|
Login:
Heslo:
Prihlásenie
 
|Nová registrácia|Zabudli ste heslo?
Layouty
HP7/2
Mlok Scamander
Halloween
Vianoce
STRÁNKA
  Denný Prorok
  História stránky
  O nás
  Kontakt
  Naša pesnička
  Credits
  FAQ
  Dekréty
     Veľká Sieň
     Severná Veža
     Zakázaný Les
     Tajomná Komnata
     Astronomická Veža
     Núdzová Miestnosť
     Galéria
     Rokfortský Cintorín
     Sieň Slávy
     Azkaban
     Stretnutia
  Privacy Policy
  Archív noviniek
  Archív ankiet
  Výpomoc stránke
  Autorský zákon
KNIHY
  HP: Kniha 1
  HP: Kniha 2
  HP: Kniha 3
  HP: Kniha 4
  HP: Kniha 5
  HP: Kniha 6
  HP: Kniha 7
  Obrázky z kapitol
  Venovania
  Ďalšie knihy
  Comic Relief
FILMY
  HP1: Kameň mudrcov
  HP2: Tajomná komnata
  HP3: Väzeň z Azkabanu
  HP4: Ohnivá čaša
  HP5: Fénixov rád
  HP6: Polovičný Princ
  HP7: Dary Smrti I
  HP7: Dary Smrti II
  Biografie hercov
  Adresy hercov
J. K. ROWLING
  Biografia
  Kontakt
  Publikácie
  JKRowling.com
INFORMÁCIE
  Rokfort
  Zoznam postáv
  Význam mien
  Slovník pojmov
  Záškodníci
  Kniha kúziel
  Príručka elixírov
  Učebnica herbológie
  Metlobal
  Školy vo svete
  Ministerstvo mágie
  Fénixov rád
  Rod Blackovcov
  Dekréty o vzdelávaní
  Zázračné predmety
  Zázračné zvery
  Škriatkovia
  Predzvesti smrti
  Podobnosti
  Články z novín
ZÁBAVA
  Fan Fiction
  HP testy
  Ako...
  Komiksy
  Čarodejnícke recepty
  Vyber si prútik
  HP vtipy
  Piškvorky
  Puzzle
  Download
     Fonty
     Zvonenia

FAN FICTION

Vitajte vo svete magických literárnych možností!

   Fan Fiction obsahuje diela usporiadané podľa dátumu ich odoslania do databázy. Poviedky sú kreatívnym výtvorom fanúšikov založeným na ich fantázii. Dejovo alebo postavami nadväzujú na príbeh chlapca, ktorý prežil, ale aj na mnohé iné, viac či menej známe príbehy.
   Pre lepšie hľadanie neváhajte použiť Vyhľadávač poviedok, v ktorom môžete nájsť príbeh podľa vašich náročných požiadaviek a želaní.
V prípade pridávania, či úpravy poviedok odporúčame najskôr naštudovať Sprievodcu Fan Fiction.
Prajeme príjemné čítanie!




Sovička Marika

Hodinová rozprávka

3. kapitola: Hviezdy


Prechádzka na horúcom vzduchu nás všetkých tak vyčerpala, že sme hneď po nej zaliezli do svojich izieb. Ja som si to však namierila rovno aj do sprchy, aby som sa stihla pred večerou upraviť. Netušila som však ani, čo si mám obliecť - nieže by som si mala z dvojí kraťasov, štyroch tričiek a jednych vyšúchaných riflí veľmi čo vyberať, no ani som netušila, aké býva v horách v noci počasie. Predpokladala som, že studené - po tom sparne nejaký vietor predsa musí prísť.

A tak som zvolila jediné, biele tričko na ramienka a červenú mikinu s vyšívanými kvietkami, podobnú bunde, ktorú som mala na sebe v apríli, a vlasy som si nechala voľne padať na ramená - nikdy som si ich nerada vypínala pred cudzími ľuďmi, iba odhaľovali viac z mojej tváre, ktorú som sa snažila nechať takú nenápadnú, ako sa len dalo.

Päť minút pred deviatou som zišla dole po drevených schodoch a vystúpila do sparného vzduchu, ktorým pomaly začínala prenikať prichádzajúca noc. Na kopci predo mnou sa čŕtalo ustupujúce, ešte stále oslepujúco žlté slnko, hoci keď som naklonila hlavu dozadu, zistila som, že nočná opona už začína naberať oceľovomodrú farbu skrášlenú zlatými trblietkami.

Poobzerala som sa, hľadajúc Jozefa, no na pláni predo mnou nebolo okrem pár žiakov nikoho, a tak som si ešte raz prehrabla vlasy a napravila si mikinu, ktorá zatiaľ kvôli pretrvávajúcemu teplu spočívala previazaná na mojich bedrách. Vzápätí som si odkontrolovala čas - bolo o štyri minúty deväť - a ja som vyšla priamo na terasu, aby som Jozefa videla prichádzať. Niežeby som bola nedočkavá, ale istú nervozitu som predsa len pociťovala - naše prvé dve stretnutia boli náhodné a vypálili naozaj príjemne; toto však bolo cielené a mňa sa zmocňovali obavy, či sa budeme mať o čom rozprávať. Koniec koncov, v tomto bode skrachovala väčšina mojich potenciálnych priateľstiev a vzťahov - kým som mala dojem, že ten druhý je stále cudzí, no rozumiem si s ním, nebála som sa s ním hovoriť o podstatných, hlbokých veciach. Akonáhle však nadobudol dojem (a väčšinou to bývalo veľmi rýchlo), že ma pozná, začal na mňa tlačiť, a ja som sa veľmi rýchlo vrátila do svojej ulity, chrániac svoje vnútro pred cudzími očami.

Našťastie mi však neostal na prekomplikovanie tejto myšlienky čas, pretože zľava sa ozval štekot psa a vzápätí som zbadala Jozefa prichádzať, spoločne s “čistokrvným bastardom” Leom - poľovníckym psom, o ktorom nám v apríli rozprával majiteľ hotela.

Hoci mi Jozef tvrdil, že nie je lovecká sezóna, automaticky som očami zabehla k jeho ramenu, kde som očakávala prevesenú pušku, no mal na ňom iba tmavohnedú brašňu. Zvedavo som preniesla pohľad na Lea, ktorý letel ku mne, až som musela o pár krokov odstúpiť, aby som sa uhla jeho predným labám, ktoré sa zrazu zdvihli do vzduchu v snahe ma objať, a Jozef naňho prísne zavolal, aby ma nechal.

Mával som nad tým rukou, hoci som bola rada, že moje tričko ostane stále biele, a so smiechom sa zohla k hnedému loveckému psovi, ktorý pri mne poslušne stál a nechal sa hladkať za ušami.

“Má vás rád,” poznamenal Jozef a potľapkal ho po chrbte.

“On asi každého,” pokrčila som plecami.

“To bol pokus o kompliment,” ozrejmil, usmieval sa však, a ja som v duchu nášho doťahovania sa odpovedala: “Tak sa budete musieť snažiť viac.”

Až potom som si uvedomila, čo som to povedala, a líca mi okamžite sčervenali, akoby som do nich mala zabudovanú diódu, čo pri prvom náznaku flirtovania zabliká a rozsvieti sa ako panáčik na semafóre.

“Budem,” kývol hlavou súhlasne a čupol si k Leovi. “Nebude vám vadiť, ak pôjde s nami? Pre istotu.”

“Nevraveli ste, že nebude potrebné ma chrániť?”

“Nie, vravel som, že by nemalo byť potrebné, aby som vás ja chránil.”

“Takže ste si zobrali Lea?”

“Presne tak.”

“Ste pravý poľovník,” uškrnula som sa, želajúc si, aby sa tá červená konečne stratila, lebo som mala pocit, že mi nielen líca ale i celá horná časť hlavy zhorí.

“Pôjdeme hore na kopec,” ukázal smerom na západ, kde sa začínala čŕtať ružová obloha. “Je tam voľné priestranstvo, ticho a pokoj, žiadne stromy ani tiene, aby ste sa náhodou nebáli.”

“Čoho by som sa mala báť?”

“Lesných zvierat,” odvetil jednoducho a spoločne sme vykročili popri ohradách so zajacmi, kozami, jednou flegmatickou ovcou a diviakmi, suchou cestičkou. Leo pobehoval okolo nás a chvíľu sme ho obaja pozorovali, kým Jozef neprelomil ticho: “Aká bola večera?”

Pochybovačne som naňho pozrela. “To myslíte vážne?”

“Uhm, zaujíma ma to.”

Chvíľu som ešte žmurkala, až kým som neodpovedala: “Výborná. Pani kuchárka je geniálna.”

“Čo dobrého ste mali?”

“Ostatní mali bryndzové halušky, ale ja nemôžem mlieko, takže som mala kurací steak s americkými zemiakmi a zaváranými broskyňami.”

“Nemôžete ani mlieko?” zhrozil sa. “Čo…” zmĺkol, no ja som doplnila zaňho.

“Jem?”

Zasmial sa a vytočil sa k svojej brašni, čosi v nej hľadajúc. Zvedavo som sa dívala, až kým predo mňa nevytŕčil lesklú medenú jednocentovku. “Na fond 'Výlet do Tatier'.”

Iba ťažko udržal vážnu tvár, a ja som sa o to ani nesnažila, v tom momente som vybuchla do smiechu a odmietavo som zdvihla dlaň, no slová “nechajte si ju” som zo seba sotva dostala.

“Nenechám, vezmite si ju, vážne,” ponúkal mi ju, no ja som pokrútila hlavou.

“No tak, za tú kofolu, na ktorú som vás pozval, som aj tak nič neplatil, tak prijmite odo mňa aspoň tento cent.”

Rezignovane som prevrátila oči stĺpom a vzala ho od neho, vložiac si ho do vrecka nohavíc.

“Máte pre to výčitky?” spýtala som sa, lebo v jeho tóne som začula akési rozpaky.

“Trošku. Malo to byť vlastne pozvanie na nápoj - skutočné, reálne - ale keďže bol zadarmo, tak to za veľa nestálo.”

“Za veľa naozaj nie. Skôr za nič,” uškrnula som sa a obaja sme sa zasmiali. “Ale rozumiem vám. Ani ja nemám dobrý pocit, keď pozvem kamošku na obed a zaplatím zaň stravnými lístkami,” dodala som, stále sa ticho chichotajúc.

“Prečo?” zamyslel sa a uprel zelené oči do neba.

“No, lebo je to kus papiera, ktorý dostávam navyše, nie sú to moje reálne zarobené peniaze,” mykla som plecom, pripravujúc sa na ďalšiu debatu, ktorú som v živote zažila už niekoľkokrát.

“Ale veď na ne máte právo.”

“Aj tak si nosím obed z domu.”

“Ale nakupujete za ne potraviny na suroviny na ten obed, nie?”

“Občas, ak si ich odo mňa mamka vezme.”

“Varí vám mamka?”

Pozrela som naňho. “Áno. Keďže ja viem variť len rôzne druhy cestovín, a múku nemôžem, tak mi varí ona. A beztak by ma do kuchyne nepustila,” vysvetľovala som.

“Takže tie lístky využívate.”

“No, áno.”

“A viete, že to, čo vám zamestnávateľ zaplatí v stravných lístkoch, by vám mohol priložiť k výplate, pretože na to máte nárok, no keďže podľa zákona máte na tie stravné lístky nárok, tak vám ich musí dávať?”

Musela som uznať, že ma dostal. Už dobrých pár rokov sa ma snažili všetci v mojom okolí presvedčiť, že stravné lístky sú ako normálne peniaze, a preto s nimi treba tak aj narábať, no ja som s nimi nesúhlasila. Videla som ich ako bonus, ktorý síce všetci zamestnanci dostávajú, pretože musia, ale že je to niečo navyše, z čoho sa môžeme tešiť.

“Chápete, čo tým chcem povedať?” spýtal sa, keď som dosť dlho neodpovedala, a ja som prikývla.

“Chápem, ale aj tak ich nedokážem považovať za rovné peniazom. Sú to len farbené papieriky popísané číslami.”

“A čo sú potom bankovky?” spýtal sa s neskrývaným pobavením a chvastavo sa uškrnul, len čo som naprázdno otvorila ústa, aby som sa pustila do porovnávania papierových peňazí a papierových stravných lístkov.

“Ach, no dobre,” rezignovala som, pričom som zvesila plecia a pozrela sa pred seba. Slnko sa veľmi rýchlo menilo na krvavo červené, no stále sa naňho nedalo ani pozrieť, takže na chvíľu sa mi pred očami zjavili škvrny a zakopla som. Jozef ma reflexívne schmatol za lakeť a zachytil, hoci to nebolo potrebné, lebo pád mi nehrozil.

Rozpačito som sa mu poďakovala a znova červená, som sa pozrela do zeme. Chvíľku som mlčala, až prehnane sa sústrediac na hrboľatú pôdu pod mojimi nohami, hoci v skutočnosti som myslela iba na to, ako príjemne mi voňal jeho parfum. Teraz, keď sa trošku ochladilo, a začal pofukovať nenápadný vetrík, vialo tú sviežu, rastlinnú vôňu presne mojím smerom, a ja som sa v duchu potešila, že si ho dal zrejme kvôli mne. A zároveň som bola rada, že som si ako taká naivka nedala voňavku iba ja (hoci som bola zvyknutá dávať si voňavku naozaj vždy - teda, ak som nešla vyniesť smetie alebo do potravín, samozrejme), takže to nevyznelo, akoby som túto našu prechádzku považovala za rande.

Pri tej myšlienke som sa však zasekla. Ak som ja nechcela, aby si on myslel, že toto považujem za rande preto, že som si dala voňavku, považuje on toto za rande, pretože si dal parfum?

Táto úvaha mi zabrala toľko energie, že som sa vôbec nesústredila na to, že vlastne kráča popri mne, takže som sa ani nesnažila ďalej konverzovať.

“Hneváte sa?” vytrhol ma z pre mňa dosť podstatných úvah, na čo som sa zahanbila.

“Nie, nehnevám, vôbec. Len som sa zamyslela.” Nad parfumom.

“Nad stravnými lístkami?”

“Nie.” Odpoveď zo mňa vyletela skôr, než som jej stihla zabrániť.

“Môžem vedieť, nad čím?” Zdalo sa, že postrehol, že mi nie je práve príjemné o tom rozprávať, a chce mi dať priestor, aby som sa rozhodla. A rovnako ako pri pozvaní na dnešnú prechádzku, keď poznamenal, že ak chcem byť sama, nemusím ísť, aj tu ma práve jeho ohľaduplnosť presvedčila o tom, že si zaslúži moju dôveru, hoci som mu rozhodne nemienila vešať na nos moje myšlienkové pochody. Aspoň nie tieto.

“Nad touto prechádzkou.” Bola to síce stručná odpoveď, no úplne pravdivá, a jemu to stačilo.

Leo sa znova vrátil z obhliadky terénu a vyžadoval si pozornosť, takže sme zastali a čupli si k nemu, mojkajúc ho ako plyšové zvieratko. Bol rozkošný, ako tak medzi nami stál a užíval si pozornosť až dvoch ľudí, a hoci nikdy som sa za zvieratami nešla zblázniť ako väčšina ľudí, čo som poznala, Lea by som si domov vzala hneď. Bolo na ňom niečo neskonale dobré a láskavé, kvôli čomu si ho človek musel okamžite obľúbiť.

Tieto myšlienky ma doviedli k otázke, ktorá mi v mysli tancovala už nejakú tú chvíľu, len neprišiel správny čas na to, aby som ju Jozefovi položila. “Nechceli ste zobrať aj vášho psa?”

“Bol by som, ale už ho nemám.”

V očiach sa mu zjavil smútok a ja som sa opatrne opýtala: “Stalo sa mu niečo?”

“Zomrel.” Tón, akým to vyslovil, vo mne vyvolal až bolestivý súcit, hoci som nikdy úplne nechápala, ako môžu byť ľudia na svojich domácich miláčikov až tak naviazaní. Prenesene som tomu však porozumieť dokázala - ja som plakala nad osudmi knižných hrdinov, pretože boli súčasťou môjho života a v ťažkých časoch mi poskytovali útechu a rozptýlenie, a pre iných takúto životnú podporu predstavovali práve zvieratá.

“To je mi ľúto,” vydrala som zo seba šeptom a on pokrčil plecami. “Stáva sa všeličo. Pri poľovníckych psoch sa to akosi očakáva.”

“Zomrel pri love?” opýtala som sa trochu vystrašene, ešte raz poškrabkajúc Lea za ušami a potom vstanúc a pokračujúc v ceste.

“Tak trochu. Napadol ho medveď, keď bol pokrytý krvou diviaka. Nemal šancu, chudák.”

“A vám sa nestalo nič?” opýtala som sa chvejúcim sa hlasom, bojujúc s predstavou, ako nejakého psa trhá na kusy obrovský medveď a Jozef stojí kdesi blízko, v ohrození života.

“Ja som bol hore, v búde. Iba som to počul. Aj som párkrát vystrelil do vzduchu, aby som medveďa odplašil, ale keď som Bora našiel, už bol mŕtvy.”

“Je mi to ľúto,” zopakovala som znova, cítiac sa ako pokazená platňa.

“Stáva sa,” zahovoril to, no ja som ho nenechala.

“Stále vás to trápi.”

Rozpačito na mňa pozrel, akoby sa tentoraz on rozhodoval, či mi má povedať pravdu. “Bol to doteraz môj najlepší pes. Dostal som ho ešte od babky.”

“Och…”

Už som rozumela, a tentoraz som už “to je mi ľúto” nepovedala. Iba som čas na odpoveď premlčala, a on tiež, hoci to trvalo krátko, pretože sotva o minútu sa ma opýtal: “Vy máte nejaké domáce zvieratká?”

“Mali sme rybičky, ale prasklo nám akvárium, takže sme ich podarovali. A ďalšie sme si už nekúpili, lebo pre mňa a sestru pojem domáce zvieratko predstavovala mačka alebo pes, niečo, čo sa dá objať, a nie rybky, čo plávajú vo vode a vy ich nezaujímate,” pousmiala som sa nostalgicky pri spomienke na asi tucet neóniek, čo boli jediné akvárijné rybičky, ktorých meno som kedy poznala.

“To dáva zmysel. Mne samému by mať rybky ani len nenapadlo, a to ani teraz v byte.”

“Takže tam nemáte nič?”

“Fikusy.”

“Aj im leštíte listy?”

Prekvapene sa zamračil. “To treba?”

“Moja babka ich vždy leští. Vraj rastlinkám treba prejavovať rovnakú lásku ako zvieratám. Ony sa vám za to odmenia tým, že budú pekné,” odrapotala som ďalšiu z povier, ktorým som verila, pozerajúc pod nohy, pretože sme sa dostali na pole, pokryté ďatelinou.

“Preto sa snažíte nestúpiť ani jeden z kvetov na tomto kopci?” opýtal sa so smiechom a ja som zastala.

“Áno, presne preto.”

“Ale veď sú to len kvety.”

“Ktoré tú divoko rastú, na svojom miestečku, a vôbec nečakajú, že ich pošliape nejaký cudzí element. Ľudská noha,” opisovala som s miernou nadsázkou, hoci som svoje slová myslela vážne.

“Takže podľa vás sme pre nich votrelci?” zamyslel sa.

“Áno, rozhodne.”

“To potom činí z koní, čo sa tu pasú, predátorov, nie?” zahlásil znalecky a ja som sa rozosmiala.

“Presne tak. Úbožiatká, žijú v neustálom strese z udupania alebo skonzumovania,” pokrútila som hlavou.

“Naozaj si myslíte, že by sme tu nemali čo robiť?” zaskočil ma otázkou, bola som však rada, že sa znova vraciame k hlbším témam. Bolo mi totiž jasné, že tým “tu” nemyslel presne miesto, kde sme stáli, ale divokú prírodu ako celú. Netuším však, ako som došla k takémuto záveru - možno to bolo tónom jeho hlasu, možno tým, ako sa do mňa jeho oči zabodli vždy, keď sa zaujímal o môj názor, alebo jednoducho len tým, že z našich predchádzajúcich dvoch rozhovorov vedel, že sa nad pre iných nepodstatnými vecami zamýšľam viac, než je v živote akceptovateľné.

“Na to vám neviem odpovedať jasne,” priznala som. “Nemôžem sa zbaviť pocitu, že ľudia sú priveľmi rozpínaví. Niežeby bolo zlé mať prírodu rád, niekedy, keď sa zamyslím, čo sa deje s Tatrami, s lesmi, a ako sa v nich veľa turistov správa, by som bola radšej, ak by sa všetky jednoducho zavreli, a nie sa tam otvárali ďalšie hotely či reštaurácie.”

“Vy v ľudstvo asi veľmi neveríte, však?”

“Práveže verím. Myslím si, že má potenciál nažívať v tolerancii a mieri, no namiesto toho si vyberie cestu nenávisti a hnevu. Znie to ako klišé, ja viem, ale stačilo by trochu upustiť zo svojho ega a pozrieť sa na situáciu aj z iného uhla pohľadu, a možno by to šlo. Nanešťastie, je nás tak veľa, a väčšina, ktorá takto rozmýšľa, sme priveľmi bezvýznamní na to, aby sme niečo zmenili, no vždy môžeme dúfať,” rozrozprávala som sa zanietene, očakávajúc z jeho strany oponovanie.

Namiesto toho ma opäť prekvapil: “To je veľmi pekný pohľad na svet. I keď zároveň smutný.”

Opäť som zastala, aby som sa naňho pozrela. Nevedela som, čo som tým chcela vyjadriť, možno iba vďaku, že mi nepovedal zvyčajnú poznámku o tom, že som naivná.

“Možno,” uznala som. “A uvedomujem si, že moje presvedčenie má veľa dier - teroristi, extrémisti, a tak, ale nemám chuť to teraz rozvádzať, ak sa nenahneváte.”

“Nenahnevám. Pokojne aj mlčte, ak vám to vyhovuje.”

“Och, to zase nie,” pokrútila som hlavou a zase raz sme vykročili.

“Môžem sa cítiť polichotene?” opýtal sa hravým tónom.

“Môžete,” povolila som mu a znova pohladkala Lea, ktorý sa vrátil z prebehnutia po kopci, na ktorý sme sa konečne dostali.

Jozef sa postavil vedľa mňa, spokojne pozorujúc nádheru pred nami. Obloha už nebola ružová, postupne sa premenila na iskrivo oranžovú, a sľubovala čisté nebo a krásny výhľad na hviezdy. Pri tej myšlienke som sa musela pousmiať - milovala som sa dívať na hviezdy, hoci som nepoznala ich názvy ani nevlastnila teleskop. Ich vzdialenosť a nenásilná krása, ma však od malička fascinovali, a nevedela som si predstaviť nič upokojujúcejšie, než hľadieť počas príjemne teplého večera na tmavomodrú oblohu ozdobenú žltými korálikmi.

Podvedome som si povzdychla, tešiac sa, až sa moje predstavy stanú skutočnosťou, a keď Jozefove oči spočinuli na mojej tvári, inštinktívne som sa naňho pozrela.

“Krásne, však?” opýtal sa a ja som s ním mohla iba súhlasiť.

Na dlhú chvíľu sme sa odmlčali, vpíjajúc do seba neopakovateľnú atmosféru farieb pred nami, tepla okolo nás, i prírody, ktorá nás obklopovala. A vtedy, z ničoho nič, ako som tak stála a zvykala si na pocit dokonalého pokoja, sa mi podlomili kolená. Nebolo to vidieť, a zrejme to nebolo ani také intenzívne ako som to ja pociťovala, no ja som presne vedela, prečo sa to stalo.

Takto sa to prejavilo zakaždým, keď si moje vnútro uvedomilo, že sa mi nejaký chlapec/ muž páči. Vždy som to tušila predom, môj mozog si to uvedomoval, pretože som si prešla dostatočným počtom platonických zamilovaní a neopätovaných náklonností na to, aby včas zaregistroval signály a v prípade núdze rozkázal srdcu, aby sa spamätalo; občas (ako teraz) sa však stalo, že aj mozgu pripadala daná osoba mužského pohlavia zaujímavá, a nechal zvyšok, nech si robí, čo chce.

Vzápätí ma celú striaslo a ja som si objala lakte, prinútiac sa zhlboka sa nadýchnuť, aby som si poskladala myšlienky.

“Je vám zima?”

“Nie, len ma z ničoho nič striaslo,” odvetila som potichu a sklopila pohľad k zelenej tráve, čoraz tmavšej. Slnko začalo zapadať omnoho rýchlejšie, akoby odrážalo tempo úderov môjho srdca. Nechápala som, prečo bije zrazu tak šialene, veď sme vedľa seba len stáli, sotva sme sa na seba dívali, Leo sa motkal okolo nás a v diaľke cvrlikali cvrčky.

“Nechcete si dať mikinu? Ja tu nemám nič, som voči zime dosť odolný,” prerušil moje mierne panické myšlienky.

“Nie, to je v pohode, už je dobre, bolo to len chvíľkové,” hovorila som pomaly.

“Pôjdeme ďalej? Neďaleko je jedno miesto, odkiaľ je na oblohu prenádherný výhľad. Ak by vám bola zima, vrátime sa.”

Neveriacky som si povzdychla a súhlasne som prikývla. Počas toho, ako som prekladala nohu pred nohu, som si neustále, rytmicky opakovala: Darina, spamätaj sa, Darina, spamätaj sa, Darina, spamätaj sa.

Pravdou ale bolo, že tieto slová boli úplne márne, pretože z nejakého dôvodu na mňa zrazu Jozef pôsobil ináč. Ten pomyselný dielik, ktorý doteraz, kým sme sa rozprávali o vážnych veciach i zdanlivých blbostiach, chýbal, jednoducho zapadol do obrazu, ktorý som si o ňom vytvárala a menila s každou ďalšou vyslovenou vetou a prejaveným názorom.

Dobre, dýchaj. Ani nevieš, či je toto rande, dala som si pomyselnú facku, a to mi konečne pomohlo pokračovať v debate, ktorú sme obaja umlčali. “V čo veríte vy?”

“V to, že každý deň by sme si mali užívať, akoby bol náš posledný - znie to otrepane, ale je to tak. Človek nikdy nevie, čo ho postretne, kedy si preňho zubatá príde, a väčšinou to nečaká, chce toho ešte veľa zažiť a zrazu je koniec.”

Povedal to konverzačným tónom, no mala som dojem, že sa za tým skrývala skutočná životná skúsenosť, a pochytilo ma nutkanie opýtať sa, čo to bolo. Ihneď som ho však potlačila - poznali sme sa sotva tri hodiny (naozaj iba tri?!) a toto bola asi téma na neskôr (ak nejaké neskôr bude).

“Premýšľate nad tým, ako som k tomuto záveru dospel?” odhadol ma a ja som ospravedlňujúco pokrčila plecami.

“Spomínali ste babku a psa… A vtedy v chatrči na strome ste vraveli, že sem chodievate, aby ste utiekli pred spomienkami, takže moja fantázia sa dožaduje odpovede.”

Pokrútil hlavou a chápavo sa pousmial. “Tú zásuvku máte otvorenú, odkedy sme sa prvýkrát rozprávali?”

“Asi áno, hoci je takmer prázdna,” odpovedala som tichším hlasom, cítiac, ako sme obaja zrazu zvážneli. “Ale nemusíte ju zapĺňať, ak je vám to nepríjemné. Nechcem byť dotieravá ani prehnane zvedavá, takže si to pokojne nechajte pre seba… ak chcete. Ak nie, tak… mi to pokojne povedzte,” tápala som, pretože som mala pocit, akoby som si každým ďalším slovom pod nohami vykopávala jamu hanby.

Než niečo vôbec povedal, už som sa v duchu plieskala po čele a nadávala si. Presne pre toto som nebola dobrá v randení. Pretože len čo som si niekoho obľúbila, zrazu som prestala byť v pohode a začala som veci komplikovať, ak nie navonok, tak vo svojej mysli určite.

“Prepáčte,” vyletelo zo mňa okamžite. “Rozprávam blbosti.”

“Nerozprávate. Dávate mi len na výber,” vyviedol ma z omylu absolútne pokojne. “Áno, doviedli ma k tomu isté životné skúsenosti, ale nechcem o nich rozprávať.”

Chápavo som prikývla. “Ale ste v pohode?”

Vďačne sa na mňa zahľadel. “Už áno. Ďakujem.”

“Čo ste mysleli tým, že je ľudstvo rozpínavé?” vrátil sa opäť k pôvodnej téme.

“Že ak sa ľuďom niečo páči, privlastnia si to akoby na to mali právo. Páči sa mi kopec v horách? Postavím si tam chatu, lebo tam chcem bývať.”

Dobrosrdečne sa zasmial. “Aha.”

“Vyznelo to inak, než som zamýšľala. Samozrejme, že každý má nárok na to, aby bol šťastný, a tých, ktorí si postavia hotel trebárs tu, na Geravách, alebo pod Rysmi, to šťastnými aj urobí, no príde mi to ako prílišné zasahovanie do prírody.”

“Lenže aj súčasné mestá sa rozrástli podobným spôsobom. Ľudia neboli spokojní, tak išli inde.”

“Alebo sa natoľko rozmnožili, že potrebovali ďalšie prístrešky,” schladila som ho dobromyseľne.

“Okej, aj preto. No skúste to brať tak, že rovnako ako vy utekáte z reálneho sveta do toho knižného, títo ľudia tiež nachádzajú útočisko pred ostatnými v tých chatách,” snažil sa mi to vysvetliť po “mojom” a zabralo to.

“Teraz ste dostali vy mňa,” uznala som. “Ďakujem za vysvetlenie. Nikdy som iných ľudí až tak nechápala.”

“Ako to myslíte?”

“Kým ostatné dievčatá na druhom stupni základky šaleli za novými tieňmi na oči a peknými chalanmi, ja som sa hnala za najnovším dielom Harryho Pottera. A keď nebol nový, tak za starými. Na strednej som bol ponorená do slovenčiny a angličtiny, a osobu, ktorú som mohla nazývať svojou kamarátkou, som našla až v predposlednom ročníku. Až na vyške, keď som sa ocitla medzi rovnakými bláznami do prekladateľstva, ako som bola ja, som sa dostala do kolektívu, v ktorom som sa cítila naozaj príjemne.”

“Vau,” poškrabal sa po hlave. “To je… nechápem.”

“Nemusíte,” ubezpečila som ho.

“Nie, len… asi chápem vás, len nechápem, ako to, že sa nenašiel nikto podobný vám.”

“Možno sa našiel, ale keďže bol rovnaký introvert ako ja, tak sme sa úplne obišli,” nadhodila som žartovne (a z vlastných skúseností).

“Naozaj to tak býva?” zaujímal sa živšie, akoby som mu zrazu otvorila dvere do magického sveta.

“Veľmi často. Nie je jednoduché nájsť ľudí, s ktorými si naozaj rozumieme, a to nestačí, pretože aj keď si s nimi rozumieme, musíme sa pri nich cítiť bezpečne, a aj keď sa pri nich cítime bezpečne, stále si musia získať našu dôveru.”

“Uhm, to asi každý. No vám to ide asi ťažšie, však?”

“Tak trošku.”

“A pri mne sa cítite bezpečne?”

Rozpačito som sa zasmiala. “Áno, cítim.”

Tak trochu som čakala, či sa nespýta aj na to, či si už získal moju dôveru, ale on sa len, spokojný sám so sebou, usmial a trochu pridal do kroku. Až keď zastal a odklopil chlopňu brašne, pochopila som, že to bolo preto, že mi chcel čosi ukázať alebo… dať?

Vzápätí vytiahol poskladanú deku a trhnutím ju rozložil, takže sa rozprestrela priamo pred mojimi nohami. Nestihla som však povedať nič, pretože Leo si to namieril priamo na tú deku, na čo ho Jozef okríkol a Leo so stiahnutými ušami zamieril k lesu.

“Mám sa vyzuť?” opýtala som sa pre istotu, a keď pokrútil hlavou, nemotorne, oprúc sa o jeho ponúknutú dlaň, som si sadla. Potom klesol vedľa mňa a mne do nosa znova udrel jeho parfum. Radšej som teda vyvrátila hlavu k vykúkajúcim hviezdam a sústredila sa na ne.

“Ak si ich chcete užiť, ľahnite si,” navrhol a ja som mu venovala trochu vyplašený pohľad. “Takto vás bude bolieť krk,” dodal a trochu sa odsunul, aby mi nechal dostatok priestoru. “Väčšiu som v dome nemal, nechal ju v Spišskej,” ospravedlňoval sa a ja som naňho trochu pochybovačne pozrela, hoci som to vôbec nemala v úmysle.

“Myslíte si, že som vás sem vytiahol, len aby som na vás urobil dojem?” spýtal sa ihneď.

“Myslím, že dojem ste už urobili.”

“Vážne?” Tvár mu skrášlil chlapčenský úsmev a spokojne sa poškrabal po brade. V tej chvíli bol taký roztomilý, že som si nezabránila v naivnom chichote, aký som používala jedine v spoločnosti svojej sestry, keď sa na obrazovke telky objavil nejaký extrémne fešný herec.

“Čo vám je smiešne?” spýtal sa ihneď.

“Nič,” pokrútila som hlavou a sklopila pohľad.

“Ale, niečo áno, povedzte, čo. Pred chvíľou ste ma predsa podozrievali z… no, ani neviem.”

“Ani ja. Prepáčte,” pozrela som naňho znova.

“Za čo?”

“Ach, to nestojí za reč,” pokrútila som hlavou a trochu sa od neho odvrátila, a objala si kolená. Bolo mi jasné, že ho asi mätiem, ale ak som si to mala úprimne priznať, miatla som aj samú seba tým, ako som sa správala, ako uvoľnene som sa cítila a ako som sa nebála. Akoby som to ani nebola ja, a pritom mi to prišlo absolútne prirodzené, akoby som to vlastne ja bola.

Na holom ramene som zacítila jeho jemný dotyk a telom mi prehrmeli príjemné zimomriavky. Zvrtla som hlavu k nemu, uvedomiac si, ako blízko pri mne sedí. “Bol by som vás oslovil menom, ale nepoznám ho.”

“A naozaj,” uvedomila som si, uvažujúc, či mu ho mám prezradiť, alebo ho ešte trošku “ponaťahovať”. Usúdila som však, že som v ňom dnes večer vyvolala už dosť veľa rozpakov, a tak som sa nadýchla, že mu ho poviem, on ma však zarazil: “Alebo viete, čo? Ešte mi ho nehovorte.”

“Prečo nie?”

“Pretože je niečo fascinujúce na tom, že poznám vaše názory, ale vaše meno nie.”

Dobrá nálada sa mi opäť vrátila, takže som sa otočila späť k nemu a prekrížila si prsty na rukách, ktoré som si posunula na kolená.

“A dokedy to budete chcieť takto naťahovať?” spýtala som sa s nadvihnutým obočím (oboma).

“Ešte aspoň chvíľku. Kým nestratím trpezlivosť,” žmurkol na mňa.

“A keď ju stratíte?”

“Tak sa vás naňho spýtam,” odpovedal jednoducho a pozrel sa do neba, ktoré bolo čoraz tmavšie.

Konečne som sa pozrela na jeho tvár, pokojnú a uvoľnenú, a potom na jeho zelené oči, ktoré iskrili radosťou z prírodného úkazu nad nami.

Na tvári sa mi roztiahol úsmev a napokon som si ľahla, položiac si ruky na brucho. On ostal sedieť, pričom si poklepkával nohou do rytmu pre mňa neznámej pesničky, znejúcej iba v jeho hlave, a ja som sa po dlhšej odmĺke odvážila spýtať: “Nebude vás bolieť krk?”

Otočil sa ku mne a pokrčil plecami. “Asi bude.”

“A… nechcete si ku mne ľahnúť?” navrhla som s malou dušičkou, nevediac, či kvôli sebe alebo kvôli nemu, a posunula som sa úplne na kraj deky, aby mal dostatok priestoru.

“Keď ma tak pekne prosíte,” pousmial sa a zvalil sa vedľa mňa, prekrížiac si prsty, tiež na bruchu. Trochu pocvičil hlavou na jednu i na druhú stranu, čo mi nedalo: “Už vás bolí, však?”

“Bolí. Ale nechcel som sa vnucovať, kým ma sama ‘nepozvete’.

“Vy ste tú deku predsa priniesli.”

“Je to len deka. Nechcel som, aby to vyzeralo, že som vás sem vytiahol preto, aby som vás očaril a zbalil. Teda, aby som sa vyjadril presnejšie - tak trošku vás naozaj chcem očariť. Ale to preto, lebo ma zaujímate. Nesmierne. A chcem vás lepšie spoznať. A som fakt rád, že ste moje pozvanie prijali.”

“Aj ja,” vyletelo zo mňa, no tie slová predsa vyzneli premyslene. Možno preto, že som si ich v duchu povedala už na začiatku našej prechádzky, no doteraz neprišiel vhodný okamih vysloviť ich aj nahlas. Musela prísť ďalšia zázračná veta, ktoré počas našich rozhovorov prichádzali rovnako náhodne a nečakane ako hviezdy no ktoré prenikali mojím tmavým vnútrom a vnášali doň svetlo dôvery.


[ » na začiatok « ]

« 2. kap.: Slnko 4. kap.: Les »


© Copyright 2004-24 by Priori-Incantatem.sk. Powered by PI team.
Optimalizované pre Firefox 20.0, rozlíšenie: 1024x600 a vyššie.
Pri iných prehliadačoch môžu nastať chyby v zobrazení.

Priori-Incantatem.sk nie je majiteľom autorských práv Harryho Pottera, je iba
sprostredkovateľom informácií ohľadom Harryho Pottera pre fanúšikov.
Tento dokument však nesmie byť kopírovaný, či
už v častiach alebo celý, bez súhlasu Priori-Incantatem.sk.

RSS Feed | Optimalizácia PageRank.cz


ANKETA
Aké obdobie by podľa vás mal sledovať plánovaný televízny seriál zo sveta Harryho Pottera?

Normálne, obdobie kníh. Ale tentokrát by sa ich mohli držať viac!
36% (84)

Normálne, obdobie kníh. Ale mohli by sa ich držať ešte menej ako vo filmoch!
3% (7)

Určite obdobie pred knihami. Napríklad pohľad na život Toma Riddla a vznik Voldemorta.
37% (88)

Určite obdobie po knihách. Deti hlavného tria nepochybne zažívajú na Rokforte veľa dobrodružstiev!
24% (57)

Hlasovalo: 236 ľudí
TOP NOVINKA

Z Rokfortu až do kulturáku - Riddikulus!
Dodnes smútite, že vám na 11. narodeniny sova nepriniesla vytúžený list do Rokfortu? Tak už nemusíte! Už čoskoro sa totižto vybrané slovenské centrá kultúry ako mávnutím prútika zmenia na Rokfortskú strednú školu čarodejnícku. Mladí divadelníci Katarína Gurová, Kristóf Melecsky a Peter Pavlík, na čele s režisérom Pavlom Viechom, budú v jedinečnom predstavení žonglovať ikonickými postavami všetkých siedmich kníh, aby nám dokázali, že fantázii sa medze nekladú. Aj keby sa možno mali. Celú tl...

[» celý článok «]
FAKULTY
Počet žiakov:
Chrabromil 19
Bystrohlav 20
Bifľomor 24
Slizolin 15
Spolu: 78
FAKTY
Weasleyovci boli jedno leto na dovolenke v Egypte.
CITÁTY
No nech už tvoje meno vložil do čaše ktokoľvek, mal na to nejaký dôvod, a nemôžem sa ubrániť myšlienke, že turnaj by mohol byť vhodnou príležitosťou, ako ťa napadnúť tak, aby to vyzeralo ako nehoda.

Sirius Black
HP4: Ohnivá čaša
(kap. 19, str. 334)
STRÁNKY
Ocenenia:


Partneri:
Kiklop's Dynamic

Spriatelené stránky:
Fantasy-svet.net
Potterweb.cz
Simpsonovci.com
Martin Užák - editor a ghostwriter
DÔLEŽITÉ DÁTUMY
Grindelwaldove zločiny
Slovensko
15. november 2018
UK / USA
16. november 2018