Poviedka:
Pridaná: 8.1.2017, 16:39:51
Čítaná: 1461×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Typ: Fiction
Postavy: Danka, Teo
Stručný dej: Tretia a posledná časť o Danke a Teovi ;)

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Nebyť vás, dievčatá, nebolo by vzniklo pokračko, a už vôbec nie tretia časť :) Takže vám ďakujem, dúfam, že sa vám bude páčiť :) Tentoraz venujem Ran, ktorá v komentoch "nadhodila" možnosť ešte jedného pokračka a Tyrui, ktorá ma včera inšpirovala k názvu a záveru ;)

***

„Teo!“ Môj zachrípnutý hlas sa niesol celým mojím bytom ako škripot kriedy na tabuli.

Hlava môjho takmer snúbenca nakukla do kuchyne a s úsmevom, ktorý jasne hovoril, že vie, prečo som ho volala, sa opýtal: „Áno, drahá?“

Pokrútila som hlavou. „Ja ti dám 'áno, drahá'. Prečo si zase nevyčistil ten kávovar?“ Otočila som sa so zásobníkom k nemu, vytrčiac ho pred seba ako zbraň.

„Nestihol som. Veď som ti niesol kávičku až do postieľky,“ vyhováral sa, nahodiac postoj coolového týpka, ktorý považuje za prirodzené, že za kávu do postele mu bude odpustený všetok bordel, ktorý pri jej príprave narobí.

„A som ti za ňu vďačná,“ usmiala som sa, aby ma nemohol obviniť z toho, že si nevážim, čo pre mňa robí. „Ale kým som ju ja vypila, ty si to tu mohol upratať. Pozri sa, aj celá linka je od mletých zŕn... ach.“ Bezmocne som sa zvrtla ku košu, vytrieskala vlhkú čiernu masu a potom sa pustila do utierania svetlohnedého lakovaného dreva pokrytého rovnako tmavou posýpkou.

Kým som čistila spúšť v kuchyni, jeho ruky ma objali okolo pása. Oprel sa bradou o moje rameno a tlmene povedal: „Keď ty to celé vieš tak pekne vyčistiť.“ Nevoľky som sa zachichotala. Otočila som k nemu hlavu, aby som mu videla do očí. „Veď ty vieš, že sa nehnevám. Som len nervózna. Neznášam tú cestu,“ priznala som na jeden dych a nesmelo som sklopila zrak.

Zdvihol jednu ruku a ukazovákom mi podoprel bradu, aby som zdvihla hlavu. „Nemusíš byť. Odvtedy som tadiaľ už prechádzal. A nič sa nestalo,“ šepol a pobozkal ma na spánok. Pritúlila som sa k nemu, odovzdajúc sa do jeho náručia. On si ma privinul ešte bližšie, zaboriac si nos do mojich vlasov a zhlboka sa nadýchnuc. Zavrela som oči, vnímajúc iba jeho pokojne bijúce srdce, ktoré ma ako jediné dokázalo v stresujúcich situáciách upokojiť.

„Nad čím rozmýšľaš?“ vytrhol ma zo zadumania a ja som vymyla utierku, rozložiac ju na okraj drezu, aby vyschla.

„Nad tou nehodou. Že nebyť jej, asi by na tému svadby nikdy neprišla reč.“

„Nooooo, asi nie.“ Otočil ma k sebe a vzal mi tvár do dlaní, pohladiac ma bruškami prstov na lícach. „Aj tak som už dávno vedel, že s prsteňom či bez s tebou chcem stráviť zvyšok života.“ Opäť som mu uhla pohľadom. Nepočula som to od neho prvýkrát, a tieto slová ma vždy dojímali.

„Určite teda snubný prsteň nechceš?“ opýtal sa.

„Svadba bude len formalita,“ zasmiala som sa. „Navyše, už som ti povedala, že jediný prsteň, ktorý som ochotná nosiť, bude obrúčka.“

„Dobre.“ Pobozkal ma, najskôr jemne, ale keď zacítil, ako som sa zachvela, bozk prehĺbil a objal ma okolo pása, pritlačiac ma ku kuchynskej linke. Objala som ho okolo krku, opätujúc mu jeho pozornosť, hoci moja myseľ protestovala proti časovému zdržaniu, ktoré toto rozptýlenie znamenalo. Keď sa jeho pery dotkli môjho krku, slastne som vzdychla a on sa zasmial, na čo som sa spamätala a chabým hlasom oznámila: „Teo, o hodinu musíme byť v Betliari.“ Neodpovedal. „Teuško, prosím ťa,“ zaprosila som ráznejšie a odtlačila ho. „Ľúbim ťa, ale nechcem zmeškať dohodnutú prehliadku.“

Naoko dotknuto si povzdychol. „Ach, no dobre. Keď ma o to tak pekne prosíš.“ Bruškom ukazováka ma pohladil po špičke nosa a držiac ma za ruku ma odviedol do spálne, kde pokojne pozoroval, ako si obliekam hrubý pletený sveter a rifle, a oživujem svoju fádnu tvár troškou maskary. „Si krásna,“ vyhlásil, keď som si obzerala výsledok v zrkadle.

„Mám na sebe len starý sveter,“ zasmiala som sa, červenajúc sa. Boli sme spolu už päť rokov, takmer tak dlho, ako sme boli do seba zahľadení, než sme spolu začali chodiť a obaja sme vedeli, že sme v tom druhom našli spriaznenú dušu na celý život. No občas vo mne jeho komplimenty, prednesené istou farbou hlasu, alebo s istým pohľadom, dokázali vyvolať až dievčenskú reakciu. A zdalo sa, že dnes je jeden z tých dní, počas ktorých má on chuť všetko na mne chváliť a ja som v nálade sa za to hanbiť.

„To je pravda. Ale mám ho rád. Horčicová ti pristane,“ žmurkol na mňa a podišiel ku mne. „A je presiaknutý tvojou vôňou.“

„Pánečku, Teo, čo je dnes s tebou?“ opýtala som sa placho, letmo ho pobozkajúc na pery. „Vzal si si elixír lásky alebo čo?“

„Myslel som si, že ten používali iba dievčatá,“ skrčil obočie a s dlhým „hmmmmm“ sa snažil v pamäti nalistovať prípad, kde v dejovej línii Harryho Pottera sa vyskytol chlapec, ktorý by nejakému dievčaťu podsunul Amortenciu. Pochybovala som, že ho poznal pod týmto názvom – Harryho Pottera pozeral kvôli deťom, a potom kvôli mne. Nikdy ho však nečítal, a ani počas mojich nekonečných konverzáciách so Sebim a Sárou o čomkoľvek zo série sa naňho veľa nenalepilo.

„Hej, používali.“

„Tak potom som prišiel na odpoveď,“ vyhlásil a podal mi šál zavesený na dverách skrine, „musela si mi ho podstrčiť.“

„Akože som mala pocit, že ma nemiluješ dostatočne?“ nadvihla som obočie.

„Tak nejak.“

„Za koho ma máš?“ zasmiala som sa, omotala si šál okolo krku a spolu sme vyšli do predsiene.

V aute sme prevažne mlčali. Tešila som sa na návštevu kaštieľa, mojej najobľúbenejšej historickej pamiatky vôbec, aj na stretnutie s kurátorkou múzea, ktorá mi mala zodpovedať otázky, ktoré „vyskočili“ pri písaní mojej najnovšej knihy.

„Si nejaká nesvoja,“ podotkol, keď si všimol, ako sa hrám s rukavicami.

„Len dúfam, že nebudem za blbú. Z histórie toho veľa neviem,“ priznala som trochu zahanbene. „A teším sa na Betliar. V zime som tam ešte nikdy nebola,“ povzdychla som si, mysliac na prenádherný, rozľahlý anglický park s fontánami, studničkou i potôčikom, ktorý býva v tomto ročnom období určite zamrznutý.

„Ja tiež nie. Snáď aj tam posledné tri dni snežilo. Lebo ak tam bude džabanica, z rozprávkovej romantiky nič nebude,“ zamumlal, sústrediac sa na ostré zákruty, ktorými sme prechádzali. Odmlčala som sa aj ja. Nevoľky som sa striasla nervozitou a úmyselne som sa pohľadom vyhla tomu miestu, kde mal pred pol rokom nehodu. Do cesty mu skočil jeleň a on, snažiac sa mu vyhnúť, narazil čelne do kamennej steny. Mal také obrovské šťastie, že na tých pár týždňov, čo som zo všetkých strán počúvala o zázraku, som bola ochotná uveriť v každého boha na planéte a ďakovať im za to, že vyviazol iba s puknutou hrudnou kosťou, troma zlomenými rebrami, zlomenou pravou nohou a vykĺbeným ramenom. Počas jeho rekonvalescencie som sa viac-menej presťahovala do jeho domu, vzala som si dovolenku z práce, alebo som robila z domu, aby som bola vždy poruke. Sebi a Sára nastúpili v septembri do maturitného ročníka, a zrazu boli nároky učiteľov prílišné na to, aby zvládali psychický nápor doma i v škole sami. Vtedy nadhodil tému svadby znova, iba z praktického hľadiska. Ak by som nebola plná ľútosti z jeho zdravotného stavu, bola by som ho kopla do nohy. Po zrelej úvahe a jeho citovom vydieraní som však usúdila, že má možno pravdu. Hoci bola pre mňa bola svadba, akákoľvek pompézna, v samotnej podstate zmluvou medzi dvoma ľuďmi, ktorá uberala pravému zväzku lásky značný kusisko romantiky, z právneho hľadiska to bol najsprávnejší krok. Ak by sa jemu alebo mne niečo stalo, boli by sme tomu druhému najbližším príbuzným. Zásnuby sme neplánovali, ani veľkolepý obrad. Iba krátku ceremóniu na úrade.

„Ak tam bude džabanica, asi mi to zlomí srdce,“ vyznala som sa napokon, keď sme konečne zišli z kopca.

„Tak to aby som zohnal zasnežovací stroj,“ zažartoval a ja som ho plesla do ramena. „Nebudeš sa nudiť, kým ja budem sedieť s kurátorkou?“

„Tak hádam ma nenecháte mrznúť vonku.“

„Ak sa budeš správať slušne, nie,“ uškrnula som sa a šťastne si vzdychla, keď sme zabočili smerom ku kostolu. Čierna tepaná brána, deliaca park s kaštieľom od zvyšku dediny, bola jasne viditeľná a niekoľkocentimetrový sneh naznačoval, že moje želanie sa splní.

Nadšene som zatlieskala a odopla si pás, vystúpiac z auta. Nadýchla som sa ľadového, čistého vzduchu, takého odlišného od toho mestského košického a nečakajúc na Tea, som sa vybrala v ústrety histórii. Zastala som až pred bránou, odkiaľ bola jasne viditeľná fontána so Afroditou aj žltá budova kaštieľa rodu Andrássyovcov.

„Vždy, keď sem prídem, cítim sa taká maličká a zároveň vznešená,“ vyznala som sa keď ma objal okolo ramien a pobozkal ma na líce, takže mi zhodil čiapku.

„Ach, do čerta, prepáč,“ ospravedlnil sa a nasadil mi ju. „Nieže zase ochorieš,“ šepol a pobozkal ma, chytiac ma za ruku.

„Azda sa ti nepáči môj chrapľák?“ opýtala som sa, odkašlúc si.

„Tomuto pípaniu hovoríš chrapľák?“ rýpol si. „No lebo ty znieš naozaj ako Axel Rose, keď si chorý.“

„Ooooo, ďakujem,“ odignoroval iróniu v mojom hlase a znova ma pobozkal.

„Poďme už, Teo. Pani Závacká na nás už určite čaká,“ pripomenula som sebe aj jemu, keď sme sa opäť stratili vo vzájomných bozkoch.

„Hej, hej. Musíš pracovať.“ Vďačne som po ňom mrkla a stisla mu ruku. Keďže som stále odmietala urobiť si vodičák (a po jeho nehode som na túto možnosť už ani nepomyslela), občas si zobral voľno z práce, aby ma hodil na ťažšie dostupné miesta. Do Betliara síce chodila kyvadlová doprava, ale s jedným prestupom a polhodinovým čakaním pred rožňavským Tescom trvala cesta skoro rovnako dlho ako prehliadka samotného kaštieľa.

Pani Závacká nás čakala pri bočnom vchode, uspôsobenom na malý obchodík. Bol pondelok, múzeum bolo zatvorené a mne sa konečne splnil sen – mať Betliar iba sama pre seba. Teo sa potuloval po budove individuálne, sem-tam sme sa stretli v niektorej z prepojených izieb, alebo si odfotil pekný nábytok či krásne vydláždené kúpeľne.

Môj rozhovor s kurátorkou trval dlhšie, než som zamýšľala. Zápisník som mala úplne zaplnený poznámkami, diktafón takisto. V hlave mi šumeli nápady, ktoré som potrebovala dať na papier (hoci len v počítači), v duši mi tancovalo nadšenie a na jazyk sa mi drali slová, ktoré som chcela v knihe použiť.

Rozlúčili sme sa s pani Závackou, chystajúc sa na prechádzku po parku. „Len aby nám cencúle z nosa nenarástli,“ poznamenal Teo, keď nás ovalil ľadový vzduch. Slniečko však výdatne svietilo a nenápadne bojovalo so sivými mrakmi, prinášajúcimi novú vlnu snehu.

„Ešte sme sa nerozprávali o svadbe,“ prehodil, keď sme obišli novú, okrúhlu fontánu, ktorá bola odstavená, hoci voda v nej ostala ešte z jesene a teraz bola pokrytá tenkou vrstvou ľadu.

„Tak... ja neviem. Vravela som ti, že mne je vlastne jedno, kedy to bude. Čím menšie, tým lepšie. A hlavne žiaden tanec,“ hovorila som potichu, obzerajúc po stromoch zahalených v bielom plášti.

„Takže by si chcela len obed?“

„Áno. Obed by bol najlepší. Napríklad U dvanástich apoštolov. Alebo v Amfore.“

„A nechceš radšej v Primi? Alebo v Slávii?“

„Aby som sa cítila ako chudera?“ vyprskla som žartovne. „Ale ak chceš Primi, môžeme aj tam. Je tam príjemne, veľké priestory a dobre tam varia,“ uvažovala som. „Ale mali by sme sa najprv dohodnúť na dátume. A podľa toho potom hľadať reštiku a nie naopak.“

„Máš pravdu,“ súhlasil. „A čo zásnuby? Chceš nejaké?“

„Myslím, že nie,“ odvetila som, pozorujúc ho kútikom oka. Ja som to síce brala úplne racionálne, ale nevedela som, či by on nechcel niečo romantickejšie. „Naozaj, jeden prsteň mi asi bude stačiť.“

„Určite?“

„Určite.“

„Takže nechceš nič romantické? Trebárs aspoň pieseň z Krásky a zvieraťa v pozadí alebo pozvánky inšpirované tou rozkladacou mapou z Harryho Pottera, alebo obedu v štýle Veľkého Gatsbyho?“ vymenúval. Rozosmiala som sa, až som zase zachrípla. „Kde si to zobral? Teda, samozrejme, že by sa mi to páčilo. Ale to sú len predstavy. V skutočnosti naozaj iba chcem podpísať tie papiere, aby to bolo právne v poriadku a naďalej ťa ľúbiť.“

Povzdychol si a zastal, zhlboka sa nadýchnuc. Stúpol si predo mňa a chtyil ma aj za druhú ruku. „Danka. Odpovedz mi pravdivo. Naozaj nechceš nič romantické?“ Jeho modré oči sa ma pýtali a zároveň ma prosili. Váhavo som otvorila ústa. Ak odpoviem „nie“, možno ho sklamem. Ak odpoviem „áno“, budem klamať. Nakoniec som sa rozhodla pre pravdu. „Nie. Nechcem. Chcem len teba.“

Prerývane vydýchol, opäť vykročiac, tentoraz smerom k čínskemu altánku, stojacemu nad úzkym potôčikom. „A ty?“ spýtala som sa. „Nechcel by si niečo slávnostnejšie? Pretože ak áno, povedz mi to. Možno som len priveľmi pragmatická. Ale chcem, aby pre teba ten deň niečo znamenal, ak ti na tom záleží,“ hovorila som ďalej, on však upieral oči pred seba a stískal mi ruku.

„Teo? Hneváš sa?“ pípla som po chvíli trochu prestrašene.

Pokrútil hlavou. „Nieeee. Len neviem, či sa nebudeš ty,“ odvetil naoko žartovne a nechal ma vojsť do altánku ako prvú.

„Prečo by som sa mala hnevať?“ zasmiala som sa, keď si prešiel otvorenou dlaňou po líci a s povzdychom na mňa nervózne pozrel.

„Pre toto.“ Držiac ma za ruku, si nemotorne kľakol na zľadovatelú podlahu.

Nedošlo mi to hneď. Dokonca som sa nahla, pretože som si myslela, že sa len pošmykol a zakamufloval to ako kľaknutie. Lenže keď strčil ruku do vrecka a vytiahol odtiaľ malú drevenú krabičku, pochopila som. Cez stisnuté pery som nevedomky zapišťala a prikryla si ústa rukou.

„Danka,“ prehovoril, otvorene trasúcim sa hlasom. „Moja Danka,“ opravil sa a zovrel moje prsty pevnejšie, „viem, že toto si nechcela. Aj to, že ten jeden podpis na papieri pre teba znamená iba praktickú, materiálnu záležitosť. A chápem to a rešpektujem to. Ale myslím si, teda viem, že tvoja imaginatívna duša vždy túžila po veľkom geste, prekvapení, ktoré by naplnilo romantické predstavy, ktoré si opisovala vo svojich knihách. Svadba to nebude. Ale tak som dúfal, že aspoň žiadosť o ruku, o teba celú, by mohla byť ako z rozprávky. Pretože si ju zaslúžiš. A ešte oveľa viac. Ak by nebolo nasnežilo, naozaj by som zabezpečil aj ten zasnežovač, len aby si videla zasnežený Betliar.“ Odmlčal sa, trošku sa pomrviac. Potom sa nadýchol ešte raz, rýchlo žmurkajúc. „Takže sa ťa tu, obklopený srieňou a snehom, neďaleko kaštieľa, v ktorom pôsobíš ako princezná aj napriek tým rifliam a starému svetru, čo máš na sebe – bola by si ochotná prijať tento šperk,“ pustil ma a otvoril viečko krabičky, odhaliac prenádherný prívesok v tvare ruže, z bieleho zlata, s krehkými kamienkami zasadenými namiesto lupeňov, „ako symbol mojej lásky, vďačnosti a sľubu, že ťa budem navždy ľúbiť a stáť pri tebe tak, ako si ty pri mne stála posledných päť rokov?“

Chvíľu som sa nezmohla na slovo. Dojatie ma úplne ohromilo, oči sa mi zaliali slzami tak rýchlo, že som ich nestíhala utierať. Nakoniec sa mi podarilo aspoň prikývnuť a než sa stihol Teo postaviť, kľakla som si k nemu, tuho ho objímuc. „Áno,“ šepla som mu do ramena.

„Prosím? Nepočujem,“ neodpustil si žart.

Pozrela som do tých modrých oceánov, blčiacich hravosťou a šťastím a zopakovala som: „Áno. Áno. Áno!“ vykríkla som a pobozkala ho, nemotorne, roztržito, ale šťastne. Privinul ma k sebe, ešte stále držiac krabičku v ruke.

„Ľúbim ťa,“ hlesol mi do pier a privinul ma k sebe.

„Aj ja teba. Ľúbim ťa,“ zopakovala som. „Nechceš sa postaviť? Cítiš si vôbec kolená?“

„Ani nie. Ale stálo to za to.“

„Ty si ale tr...“

„Trápny? Trúba? Trápna trúba?“ ponúkol mi možnosti.

„Trpezlivý... človek,“ zatiahla som váhavo.

Rozosmial sa. „To beriem.“

Pomohla som mu na nohy, pričom si z nich oprášil sneh. „Miláčik, budeš sa mi musieť otočiť chrbtom, aby som ti ten prívesok mohol zapnúť. Moja pravá noha ešte nezvláda také nízke teploty,“ požiadal ma a ja som mu s radosťou vyhovela. Stiahla som si šál z krku, a vzápätí som zacítila, ako sa ľadovo chladný kov dotkol mojej hrudnej kosti. Ihneď, ako som zacítila, že mi bezpečne visel na krku, som vzala prívesok do ruky a plná lásky k mužovi za mnou, som si prezerala symbol jeho lásky. Kamienky boli prenádherné, lesklé, tvoriace ružu, pripomínajúcu mi práve tú z rozprávky Kráska a Zviera. Na chvíľu som sa dokonca zahanbila, že stále lipnem na takýchto detinských maličkostiach, ale vzápätí som si uvedomila, že Teovi to nielenže nevadí, on to aj rešpektuje a dokonca ma v tom podporuje. Rovnako ako rešpektoval to, že som vždy snívala o niečom takomto romantickom. Musel si to všimnúť, keď sme každé Vianoce sedeli pred telkou a sledovali staré i nové Disney rozprávky. A musel vedieť i to, že iba zasnežený Betliar bude vhodným miestom na žiadosť o ruku.

Brada sa mi zachvela a ja som sa trasľavo nadýchla, premožená citmi. Otočila som sa k Teovi, ktorý si šúchal kolená. Vyzeral, akoby sa chystal na beh na dlhú trať. Bez slov som sa oňho oprela, až takmer spadol a šepla mu do kabáta: „Ľúbim ťa. Tak veľmi.“

Zasmial sa. „Aj ja teba.“

Potiahla som nosom, chytiac ho pod rameno. „Ako je na tom koleno?“

„Asi naň budem potrebovať termofor.“

„Och, chúďatko,“ poľutovala som ho. „Tak poď, podopriem ťa a pomôžem ti.“

„Ja viem,“ pobozkal ma na hlavu a spolu sme krivkali späť rozprávkovým parkom k autu.

[ » na začiatok « ]