Fan Fiction obsahuje diela usporiadané podľa dátumu ich odoslania
do databázy. Poviedky sú kreatívnym výtvorom fanúšikov založeným na ich
fantázii. Dejovo alebo postavami nadväzujú na príbeh chlapca, ktorý prežil,
ale aj na mnohé iné, viac či menej známe príbehy.
Pre lepšie hľadanie neváhajte použiť Vyhľadávač poviedok, v ktorom
môžete nájsť príbeh podľa vašich náročných požiadaviek a želaní.
V prípade pridávania, či úpravy poviedok odporúčame najskôr naštudovať
Sprievodcu Fan Fiction.
Typ: Fiction
Postavy: On a Ona
Stručný dej: Pri každej situácii, pri každom človeku, ktorého kedy ľúbila, nechala malú časť seba, občas tá časť nadobudla obrovské rozmery.
Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)
Nič nebolo horšie, ako tá bezmocnosť, ktorú cítila. Tak strašne chcela, ale nedokázala sa vzoprieť osudu, nedokázala mu konkurovať zlomyseľnosťou. Všetky sny a plány, všetky túžby a predstavy sa rúcali ako domček z kariet. Mala pocit, že ju zaplavuje jedna rozbúrená vlna za druhou, že jej telo je z jemného piesku, ktorý bol teraz po čiastočkách odplavovaný do sveta. Každá čiastočka zvlášť.
Už nikdy nebude kompletná.
Nikdy sa nenájde. Vždy jej bude čosi chýbať. Pri každej situácii, pri každom človeku, ktorého kedy ľúbila, nechala malú časť seba, občas tá časť nadobudla obrovské rozmery, no odpoveď bola len málokedy pozitívna.
Vždy sa zahľadela do nesprávnych mužov. Raz bol pristarý, napriek iskrivým očiam, a tak nemalo zmysel plánovať si spoločnú budúcnosť. Inokedy bol príliš mladý, nezrelý, túžil si len užívať, hoci ona snívala o stabilnom vzťahu plnom istoty. Po troch mesiacoch ju poslal do teplých krajín aj s pohľadnicou a zakotvil v novom neošarpanom prístave.
Dlho si tíšila rany na srdci babskými radami, až kým neprišiel ON. Niekdajšia platonická láska. Nikdy mu nepovedala, čo k nemu cíti, azda len jej oči a pohľady, ktorými ho obdarovala, vždy keď prešiel okolo, mu mohli napovedať, čo k nemu cíti.
Ani ona mu nebola ľahostajná. Cítila to. Počula to v každom slove, ktorým ju obdaril, vnímala hrejivé zafarbenie jej mena, vychádzajúce z jeho pier. Cítila, keď po nej kĺzal pohľadom. Čakala, či sa nevyjadrí. Stačilo by jediné slovo. Jediné a nechala by za sebou všetko, čo dovtedy budovala a išla by s ním až na kraj sveta.
No krutá realita ju vrátila tvrdo na zem.
Stačili dve slová. „Som ženatý.“
Svoje pery prinútila do chabého úsmevu, hlasivky vylúdili vľúdny tón pri blahoželaní, ktoré ani pri najväčšej snahe nedokázala myslieť úprimne. Znovu raz verila, že je to ten pravý. Že je to znamenie osudu. Veď prečo inak by znovu denne stretala svoju starú lásku? Prečo iné by sa denne potýkala s veľavýznamnými pohľadmi?
Zaťala sa a znovu sa pozviechala.
Rozhodla sa splniť si všetky sny. Zostavila si zoznam a išla bod po bode. S ohníkom spokojnosti si odškrtávala splnené sny - väčšie i menšie. Jej meno konečne preniklo na verejnosť, občas sa stretala s ľuďmi, ktorí ju obdivovali, chceli, aby im pomohla, povzbudila ich, ako dosiahnuť rovnaký úspech.
Myslela si, že konečne zaplátala dieru v srdci, že toto uspokojenie prekryje všetky udupané potreby.
A vtedy sa znovu zjavil ON. Niekdajšia platonická láska. Ženatý muž. Vždy s ohňom v očiach. I teraz ho tam mal.
A počastoval ju dvoma slovami: „Som rozvedený.“
Mala byť smutná, utešiť ho, no nedokázala potlačiť triašku, ktorá sa jej zmocnila. Konečne hviezdy vyslyšali jej nemé prosby. Konečne mohla natiahnuť ruku a dotknúť sa jeho prstov. Medzierky medzi ich prstami do sebe dokonalo zapasovali. Boli stvorení jeden pre druhého.
„Chceš?“
Chcela. Chcela s ním mať rodinu, mnoho detí, byť ním milovaná, milovať ho. Navždy, do smrti. Aj za hrob. Odhodlaná bojovať proti všetkým akýmikoľvek dostupnými zbraňami.
Nebolo treba.
Nad ich hlavami vykuklo slnko. Zalialo každý kúsok ich života, ožiarilo ich sny, stretajúce sa už na začiatku cesty. Boli si súdení. Nikdy by nemohol byť šťastný s inou. Presvedčil sa o tom. A aj ona vedela, že nikdy nebude nikoho milovať tak ako jeho.
A keď sa zdalo všetko dobré, prišiel prvý úder.
„Nikdy nebudete mať deti.“
Kam sa podela spravodlivosť? Ona po nich túžila. Milovala deti. A od chvíle, keď konečne spojila svoj život s jeho, nerozmýšľala o ničom inom, len o tom, ako zaplniť ich izby detským smiechom.
Prvý pieskový domček sa rozpustil.
Chcela byť silná. Snažila sa. On ju podporoval, miloval, nevyčítal. Nevážila si to. Nedokázala byť tou istou, milou, obetavou. Bolesť ju z vnútra rozožierala.
Odcudzili sa.
A vo chvíli, keď chcela spraviť krok vpred, k nemu, rozplynul sa druhý vzdušný domček.
Musela sa zmieriť s tým, že ho stratí. Že jej ho vezme zákerná choroba a ani jeden z nich nemá šancu bojovať ako muž.
Nevzdával sa. Chcel. Lebo ju stále ľúbil. No osud bol silnejší. Prinútil ho ľahnúť, chradnúť každým dňom. Nevychádzať z domu, nevládať povzbudiť svoju lásku. Nedokázal jej povedať, že to dopadne dobre.
V tom čase sa vysušil i posledný domček. Ten, čo stál na jazierku. Jej práca, kariéra, sny sa rozplynuli. Nikto ju nepoznal, nikto si na ňu nespomenul. Zostala sama s boľavým srdcom, spomienkami, túžbou postaviť aspoň jednu tehličku na rozplynutých domčekoch. No tehličky boli priťažké.
Aká hrozná bola tá bezmocnosť! Aká desivá bola tá tma, čo ju obklopovala! Aké zúfalé bolo, nemať sny! A ešte zúfalejšie bolo mať ich, no vedieť, že sa nikdy nenaplnia. Že jej jediná možnosť je čakať, dúfať, veriť. A napriek tomu vedela, že to nemá zmysel. Už sa nemala čoho dočkať. Už nemala v čo dúfať. Už nemala komu veriť. Sedávala v tme, so suchými očami, s ťaživou úzkosťou na srdci. Rozpínala sa, stískala jej hruď, nedovolila nadýchnuť sa, krátila jej dych čoraz väčšmi. Až si začínala želať, aby mohla odísť spolu s ním.
Túžila vrieskať.
Rozbíjať veci, mlátiť päsťami okolo.
Nadávať iným.
Plakať do vyčerpania.
Chvieť sa na celom tele.
Nemohla podniknúť nič, čo by jej vrátilo niekdajšie šťastie. Ocitla sa na dne, v hlbokej studni, odkiaľ nevidela nijaké svetlo. Zmysly ju presviedčali, že už nemá šancu, že sa nedostane späť do snov, pestrých a veselých.
Túžila psychickú bolesť prehlušiť telesnou, no napriek mnohopočetným ranám na tele, sa necítila lepšie.
Pokúšala sa nadýchnuť, roztiahnuť pľúca, lapiť dych, zatnúť päste a postaviť sa na trasúce sa nohy.
Nedokázala to.
Život ju zrazil na kolená a veľkolepo si vyložil železnú nohu na jej chrbát. Párkrát zatlačil, aby náhodou nevstala. Bezmocnosť ju rozožierala ako kyselina, spôsobovala jej prenikavú bolesť. Túžila nevnímať ľadovú ťažobu v hrudi, ktorá bola každou minútou väčšia.
Zaplavila jej celé telo.
Stratila všetko.
Nikto si na ňu nespomenul.
Nikoho nezaujímala.
Stratila sny, nádeje, prišla o vzdušné zámky, pieskové domy, jazierkové chatky.
Stala sa obeťou šedého odtieňa života. Prišla o všetko, o čom kedy snívala, o všetko, čo kedy mala.
Pozrela na to posledné, čo jej zostalo.
Ich pohľady sa stretli. Po chladných lícach stiekla jagavá slza.
„Ľúbim ťa,“ vytisol z pier.
V tej chvíli sa jeho duša vzniesla nad telo.
Ľadové dlane mala roztvorené, nedokázala ich stihnúť, oči doširoka otvorené, viac sĺz nemala. Dotkla sa pier, z ktorých ešte pred malou chvíľou vyšlo hrejivé teplo.
A vtedy ju život konečne zlomil. Nadobro pritisol železnou topánkou k zemi, aby viac neokúsila zrady, nešťastia a nelásky.
Bola mu vďačná. Upadne do zabudnutia ako piesok, jemne sa plaviaci v mori. Ani jeden kryštálik nikto nehľadá. Ani ju nebudú.
Priori-Incantatem.sk nie je majiteľom autorských práv Harryho Pottera, je iba sprostredkovateľom informácií ohľadom Harryho Pottera pre fanúšikov. Tento dokument však nesmie byť kopírovaný, či už v častiach alebo celý, bez súhlasu Priori-Incantatem.sk.
Dodnes smútite, že vám na 11. narodeniny sova nepriniesla vytúžený list do Rokfortu? Tak už nemusíte! Už čoskoro sa totižto vybrané slovenské centrá kultúry ako mávnutím prútika zmenia na Rokfortskú strednú školu čarodejnícku. Mladí divadelníci Katarína Gurová, Kristóf Melecsky a Peter Pavlík, na čele s režisérom Pavlom Viechom, budú v jedinečnom predstavení žonglovať ikonickými postavami všetkých siedmich kníh, aby nám dokázali, že fantázii sa medze nekladú. Aj keby sa možno mali.
Celú tl...