|
Login:
Heslo:
Prihlásenie
 
|Nová registrácia|Zabudli ste heslo?
Layouty
HP7/2
Mlok Scamander
Halloween
Vianoce
STRÁNKA
  Denný Prorok
  História stránky
  O nás
  Kontakt
  Naša pesnička
  Credits
  FAQ
  Dekréty
     Veľká Sieň
     Severná Veža
     Zakázaný Les
     Tajomná Komnata
     Astronomická Veža
     Núdzová Miestnosť
     Galéria
     Rokfortský Cintorín
     Sieň Slávy
     Azkaban
     Stretnutia
  Privacy Policy
  Archív noviniek
  Archív ankiet
  Výpomoc stránke
  Autorský zákon
KNIHY
  HP: Kniha 1
  HP: Kniha 2
  HP: Kniha 3
  HP: Kniha 4
  HP: Kniha 5
  HP: Kniha 6
  HP: Kniha 7
  Obrázky z kapitol
  Venovania
  Ďalšie knihy
  Comic Relief
FILMY
  HP1: Kameň mudrcov
  HP2: Tajomná komnata
  HP3: Väzeň z Azkabanu
  HP4: Ohnivá čaša
  HP5: Fénixov rád
  HP6: Polovičný Princ
  HP7: Dary Smrti I
  HP7: Dary Smrti II
  Biografie hercov
  Adresy hercov
J. K. ROWLING
  Biografia
  Kontakt
  Publikácie
  JKRowling.com
INFORMÁCIE
  Rokfort
  Zoznam postáv
  Význam mien
  Slovník pojmov
  Záškodníci
  Kniha kúziel
  Príručka elixírov
  Učebnica herbológie
  Metlobal
  Školy vo svete
  Ministerstvo mágie
  Fénixov rád
  Rod Blackovcov
  Dekréty o vzdelávaní
  Zázračné predmety
  Zázračné zvery
  Škriatkovia
  Predzvesti smrti
  Podobnosti
  Články z novín
ZÁBAVA
  Fan Fiction
  HP testy
  Ako...
  Komiksy
  Čarodejnícke recepty
  Vyber si prútik
  HP vtipy
  Piškvorky
  Puzzle
  Download
     Fonty
     Zvonenia

FAN FICTION

Vitajte vo svete magických literárnych možností!

   Fan Fiction obsahuje diela usporiadané podľa dátumu ich odoslania do databázy. Poviedky sú kreatívnym výtvorom fanúšikov založeným na ich fantázii. Dejovo alebo postavami nadväzujú na príbeh chlapca, ktorý prežil, ale aj na mnohé iné, viac či menej známe príbehy.
   Pre lepšie hľadanie neváhajte použiť Vyhľadávač poviedok, v ktorom môžete nájsť príbeh podľa vašich náročných požiadaviek a želaní.
V prípade pridávania, či úpravy poviedok odporúčame najskôr naštudovať Sprievodcu Fan Fiction.
Prajeme príjemné čítanie!




Raniya

Šialená margarétka


Hádam pochopíte.



Súčasnosť


Postávam pred budovou, sledujem hodinky a netrpezlivo pokukujem po dverách. Každú chvíľu by mal vyjsť. Už tu mal byť. Určite už skončili. Tak kde je?

Znovu si premeriam dvere a tmu za nimi. Dnes mali natáčať ďalšiu časť. Vraj v interiéri. Zajtra budú v exteriéri. Alebo som si to pomýlila? Nie, nie, určite nie, veľmi dobre som si to pozrela.

Vytiahnem starostlivo poskladaný papierik a znovu si prečítam informácie, opísané z internetu. Je to tu modré na béžovom. Dnes tu má Janko byť!

Zamračená pristúpim ku dverám. Nebudem už čakať. Nemôžem sa dočkať, kedy ho zočím! Spravím dva kroky a dvere sa rozletia. Vyšla žena. Srdce sa mi na okamih spomalilo, vzápätí zrýchlilo, no keď ani muž za ňou nebol môj Janko, spomalilo do pôvodného rytmu.

Nevadí. Idem dnu.

Vtom vyjde aj on! V ruke mobil, čosi doň zamyslene ťuká a v druhej ruke plastový pohárik s kávou. Čiernou, horkou, ako to má rád. Ani štipka cukru. Preto aj tak úžasne vyzerá. Ani gram navyše. Iba tehličky. Ach, milujem ho. Nikdy som nikoho nemilovala natoľko ako jeho. Odkedy som ho prvýkrát videla, vedela som, že patríme k sebe. Že on bol stvorený pre mňa a ja pre neho. Je len otázkou času, kedy si ma vezme.

Natešene preskakujem z mobilu na Janka. No už mi tú esemesku odošli! Lebo sa na teba vrhnem priamo tu!

Mobil zloží, ale ten môj nezazvoní. Komu teda písal? Zamračím sa, ale tvár sa mi hneď vyjasní. Kráča ku mne. S úsmevom, nadšením, hoci badám v jeho očiach aj únavu. Vraj zvyknú točiť aj dvanásť hodín denne. Páni.

„Janko!“ zakričím na neho, keď okolo mňa bez povšimnutia prejde. Taký unavený predsa nemôže byť!

Zvrtne sa, zabodne svoje krásne oči do mojich, ale nejaví známky poznania. Podskočí mu obočie, rozpačito sa pousmeje a znovu sa obracia chrbtom.

„Janko! Veď ma počkaj! Už tu na teba čakám celú večnosť!“ pobehnem za ním a schytím ho za rukáv saka. Celá nadšená vdýchnem jeho vôňu. Tú sme vyberali spolu, milujem ju. A on s jej výberom kvôli mne súhlasil.

Nečakám, kedy sa spamätá prvý, prisajem sa mu na pery, schytím ho za líca a v rýchlosti mu vbehnem do krátkych vlasov. Och, chýbalo mi to. Fakt mi to chýbalo!

„Slečna, čo to robíte?“ odtiahne sa odo mňa a s údivom i štipkou hnevu na mňa hľadí. „Museli ste si ma s niekým pomýliť, nechajte ma, prosím vás.“

„Janko! To som predsa ja, Markétka. Nerob si zo ma srandu, hádam sa ti tu nebudem predstavovať, akoby sme sa nepoznali,“ znovu sa mračím a v okolí srdca cítim zvláštny chlad. Prečo na mňa hľadí, akoby ma nepoznal?

„Naozaj sa nepoznáme. Prepáčte, ale musím odísť,“ vymaní si ruky z môjho zovretia, naposledy si ma premeria a rýchlo odchádza.

Rozbehnem sa za ním.

„Jano!“ Už som nahnevaná, trčím tu dve hodiny a on mi ujde?

„Čert ťa ber!“ tresknem mu po kapote, keď skočí do auta a zamkne sa, akoby som bola terorista. Naznačuje mi, že mám uhnúť, inak ma prejde. Ani sa nehnem. S rozkročenými nohami stojím pred autom, ruky v bok a snažím sa ovládnuť zlosť. Ako sa to ku mne správa?! Včera v posteli ma poznal pridobre!

Pokrúti hlavou, naštartuje a dupne na plyn. V poslednej chvíli sa stíham uhnúť a auto odpáli preč. Veď počkaj, ty si ma budeš dlho udobrovať.



***

Pred dvomi mesiacmi



„Nemôžeš sa so mnou teraz rozísť!“ zjačím na Ondreja, až na nás pozrie pol kaviarne. „Teraz? Teraz? Nechápem... Čo som urobila zle?“ naplnia sa mi oči slzami. Ondrej na mňa rozpačito hľadí chladnými očami. Očami, ktoré ma ešte donedávna zbožňujúco hladili.

„Nie je to náhle, uvažoval som nad tým už dlho. Jednoducho... mám ťa rád, ale už nie tak, ako kedysi... zmenilo sa to... čosi sa vo mne zlomilo...“

„Ale prečo? Chcem vedieť toto jediné!“

„Netuším,“ rozhodí rukami. „Fakt netuším. Ty... ty si sa zmenila. Odkedy tvojej kamoške zomreli rodičia a ty si s ňou trávila každý boží deň, keď si nemala čas na mňa ani chvíľku... Zostala si iná. Zvláštna,“ dodá po krátkom zaváhaní a takmer sa prikrčí.

Šokovane na neho hľadím.

„Iná? Zvláštna? Zmenená? Ja? Zato, že som pomáhala kamarátke, keď ma potrebovala, ma ty púšťaš k vode? Naozaj? No to som teda dopadla. Naozaj úžasného priateľa som mala. Skutočne! Prečo som si myslela, že by si ma mohol ľúbiť, však? Keď sú všade milióny oveľa lepších dievčat...“

„Presne pre toto! Pre toto! Neustále sa ľutuješ. Stále sa zhadzuješ, stále mi vyhadzuješ na oči, či už priamo alebo nepriamo, že sú aj iné, lepšie, múdrejšie, krajšie, šikovnejšie. Nevieš na sebe vyzdvihnúť jedinú pozitívnu vec. A ja už fakt nevládzem. Nevládzem ti stále rozprávať a vypisovať, aká si úžasná, ako ťa milujem, keď ty samu seba nemáš rada.“

S prudkým výdychom sa opriem o operadlo stoličky. Civím na neho, v mysli si prehrávam jeho slová, ktoré nemajú nič spoločné s pravdou...

„Toto som si nezaslúžila,“ smrknem a pri srdci sa mi rozlieva obrovská bolesť. Obrovská. Nekonečná. Akoby ma chcela celú pohltiť. Ako vtedy...

„Mám len teba...“

Ondrej pokrúti hlavou.

„Si moje všetko!“ zrúknem na neho, až stíchne celá kaviareň. Ondrej sa rýchlo poobzerá po okolí a vstáva.

„Poďme, tu priťahuješ pozornosť.“

„Nejdem! Nech vedia, aký debil si! Páni a dámy, tento chalan sa so mnou práve rozišiel! Áno, práve teraz,“ prikývnem, aby som dodala svojím slovám vážnosť. „Necháva ma samu, pretože viac nie som podľa jeho predstáv!“

„Markéta, nezosmiešňuj sa tu!“ vrčí mi Ondrej do ucha a ťahá ma k pultu, kde rýchlo platí. Čašníčka si s ním vymieňa pohľady plné porozumenia. Neujde mi to.

„Á, takže takto to je! Našiel si si novú! A mňa vymenil, akoby som bola hodinky, ktoré som ti darovala k narodeninám! Povedal si, že sú krásne a o týždeň si mal druhé. Vymenil si ich, hoci som ti ich dala z lásky!“ revem, kým ma tlačí cez dvere von. Vchádza do mňa taká zlosť, že by som ho najradšej zahrdúsila. Tu, na mieste. A potom zoškriabala jeho zvyšky a hodila vtákom. Tak veru.

„Nikoho som si nenašiel. S tým to nič nemá. Ale práve pre toto. Pre tvoje výbuchy, ako reaguješ. Aká si... temperamentná? Nie je to správne slovo,“ rozpráva Ondrej a ťahá ma k parku. Chce mať čo najmenej svedkov.

„Tak mi povedz prečo. Prečo, keď vieš, čím všetkým, som si prešla! Keď dobre vieš, že nemám nikoho, okrem teba! Moji rodičia zomreli, keď som mala trinásť! Musela som sa pozerať, ako si berú život, ako odo mňa odchádzajú. Nebrali na mňa vôbec ohľad, nechali ma tu samu, bez nikoho! Mysleli len na seba a na to, ako pomôcť sebe, ale svoje decko nechali tak! Vieš, aké to bolo?! Aké to je, keď ťa šupnú do decáku? Medzi množstvo detí, čiernych aj bielych, kde sa znovu musíš starať len sám o seba? Kde sa navzájom znásilňujú, pretože máloktorí z nich dokážu svoje pudy ovládať?! Vieš, čo to bolo, denne sa skrývať po tajných skrýšach a radšej tráviť všetok čas v škole a na krúžkoch?! Myslela som si, že to vieš! Všetko som ti povedala, keď sme sa spoznali! Keď si mi povedal, že ma máš rád, aby si vedel, na čom si. Že hľadám lásku na celý život, niekoho, kto bude pri mne navždy stáť, kto ma nikdy neopustí ako oni, kto ma bude milovať takú, aká som! Tak strašne som po tom túžila!“ rozplačem sa, hrabnem do vlasov a ťahám, kým fyzická bolesť neprehluší duševnú. Naučila som sa to po smrti rodičov. Keď mi strach a myšlienky, spomienky a slzy nedávali spávať. Keď moje vnútro kričalo od zožierajúcej bolesti, keď ma rozpaľovali pocity viny, že som im mohla pomôcť a neurobila som to! Keď som sa bála, čo ma čaká, keď vyjdem z miestnosti a pôjdem na záchod! Nič nepomáhalo lepšie, ako vytrhnúť si zopár vlasov. Keď sa slzy bolesti menili na slzy úľavy...

„Prestaň,“ odťahuje mi Ondrej ruky od vlasov.

„A na čo? Načo? Môj život už nemá zmysel,“ hlesnem, ale nechám ruky v jeho dlaniach. Snažil sa ma to odnaučiť, pri ňom som sa chvíľu dokázala ovládať. Bol mojím prístavom nádeje. Majákom v búrke. Púčikom na jar. Bol mojím všetkým. Stretla som ho na divadelnom krúžku. Bolo to jediné miesto, kde som dokázala zabudnúť na bolesť a minulosť. Kde som mohla byť niekým iným. Kýmkoľvek. Lektorka tvrdila, že mám obrovský talent. Tešilo ma to. A v jeden deň prišiel aj on. A môj život odvtedy získal nový zmysel. Hrávali sme v každom predstavení spolu. Vraj sme skvelé talenty. On bol z úplnej rodiny, celkom odlišnej od tej mojej, a to ma fascinovalo. Normálna mama, normálny otec, normálne prostredie. Časté koláče, spoločné nákupy, rodinné večery pri filmoch...

„Čo budem teraz robiť?“

„Marki, mrzí ma to a je mi ľúto, že to takto dopadlo, ale... sama si určite uvedomuješ, že to medzi nami neklape...“

„Klape!“ zdvihnem zaslzené oči. Je krásny. Modré oči, čierne vlasy. Mocný a charizmatický. Čo viac by som si mohla priať? Naozaj som sa divila, čím som ho zaujala. Ako to, že si všimol práve mňa? Že so mnou začal chodiť? Pre mňa boli tie dni rajom na zemi. A teraz...

„Vždy sa na mňa každý vykašle,“ zašemotím s hlavou v dlaniach. „Vždy. Vždy! Áno, zomreli kamarátke rodičia. A vieš, aké to bolo pre mňa?! Ako som sa cítila, keď ja som jej poskytovala všemocnú podporu s vedomím, že mne sa takéhoto niečoho nikdy nedoprialo?! Keď som bola v sračkách ja, nikto sa o mňa ani len neobtrel! Nikto ma nepodporil, bola som sama ako prst, nikoho nezaujímalo, ako sa cítim! Aká strašná bola tá samota! Aké odporné boli noci, keď som všetko dusila v sebe! Tak veľmi som túžila po niekom, kto by stál pri mne, chytil ma za ruku a povedal, že tu bude pre mňa, nech ho budem potreboval kedykoľvek. V noci, cez deň, skoro ráno. Nikto taký nebol! Ja som jej tú podporu dokázala dať! Bola som tu pre ňu dvadsaťštyri hodín denne! Aj by som za ňu dýchala, lebo som presne vedela, aké to je! A predsa ma zožierala neskutočná žiarlivosť! Lebo ona mala okolo seba milión ľudí, ktorí jej pomáhali! Ktorí sa o ňu starali, vypočuli si ju, povzbudili. Nestíhala sa ani cítiť sama! Nebola sama! Mala všetko! A ja som na jej mieste nemala nič! Vieš, aké to je, keď si pri nej, ale cítiš čierny hnev vo svojom vnútri? Aké je to vyčerpávajúce?! Samozrejme, že som sa musela potom zmeniť! Ty si to nevieš ani predstaviť! Vždy si mal všetko, peniaze, domov, rodinu, úspechy, dievča, ktoré by si len chcel. A ty si si vybral mňa a teraz ma nechávaš. Konečne si pochopil, že som nanič. Že ti prinesiem len trápenie a stiahnem ťa k sebe na dno, však? Tak bež!“ rozhodím rukou smerom k chodníku. „Bež a ži! Tak, aby bola tvoja mama spokojná, že nemáš na krku babu, ktorá nevie, čo so sebou! S minulosťou čerňejšou ako obloha v noci. Je mi to jedno. Odíď,“ zašepkala som, unavená. Neskutočne unavená, akoby som práve dobehla maratón z posledných síl, sklamaná, že predsa len nie som prvá.

„Nemôžem ťa tu takto nechať,“ zaváha Ondrej a položí mi horúcu dlaň na chrbát. Strasiem ju zo seba.

„Nechcem od teba nič. Len konečne odíď a nechaj ma. Zvládnem to,“ pokúšam sa pozbierať zvyšky dôstojnosti. Ak som vôbec niekedy nejakú mala. Naučila som sa prežiť, ako sa dá. So všetkými zbraňami.

„Si si istá?“

„Vypadni,“ vyšteknem a zotieram si slzy z líc. Zhlboka sa nadýchnem a vystriem sa. Nech ide. Nech vypadne. Odídem na vysokú školu múzických umení a bude mi dobre. Stane sa zo mňa slávna herečka. Bude mi skvelo. A on sa bude boriť na medicíne, ako si to želali jeho rodičia.

Naposledy sa do mňa vpije pohľadom a odchádza preč. Ľahkým krokom, akoby zo seba práve zhodil tonové závažie. Nuž, bola som závažie. Nič s tým neurobím.

Ešte hodinu sa prechádzam po parku a potom mierim k ubytovni. V decáku som už nemohla zostať, ale keďže som stále školopovinná, vybavili mi túto izbičku. Aj tak dobre, už som tam nemohla vydržať. Pri dverách netrpezlivo nakúkam do schránky, či tam nie je list...

Je!

Srdce mi poskočí, až sa zakuckám. Rýchlo ju roztrasenými rukami otváram, vyťahujem bielu obálku, trhám ju ešte cestou... Nadšenie a adrenalín stúpa.

Zabuchnem za sebou dvere, hodím sa na posteľ a čítam. Čítam, čítam, nadšenie opadáva, úsmev mi mrzne, stráca sa ako sneh z polí. Nevyhovujem požiadavkám, učňovkári sú asi odsúdení na doživotnú smolu. Žiadne talentovky na škole múzických umení sa pre mňa konať nebudú. V zlosti odhadzujem papier do kúta, objímem vankúš, pritisnem si ho k tvári a revem. Revem z plných pľúc, nech zo seba vykričím dnešné zúfalstvo. Miestnosťou sa nesú tlmené ryky raneného zvieraťa. I keby tlmené neboli, nikto by za mnou neprišiel, nespýtal sa, čo sa mi udialo.

Keď už nevládzem a bolí ma hrdlo, vyčerpane odkväcnem do postele, obutá, oblečená a zaspávam. Aspoň na chvíľu sa ocitám v bezsennej tme.



O pár dní postávam pred školou. Tou, ktorá ma odmietla. Majú deň otvorených dverí. Idem sa poobzerať. Roztvárať si ako-tak zahojené rany. Nech, musím ju vidieť. Možno... Možno tu niekto bude potajme sledovať záujemcov a všimne si môj talent. Nikdy neviete.

Prechádzam s ďalšími záujemcami po miestnostiach. Dokonca tu vraj dnes majú aj hercov. Jána Dobríka, Petra Marcina, Viki Rákovú... Mnohých, vraj kvôli tomu prišli. Dokonca má byť nejaké predstavenie študentov s týmito velikánmi. Fantastické.

S pootvorenými ústami sa usádzam do predného radu, hlcem výzdobu, rekvizity, kostýmy, herecké výkony. Stvárňujú príbeh o šialenej margarétke. O dievčati plnom lásky a svetla, ktoré dostane margarétku gigantických rozmerov. Kvet vyjadrujúci nehynúcu lásku. Hrajú to perfektne. A Dobrík je krásavec. Čoraz väčšmi priťahuje môj pohľad. Zdá sa mi, že hrá najúžasnejšie zo všetkých. Na konci vyskakujem ako prvá zo sedadla, tlieskam najsilnejšie, ujúkam. Raz sa sem dostanem. Nemôžu ma odpísať len tak.

Zrazu sa na mňa Dobrík usmeje a hádže mi ich margarétku. Veľkú, bez vône, ale pre mňa to je ten najkrajší dar. Jedine margarétkou dokáže muž povedať „milujem ťa“. Mám načítanú reč kvetov. Kedysi ma to zaujímalo. A konečne ju dostávam i ja. A od neho!

Vypliešťam na ňu oči a nemôžem uveriť svojmu šťastiu. Ján Dobrík sa do mňa zamiloval na prvý pohľad!

S pukajúcim srdcom ho nechávam odísť z pódia, v rukách zvieram kvet. Rozhodnutá vyhľadať ho.

Podarí sa mi. Vychádza zo šatní ešte v čase, keď sa ponevieram poblíž.

„Ďakujem,“ vybafnem na neho celá rozžiarená. Jemne sa na mňa usmeje.

„Nemáte zač.“

„Ale mám. Nečakala som to. Úžasné. Veľa to pre mňa znamená.“

Dobrík sa zasmeje. „Tak som rád, že vás to tak potešilo. Prišli ste na deň otvorených dverí? Ako sa vám to tu pozdáva?“

„Fantastické,“ vyhŕknem, celá nadšená, že sa so mnou aj rozpráva a zaujíma sa o mňa. Nie som predsa len taká troska, ako som si po rozchode s Ondrejom myslela. „Milujem hranie. V škole máme divadelný krúžok, chodím doň, hrávam v každej hre, ale nepozvali ma na talentovky, lebo nespĺňam kritériá. Možno je na vine učňovka, kam chodím,“ zatvárim sa smutne. Dobrík sa na okamih zľahka dotkne môjho pleca.

„Nebojte sa. Hoci vás nevzali sem, možno si vás hranie nájde. Nikdy neviete. Občas hľadajú do televízií komparzistov, niektoré relácie chcú práveže nehercov, občas sú prirodzenejší ako my,“ žmurkne na mňa. „Ste mladá a pekná, určite sa vám pošťastí, len sledujte všetky možné médiá.“

„Vážne?“ udivene na neho pozriem. Je taký sladký! Toho chcem! A on chce mňa. To je... fantastické!

„Vážne,“ žmurkne na mňa a mne sa doslova podlomia kolená. Rýchlo ku mne priskakuje, objíme ma a usádza na stoličku. „Je vám zle? Počkajte, prinesiem vám vodu.“

Zo šatní sa vynárajú aj iní herci a študenti, rozprávajú cez seba, ale Janko sa venuje mne. Prichádza ku mne s pohárom a ja ho na dva dúšky vypijem. Celý čas si ma starostlivo premeriava.

„Je vám lepšie?“

Prikývnem. Hneď na to si vynadám. Keby som zamietavo odpovedala, zostal by pri mne dlhšie.

„To som rád. Musím už ísť, mám ešte prácu. Tuto vám ale dajú moju podpiskartu. Vlastne... keď už sme tu, počkajte,“ znovu odbehne a vráti sa so svojou fotkou veľkosti malého zošita. Priamo predo mnou sa mi na ňu podpisuje. Srdce mi spraví tri kotrmelce a zatancuje macarenu.

„Nech sa vám páči. A sledujte Divoké kone,“ žmurkne na mňa a stratí sa. Rozplynutá pohládzam fotku s jeho autogramom. Toto mi nikto neuverí!

Domov sa vraciam ako v tranze. Večer si zapnem telku a akurát beží seriál s Jankom v hlavnej úlohe. Pohodlne sa usadím do tureckého sedu, pred seba položím podpiskartu a sledujem dej.

Bože, či len je sexi, keď sa tam premáva bez trička! Ale tú dlhovlasú babu by som najradšej odstrelila. Čo má čo oblizovať môjho frajera?! Ovíja sa okolo neho ako fazuľa... Zajtra jej to pôjdem vytmaviť. Ale až po práci, tú teraz potrebujem. Mám brigádu v kaviarničke na rohu, po škole chodievam aj tam, aby som mala aspoň nejaké prachy. Teraz ich budem potrebovať, keď budem chodiť na všelijaké akcie s Jankom. Nesmiem sa nechať zahanbiť.

Ďalšie dni myslím len naňho. Stále pri sebe nosím jeho fotku, obkresľujem prstom písmená jeho mena. V jeden deň, keď v práci obsluhujem zákazníkov, zjaví sa vo dverách. Tak ma to vykoľají, až pustím špinavé poháre na zem. Ozve sa cinkot, rykot, ľudia v mojej blízkosti odskakujú od lietajúcich črepín, ale ja sa dokážem len vpíjať do Jankových očí. Nikdy som krajšie nevidela.

Uhladím si vlasy a podídem k nemu bližšie.

„Dobrý deň,“ usmejem sa, „sadnite si. Čo vám prinesiem?“

„Dobrý deň,“ usmeje sa i on a usadí sa, „jednu kávu. Zatiaľ. Ešte počkám na jedného človeka.“

„Dobre,“ prikývnem, ale zostávam stáť. „My sa inak poznáme, pamätáte si ma, nie? Markéta z dňa otvorených dverí na vysokej škole múzických umení. Dostala som od vás margarétku.“

Na chvíľu vraští obočie, horúčkovito uvažuje, snaží sa spomenúť si. Musí si ma predsa pamätať! Vyznal mi lásku!

Netvári sa tak. Nevadí, pomôžem mu. Natiahnem pred seba ruku. „Mohli by sme si aj potykať, nech na to nejdeme z opačnej strany,“ usmievam sa. „Ja som Markéta.“

Janko sa zdržanlivo pousmeje, mierne sa poobzerá a potom pozrie na mňa. „Ján.“

Stisk jeho ruky je jemný a teplý. Ach, kiežby ma nepúšťal!

„Výborne, takže tá kávička. Jasne, na účet podniku. Rada si ju s tebou dám. Ďakujem!“ nadšene podskočím a odbehnem. Po návrate si nevšímam odťažitý pohľad mojej novej lásky.

„Na chvíľku si môžem prisadnúť, ale potom musím bežať do práce, šéfka nemá rada, keď sa ponevieram iba tak,“ drmolím a rýchlo miešam svoj čaj. Zdvihnem zrak, veď Janko nič nevraví, a všimnem si, ako na mňa vypliešťa oči.

„Čo je? Mám niečo na tvári?“

„Markéta, asi si si niečo zle vysvetlila. Potykali sme si, ale to je všetko. Nepoznáme sa osobne a... ja mám predsa ženu a dieťa.“

„Ale prosím ťa,“ zasmejem sa srdečne. „Takto si ma doberať. Neboj, ak by to malo ublížiť tvojej kariére, nikomu nič nepoviem.“

„Nepochopila si ma,“ ozve sa ostro. Nechápem, čo sa mu nepozdáva.

„Nič spolu nemáme. A nie je to ani vtipné. Nechcem mať problémy,“ vstáva.

Cha, tak predsa ide o toto.

„Neboj,“ chytím ho za lakeť, „nikomu to nepoviem. Budem mlčať ako hrob. Ale podvečer príď, veď vieš, kde bývam. Len dve ulice od teba. Úžasné, však?!“

Janko hádže na stôl peniaze a rýchlo odchádza. Kávu nedopil, kamaráta nepočkal. Na chvíľu sa do mňa zadrapí sklamanie, ale potom sa otrasiem. Je tu veľa svedkov, chápem ho. Veď on príde.



***

Súčasnosť



„Tak my spolu tvoríme pár už mesiac a on sa bude tváriť, že ma nepozná?“ šomrem si cestou domov. „Ja ti dám, mojko. Mám kamošov, poradíme si.“

Minule som to videla vo filme. Ženu odmietal milenec, tak zlanárila kamarátov, aby ho uniesli. Zahrabala sa s ním v pivnici, pekne ho zviazala a parádne si to tam užili. Nebránil sa. Len spočiatku. Veď ktorý chlap by odolal, pravda? Takže takýto je môj plán. Už len nahovoriť Ruda s Adamom.

„Tebe šibe,“ zrušia ma, keď im predostriem svoju predstavu. „My sme za každú srandu, ale toto nám veľmi vtipné nepríde.“

„Prečo? Myslela som, že sme kamoši. Ja vám predsa každý deň odložím z jedla,“ odujem peru. Zopnem ruky. „Strašne mi na tom záleží. Fakt! Prosím!“

Obaja na seba pozrú, pokrútia hlavou. „Nie, Markéta, v tomto s nami nerátaj.“

Slabosi. Poradím si aj sama. Kedy som to nezvládla?

Na ďalší deň sa utiahnem do miestnosti s rekvizitami. Nedávno sme nacvičovali predstavenie, kde sme použili zbraň. Krásny revolver, na nerozoznanie od skutočného. Bude to zábava!

Znovu postávam pred budovou, ako aj včera. Tvárim sa nenápadne. Dnes hrajú až do neskorého večera, ale som tu skôr, aby mi náhodou neunikol. Ak som v niečom dobrá, je to stalkovanie. Vyňúrim každú informáciu. Nič predo mnou neskryjú. Ha!

Dnes je zima. Fúka vetrisko, ohýba konáre, neďaleko vŕzgajú upútavky cukrárne. Vbehnem do budovy.

„Idem za Jankom Dobríkom,“ ochotne vysvetlím vrátnikovi. „Sme dohodnutí, ale stále akosi nevychádza a nezdvíha mi mobil. Potrebujem mu niečo oznámiť, lebo už nemám čas vyčkávať na neho. Jejda, vy ste zlatý, že mi ešte aj cestu ukážete. Výborne, ďakujem vám a pekný večer ešte!“ zamávam vetchému pánovi v obleku a kráčam chodbou. Doliehajú ku mne zvuky fanfár, ktovie, čo nacvičujú. Možno konečný diel Divokých koní. Nebolo by od veci, ide ma roztrhať, keď sa tam okolo neho toľké motajú.

Konečne končia, už ma dosť tlačí mechúr, ale musím vydržať. Čaká ma úžasný večer, zahráme sa. Ani si ma nevšimne, keď zarovno s ním vkĺznem do šatne. Ďalšia vec, ktorú som sa naučila v decáku. Ak som chcela prežiť, musela som byť neviditeľnou.

„Janko!“ oslovím ho a vykoľají ma, keď sa po obrátení mykne. Nemal by sa tešiť, že ma vidí?! No tak, Janko, to som ja, tvoja Marki!

„Ako ste sa sem dostali?“

„Janko, nehraj to zasa na mňa,“ podídem bližšie aj s revolverom. Ú, ale naň nervózne hľadí. Skoro ako v tom filme. Určite to len hrá. Je skvelým hercom. „Včera si ušiel, neviem prečo, či som ti dačo spravila, ublížila, alebo ťa sklamala, ale som rozhodnutá sa polepšiť. Len ma neodháňaj. Vieš predsa, že ťa ľúbim,“ urobím krok k nemu.

„Nepribližuj sa. Zostaň, kde si.“

„Janko,“ zatrasie sa mi ruka so zbraňou. Prečo na mňa tak hľadí? Kde je láska? Neha? „Ja ti predsa nechcem ublížiť. Je to len hra,“ žmurknem naňho. „Potrebujem ťa,“ zamraučím. „Milujem ťa. Je mi samej doma dlho. Včera si hneď ušiel. Nechal si ma samu v posteli!“

„Ja som s tebou nikde nebol,“ ostražito na mňa hľadí. Neverí mi. Čo to na mňa hrá?! „Zostaň tam. No tak, Markéta, nemusíme predsa vyťahovať zbrane, keď sa máme radi. Kde si k nej vlastne prišla?“

Konečne spolupracuje. Už som sa bála, že mi niečo podstatné uniklo. Blíži sa ku mne, s natiahnutou rukou.

„Je to len hračka,“ zamávam mu ňou pred nosom. „Ale som rada, že si sa konečne uvedomil,“ spokojne ju odhodím, vrhnem sa mu okolo krku a pokúsim sa ho pobozkať. Je však šikovnejší a obratnejší ako ja, zrazu mi zviera ruky za chrbtom a na kohosi kričí. Cítim z neho hnev. Čo som spravila zle?!

Snažím sa mu vyvliecť. „Bolí to! Jano!“

Nepúšťa ma. Naďalej ma pevne zviera, drží, počuť kroky, rozrušené hlasy. Ktosi rozkopne dvere a dnu sa vovalia lekári. Sanitári? Neviem, ale odtŕhajú ma od Janka. Po mojej pravici sa zjavuje policajt, čosi vraví, ale nepočúvam ho. Dívam sa len na Janka, snažím sa im vytrhnúť.

„Nechajte ma! No tak, Jano, povedz im! Povedz im, že spolu žijeme! Že sa milujeme! No tak! On je môj! Nechajte ma! Pusti ma, ty pajác! Dočerta s vami! Jano! Zastav ich!“

Vrieskam, metám sa, z miestností vybiehajú ľudia, dívajú sa na mňa, akoby som robila to najlepšie predstavenie...

Jeden z tých netvorov mi pichá injekciu. Zaštípe to, ale bojujem ďalej. O pár sekúnd malátniem. Cítim horúčavu v ruke, prechádza mi do celého tela. Netrvá dlho a objíme ma tma.




Preberám sa. Pomaly otváram oči, mám pocit, akoby mi ich ktosi zlepil lepidlom. Raz sa to v decáku stalo. Bolo to strašné. Kto by mi to urobil?

Našťastie sa mi podarí oči rozlepiť. Na okamih ma oslepí žiarivá biela. Prudko sa posadím. Neznášam bielu. Prečo je všade? Pribehnem k oknu. Sú na ňom mreže. Chladné. Hľadím cez ne na zanedbanú záhradku. Kde som? A prečo som tu? Kde je Janko? Prečo ma tu nechal samu? Obrátim sa k izbe. Jedna posteľ, miestnosť je maličká. Na nočnom stolíku si všimnem voskovky. A vtom si spomeniem. Privriem oči a v tme sa mi vynárajú obrazy z posledných dní. Možno i týždňov. Spomínam si na terapeutku. Odpornú ženu v bielom plášti a početnými chlpmi pod nosom. Strasie ma. Vraj si mám kresliť. Mám zo seba dostať bolesť. Akú? Akú?

Zveziem sa na zem. Čosi ma bolí, ale neviem, čo to je. Natiahnem ruku pred seba a šepkám Jankovo meno.

Janko...

Janko...

Milujem ťa...

Len teba...

Ruka mi klesne späť k telu. Po milimetri sa načahujem k voskovkám. Tupým, akoby som už nimi kreslila. Chvíľu si ich obzerám, omieľam si v duchu rozličné obrazy, spomienky...

Zrazu vyskočím k stene a čmáram. Škriabem, kreslím, čarbem, vyfarbujem.

Margarétka.

Margarétka.

Všade samá láska!

Môj milý Janko.

Janko a jeho margarétka.

Margarétka.

Milujem ťa.

Bielaaa.

Žltááá.

Zelenááá.

Margarééééétkááááá.




***

Niektoré veci som si mierne upravila, možno ste si ani nevšimli. Čítala som super článok o duševných poruchách a prišla inšpirácia ako hovado. :D Snáď to bolo čitateľné.


[ » na začiatok « ]


© Copyright 2004-24 by Priori-Incantatem.sk. Powered by PI team.
Optimalizované pre Firefox 20.0, rozlíšenie: 1024x600 a vyššie.
Pri iných prehliadačoch môžu nastať chyby v zobrazení.

Priori-Incantatem.sk nie je majiteľom autorských práv Harryho Pottera, je iba
sprostredkovateľom informácií ohľadom Harryho Pottera pre fanúšikov.
Tento dokument však nesmie byť kopírovaný, či
už v častiach alebo celý, bez súhlasu Priori-Incantatem.sk.

RSS Feed | Optimalizácia PageRank.cz


ANKETA
Aké obdobie by podľa vás mal sledovať plánovaný televízny seriál zo sveta Harryho Pottera?

Normálne, obdobie kníh. Ale tentokrát by sa ich mohli držať viac!
36% (84)

Normálne, obdobie kníh. Ale mohli by sa ich držať ešte menej ako vo filmoch!
3% (7)

Určite obdobie pred knihami. Napríklad pohľad na život Toma Riddla a vznik Voldemorta.
37% (88)

Určite obdobie po knihách. Deti hlavného tria nepochybne zažívajú na Rokforte veľa dobrodružstiev!
24% (57)

Hlasovalo: 236 ľudí
TOP NOVINKA

Z Rokfortu až do kulturáku - Riddikulus!
Dodnes smútite, že vám na 11. narodeniny sova nepriniesla vytúžený list do Rokfortu? Tak už nemusíte! Už čoskoro sa totižto vybrané slovenské centrá kultúry ako mávnutím prútika zmenia na Rokfortskú strednú školu čarodejnícku. Mladí divadelníci Katarína Gurová, Kristóf Melecsky a Peter Pavlík, na čele s režisérom Pavlom Viechom, budú v jedinečnom predstavení žonglovať ikonickými postavami všetkých siedmich kníh, aby nám dokázali, že fantázii sa medze nekladú. Aj keby sa možno mali. Celú tl...

[» celý článok «]
FAKULTY
Počet žiakov:
Chrabromil 19
Bystrohlav 20
Bifľomor 24
Slizolin 16
Spolu: 79
FAKTY
Takmer Bezhlavý Nick zomrel 31. októbra 1492.
CITÁTY
Čože? Norbert je dievča?

Hagrid,
HP7: Dary Smrti
(kap. 7, str. 107)
STRÁNKY
Ocenenia:


Partneri:
Kiklop's Dynamic

Spriatelené stránky:
Fantasy-svet.net
Potterweb.cz
Simpsonovci.com
Martin Užák - editor a ghostwriter
DÔLEŽITÉ DÁTUMY
Grindelwaldove zločiny
Slovensko
15. november 2018
UK / USA
16. november 2018