Poviedka:
Pridaná: 26.2.2017, 19:32:25
Čítaná: 3167×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Typ: Fiction
Postavy: Nataša, Oliver...
Stručný dej: Nenávidím aj milujem...

Literárna forma: próza
Žáner: dráma

Ospravedlňujem sa za hrubosť. Taký iný štýl trošku.

***

M I L U J E M Ť A, O L I V E R!

Tento nápis krášli dvere do kabinetu nášho učiteľa etickej výchovy. Pche, koľká irónia. Ako nás to môže učiť niekto, kto o etike ani nechyruje?

Priznávam bez nátlaku. Vyznanie je mojím dielom. Vie to celá trieda. Všetci sa smejú pri dverách, baby si vzrušene šepkajú. Vo vzduchu visí napätie, čo sa bude diať. Ako zareaguje, ako sa to bude riešiť. Pôjdem do riaditeľne alebo ma vyhodia? Zavolajú si rodičov? Možno ma on sám zatiahne do kabinetu, aby sme sa porozprávali. Viem, že to nezostane len pri tom. Neodolá mi. Ani vtedy neodolal. A to bola jeho chyba. Asi. Tváril sa tak, keď vytriezvel.

Celý druhý ročník bol na lyžiarskom. Išla som len preto, lebo šla aj moja kamoška a on. Už dávno predtým som po ňom pokukovala. Pre tie tmavozelené očí orámované hustými mihalnicami by som vraždila. A to telo?! Nejeden telocvikár by sa pri ňom zahanbil!

Jediné dobré, čo som po matke zdedila, je krása. Vďakabohu, že sa smiem pýšiť kyprým poprsím, plochým bruchom, dlhými hustými vlasmi, ktoré si celú noc namotával na zápästie!

Áno, strávili sme spolu celú noc. Cez deň na svahu som sa držala pri ňom, užívajúc si jeho nervózne pohľady, sprevádzajúce každý môj pohyb. Nikdy som sa netrápila konvenciami. Pravidlá som z ďaleka obchádzala. Tak ako obchádzala mama mňa.

Vkĺzla som mu do izby. Ako jediný chlap na našom lyžiarskom mal izbu len pre seba. Práve sedel za stolom a na notebooku sledoval, čo je nové vo svete.

„Nataša, čo tu robíš?“ pozrel na mňa. Neušlo mi, ako preglgol pri pohľade na tričko s hlbokým výstrihom. Bez podprsenky. Inak som si navliekla tepláky. Ľahšie sa sťahujú dolu.

„Prišla som za tebou,“ usadila som sa mu na posteľ, provokačne pohodiac vlasmi. Čo na tom, že sme si nepotykali? Keď sa dvaja chystajú spolu do postele, vykanie dostáva priepustku.

„Nataša, nemôžeš zostať. Čo ak ťa tu niekto nájde?“ vyskočil zo stoličky, podišiel ku mne, schytiac ma za ruku, a pomáhal mi na nohy. Bolo to lepšie, ako som čakala.

„Pán Jandrák,“ začala som zaliečavo, zľahka mu drapkajúc do gombíka na košeli, „videla som, ako ste ma sledovali na svahu. Nie som slepá a ani hlúpa.“ Uškrnula som sa a siahla mu do rozkroku. Cha, vedela som to!

„Preboha, Nataša, ty si pila alebo čo?“ poodstúpil Jandrák červený v tvári. Blúdil pohľadom po izbe a bolo na ňom vidno, že je nervózny. Aj ja som bola, hoci som to nedala znať. „Budem to riešiť s riaditeľom. Ak ihneď neodídeš.“

„Ja viem, že nechcete, aby som odišla,“ prešla som na vykanie, aby som ho trochu upokojila. Znovu som podišla bližšie. „A viem, že sa vám páčim. Aj vy mne. Zbožňujem na vás, ako vysvetľujete novú látku. Aký ste spravodlivý voči žiakom. Že nie ste zákerný a dávate pri odpovedi aj druhé šance.“

Tvár sa mu postupne uvoľňovala.

„Ide z vás nekonečná charizma. Dokážete roztopiť všetky ľady. Všetci vás majú radi pre to, aký ste. Pre to, akí sú tí ostatní, keď sú s vami,“ zašepkala som. Rýchlo som si odkašľala. To sa mi trochu vymyklo spod kontroly. Len nedávať najavo žiadne city! Predložiť len fakty!

„Nataša... Si dobré dievča... prečo to robíš?“ vzdychol si, keď som znovu stála len desať centimetrov od neho.

„Lebo sa mi páčite. A lebo vás mám rada,“ zamumlala som. Dočerta! Už zasa! Nataša, dohodli sme sa, že žiadne city!

Zhlboka som sa nadýchla, aby som ovládla zraniteľné vnútro, ktoré nemal nikto vidieť a pozrela som mu do očí. Spokojne som sa usmiala. Bolo v nich presne to, čo som chcela. Natiahla som ruku, dotkla sa jeho líca a už som cítila, ako zo mňa zvlieka tričko. Ako ma strká ku posteli, prilepený k mojim perám, ako sa ma dotýka všade, ako mi bozkáva prsia a vzdychá pri tom, že som nádherná. Týčil sa nado mnou ako boh, s dokonalým telom, ktoré som hltala pohľadom hneď po tom, ako som z neho strhla košeľu. Najradšej by som kričala, zrýchlila celý tento pocit na maximum, taká divá túžba mnou lomcovala. Zdal sa mi pomalý. Všetky jeho pohyby. Nedočkavo som mu odstrčila ruky a sama mu rozopla zips na rifliach, odpásala opasok, pomohla mu z boxeriek. Keď mi rukou zašiel do nohavičiek, vykríkla som, no rýchlo ma umlčal bozkom. Potom konečne vypočul moje nemé prosby a zrýchlil na maximum. Konečne som sa dočkala. Konečne šepkal moje meno! Konečne som ho cítila v sebe! Konečne sa poddal.

„Bože, Nataša, to bolo...“ vydýchol, keď sa na mňa spotený zvalil.

Chcela som niečo povedať, no zrazu som nenachádzala slová. Zrazu sa mi všetky emócie zmiešali do hurikánu a ja som nedokázala nájsť jedinú celistvú vec. Prekonalo to moje očakávania. A zmiatlo ma to. Bolo to iné.

„Toto sa nesmie zopakovať,“ dodal, keď som mlčala.

Doširoka som otvorila oči. „Prečo?“

„Si moja študentka, preboha! Nemôžeme v tomto pokračovať. Bol to len... skrat.“

„Nebol a ty to vieš!“ objala som ho okolo krku a v očiach ma zaštípali slzy. Dočerta s nimi! Bolo to predsa iné!

„Áno...“

„Nie,“ nedovolila som mu pokračovať a pobozkala ho. Účinná zbraň. Neodolal. Znovu ma priľahol, útočil mi na pery, drsne, tvrdo i nežne, jazyky sa nám splietali v divokom tanci... A nie len ony... Cítila som, ako v ňom narastá vzrušenie. Nebránila som sa. Sex s ním bol bohovský. Iný.

Po druhom kole už len ticho driemal vedľa mňa. Bože, bol taký krásny! Keby som dokázala cítiť viac ako smrad použitých ponožiek či pokazené vajcia, ľúbila by som ho celým srdcom. Zľahka som po pohladila po jemnom strnisku.

„Viem, že to nebolo poslednýkrát,“ šepla som mu do ucha, dráždivo sa mu obtrúc perami o ucho. Potom som sa obliekla a vrátila sa do izby. Myslela som si, že zaspím ako inokedy, no nedokázala som to. Neustále som cítila jeho dlane na tele, bozky, spaľujúci pohľad, ktorý ma aj teraz privádzal do vytrženia.

Nie, určite to nebolo poslednýkrát. Bolo to predsa iné.

Nebolo. Náš večer sa zopakoval aj ďalšiu noc. Ďalšiu a ďalšiu. Vždy, keď sa skončil spoločný program. Vždy, keď už všetci zaliezli do postelí. Každý večer bol vášnivejší, občas som mala chuť vykrikovať na celú ubytovňu. Aby som sa podelila s tou radosťou, ktorá mi roztápala srdce. S vášňou, ktorá mi zatemňovala mozog. Nádejou, ktorá sa mi dômyselne ovíjala okolo duše, našepkávajúc mi, že odteraz sa celý môj život zmení. Budem milovaná, videná, počúvaná. Nebudem nikto. Budem to znovu ja. Bude to iné.

Po návrate domov sa mi však vyhýbal. Po hodinách som sa k nemu nedostala, nechával sa zatajovať v zborovni (aspoň si to myslím). Vystopovala som si, kde býva. No ani tam mi nikto neotváral. A ja som mala dojem, že dostávam absťáky. Nedokázala som myslieť na nič iné. Nedokázala som sa pozerať inam, len na neho. Vyčkávala som na jediný stret pohľadov, ktorý by mi napovedal, že cíti to isté. Ten istý zmätok, ktorý som doteraz nikdy necítila. Z trasúcich rúk mi vypadávali zošity...

Už som to nevydržala. Napísala som mu ten oznam na dvere. Červeným sprejom, aby sa ho tak ľahko nezbavil. Aby pochopil to, čo som nechápala ja.

Teraz tu sedím a vyčkávam. Konečne prichádza. Hľadí na dvere meravo, ako bájna socha. Už sa obracia. Pohľady sa nám stretávajú. V tých jeho badám hnev. Čo vidí v mojich?

„Malinová, dnu!“ ukáže na dvere, rukou trasúcou sa od zlosti.

Ľahostajne pokrčím plecami, hoci okolie stíchlo. Všetci chápu, že je to vážne. Že som ho vytočila na maximum. Že mi hrozí pokarhanie. Možno aj riaditeľom.

Len čo sa za nami zaplesnú dvere, pocítim, ako sa mi tisne na chrbát. Ako mi dlaňami blúdi po tele ako divá zver. Tisne ma do vedľajšej miestnosti, pri odomykaní druhých dverí ma k nim tak pritláča, až to bolí. Konečne sme najďalej od zvedavých uší. Nestíham sa ani nadýchnuť, už z nás zvlieka nohavice. Tento akt je ešte divší, ako všetky predošlé. Akoby si na mne vybíjal všetku zlosť, čo cíti. Akoby sa tá zlosť dvojnásobila s vášňou. Vždy som si ho predstavovala v tejto polohe. Ja na sediaca na stole, on predo mnou. Kiežby ma nikdy nepustil!

„Nataša, toto bolo naozaj naposledy,“ vydýchol z posledných síl, pritisnúc ma k sebe, hľadajúc moje pery. „Nesmieš o mne... o tom... rozprávať. O ničom. Sľúbiš mi to?“

„Nie.“

„Nataša!“ zvolá pobúrene, ešte stále zakliesnený vo mne. Objímem ho stehnami, aby som mu zabránila odísť. Nechcem cítiť tú zimu. Chlad vo svojom vnútri.

„Nemôžem, lebo ťa naozaj milujem! A neprestanem s tým, kým nebudeš môj!“

„Nataša,“ pozdvihne mi bradu. „Som tvoj učiteľ. Toto bola chyba. Aj lyžiarsky bola chyba. Ja... netušil som, že som taký slabý. Ale nezopakuje sa to. Ak by áno, odídem zo školy. Ani ty ma neľúbiš, je to len pobláznenie.“

„Nie!“ zvolám zdesene. „Nesmieš! Nesmieš! Ja... si môj život! Si moje všetko. Jediný, kto sa o mňa zaujíma! Kto mi dá najavo pozornosť! Lásku...“

„Využívaš ma,“ odstúpi, obliekajúc sa. Sedím na stole, ešte stále s nohami od seba. Po lícach mi stekajú slzy. Ako veľmi sa to podobá na dávny obraz. Nevybledol. Nezmylo ho nič. Aj keď som sa snažila.

„Prosím ťa,“ natiahnem k nemu ruku a zoskočím zo stola.

„Toto bolo na rozlúčku. Ak ešte raz niečo spravíš, budem to riešiť s riaditeľom. A ak povieš niečo z tohto, zapriem to.“

„To sa uvidí,“ zasyčím. V tom momente ho nenávidím. A budem až do konca života.

Vyletím z kabinetu, dverami rozbijem zvedavej spolužiačke nos, ale nedbám. S perami pevne stisnutými si balím veci a odchádzam. Hoci na mňa kričia, nepočúvam. Neriešim. Snažím sa ovládnuť zlosť. Nedokážem to. Som slabá. Vždy som bola.

Nataša, nemysli na to!

Po východe z budovy mi pohľad padne na Oliverovo auto. Viem, že je jeho, prišiel ním na lyžiarsky. Keby môj pohľad pálil, zhorí do tla. Ale nič sa nedeje. Preto v návale zlosti schytím najväčší kameň, ktorý nájdem pri ceste a z celej sily ho šmarím do čelného skla. Preletí ním ako nôž cez mascarpone. Auto sa rozhúka na celú ulicu. Určite čoskoro dobehne. A nech. Nech vidí, čo urobil s mojím životom. Čo s ním spravila matka. A všetci muži! On!

Schytím ďalší kameň a s rovnakou chuťou ho hodím do skla. A ďalší a ďalší. Zo školy vybiehajú žiaci, niekoľko učiteľov a Oliver. Nedívam sa na nich. Nezaujíma ma, ako sa tvária. Čo cítia. Stačí mi, že ma zožiera obrovský hnev. Nenávisť bez mena. Zúrivosť. Zúfalstvo. Strach.

„Nataša!“ kričí Oliver. Cítim, ako ma odťahuje od zdemolovaného auta, ale bránim sa. Revem, kopem nohami, rozhadzujem rukami. Odtláčam ho a potom sa pre zmenu snažím zasiahnuť jeho tvár. Zničiť všetko to, čo mi nedalo spávať. Zabiť ho, lebo mi , napriek všetkej snahe uchrániť sa, zlomil srdce!

„Zbláznila sa! Zavolajte sanitku alebo čo! Veď má nejaký záchvat!“

„Nenávidím ťa!“ zasipím, pozrúc mu hlboko do očí. Vidím tam minulosť. Chcem ju tam vidieť. Aby som ho naozaj nenávidela. Ako jeho.

„Preboha živého!“ vybehne aj riaditeľ a šokovane civí na tú spúšť. Cítim radosť. Zvrátenú radosť, že som niekoho prekvapila. Zrazu si všimli, že aj nejaká Nataša Malinová chodí do tejto školy.

O pár minút sedím v riaditeľni s pohárom vody. Chvíľu som zvažovala, že roztrieskam aj ten, ale bola som smädná. Čakáme na mamu. Neverím, že príde. Ani nevie, že má dcéru. Zaujímajú ju len muži. Aj teraz isto s nejakým chrápe.

Napodiv prichádza. Z očí jej sršia blesky. Sľubujú mi, že si to zliznem. Určite ju vyrušili z nejakého rande.

Riaditeľ jej vysvetľuje, čo sa udialo, navrhuje mi pokarhanie a návštevu psychológa, prinajlepšom aj psychiatra. Vraj som ich vydesila. A kto sa staral o mňa, keď som bola vydesená? Nejaké posraté auto je dôležitejšie ako ja?

Mama ho asi nevníma. Príliš často pokukuje po Oliverovi. Mama, toto neskúšaj. Dotkneš sa ho a zabijem ťa. A ty vieš, že to dokážem.

Telepatickú bránu má zatvorenú. Vyjadruje mu svoju ľútosť a ako odškodné ho pozýva na kávu! Mama, dobre ti radím, nepribližuj sa k nemu. Počúvaj ma aspoň raz.

„Nie, ďakujem, pani Malinová. Vážim si to, ale mám prácu. A musím odviezť to auto do opravy.“

Oliver je múdry. Možno to len hral. Možno ma chcel vytrestať. Pre jeho oči by som vraždila. A jeho telo tiež.

Vychádzame von.

„To ti čo napadlo? Preskočilo ti?“ pustí sa mama do mňa. „Taký milý muž. Ospravedlníš sa mu.“

Keby o to stál, pokojne. Prišla by som k nemu v červenom rúchu. Len v červenej mašli. Ale ja nechcem byť viac využívaná. Znovu by sme sa len spolu vyspali. Ale čo iné by som chcela. V tomto svete neexistuje láska. Žiadny hlbší cit.

Ďalej sa tým mama nezaoberá. Divila by som sa, keby áno. Nikdy som ju nezaujímala. Nikdy mi nebola na blízku, keď som to potrebovala. Nedostala som od nej nič, na čo by som mohla spomínať. A vlastne hej. Jednu vec. Vďaka ti, mama. Nezabudnuteľný zážitok.

Nasledujúce dni sa cítim zvláštne. Chýba mi. Oliver, nie mama. Na hodinách na mňa nepozrie. Nevyvolá ma. Ignoruje ma. A ja ho nevyhľadávam. Po nociach civím do tmy a rozmýšľam, kedy sa môj posratý život zlepší. A či vôbec. No odpoveď poznám, skôr než otázku dokončím. Nikdy. Nikdy nebude normálny. A môj neopätovaný cit k Oliverovi je toho dôkazom. Jediný tohto druhu, aký som kedy cítila.

Po troch týždňoch si zdesene uvedomím, že moja bolesť neprechádza. Čo ak som sa do neho fakt zamilovala? Čo ak sa mi dostal pod kožu natoľko, že ho už odtiaľ nikdy nedostanem? Ako mu to mám povedať? Ako mám byť k nemu nežná a nevinná, keď taká nie som? Som drsné dievča, sklamané životom. Ľuďmi. Možno preto ma nechce.

Celé poobedie sa ponevieram po meste. Mala by som mať hodinu výtvarnej, ale nemám chuť kresliť. Moje maľby by boli čierne, ponuré ako noc počas novu. Unavená prichádzam domov. Vyzúvam sa a znechutene pozriem na mužské topánky. Zasa to robí. Zasa tu má chlapa. Na sex. Inak sa to nazvať nedá. Žiadneho z nich neľúbi. Ani nevie, čo to slovo znamená. A najhoršie na tom je, že ani ja. Nikto ma to nenaučil.

Vtom si všimnem šnúrky. Jedna sivá a jedna čierna. Srdce mi vynechá jeden úder.

Nie, nemohla mi to spraviť. Nemohla!

S ostrou bolesťou sa náhlim do maminej izby. Pred očami sa mi zastiera, modlím sa, aby to nebolo tak, ako si myslím. Aby tie šnúrky neboli toho, kto také nosí.

Nemusím ani otvárať dvere. Očividne si mysleli, že sa ešte dlho neukážem. Bez dychu na nich vypliešťam oči. Jazdí na nej ako na autodrome. Na mojej matke!

Pľúca mi sťahuje kŕč. Prečo v tejto chvíli? Prečo sa mi práve teraz zjavuje jeho tvár pred očami? Prečo sa musím dívať na toto?!

Prichytím sa, ako mi po lícach stekajú slzy.

„Ako ste mohli?!“ zrevem, až sa myknú. Konečne prestanú. Obaja na mňa vydesene pozrú.

„Ako ste mohli? Mama! Ako si mohla! Je to môj učiteľ? Je od teba mladší! A milujem ho ja! Ja! Počuješ!“ trhane zo seba dostávam.

Oliver z nej zoskakuje, rýchlo na seba navlieka aspoň boxerky.

„A ty! Prečo si mi to urobil? Prečo práve moju mamu? Prečo nie kohokoľvek iného, keď mňa nechceš?!“ neveriaco som krútim hlavou. „Prečo?“ tresknem do sklených dverí. Výplň sa rozsypáva po zemi a ja zacítim ostrú bolesť v zápästí. „Prečo ona? To ti fakt nič nie je sväté? Nič si ku mne necítil? Len si ma využil? Alebo si to urobil náročky? Aby si mi ublížil?“

„Nataša, vysvetlím ti to. Mám ju rád. Ja...“

„Rád? Veď ty ani nevieš, čo to slovo znamená! A ona dupľom!“

„Nataša, buď ticho!“ pribehne ku mne a mama a vlepí mi za ucho. „Prečo robíš scény? Nie je to prvýkrát, čo tu mám partnera, tak čo tak jačíš?“

„Ale prečo on? Spala som s ním ja! Pred tebou! Čo vidí na takej starene?“ chrstnem jej do tváre, zničená. Kiežby som zomrela a zbavila sa tej bolesti. O chvíľu ma roztrhá na kúsky. Už to nevydržím.

„Čože?“ prekvapene pozrie na Olivera. Ten zrozpačitie.

„No? Len jej to povedz? Ako si si so mnou užil na lyžiarskom! V škole v kabinete! Nič to nebolo? Len skrátenie dlhej chvíle?!“

„Nataša, nevymýšľaj si...“

To ma dorazí.

„Tak ja si vymýšľam? Aj ty si to myslíš, však?“ pozriem na mamu, ktorá sa už znovu na mňa mračí. Vždy to tak bolo. Vždy jej partneri boli prednejší ako ja. Vždy jej šlo len o to, aby si mala kým zohriať posteľ. Nikdy sa nezaujímala o mňa. Nikdy ma nepočúvala. Neprišla vtedy, keď som ju o to najviac v duchu prosila! Nechala ma napospas tomu zvieraťu, ktoré nazývala svojím partnerom. Nechala ho, nech mi navždy zničí život. Nech mi rozdrví všetky sny a predstavy o živote a o láske. Ona dopomohla netvorovi dostať sa ku mne. Ona mu dala kľúče, nech sa u nás cíti ako doma. Ona sa nezaujímala, keď som sa po tých desivých minútach prosieb a plaču, chúlila v kúpeľni pod horúcou vodou a túžila sa utopiť, nech na nič nemyslím. Nevšimla si moje prázdne oči, môj zmenený postoj k životu. Posledných päť rokov je jedna nočná mora. Čakala som, že nikdy nebudem ľúbiť. Že mi na nikom nebude záležať. Lenže stalo sa. A ja som netušila, ako niekomu svoju lásku dokázať. Ako mu dať najavo, že pre mňa znamená viac, ako by som čakala. Len sexom. Vlastným telom. Tak, ako to robila matka. Tak, ako mi to vraj dokázal jej vtedajší partner.

Napne ma.

„Nataša, choď do svojej izbe. Potom si to vybavíme.“

„Nie, mama, nič si nevybavíme. Skapte všetci!“ zrevem a vybehnem z bytu. Rútim sa dolu po schodoch, beriem dva naraz. Vonku si všimnem Oliverovo nové auto. História sa opakuje. Znovu mu hádžem do predného skla kameň. Veľký, čierny. Ako jeho srdce. Kiežby skapal! Ako mi to mohol urobiť? Ako mohol s mojou matkou prísť k nám a spať s ňou? Musel vedieť, že sa vrátim. Fakt mu tak učarovala? Bola krásna, áno. Bohyňa. Mohla mať, koho len chcela. A vybrala si jeho.

Ešte jeden kameň.

Prečo neprichádza úľava?

Zotriem si horúce slzy a rozbehnem sa po ceste. Z celej sily. Rútim sa vpred, dúfajúc, že vypustím dušu. Že zomriem od vyčerpania a konečne sa zbavím mučivých spomienok, bolesti, strachu a beznádeje. Už nevládzem. Napriek tomu bežím.

Zastanem v parku a z celých pľúc revem dookola to isté, akoby mi to malo pomôcť, aj keď viem, že nepomôže. Netuším, ako budem žiť. Čo ma čaká. Kam pôjdem. Viem len jedno.

N E N Á V I D Í M Ť A, O L I V E R!

[ » na začiatok « ]