Kapitola:
Pridaná: 3.4.2017, 22:23:46
Čítaná: 3409×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Bellatrix Blacková
Stručný dej: Túto poviedku som napísal už dobré tri/štyri roky dozadu, pričom pôvodne malo byť tuším sedem alebo osem častí... neviem už. V každom prípade, príbeh sa dočkal iba prvej časti, ostatné nikdy neopustili pohodlie mojej hlavy. A pravdepodobne ani nikdy neopustia (aj keď ktovie... nechávam otvorené vrátka). Nedávno som ju našiel zašitú medzi zložkami a prišlo mi škoda, že by tam mala byť ukrytá už "nafurt". Preto ju sem nahadzujem, s otvoreným koncom a s menšími výhradami, pretože dnes by som to určite napísal inak... ale už to nechcem ničiť.

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, paródia, dráma, dobrodružstvo

Kapitola: 1 » Stretnutie so žltou ponorkou

Rútila sa temnými chodbami spiaceho hradu. Čierne vlasy poletovali zo strany na stranu a z vrecka nohavíc, kde mala ledabolo zastrčenú malú keramickú fľaštičku, kvapkala žltá farba. Na druhom konci uličky už bolo počuť tlmený hrmot niekoľkých párov nôh. Nemala čas premýšľať, ako dopadli Tim s Electrou, o to sa bude starať až potom, čo sa sama dostane do bezpečia svojej klubovne.

Je pravda, že Bellatrix Blacková svoj nos obvykle niesla o niečo vyššie, ako bol štatistický priemer dievčenských slizolinských nosov a od matky už stihla pochytiť istú mieru cynizmu, ale nebola vyložene zlá. Mala už šestnásť rokov a ako každé dievča z najvyšších kruhov, aj ona pochopiteľne patrila k premiantom svojho ročníka. Napriek občasným nepríjemnostiam sa tešila pomerne dobrej povesti u profesorov. Toto sa však po dnešnej noci možno zmení. A to je ešte iba september... Doparoma s tým! No aj tak, vidieť obraz toho pupkatého rytiera v korzete a večerných šatách, ktorý mu (pomerne neodborne) primaľovali, rozhodne stálo za to.

Náhlivé kroky za ňou bolo počuť stále bližšie a bližšie. Už ani nevedela určiť, v ktorej časti hradu sa práve nachádza, len bežala ďalej s vedomím, že dlho už utekať nedokáže. Kroky boli teraz už veľmi blízko. Zadychčaná vbehla na ďalšiu chodbu, uprostred ktorej si všimla dvere. Ďalej už nevládala utekať, preto sa rozhodla staviť všetko na jedinú kartu.

Prudko zastala pred dverami. Na sekundu to vyzeralo, akoby sa ich pokúšala otvoriť iba silou svojej mysle. Potom opatrne stlačila kľučku, ktorá – na jej veľké potešenie – povolila. Ešte, než otvorila, dostala priam geniálny nápad. V duchu ďakovala, že jej napadlo zobrať z toho miesta aspoň tú čarofľaštičku farby a z celej sily, akú v sebe ešte našla, ju hodila na druhý koniec chodby, dúfajúc, že týmto trikom oklame prenasledovateľov a tí budú pokračovať ďalej. Nemala čas čakať, kým nádoba dopadne a narobí hluk, oveľa väčší, než by ste povedali. Rýchlo posunula dvere, vbehla dovnútra a najtichšie ako sa dalo, zabuchla za sebou. V snahe dostať sa čo najďalej odo dverí sa rýchlo otočila a pritom z celej sily vrazila do akejsi pevno-mäkkej prekážky.

„Aaaaaaaa!“ zvreskla od prekvapenia a rýchlo sa postavila zo zeme, kam ju odhodilo. Srdce jej bilo o preteky.

V miestnosti nebola sama.

Zvalcovaný dotyčný bol očividne tiež prekvapený, nezmohol sa na slovo, ostal iba ležať na zemi. Bol to študent a pokiaľ bol Bellin odhadový inštinkt správny, pravdepodobne siedmak.

S tým, ako sa postavil na nohy, vrátila sa mu aj reč.

„Čo tu hľadáš?“ predniesol podozrievavo, gániac na novú návštevníčku. Jeho podozrenie pramenilo čiastočne z toho, že sám tu nemal čo hľadať a čiastočne z faktu, že to bol Chrabromilčan. A všetci vieme, ako sú na tom študenti Slizolinu a Chrabromilu so vzájomnými vzťahmi.

„Nemusíš sa báť, neplánujem v tejto diere stráviť viac času, ako je nutné,“ odpovedala so zjavným pohŕdaním a jej blúdivé oči zamierili do miestnosti. Na tomto mieste nikdy predtým nebola a keď sa bližšie poobzerala, slovo diera ju vystihovalo dokonale. Vyzeralo to, akoby sa tu hromadil všetok odpad, ktorý kedy na hrade vznikol. Bella netušila, ako takáto komnata – nie menšia od Veľkej siene – mohla až do dnešnej noci unikať jej pozornosti.

Chalanov pohľad padol na Belline ruky, ktorá si až teraz uvedomila, že je celá od farby. Bolo vidieť, že pochopil, bez slova sa otočil a prešiel kúsok ďalej. Tam sa sklonil nad akýmsi prístrojom. Očividne sa zmieril s neželanou spoločnosťou.

„Kde to sme?“ opýtala sa Bella po chvíli ticha.

„Na šiestom poschodí,“ odpovedal Chrabromilčan bez záujmu.

„Ale kde?“ v Bellatrix silnelo podozrenie, že si z nej jej spoločník robí dobrý deň. „Nikdy predtým som takúto miestnosť na šiestom poschodí nevidela.“

„No a predsa sa v nej nachádzame,“ vysvetľoval chalan s rovnako nezaujímavým záujmom.

„Čo tu robíš?“ Bella nečakane vystrelila otázku.

„To je moja vec, nemyslíš?“ otočil sa a pozrel na ňu prenikavým pohľadom.

„Neviem, pretože...“

„Uzavrieme dohodu, ty sa nebudeš pýtať, čo tu robím a ja si pre zmenu nebudem všímať, že vyzeráš, akoby si práve olizovala obrazy.“

Bella nebola zvyknutá, aby sa s ňou niekto rozprával takýmto tónom a už pripravovala drvivý protiútok. Ten však prerušil menší rozruch, ktorý nastal za dverami. Niekto očividne znovu prečesával chodby a zisťoval, či predsa len nenájde nejakého vinníka. Bellatrix na sebe nedala nič poznať, no niečo v jej správaní primälo Chrabromilčana, aby k nej prehovoril.

„Je to v poriadku, sem sa aj tak nedostanú,“ prehovoril tónom, o ktorom sa domnieval, že by mohol znieť upokojujúco. „To by najskôr museli vedieť, čo konkrétne majú hľadať.“

„Oni veľmi dobre vedia, čo majú hľadať.“

„Lenže nevedia, čo majú hľadať v tejto miestnosti.“

„Dobre, teraz ti už vôbec nerozumiem.“

„Nachádzame sa vo veľmi zvláštnej miestnosti, stačí to ako vysvetlenie?“

Bella uprela na Chrabromilčana skúmavý pohľad. Ešte dnes ráno by jej to pripadalo ako totálny nezmysel. Dospela k rozhodnutiu, že napriek všetkému mu bude dôverovať. Iba tak trochu. Podišla bližšie.

„Toto... nie je to náhodou muklovská vec?“ pýtala sa, keď jej pohľad padol na veľký neforemný prístroj, nad ktorým sa chalan práve skláňal. „Na Rokforte žiadne ich veci nemajú fungovať,“ dodala s akýmsi obviňujúcim pohľadom.

„Kto to povedal?“

„To vie každý.“

„Áno, ale tento gramofón nie je z tých moderných, ktoré musíš strkať do zástrčky,“ ukazoval na prístroj. „Tento je oveľa, oveľa starší, stačí ho len natočiť, tu, vidíš? No a hrá.“

No lenže nehral.

„Dočerta!“ potichu šomrajúc, opäť sa zohol ku gramofónu. „Starý črep,“ pokračoval v tichom mrmlaní a kopol do neho. V stave, v akom sa nachádzal tento gramofón, mohla jedna dobre mierená rana už iba pomôcť.

A aj pomohla, gramofón začal hrať.

„Noví Beatles,“ odvetil ukazujúc s iskrou v očiach na veľkú točiacu sa čiernu platňu, vďaka ktorej sa miestnosťou niesla akási zvláštna hudba. „Brat mi ich poslal a keď dnes ráno dorazili, normálne som rozmýšľal, že vynechám Binnsa.“

Toto bolo pre Bellu niečo absolútne nové a musela si – samozrejme nie nahlas – priznať, že to bola celkom príjemná hudba.

„Čo je to?“

„Čo je čo?“

„Bitels.“

...

„Moje nervy, nevieš, kto sú to The Beatles?!“ neveriacky krútil hlavou študent.

„A mala by som o nich hádam vedieť?“

„Ak máš rada dobrú hudbu, tak určite áno.“

„Čo ak mám rada inú hudbu?“ naduto odvetila Bella. „Táto mi po pravde nepríde ničím výnimočná.“

„Tvoja vec,“ pokrčil plecami chalan.

Bellatrix len prevrátila očami. S týmto človekom sa o niečom hádať, to bola taká nuda. A Bella sa pritom tak rada vadila, v jej prípade by aj blahoželanie k narodeninám mohol oslávenec zobrať ako vyhlásenie vojny.

Ako čas pomaly bežal, gramofón stále hral, avšak zvuk, ktorý z neho teraz vychádzal, neznel pôvabne ani náhodou. Začal preťahovať slová, až sa zdalo, že členovia skupiny Beatles sú nejakí trollovia. Ten chalan sa k nemu zase sklonil, zatiaľ čo Bella blúdivým pohľadom nazerala do zapadnutých uličiek smetiska, ako túto miestnosť význačne pomenovala. V neďalekom zapadnutom rohu objavila starožitný toaletný stolík a pri pohľade do puknutého zrkadla musela uznať, že skutočne vyzerá ako nejaká zle namaľovaná freska. Okamžite sa pustila do aspoň čiastočnej rekonštrukcie.

„Pozri, som kráľovná,“ oznamovala svojmu spoločníkovi obzvlášť hlbokým tónom, keď si na hlavu narazila akýsi diadém, ktorý našla ležať v jednej voľne pohodenej zásuvke.

„Áno,“ ozval sa chalan neprítomne.

„Chcel si povedať áno, Vaše Veličenstvo!“

„Vtipné...“

„Ste neobyčajne vtipná, Vaše Veličenstvo!“ opravovala ho Bella ukláňajúc sa sama sebe v zrkadle.

Chrabromilčan sa postavil, ešte raz kopol do gramofónu, ten však už len kvílivo zapískal a stíchol. Na dnes ho tento črep vytočil už dostatočne. Vykrútil ľavú ruku a pozrel na hodinky. Bolo už pol tretej ráno.

„No myslím, že dnes to tu zabalím,“ oznamoval svojej spoločníčke.

„Kam ideš?“ Bella naňho uprela pohľad.

„Naspäť do svojej klubovne predsa,“ zazíval a dodal, aby aj nechápajúci vedeli – „spať.“ Začal zbierať zo zeme akési zošity a spolu s platňami ich skryl do skrinky, ktorá trónila pod polorozpadnutým stolom, takmer zahádzaná rozbitými bábikami.

„A ja?“

„Ani tebe by spánok neuškodil, Bella.“

„Odkiaľ vieš, ako sa volám?“

„Prosím ťa,“ uškrnul sa.

„Nešiel by si ma odprevadiť?“ opýtala sa náhle Bellatrix so šibalským pohľadom.

„Čo?“ opýtal sa chalan s pohľadom, ktorý zodpovedal absolútnemu opaku toho Bellinho.

„Odprevadiť, iba ku klubovni.“

„Ani neviem, kde máte klubovňu.“

„Dole v žalároch predsa,“ zahľadela sa prosebne. Tento výraz zraneného mačiatka bol veľmi silnou presvedčovacou technikou Bellatrix Blackovej.

„Veď to je na druhej strane hradu!“

„Ty si mi teda džentlmen,“ odvetila Bella.

„Len sa tu nerozplač. Toto je po prvý raz, čo si so mnou prehovorila.“

Bella sa neprestávala tváriť prosebne. A bola pekná, nie tak klasicky pekná... ale vlastne áno, aj klasicky pekná. Až teraz si to všimol. „Dobre teda, ale iba ku žalárom,“ prešiel ku dverám, otvoril ich a gestom Belle naznačil, že má prednosť.

V diaľke sa hradnou nocou niesli tie krásne ľubozvučné tóny: „Akí to darebáci!... Podliaci!... Tá dnešná mládež... Škaredé psy!... Však počkajte, ja vám ukážem!... Looootri!“ Raz zneli bližšie, inokedy prichádzali z veľkej diaľky, občas dokonca započuli slabé kňučavé erdžanie. V Chrabromilčanovi sa zobudila zvedavosť. Nech už to bolo čokoľvek, takmer určite to malo dočinenia s tým usmievajúcim sa dievčaťom, ktoré teraz kráčalo vedľa neho.

„Sir Cadogan... čo si mu urobila?“

Škaredé psy!... Holotovia!

„Povedzme, že takéto slová nie sú hodné dámy,“ usmievala sa Bella tajomne.

Mramorové schodisko dominujúce vstupnej hale hradu vyzeralo za súmraku priam čarovne. Veľmi pekný pohľad, avšak pre dve osoby prichádzajúce zo šiesteho poschodia bol vďaka častým nočným potulkám pomerne známy, a tak trochu už nezaujímavý.

„Ale do žalárov sa ide tadiaľto,“ hovoril, keď sa Bella pohla smerom k veľkým dubovým dverám.

„Keď už sme tu, poď, pozrieme sa nachvíľu von.“

„Zbláznila si sa?!“ potichu vyštekol Chrabromilčan. „To chceš, aby nás už vážne chytili?“

„Len poď,“ povedala Bella a s úškrnom na tvári sa otočila. „Len mi nehovor, že sa bojíš.“

Prasce nevychované...

„Nebojím. To ale neznamená, že nemám žiadny pud sebazáchovy! Neblázni, vráť sa späť!“

Akoby to hovoril stene, Bella už bežala dolu schodmi. Chalan, iba krútiac hlavou, sa rýchlo pobral za ňou. Ešte však neboli ani v polovici haly, keď Bella niečo započula. Prudko zastavila. Z Veľkej siene sa ozývali tlmené hlasy.

„Žaláre,“ rýchlo naznačil Belle. Obaja sa rozbehli k otvoreným dverám naľavo od mramorového schodiska. Sotva vbehli do fakľami slabo osvetlenej chodby, dvere Veľkej siene sa otvorili.

„Neboj sa, tu určite nebudú hľadať,“ potichu šepkala Bellatrix s uchom prilepeným na dverách.

Lenže presne tam kroky mierili. Obaja sa dali do behu, vchádzajúc čoraz hlbšie do žalárov. No problémom rokfortského podzemia je, že ak pred niečím alebo niekým utekáte, nemáte sa kde skryť. Nie sú tam žiadne výklenky, žiadne tajné chodby, dokonca ani len tie žaláre tam už nenájdete. Dnes je z tohto podzemia už iba jedno veľké bludisko a žiadnemu staviteľovi, logicky, nenapadlo postaviť tam ďalšiu Núdzovú miestnosť, ktorá by sa teraz celkom hodila, pretože z oboch strán sa k nim blížili náhlivé kroky. Bellatrix s Chrabromilčanom boli v pasci.

„No, myslím, že nás dostali,“ potichu oznamoval chalan Belle, ktorá teraz stála pri stene na druhej strane chodby. „Inak, som Charlie.“

„Teší ma, Charlie,“ usmievala sa Bella. „Prepáč, ale ja už pôjdem.“

„Ako to myslíš?“ pýtal sa nechápavo, zatiaľ čo Bella čosi zamrmlala otočená tvárou k stene.

Tá sa odrazu rozostúpila a odhalila vchod do miestnosti, ktorú ešte aj v tejto neskorej hodine osvetľovalo jemné zelené svetlo.

„Moja klubovňa je tu,“ odpovedala, akoby to vysvetľovala nejakému hlupákovi. „Ale ďakujem, že si ma odprevadil.“

„Žartuješ?“ vyštekol Charlie a neveriacky pozeral na Bellatrix. „Najprv ma dostaneš do problémov a potom si len tak jednoducho odídeš?“

Bella sa tvárila, akoby nad tým uvažovala.

„Áno. Myslím, že áno. Tak niekedy nabudúce, Charlie,“ usmiala sa a vkročila do klubovne.

„Počkaj!“ bežal smerom k nej, no stena sa za Bellou až neskutočne potichu zatvorila, skoro akoby chcela ututlať darebáctvo svojej zverenkyne. Hold, v Slizoline ešte aj steny držia so svojimi.

Aj keby Charlie chcel, z tohto zovretia sa nedalo nijako dostať. Z jednej strany rozoznal chrochtavý pohyb, typický pre nahnevaného školníka, z druhého konca prísne klopkanie topánok prezrádzalo, že bude mať dočinenia ešte aj s McGonagallovou. Navyše, teraz si uvedomil ďalšiu nepríjemnú vec. Na tričku mal farbu. Dočerta, celý bol od farby! Pravdepodobne sa mu tam dostala pri zrážke s Bellou v Núdzovej miestnosti.

Udalosti, ktoré nasledovali, prebehli skoro ako zlý sen, ako zle zostrihaný film, ako pokazený gramofón... ten poondiatý pokazený gramofón. Lampáš starého Pringla mu oslepujúco svietil do očí, až ho z toho rozbolela hlava; McGonagallovej ústa tvoriace tenkú súvislú čiaru, sa pri pohľade na jeho zafarbené oblečenie pomaly otvorili: „Pán Parks, na prechádzke pri mesiačiku?“ a následne spustili celý ohňostroj slov, ktoré nepočul, obaja vášnivo gestikulovali, ale on ich nevnímal... v Charlieho otupenej hlave znelo iba:

We all live in a yellow submarine, yellow submarine, yellow submarine...

...

Vy nedopečené zemiaky!...

[ » na začiatok « ]