Kapitola:
Pridaná: 8.3.2017, 21:06:14
Čítaná: 86×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Inesa, Herbert, dekan Paul
Stručný dej: Príbeh o úderoch života, o láske k Bohu a o tom, čo to znamená byť láskavý :) Bývalá jednorázovka, ktorá sa rozvinula na historickú romancu, ktorej koniec nie je známy ešte ani mne ;) :D

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Človek Boží 2 » Zima a chlad 3 » Nezištná obeta 4 » Blízkosť tiel 5 » Jeden pre druhého 6 » Spolu v utrpení 7 » Tá jediná možnosť 8 » Strach a zmätok 9 » Priestor na lásku 10 » Zachránené životy 11 » Ponuka 12 » Obeta čistoty 13 » Odpustenie 14 » Objatie srdca 15 » Splnený sen 16 » Súci trest 17 » Ultimátum 18 » Spoločný vzdor 19 » Moja vina 20 » Miska váh 21 » Epilóg

Hoci ani jeden z nás nebol ešte úplne v poriadku, museli sme ísť ďalej. Obaja sme sa obliekli, hoci nás chrbty stále pálili, a vybrali sa na juhovýchod, dúfajúc, že sa nik nedozvedel, kam nás John zaviedol.

Kráčali sme ruka v ruke, pomaly, a zároveň náhlivo, a rozprávali sme sa o tom, čo budeme robiť. Tak veľmi sme sa stratili v sebe samých i našich vlastných úvahách, že sme od príchodu do domčeka neuvažovali nad tým, kde nájdeme uplatnenie.

Herbert tvrdil, že je ochotný robiť čokoľvek, len aby si zarobil, ale ja som preňho chcela dobrú, dôstojnú prácu, takú, akú mal v Leominsteri. No o sebe som neuvažovala - v podstate som bola rozhodnutá prijať čokoľvek, čo by nám prinieslo nejaké peniaze, hoci to bola naivná predstava - ženy predsa nemali zarábať peniaze, ale starať sa o domácnosť a rodinu. No keďže ani jedno, ani druhé, sme s Herbertom nemali, ostávalo mi len dúfať, že ma kdesi príjmu aspoň na výpomoc.

Už predom sme sa dohodli, že sa budeme vydávať za manželský pár, hoci tento plán sa mi až tak nepozdával - sľúbila som Herbertovi, že sa zaňho vydám, a hodlala som to dodržať - no ak sa v meste predstavíme ako muž a žena, ako farárovi vysvetlíme toto klamstvo? Bolo však nevyhnutné, aby sme v očiach ostatných nevyzerali podozrivo - ako utečenci, čím sme v podstate aj boli.

Po pol dni neustáleho kráčania sme prišli do neveľkej dediny so sotva päťdesiatimi obyvateľmi. Bolo nám jasné, že sa nám tu prácu nepodarí zohnať a viac-menej sme ňou iba prešli, mieriac ďalej do lesa. Tam sme si našli úkryt pod listnatými stromami, a keďže bolo stále horúce leto, spať pod hviezdnatou oblohou posypanou hviezdami nám nerobilo problém.

Vlastne sme sa tomu aj tešili; najmä ja, keďže som názvy niektorých hviezd a súhvezdí poznala od dekana a učila som ich aj Herberta. Takmer celú noc sme strávili premýšľaním o nekonečnosti vesmíru a zázrakov, v ktoré síce Herbert neveril, no ani raz, keď som o nich hovorila, ma nezahriakol ani mi neoponoval. Iba ma počúval, trpezlivo a so záujmom, a ja som si čoraz intenzívnejšie uvedomovala, ako zbožňujem, keď sa na mňa díva svojimi modrými očami s tým zaujatým, iskrivým pohľadom, ktorý mi na celom tele vyvolával zimomriavky.

“Si o toľko múdrejšia než ja,” povedal napokon, keď sa okolo nás začal znášal úsvit.

Zasmiala som sa. “Ja?”

“Áno. Vieš toho nesmierne mnoho. Môj svet je v porovnaní s tým tvojím iba spôsobom, ako prežiť. Ty máš v hlave všetky tieto vedomosti, ktoré z teba činia tú najfascinujúcejšiu ženu, akú poznám.”

Nevedomky som sa začervenala a polichotene som odvetila: “Ďakujem. No ty si zase veľa cestoval. A máš oveľa lepší odhad na ľudí, než ja. Vnímam ich naivne, až detsky. Ty ich vidíš takých, akí sú.”

“Nie vždy je to dobrá vlastnosť.”

“To ani múdrosť,” odvetila som a prisunula som sa k nemu bližšie. Objal ma okolo pása a jemne ma pobozkal na pery. “Ja si myslím opak. Svojimi vedomosťami si pomohla toľkým ľuďom. Niet v Leominsteri človeka, ktorý by ti nebol zaviazaný. Vrátane mňa.”

“Lenže ty si teraz tu,” usmiala som sa a pritúlila som sa k nemu.

“Áno, som.”

“Vieš čítať?” napadlo mi zrazu a zdvihla som k nemu hlavu.

“Nie. Neviem.”

“A chcel by si vedieť?”

“Nemôže to byť na škodu,” mykol plecami.

“A mohla by som ťa učiť?” spýtala som sa takmer detsky, až som samú seba nespoznávala.

Zasmial sa. “Samozrejme.”

Chvíľu sme obaja mlčali, a hoci som nechcela prerušiť to nádherné ticho, ktoré medzi nami panovalo, cítila som, že je to zároveň tá správna chvíľa na otázku, ktorej som sa doteraz vyhýbala.

“Povedal by si mi o tom, ako si zabil?”

Trochu sa mykol a neveriacky zažmurkal. Potom sa odtiahol a tichým hlasom sa spýtal: “Naozaj to chceš vedieť?”

“Chcem,” uistila som ho.

Pustil ma a posadil sa. Oprel sa ramenom o strom a zadíval sa kdesi za mňa do diaľky, akoby v nej videl svoju minulosť.

“Moju mamku upálili, pretože bola priveľmi múdra," začal monotónnym hlasom. "A môj otec to nemohol zniesť. Nehovoril som ti o nej, pretože som ťa nechcel vystrašiť ani odstrašiť. Bola neoficiálnou dcérou kňaza, takže vedela písať, čítať i počítať. Zaľúbila sa do môjho otca - bol obyčajným kováčom bez vzdelania, ale vraj nesmierne príťažlivým. Aspoň tak sa tradovalo v Leominsteri. Vzali sa a začala s ním žiť. Vraj mali pekné manželstvo - no bol som priveľmi malý, aby som si to pamätal. Ani neviem, kedy sa to tak veľmi pokazilo, lebo na otca si pamätám iba ako na pijana a tyrana. Nemlátil mamu často, ale keď k tomu došlo, bolo to strašné. Susedia sa tvárili, že o tom nevedia, no začali sa nám vyhýbať. Všetci si stavali domy ďalej od nás - aj preto stále stojí ten môj na okraji mesta - a o mojej mame začali kolovať rôzne chýry. Nebrala ich vážne, vedela, že má svedomie čisté a verila, že ak by ju aj z čarodejníctva obvinili, môj starý otec sa za ňu postaví.

Lenže rokmi sa to zhoršovalo. Otec pil čoraz viac a ona nachádzala jedinú útechu vo varení byliniek a liečiv, ktoré predávala a tým nám zarábala na chlieb. Otec už dávno nebol takým vychýreným kováčom, ako sa hovorilo, a sám sa nechal obalamutiť rečami o tom, že mama je čarodejnica.

Stačilo to na to, aby ju miestny kňaz - vtedy ešte Leominster nebol dosť veľký na to, aby mal aj dekana - obvinil z čarodejníctva. Prišli ju zatknúť tesne po tom, čo ju otec zmlátil tak, že sa sotva vedela hýbať, a hodili ju do väznice. John bol vtedy ešte len začínajúcim katom a nechcel ju mučiť - poznali sme sa od detstva a vždy bol u nás vítaný. A tak jej poradil, aby sa priznala, pretože inak by pri mučení tak či tak zomrela, no priznaním by si ušetrila množstvo bolesti.

A ona súhlasila.

Keď nám prišli oznámiť, že ju popravia v nasledujúce ráno, rozzúril som sa. Mal som už štrnásť, veľmi dobre som chápal, čo sa udialo a prečo, a všetok hnev som smeroval na svojho otca.

Od samej radosti a možno žiaľu sa zase opil a keď prišiel domov, našiel ma čakať naňho kuchyni. Pohádali sme sa a hoci som mal chuť ho zabiť, radšej som utiekol, aby som tú túžbu potlačil. Nasledoval ma - doteraz neviem, odkiaľ sa v ňom zobralo toľko sily a rýchlosti - a na okraji lesa ma dohonil. Niekoľkokrát ma udrel a ja som sa nechal. Až keď povedal, že skončím ako moja mama, rozzúril som sa a zabodol som mu dýku, ktorú som kedysi ukul spolu s ním, ešte keď bol relatívne normálny, do žalúdka.

Najprv som si ani neuvedomil, čo som urobil. Až keď zachrčal a odstúpil, vrátil sa mi zdravý rozum. Snažil som sa ho zachrániť, ale bolo prineskoro - vykrvácal mi v náručí.”

Odmlčal sa a naprázdno prehltol. Ešte stále sa díval cez moje plece a v jeho očiach plápolali spomienky, ktoré boli zrazu natoľko živé, až som mala pocit, že sme sa preniesli o tých desať rokov dozadu a ja kľačím pri ňom, a dívam sa na nebohé telo jeho otca.

Dlho nehovoril nič a ja som sa zmohla len na to, aby som ho chytila za dlaň a stisla mu ju.

Konečne sa na mňa pozrel a tvár sa mu trochu uvoľnila. “Nikdy som o tom nikomu nepovedal,” šepol neprítomným hlasom a zrazu sa celý rozochvel. Triasol sa tak veľmi, akoby naňho prišla zimnica a ja som sa po chvíli prisunula k nemu a privinula ho k sebe, pripravená držať ho takto aj celú večnosť, kým sa neupokojí. Objal ma okolo pása tak pevne, až ma zaboleli kosti, ale nedala som na sebe znať bolesť, iba som ho držala, až kým som si neuvedomila, že túto pravdu v sebe držal celé roky.

“Čo sa stalo potom?” opýtala som sa potichu v nádeji, že mu pomôže, keď sa vyrozpráva úplne.

“Vrátil som sa do dediny. Ľudia ma videli v mesačnom svite celého zakrvaveného. Vraj som kričal a nariekal a chcel som vidieť mamu. Neviem, nepamätám si to takmer vôbec - asi som zažil to, čomu hovorievate šok.

Prišiel som až k Johnovmu domu a búchal na jeho dvere, až kým mi neotvoril. Vtedy ešte žila jeho mama, takže sa o mňa postarala. Celého ma umyla, obliekla do čistého a nechala ma vyspať sa u nich.

Všetko vyrozprávala mojej mame. Obe vedeli, že ak sa rozšíri, čo som spravil, uväznia a zrejme upália aj mňa. A tak urobila jediné, čo mohla - ráno pred popravou si dala zavolať biskupa a povedala mu, že mi počarovala, aby som zabil svojho otca, ale teraz to ľutuje, pretože som jej syn a ona ma na to zneužila.

Neviem, či o tom vieš, no ak čarodejnica niekoho posadne jej pôsobenie na daného človeka skončí jej upálením.” Odmlčal sa a trhane sa nadýchol. “Takže mi tým tvrdením zachránila život. Viem, že by ju boli zabili aj tak. No výčitky svedomia ma prenasledujú doteraz, a predsa neľutujem, že som otca zabil. Bol to tyran a násilník a za to, že mojej mame priviedol smrť, si zaslúžil zomrieť. Ak by som to nebol urobil ja, bol by žil doteraz a to by som nezniesol. No napriek tomu kúsok mňa stále premýšľa nad tým, či by neboli mamu ospravedlnili, ak by som mu nevzal život.”

Odtiahla som sa a vzala jeho tvár do dlaní. “Neboli by to urobili. Veď sa predsa priznala. Ale dokázala ti aspoň zachrániť život. A ty si sa jej oplatil tým, že si sa stal čestným, láskavým a trpezlivým človekom. Ak aj máš pocit, že by si to mal nejako odčiniť, to, aký si teraz, je práve ten správny spôsob,” šepkala som viac jeho očiam, než ušiam a on ma bez žmurkania počúval.

Nakoniec ma opäť objal a trhane mi vydýchol do ramena. Ešte stále sa triasol, bol rozrušený a nervózny a ja som zúfalo chcela nájsť nejaký spôsob, ako mu pomôcť. A dať mu najavo, že ho neodsudzujem. Nemala som na to právo - nikdy som nezažila nič také hrozné ako on - a nevedela som si ani predstaviť, ako by som na jeho mieste reagovala.

A tak som zdvihla jeho hlavu a pobozkala ho, nežne a pomaly, aby som mu poskytla priestor na reakciu a odmietnutie, no hoci ešte stále nebol úplne vo svojej koži, poddal sa a bozk prehĺbil. Trval nekonečne dlho, akoby sa v mojej blízkosti chcel jednoducho stratiť, a ja som práve to chcela. Keď som sa cítila hrozne, a nespoznávala som samú seba, našla som úľavu iba v jeho náručí, a to isté som mu chcela poskytnúť aj ja.

Sama som si nebola istá, ako ďaleko som ochotná zájsť, ale každým dotykom na jeho ramenách, hrudi i bruchu, ktorý ho rozochvieval, som sa utvrdzovala v tom, že v tejto chvíli som schopná urobiť čokoľvek, len aby sa mu uľavilo.

Klesla som perami na jeho krk a pomaly ho posunula do ležmej polohy, láskajúc ho po každom nahom kúsku kože. Obkročmo som si naňho sadla a on sa na mňa prekvapene pozrel, vzápätí však zavrel oči a nechal ma, aby som ho svojimi perami zbavila všetkej ťažoby, čo sa na neho pri spomínaní zniesla.

Netrvalo dlho a on dookola opakoval moje meno, kým ja som si uvedomovala, že tentoraz som ja tá, ktorá dáva pozor, a ktorá poskytuje potešenie bez potreby dostať niečo späť.

Keď vykríkol moje meno a zovretie jeho prstov v mojich vlasoch sa uvoľnilo, schúlila som sa vedľa neho a zbožňujúco hľadela, ako oddychuje.

Dlho nevravel nič, dokonca na mňa ani nepozrel, iba so zavretými očami zhlboka dýchal a jemne ma držal okolo ramien.

“Ďakujem,” hlesol napokon a pobozkal ma do vlasov. “Ďakujem ti, Inesa.”

“Veľmi rada,” usmiala som sa. “Čokoľvek, len aby ti bolo lepšie.”

Pritiahol ma k sebe a zhlboka sa nadýchol. “Niekedy sa desím toho, ako ťa mením.”

“Ty ma nemeníš. Ja sa mením.”

“Vôbec to neľutuješ?”

“Nie. Je mi ľúto niektorých vecí, ale nie - neľutujem nič z toho, čo robíme alebo sme urobili. Učíš ma byť ženou, a ja som si ani neuvedomila, aké by to mohlo byť dôležité.” Zachvela som sa, sama nevediac, či od nervozity, hanblivosti alebo vzrušenia. “Alebo ti to prekáža?” zháčila som sa zrazu a mojím srdcom prenikol strach.

“Nie, vonkoncom mi to neprekáža. Iba som prekvapený. Z toho, ako rýchlo si si na to zvykla, aká si otvorená a nežná. Myslel som si, že budeš hanblivejšia, ale aj som rád, že to tak nie je, pretože by bolo pre mňa náročné spať po tvojom boku a nemôcť sa ťa dotýkať.”

“Neviem, či by som ti odolala,” vyhŕkla som úprimne. “V dielni som stratila všetok zdravý úsudok v priebehu sekundy, stačilo mi cítiť ťa pri sebe. Skôr či neskôr by sa to bolo stalo aj tu.”

“No ak by si mi v tej dielni bola odolala, zrejme by si stále bola u dekana a ja ležal zbičovaný u Johna.”

Zamyslela som sa. “Máš pravdu. Svojim návrhom na sobáš si mi zachránil život.”

“Aj sebe,” odvetil a ja som sa zachvela. Nebyť môjho zlyhania, ani by mi nebolo napadlo, že by som mohla od dekana odísť. No vďaka tomu ma Herbert viac-menej požiadal o ruku a ja som v tom uvidela nádej na záchranu jeho života. A nezaváhala som ani na sekundu.

“Vezmeš si ma…?” šepla som zamyslene s pohľadom upretým do jeho očí a on sa zasmial.

“Žiadaš ma o ruku?”

“Nie, nedohovorila som, nejako som sa pozabudla,” vyhabkala som rýchlo. “Chcela som sa opýtať, či si ma vezmeš hneď, ako natrafíme na mesto, ktoré má kostol,” vyslovila som celú myšlienku, no stále som sa smiala.

Zreničky sa mu rozšírili a v očiach sa mu zaiskrilo. Vzápätí mu úsmev povädol a zamračene povedal: “Nemám prsteň.”

“A to ťa zastaví?” plesla som ho po ramene.

“Bude to len raz a chcem to urobiť správne. Teda, najsprávnejšie, ako sa dá,” nakukol mi pod košieľku, ktorú postupne dvíhal a ja som sa mu zachichotala do pleca.

“Ale prstene sú drahé,” šepla som a pobozkala ho na krk.

“Ja viem. Niečo vymyslím,” sľúbil mi a posunul sa, pobozkajúc ma na bruchu.

“Teraz?” nadvihla som obočie a otočila sa na chrbát.

“Možno aj teraz,” usmial sa a pritom mi letmo prechádzal perami po odhalenej pokožke. “Najradšej by som ti nejaký ukul sám, ale to nestihnem.” Oprel sa bradou o moje brucho a previnilo sa na mňa pozrel.

Prešla som mu prstami vo vlasoch a usmiala sa. “Možno ho budeme môcť posvätiť aj dodatočne. Také prípady bývajú, keď sa chudobní chcú zobrať,” ubezpečila som ho. “A veľmi by sa mi páčilo, ak by som mala prsteň skutočne od teba.” Posadila som sa a pobozkala ho.

“Takže ti ukujem prsteň,” kývol hlavou odhodlane. “Máš ešte nejaké ďalšie želanie?”

“Len aby si stál po mojom boku.”

“To budem, sľubujem ti to už teraz,” usmial sa a zvalil ma na zem. Môj chichot zanikol v jeho perách, rovnako ako všetky ostatné zvuky, ktoré zo mňa dokázal dostať iba on.

***

Musím sa priznať, že som sa inšpirovala Ran a jej Alejandrom, ale ukuť prsteň pre svoju nevestu je prosto taká nádherne romantická myšlienka, že som nič lepšie ani krajšie nevedela vymyslieť :)

Dúfam, že sa nehneváš :)

Ďakujem za prečítanie!

[ » na začiatok « ]