Kapitola:
Pridaná: 30.1.2017, 18:01:41
Čítaná: 1948×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Autor sám

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » MHD

Pred očami sa mi mihotajú svetlá z áut, čo idú okolo nás. Ruka v ruke s tmou som opäť sadla do nočnej mestskej dopravy. Len tak. Je zaujívamé sledovať ľudí, čo sa v noci vracajú domov. Bez hlbšieho významu sledovať ich reč tela. Skúmať každú drobnosť ktorá by mi prezradila čo to o ich živote. Práve nastúpil pán so starou ošúchanou kožennou taškou. Zdá sa akoby tá taška prežila dva moje veky a vedela by mi vyrozprávať svoj vlastný príbeh. Oproti sedí zas slečna, ktorá má za sebou zjavne zábavný večer. Kýve s ňou zo strany na stranu. Oči má prižmúrené akoby ju oslepovalo slnko. No jediné čo ju oslepuje sú tie šluky, ktoré si potiahla z marihuanovej cigarety. Usmieva sa a je šťastná. Čo sa zas nedá povedať o žene vedľa nej. Môže mať okolo 35 rokov. Nervózne si kyvká nohou a stále pozoruje, či jej nezvoní telefón. Možno sa niečo deje s jej deťmi. Možno s jej rodičmi. A možno len čaká na telefonát od niekoho, kto sa jej sľúbil ozvať, no neozval sa.

Zastavujeme na zastávke, kde väčšinou nikto nenastupuje. Tento krát tomu bolo inak. Nastúpila partia značne opitých chalanov ktorý si ,rovnako ako marihuanová slečna, boli užiť piatkový večer. Sadli si a hlasno sa smejú. Až na jedného. Ten si podopiera hlavu akoby mu išla odpadnúť. Pozerám von oknom. Rozmýšľam ako každí z nich mrhá svojim životom.Rovnako ako aj ja. Pán s taškou, celé roky chodí na tú istú nočnú linku. Odkiaľ ak nie z práce. Každý jeden deň niekoľko desiatok rokov. Dni pre ktoré žije sú dni dovolenky cez ktoré aj tak nerobí nič, len oddychuje aby zas nabral síl do práce. Chalani sú úbohí tiež, že vyčkávajú od jedného piatka do druhého len kvoli tomu aby sa ožrali a v ničom inom nevidia zmysel. Pani čo je nervózna stráca svoj čas vyčkávaním aj keď sama vie, že teraz nemôže urobiť nič produktívne. Najlepšie je na tom asi marihuanová princezná. Tej to je všetko jedno. Sedí, a je šťastná, nič jej nechýba. Jediné čo je na tom smutné, je že potrebuje na to prostriedok. Potrebuje niečo, čo jej navráti prirodzené ľudské vnímanie. Odstráni tie, čo nám svet a spoločnosť vtĺkli do hlavy. Stojíme na križovatke, pozerám na svetlo na semafóre. Silná červená. Akurát v tom sa ozve šplechnutie. Chalan čo si podopieral hlavu sa práve dogrcal. V celom autobuse zavládol nechutný závan. Pán so starou taškou to nevydržal a otvoril okno. Ostatní členovia partie si ho bezmozgovo natáčali na mobil a smiali sa mu. Pritom si neuvedomovali, že oni sú presne tak isto úbohí ako on. Konečne sme sa pohli z križovatky za ktorou je hneď ďalšia zastávka. Na moje prekvapenie okrem iných nastupuje aj jedna moja známa Báša. Zamávam jej rukou a vezmem si ruksak zo sedadla vedľa mňa na znak toho, že si môže ku mne sadnúť. Tackala sa cez idúci autobus až ku mne dozadu. Hádzalo ju zo strany na stranu. Keď sa jej konečne podarilo prísť až ku mne, pozdravila a usmiala sa. Ako som predpokladala, sadla si ku mne. Zaujímalo ma, čo ju donútilo cestovať v túto nočnú hodinu dopravou, ktorá nie je dva krát bezpečná. Povedala, že ide prespať ku kamarátke, no v očiach som jej videla niečo úplne iné. Niečo, čo ju veľmi trápilo no nechcela to priznať. Tak som jej len rozprávala o udalostiach čo sa mi stali, za ten čas, čo sme sa nevideli. Niekedy aj odpútanie mysle od problému padne vhod. A tak sme sedeli a rozprávali sme sa o hlúpostiach. Kto sa s kým rozišiel, kto má akýnový mobil, kto bol kde na dovolenke. Nič čoby ma nejak extra zaujalo. Až padla reč na Dášu, našu spoločnú známu. Bola známa tým, že sa vie vystresovať aj z maličkostí. Zistilo sa, že to je dôvodom prečo tak často z ničoho nič odpadáva. Všetci jej hovoria, že nemá veci brať tak príliš vážne, že o nič nejde. Ale nikto nevidí tú podstatu prečo taká je. Nikto nevidí, že keď vyrastala jej matka ju za každú aj drobnú chybu potrestala. Nikdy jej nedovolila urobiť žiadnu chybu. Nikdy ju za nič, čo spravila dobre nepochválila.Vysvetlila som Báške, že nič nie je len tak že všetko má svoj skrytý kontext. Že aj ľudia v tomto autobuse nie sú takí akí sú tak z ničoho nič. Že aj v ich životoch sa stalo niečo, nejaká udalosť, čo ich vyformovala do takej podoby ako ich teraz vidíme. Za všetkých som ukázala na toho starého pána ktorý chodí deň čo deň do práce a zo života nemá nič. Nik nevie čo je za jeho povahou. Iba on sám to vie. Možno keď bol on malý, nemal on a jeho rodina z čoho žiť. Preto sa teraz bojí, že opäť bude v situácií, kedy nebude mať čo vložiť do úst a práve preto teraz šetrí na všetkom na čom sa dá. Možno práve preto má už niekoľko desiatok rokov tú istú tašku. Pretože netreba novú, kým tá stará funguje tak ako má. Rovnako sme sa začali zhovárať o Kláre, čo sa za posledný rok rozišla s piatymi chalanmi. Všetci ju vidia len ako niekoho, čo využíva ľudí. Že to s nikým nikdy nemyslela vážne. Ale nikdy sa nepozrú na to, že keď bola Klára malá a chcela od otca – od jej mužského vzoru trochu lásky tak ju odmietal. Nikdy ju neobjal a nepovedal jej že ju má rád. A práve preto sa necíti prirodzene, keď ju niekto chce mať rád. Keď jej niekto preukazuje lásku, príde jej to divné a preto radšej zo vzťahu odíde.

Autobus sa zastavil a partia chalanov vystúpila. Nechali tam iba toho, čo sa pozvracal a naďalej sa na ňom smiali cez okno. Báša sa naňho pozrela a okomentovala že je jej ho ľúto a ďalej sa ním nezapodievala. Som zvedavá, kde sa to nešťastné chlapčisko zavezie a rovnako by ma zaujímalo, čo ho donútilo tak veľmi sa opiť.Človek by mu aj pomohol ale... Báša moje premýšľanie prerušila, keď sa ma spýtala kam vlastne idem. Povedala som, že nikam. Išla som len pozorovať ľudí. Noc odkrýva viac akoby sme si mohli myslieť. Neodpovedala mi. Až po chvíľke sa spýtala, či mi nemôže robiť spoločnosť. Spočiatku ma to veľmi nepotešilo. Nedáva to veľmi slobodu mojim myšlienkam. A veď aj tak chcela ísť spať ku kamarátke či čo to vravela. No nakoniec som jej povedala, že ak chce, môže. Niekedy nie je na škodu porozprávať sa o svojich myšlienkach aj s niekým iným. Rozanalyzovať ich a možno mi to dá aj nový obzor, pohľad na vec. Je zvlášťne že tu sedím v noci o pol 3 v mestskej hromadnej doprave práve s Bášou. Mám ju celkom rada, no aj tak mi neprišla ako niekto, s kým by som niekedy mohla tráviť môj voľný čas. A hlavne takýmto spôsobom. Dogrcaný chalan stále spí, a na Báši je vidno, že je niečo o čom by sa chcela porozprávať, no nevie ako na to. Dám tomu ešte čas, veď tento autobus chodí stále dookola a zastaví sa až o 6 ráno na mojej zastávke. Pozerám po autobuse a nikto z tých ľudí, čo tam sedeli už nie je. Možno som ich videla len jeden jediný krát. Tak ako prišli do autobusu, tak aj z ničoho nič odišli. Zostali tu len zvratky a zápach z nich. Je to rovnaké ako v živote. Ľudia ti doňho prídu, nechajú ti len to, čo už nechcú a zopár myšlienok a potom odídu. A rovnako ako do autobusu tak aj do života vstupujú stále nový ľudia ktorí tiež raz vystúpia.Jediný kto zostal, je šofér, ten čo riadi a určuje môj smer a tempo. V skutočnom živote to je človek, ktorý nejde svojim smerom, iba je ten, čo ti dá možnosť rýchlejšie sa dostať k tomu tvojmu cieľu.

Báša sa ma zrazu spýtala, či si myslím, že je správne keď preruší kontakt s ľuďmi ktorí jej ubližovali. Je to dosť relatívne pretože nič nie je dobré z pohľadu všetkých ako aj rovnako nič nie je zlé z pohľadu všetkých. Všetci máme svoj pohľad na každú vec a všetci rovnako máme svoju pravdu vo všetkom. Preto je už len na Slovensku toľko politických strán. Preto sú vo svete rôzne spôsoby vlády. A preto existuje už len samotný súd. Spomenula som si na jednu prednášku ako nám chlapík rozprával o prípade, ktorý hovorí presne o tom, z akého uhla je aká pravda. Hovoril nám o tom veľmi filozoficky. Mali sme si predstaviť, že ide vlak. Koľaje sa rozdvojujú. Na jednej z koľají stojí sto ľudí a na tej druhý len jeden človek. Ľudia nestihnú újsť . Si strojvedúci a musíš si vybrať na ktorú koľaj pôjdeš. Či zrazíš a zabiješ sto ľudí alebo len jedného. Normálne by si si vybral toho jedného. Veď sto ľudských životov má väčšiu cenu ako ten jeden. Ale predstav si, žeby ten jeden bola tvoja matka, priateľ, niekto koho miluješ celým svojim srdcom. Aká voľba by bola teraz tá správna ? Nič nie je dobré a ani zlé.Všetko iba je. A preto som sa spýtala Báši čo sa deje. Je lepšie situáciu posudzovať presne a nie podľa vzorca. Najskôr jej to robilo problém, ale potom sa rozbehla. Hovorila mi o tom, ako doma žijú. Že nemá vôbec slobodu prejaviť sa a správať sa tak ako ona chce. Rodičia z nej vytvárajú robota na svoj obraz. Rodičia by mali dať svojmu dieťaťu právo vyvíjať sa tak, ako ono samé chce a nie tak ako oni chceli a ich rodičia im to nedovolili. Povedala som jej, že jedine láska a dobro je cesta. Je jedno kam má tá cesta viesť. No v prvom rade má byť ona sama. A až po nej sú potreby iných. Nemôže niečo robiť na úkor seba samej a nemá vkladať kľúč od svojho šťastia do vrecka niekomu inému. Báša sa zamyslela a sklesla ešte viac do sedadla. Akoby začala premýšlať nad tým čo som jej povedala. Spýtala som sa jej teda či má nejakú zastávku kam skutočne aj ide. Samozrejme že nemala.Tak sme sa vozili nočným mestom ďalej. Ľudia sa striedajú na každej zastávke. Už sme opäť tam, kde Báša nastúpila. Zadívala sa na bytovku, kde zrejme bývala. Sklesla ešte viac ako keď dozneli moje slová ktoré som jej venovala. Zadívala som sa na ženu ktorá sedela oproti nám. Mohla mať okolo 60 rokov. Zaujímalo by ma, odkiaľ ide. Je už dosť veľa hodín. Možno ide od vnúčat. Rovnako ako ja, tak aj ona sa pozrela na mňa. Milo sa usmiala a vytiahla si z plátennej kabelky zošit a ceruzku. Začala si čosi čmárať. Udivene som sa na nu dívala. Čím ďalej tým viac som rozmýšlala čo robí. Chcela som sa jej ísť spýtať ale v hlave som mala myšlienky typu čo ak to bude trápne alebo blbé. No moja zvedavosť zvítazila. Povedala som Báši, že sa idem pozrieť čo tá pani kreslí. Zdvihla som sa a išla som za ňou. Sadal som si k nej, slušne pozdravila a popriala krásny večer a či noc. Pani mi pozdrav opätuje. Vraj mám chvíľu vydržať a dá mi niečo. Kukám jej do zošita a vidím náčrtok ktorý sa nenápadne podobá na moju tvár. Z úst mi vyšla otázka odkiaľ ide. Neodpovedá mi. A tak len čakám čo sa bude diať. Pozorne sledujem každý jej pohyb. Všimla som si že z pod rukáva jej vytŕča nádherné tetovanie.Myslím že ruža ale nie som si istá. Zrazu povedala, že sa vozí len tak a kreslí ľudí. Do ruky mi podala môj portrét. Zostala som v nemom úžase. Pani sa stále usmievala a pozerala von oknom na nočnú krajinu. Rovnako ako ja pred chvíľou. Pripadala mi ako tá marihuanová princezná zo začiatku mojej cesty. Akurát že táto pani nepotrebovala žiaden prostriedok aby bola šťastná. Aspoň mi tak pripadá. Zrazu sa ma spýtala, čo robím ja takto neskoro v noci v autobuse. Či idem odniekiaľ domov. Tak som jej začala rozprávať o tom, ako chodím nočnými autobusmi a pozorujem ľudí. Ako sa ich snažím pochopiť aj bez slov. Neodpovedala nič, iba sa usmiala. A mne každým jej pohybom a spôsobom komunikácie berie dych. Mám na ňu množstvo otázok no zakaždým, keď sa rozhodnem niečo sa spýtať, zastaví ma pocit, že slová sú teraz zbytočné. Ako som tak zasnená, prišla za mnou Báša. Videla som úsmev na jej tvári. Držala mobil, myslím že jej niekto napísal. Povedala že už pôjde že sa má s niekym stretnúť. O chvíľku bola zastávka tak sme sa len rozlúčili a odišla.Zavreli sa za ňou dvere a do autobusu vošiel občan tmavej pleti. Autobus zaplavil ešte väčší zápach ako keď tam ten chalan hodil tyčku. Prikryla som si nos rukou. Ale iba trošku. Aby to nebolo moc vidieť. No tento človek bol značne pod vplyvom alkoholu. Začal nadávať na celý autobus. Muž, ktorý sedel dosť blízko neho ho požiadal, aby sa utíšil a upokojil. No to ho vyprovokovalo ešte viac. Postavil sa a začal nadávať priamo tomu mužovi čo ho upozornil. Schylovalo sa k bitke, keď tu zrazu tá pani, čo mi nakreslila portrét prišla k nemu a spýtala sa ho, čo ho trápi. To ho značne zaskočilo. Povedal jej, že ho štve že mu tento kokot vraví čo môže a nemôže robiť. A ukázal na muža ktorý ho pred chvíľou upozornil na jeho správanie. Pani ho vyzvala, aby si sadol a porozprával sa s ňou, čo ho zaskočilo ešte viac. A nie len ju ale aj mňa a všetkých v tom autobuse. Sadli si spolu a začali sa rozprávať. Nepočula som moc o čom. Ale zrazu ten muž, čo bol pred chvíľkou agresívny sa začal usmievať. Bol úplne pokojný. Prišla zastávka a vystúpil. Tá pani si opäť sadla ku mne. Bola som opäť v nemom úžase. Nevydržala som to, a spýtala som sa jej prečo to spravila. Odpovedala mi len, že láska a dobro je cesta. Nič iné. Povedala presne tie isté slová, ktoré som pred polhodinou použila v rozhovore s Bášou. Je to zvláštne. Akoby vedela, o čo v mojom živote ide. Akoby sa mi vkradla do myšlienok a čítala v nich ako v knihe.

[ » na začiatok « ]