtedy som pochopila, že ľudia chodia na dovolenky, aby vypadli zo zaužívaného kruhu, vymámili sa z pracovných povinností nielen psychicky, ale doslova aj fyzicky. A čím ďalej od ich bydliska, tým lepšie.

Tieto úvahy ma doviedli k mojej ďalšej otázke. “Kam najďalej by ste chceli cestovať?”

“Na Island,” odpovedal ihneď. “A vy?”

“Neviem, či by som sa odvážila, ale do Turecka.”

“Kvôli situácii v krajine?”

“Sčasti. Ale aj kvôli vzdialenosti. Hoci tam musí byť nádherne.”

“Vyznievate mi ako taký odvážny bojko. Teda, odvážna bojka,” opravil sa rýchlo a ja som sa nad touto zmenou rozosmiala.

“Možno som. Rada spoznávam nové krajiny, no vždy sa bojím. Naučila som sa to trošku ovládať, ale momentálne by som najradšej mala aspoň pol roka, počas ktorého nebudem nikam cestovať.”

“Býva to únavné,” prikývol. “A kde vlastne pracujete?”

“Prekladám a tlmočím pre jednu košickú firmu.”

“Angličtina?”

“Presne tak,” usmiala som sa.

“Tak to vás obdivujem.”

“Prečo?”

“Jazyky nikdy neboli mojou silnou stránkou, hoci istý čas som sa učil po poľsky, a dosť mi toho aj ostalo. No prekladať by som nedokázal. Moja poľstina je viac-menej taká kuchynská.”

“Ako moja maďarčina.”

“Viete po maďarsky?”

“Kuchynsky. Kedysi som vedela viac, no už som zabudla. Angličtina moju maďarčinu akosi nahradila. Čo ma mrzí, ale asi niet záchrany, keďže sa po maďarsky rozprávam už len s babkami. A vy? Odkiaľ viete po poľsky?”

“Od bývalej frajerky.”

“Ou…” uniklo mi spontánne, možno trochu sklamane, ale i zarazene. Neviem, prečo som si predstavovala, že nikdy nijakú frajerku nemal, alebo, lepšie povedané, prečo ma prekvapilo, že niekedy nejakú mal. Bol odo mňa zjavne starší a… cítiac sa tak trápne, ako azda už dávno nie, som pokrútila hlavou nad svojou naivitou a prikryla si oči dlaňou.

“Pobúril som vás?” opýtal sa s úškrnom, pričom som na chrbte dlane zacítila jeho jemný dotyk. Posunul mi dlaň nižšie, až sa dotkla deky, ale svoje prsty neodtiahol, takže ostali na tých mojich. Chvíľu som na nich hľadela, pociťujúc zvláštny pokoj, ktorý vo mne vyvolal radostný povzdych, a vzápätí som sa pozrela na Jozefa, ktorý sa usmieval.

Otvorila som ústa, že mu odpoviem, no uvedomila som si, že si nepamätám, akú otázku mi položil, a tak som chvíľu lovila v pamäti. A zistila som, že od chvíle, čo sa dotkol mojej ruky, si nepamätám, o čom sme sa počas tejto prechádzky bavili.

“Á-áno,” vysúkala som zo seba.

“Čím?”

“Ééé,” zamyslela som sa, vybaviac si otázku o tom, či ma pobúril, na čo som mu odpovedala, že áno. V duchu som sa capla po čele a navonok sa rýchlo začala opravovať: “Teda, nie, nepobúrili ste ma, len som nerozmýšľala, prepáčte…”

Úprimne, nahlas sa rozosmial. “To je v poriadku.”

Posunul svoju dlaň na deku, neodpustiac si komentár: “Takže, už sa viete sústrediť?”

“Ja som sa vedela aj predtým.”

“Vážne? Lebo som mal dojem, že som vás úplne vyviedol z miery.”

“No len nebuďte priveľmi domýšľavý,” zrušila som ho, aj keď som vedela, že má pravdu. “Možno len trošku,” uznala som vzápätí; nemala som chuť klamať ani sa hrať na nedostupnú. “Prepáčte.”

“To nič. Nechcel som vyznieť drzo. A vlastne som vás ani neplánoval vziať za ruku, ale nejako to tak vypálilo.”

“Tak prečo ste mi ju pustili?”

“Lebo sa s vami rád zhováram.”

“Ale to môžete, aj keď ma budete držať za ruku,” vyhŕkla som, absolútne bez kontroly nad svojim jazykom.

“Tak dobre.”

Než som sa nazdala, jemne zovrel moje prsty medzi svojimi a bruškom palca mi prešiel po malíčku.

Neveriacky som si povzdychla nad svojou absolútne nesprávne načasovanou spontánnosťou, a aby som mu dokázala, že ma dotyk jeho ruky nevyvádza z miery úplne, opýtala som sa: “Aj ona sa kvôli vám naučila po slovensky?”

“Ani nie. Rozumeli sme si, aj keď sme sa obaja rozprávali v rodnom jazyku. Aspoň zo začiatku. No a keď to začalo byť vážnejšie, tak som si povedal, že ju prekvapím. Strávil som tri mesiace intenzívnym štúdiom poľštiny, takže keď sme sa znova stretli, debatovali sme už po poľsky.

“Váu.”

“Áno, viem, ‘aké romantické’,” zatiahol s predstieranou iróniou.

“Som predvídateľná?” vymenila som si otázku s ním.

“Ani nie. Takéto gesto väčšinou vyvolá v každom rovnakú reakciu. S odstupom času si aj ja hovorím, že to bolo ako z filmu.”

“Videli ste Lásku nebeskú?”

Zamyslel sa. “Asi nie. O čom to je?”

“O asi siedmich príbehoch, ktoré sa navzájom prelínajú. Začínajú sa 4 týždne pred Vianocami a končia sa na Štedrý deň.”

“Počkajte, nie je to poľský film?”

“Poľský? Nie, je britský.”

“Tak potom nič. Lebo som videl niečo podobné, ale možno to malo len poľský dabing.”

“Možno. Vyznáte sa trošku v hercoch?”

“Zistíme.”

“Hrali tam herci z Harryho Pottera. Asi 80 percent z nich.”

“Toho som videl. Kto tam teda hral?”

“No, napríklad Snape, alebo Trelawneyová. Aj Bilbo z Hobbita tam hral, ak ste videli.”

“Vážne?” Na chvíľu sa odmlčal a ja som čakala, pripravená vysvetľovať, prečo som si na ten film spomenula práve pri rozhovore o jeho bývalej priateľke.

“Asi som ho vážne nevidel. Teraz som si rozpomenul, že sa odohráva vo Varšave.”

“Ach, tak to naozaj nie je ten film. Každopádne, jedna dejová línia je venovaná spisovateľovi, ktorý sa na anglickom vidieku zoznámi s mladou Portugalčankou, ktorá mu tam upratuje. Ona ale nevie po anglicky, ani on po portugalsky, ale nájdu spôsob, ako sa dorozumievať, najmä preto, že myslia na podobné veci.” Rozosmiala som sa, pretože scéna, kedy chudákovi Jamiemu rozfúkne stránky knihy a Aurelia po ne skočí do jazera, a obaja komentujú celú situáciu s opačnými názormi, hoci s rovnakými myšlienkami, ma dokáže rovnako zabaviť aj po dvanástich rokoch a vyše desiatich pozretiach. “Aurelia sa pred Vianocami poberie domov a Jamie sa rozhodne, že sa naučí po portugalsky, iba pre prípad. No a na Štedrý večer sa zoberie, a ide za ňou, aby ju požiadal o ruku. Po portugalsky. A ona mu odpovie po anglicky. Ach, je to také nádherné,” nechala som sa uniesť a dievčensky som sa zasmiala.

Kútiky sa mu roztiahli do strán. “Nebol by som vás tipoval až na takú romantičku.”

“Ja som taká príšerná romantička, až z toho bolia zuby. Ale väčšinou len v teórii.”

“Prečo len v teórii?”

“Neviem. V živote si skutočne romantické chvíle neviem poriadne užiť. Vo filmoch alebo knihách ich prežívam akoby za obe postavy, ale keď sa reálne dejú, tak ten romantický dojem nie je taký silný.”

“Nemôžete predsa…” zasekol sa.

“Porovnávať knihy a realitu?”

“Hej, to som chcel povedať. Potom som si uvedomil, že pre vás sú knihy vašou vlastnou realitou. Prepáčte.”

“To nič. Som čudná, je ťažké ma pochopiť.”

“Nie ste čudná,” oponoval mi. “Musí byť fascinujúce vidieť svet vašimi očami. Stavím sa, že aj za tými hviezdami vidíte nejaký príbeh, ktorý by mne ani nenapadol.”

“Možno trošku.”

“Tak počúvam.” Podoprel si hlavu lakťom a pomrvil sa na mieste, akoby som mu išla hovoriť rozprávku na dobrú noc a ja som so smiechom spustila: “Ale nie je to nič originálne ani svetoborné. No pohľad na nočnú oblohu sa mi vždy spája so seriálom Doctor Who. Je to britské sci-fi o mimozemšťatnovi, ktorý dokáže cestovať časom a priestorom. V jednom dieli sa stretne s Vincentom Van Goghom. Ležia spolu s jeho spoločníčkou na tráve a dívajú sa na hviezdy. Van Gogh im opisuje, ako vidí nočnú oblohu - ako tisícky odtieňov modrej a žltej, ktoré spoločne tancujú a vytvárajú obraz, ktorý neskôr namaľuje na plátno. A počas toho, ako to opisuje, sa obloha z reálnej začne meniť na jeho maľbu. Je to neopísateľne dojímavé.”

Na okamih som sa zasekla, aby som si nedovolila rozplakať sa; pri tejto spomienke to bolo zakaždým takmer nemožné, a keď ani len nežmurkol, dodala som: “Hovorené to nie je také krásne ako videné. No celkovo je to jedna z najdojímavejších častí, pretože sa v nej Van Gogh dozvie, že nebude zabudnutý. Že jeho obrazy budú raz obľúbené a obdivované, hoci za jeho života ho za umelca považovalo len veľmi málo ľudí.”

“Myslíte si, že po tom túži každý umelec?”

“Rozhodne,” prikývla som bez rozmyslenia. “Prečo iné človek tvorí, ak nie preto, aby sa dotkol ľudí? Nielen svojich súčasníkov, ale aj tých, čo jeho diela uvidia v budúcnosti. Len si predstavte, aké musí to dielo byť silné, ak sa dotkne sŕdc generácií žijúcich v úplne inej dobe, než v akej vzniklo. Keď im otvorí oči, poteší ich alebo dojme. Tak sa dosahuje nesmrteľnosť. V tých dielach prežije duša umelca, neuchopiteľná a ťažko pochopiteľná, no práve tá k nám aj desiatky či stovky rokov po tom, čo jeho diela vznikli, prehovára.”

Znova nehovoril nič, iba sa na mňa bez žmurknutia díval.

“Nudím vás?” odvážila som sa prelomiť ticho napokon.

“Nie, len… Nikdy mi umenie nepripadalo krajšie.”

“Ale prestaňte,” uškrnula som sa neveriacky.

“Nie, naozaj.” Nadvihol sa a podoprel si hlavu dlaňou. “Nikdy som umeniu neholdoval. Akosi išlo mimo mňa. Samozrejme, na ľudovky a tradície nedám dopustiť, ale to vysoké umenie, napríklad maľbu, klasickú hudbu a tak, som nikdy celkom nechápal. No vďaka vám sa možno pozriem na nejaké známe maľby a skúsim oceniť ich hĺbku.”

Dojato som sa usmiala. “Dúfam, že nebudete sklamaný. Väčšina ľudí si musí nájsť svoj umelecký smer, ktorý sa mu zapáči. Samozrejme, po čase dokáže oceniť majstrovstvo aj ďalších, ale zvyčajne iba jeden smer či dokonca iba jeden umelec ho chytí za srdce.”

“A kde by som mal podľa vás začať?”

“Ach, tak to vám neviem poradiť. Možno pri jaskynných maľbách.”

“Ale no, to naozaj vyzerám ako úplný nevzdelanec?”

“Čo? Nie!” zvolala som hneď. “Myslela som to tak, že v staroveku sa objavili prvé maľby a mohli by ste postupovať chronologicky, od najstarších po najnovšie a tak by ste možno objavili, čo sa vám najviac páči,” vysvetľovala som vyplašene.

“Aha, tak.” Kývol hlavou a zase sa spustil späť na deku. “No, to by šlo,” uznal. “Ako sa to volala tá jaskyňa vo Francúzsku, čo sa v nej tie maľby našli?”

“Lascaux,” vybavila som si.

“Uhm. Premýšľam, že možno medzi babkinými starými vecami je kdesi schovaná kniha Dejiny umenia. Neznášal som z nej čistiť prach, preto som si istý, že ju mala. A jej staré veci som nevyhadzoval, takže bude kdesi v pivnici,” zamyslel sa nahlas.

“No, dejiny umenia sa rokmi nezmenili, takže to bude dôveryh...,” neodpovedala som, pretože rukou, ktorou ma držal za dlaň, mi zrazu silno prekryl ústa, a než som si stihla vôbec uvedomiť, čo urobil a prečo, prisunul sa ku mne a takmer nečujne šepol: “Buďte ticho.”

V prvom momente som nechápala, či si robí srandu alebo chce len do nášho pokojného večera vniesť trochu drámy, no keď som začula Leovo vrčanie a akési ťažké dýchanie asi pätnásť metrov od nás, oči sa mi rozšírili strachom a po celom tele mi naskočili zimomriavky. Než som si v tom stihla zabrániť, mykla som sa, vydajúc sotva polovicu výkriku, než ma Jozef pritisol úplne k sebe a zašepkal mi do ucha: “Ani sa nepohnite.”

Bolo to však ťažké, pretože to čokoľvek, čo stálo zrejme na kraji lesa, a na čo Leo vrčal, bol s najväčšou pravdepodobnosťou medveď, a jediné, čo som chcela urobiť, bolo zobrať nohy na plecia a utiecť.

Roztriasla som sa na celom tele, dúfajúc, že moja triaška nijako toho medveďa nepriláka; hoci čo som ja o medveďoch vedela? Že jedia med a napádajú ľudí. A že treba robiť hluk, aby me ich odohnali. Tak prečo tu len tak ležíme?! Možno ak by sme spievali, alebo začali kričať, alebo…

Nie, nie. Jozef vie najlepšie, čo robiť. Toto sa mu zrejme stalo veľakrát a… je tu. Ale jeho pes nie je. No ten bol pokrytý krvou diviaka… Ale ja mám teraz menštruáciu!

Ak som bola doteraz vystrašená, nebolo to nič v porovnaní s tým, aký strach ma posadol teraz. Prepána…

Haló, Darina, spamätaj sa! Už ti končí!

Ja viem, ale aj tak… Možno by som to mala Jozefovi povedať. Ale čo by on s tým urobil?

Pri tej myšlienke mi prišlo trápne i smiešne zároveň. Ak sa však medveď priblíži… Ach, prečo mi to nenapadlo? A vôbec - prečo to nenapadlo Jozefovi? Že v noci sa tadeto potulujú medvede? Veď tu predsa býval! Počkať, ale možno mu to napadlo a preto s nami zobral Lea! Veď predsa vravel, že možno bude potrebné, aby ma ochraňoval.

Ach, prepána, ja ho zabijem! Vskutku ho zabijem!

Do svojich vnútorných úvah som sa ponorila tak hlboko, že keď mi odkryl ústa, potichu som zhíkla.

“Je preč,” povedal.

“Naozaj?” hlesla som, až teraz si uvedomiac, ako som sa k nemu tisla. Nechcela som sa však odsunúť, bála som sa, že - áno, bolo to hlúpe - ale bála som sa, že by sa ten medveď mohol vrátiť.

“Áno, naozaj.”

“Och, bože,” vydrala som zo seba, balansujúc na pokraji paniky a plaču. “Och…” Chvíľu som len dookola vzdychala a chvela sa, kým Jozef ma pomaly pritiahol k sebe, takže som zase ležala naboku, a ja som sa schúlila do kĺbka, snažiac sa sústrediť na jeho slová o tom, že už sme v bezpečí, a že by sme mali ísť.

“Áno, mali,” súhlasila som, len čo to zopakoval asi po tridsiaty krát a pomaly som sa posadila. Teraz, keď prvotný strach pominul, som chcela jednoducho len sa vrátiť do hotela a zamknúť za sebou dvere. Veď nám predsa samotný majiteľ hovoril, že sa zvyknú túlať po okolí? Ach, prečo mi to nenapadlo? Vôbec by som sem nebola šla! Radšej by som bola Jozefa ukecala na kofolu v reštike alebo niečo.

Kým som si ja v duchu nadávala, on poskladal deku a napchal ju do brašne, a spoločne sme sa rýchlym krokom vybrali k hotelu, nasledovaní Leom, ktorého Jozef so zapískaním zavolal.

Hodnú chvíľu sme ani jeden neprehovorili, až kým sa Jozef neozval: “Myslím, že si po tomto dáme jedno poldo.”

“Ja nepijem,” odsekla som tenším hlasom než obyčajne a pošúchala si holé ramená, na ktoré mi bola zima. Na to, že mám mikinu okolo pása, som úplne zabudla.

“Ja viem, ale potrebujete to.”

Neodpovedala som, len som trochu pridala do kroku.

“Počkajte,” poprosil ma, musel to však ešte dvakrát zopakovať, aby som ho počúvla.

“Nechcel som, aby sa to skončilo takto,” povedal, keď som zastavila a otočila sa k nemu. “Nečakal som, že sa medvede vôbec vynoria takto na kraji lesa. Istá možnosť tu bola, ale len veľmi mizivá.”

“Ach,” vložila som si tvár do dlaní. “Ja viem, že za to nemôžete. Som asi len… v šoku.”

“Práve preto potrebujete niečo tvrdé.”

“A vybavíte mi potom aj pollitrovú kofolu na to, aby vám nezaspala rovno na stole?”

“Sám vám ju načapujem,” žmurkol na mňa. “Tak poďte.”

Vykročili sme spoločne, tiež celkom rýchlo, no už značne uvoľnenejšie, až sa napokon spýtal: “Nechcete si dať tú mikinu? Celá sa klepete.”

“To asi stále od strachu.”

“Mám vás objať?”

Rýchlo som si ho premerala, ale váhala som len naoko. Okamžite som k nemu pristúpila a objala ho okolo pása a on mňa okolo ramien, potichu sa zasmejúc. “Výborná baliaca taktika.”

“Akože priviesť dievča na miesto, kde sa potulujú medvede?”

“No, v ideálnom prípade ho iba stačí presvedčiť, že sú v našej blízkosti, v skutočnosti by tu byť nemuseli.”

“Ale teraz bol skutočný, však?”

“Áno, bol.”

“Dobre.”

“Dobre?”

“Ak by ste ma takto vystrašili nadarmo, zabila by som vás.”

“Aha tak.”


[ » na začiatok « ]

« 3. kap.: Hviezdy


© Copyright 2004-24 by Priori-Incantatem.sk. Powered by PI team.
Optimalizované pre Firefox 20.0, rozlíšenie: 1024x600 a vyššie.
Pri iných prehliadačoch môžu nastať chyby v zobrazení.

Priori-Incantatem.sk nie je majiteľom autorských práv Harryho Pottera, je iba
sprostredkovateľom informácií ohľadom Harryho Pottera pre fanúšikov.
Tento dokument však nesmie byť kopírovaný, či
už v častiach alebo celý, bez súhlasu Priori-Incantatem.sk.

RSS Feed | Optimalizácia PageRank.cz


ANKETA
Aké obdobie by podľa vás mal sledovať plánovaný televízny seriál zo sveta Harryho Pottera?

Normálne, obdobie kníh. Ale tentokrát by sa ich mohli držať viac!
36% (84)

Normálne, obdobie kníh. Ale mohli by sa ich držať ešte menej ako vo filmoch!
3% (7)

Určite obdobie pred knihami. Napríklad pohľad na život Toma Riddla a vznik Voldemorta.
37% (88)

Určite obdobie po knihách. Deti hlavného tria nepochybne zažívajú na Rokforte veľa dobrodružstiev!
24% (57)

Hlasovalo: 236 ľudí
TOP NOVINKA

Z Rokfortu až do kulturáku - Riddikulus!
Dodnes smútite, že vám na 11. narodeniny sova nepriniesla vytúžený list do Rokfortu? Tak už nemusíte! Už čoskoro sa totižto vybrané slovenské centrá kultúry ako mávnutím prútika zmenia na Rokfortskú strednú školu čarodejnícku. Mladí divadelníci Katarína Gurová, Kristóf Melecsky a Peter Pavlík, na čele s režisérom Pavlom Viechom, budú v jedinečnom predstavení žonglovať ikonickými postavami všetkých siedmich kníh, aby nám dokázali, že fantázii sa medze nekladú. Aj keby sa možno mali. Celú tl...

[» celý článok «]
FAKULTY
Počet žiakov:
Chrabromil 19
Bystrohlav 20
Bifľomor 24
Slizolin 16
Spolu: 79
FAKTY
Chov drakov bol zakázaný čarodejníckym dekrétom už v roku 1709.
CITÁTY
Ale prepánakráľa, veď ste čarodejníci! Viete čarovať! Určite si s tým poradíte... So všetkým!

Premiér muklov
HP6: Polovičný Princ
(kap. 1, str. 22)
STRÁNKY
Ocenenia:


Partneri:
Kiklop's Dynamic

Spriatelené stránky:
Fantasy-svet.net
Potterweb.cz
Simpsonovci.com
Martin Užák - editor a ghostwriter
DÔLEŽITÉ DÁTUMY
Grindelwaldove zločiny
Slovensko
15. november 2018
UK / USA
16. november 2018