Poviedka:
Pridaná: 31.12.2016, 00:36:04
Čítaná: 2906×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Typ: Fiction
Postavy: Anne Boleynová; Elizabeth I. (bábätko)
Stručný dej: Kratučká poviedka o dvoch momentoch v živote Anne Boleynovej, druhej manželke Henryho VIII. Momenty sa prelínajú, tak hádam to nebude pôsobiť rušivo. (a nepreložené mená som dotyčným ponechala zámerne O:) ).

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, tragédia

Ak sa jej niekedy zdalo, že umiera, či už to bolo v sne, či teda skôr v nočnej more, alebo v skutočnosti, teraz bola presvedčená, že je koniec. Nemyslela na nič, iba na plamene, čo jej rozožierali telo zvnútra, pokožku zvonku, cítila, ako jej šaty tlejú v pažravom ohni, vlasy jej padajú z hlavy, oči sa krútia, akoby chceli vyletieť z jamôk. Chcela kričať, no mala vyprahnuté hrdlo, nevládala, každý nádych ju stál ďalšie sily, sily, ktoré ju azda naveky opúštali, vyprchávali z nej ako život, ktorý už odrazu v sebe nevládala, nemohla, nechcela držať. Chcela len koniec. Chcela zopnúť ruky, pomodliť sa, žobrať o milosť, o spásu, ale nezmohla sa ani na to.

Ako sa mala cítiť? Mala azda plakať? Padnúť na kolená, zdrapiť lem plášťa jeho výsosti, nariekať, kričať, blúzniť, prosiť o život? Prečo? Mala prosiť o život v tme, o večný boj, v ktorom sa bojovalo tými najhoršími zbraňami a nikdy z neho nevzišli víťazi, len porazení? A predsa chcela bojovať, chcela dokázať, že sa nevzdá, neujde a nezlyhá.

Milovala ho. Milovala svojho muža, pretože jej dal život, minulosť i budúcnosť, ktorá sa jej odrazu už nezdala taká temná ako predtým, dal jej vášeň, rovnako mocnú a pohlcujúcu ako plameň bolesti, čo ju zožieral. Neverila, že by niekoho mohla milovať viac, ako milovala jeho výsosť, keď jej však do zoslabnutých roztrasených rúk vložili malý uzlíček, mrviaci sa, mrnčiaci, so zvraštenou červenou tváričkou, akoby sa mu nepáčilo, že prišiel na tento svet, celkom ako keby bolo také neviniatko nevítané a nechcené.

„Vaša výsosť.“

Nemala na výber. Nemohla žiť, no nemohla ani umrieť. Čo mala teda robiť? Nie Boh sa rozhodol, ale jej muž, muž, ktorého milovala najvrúcnejšie, ako len mohla, celé jej telo i duša bažili po jeho blízkosti napriek poníženiu, ktoré jej dožičil. Možno by bolo všetko inak, keby jej muž nebol kráľom. Možno by bolo všetko inak, keby ona nebola kráľovnou.

Možno to predsa len bolo rozhodnutie Boha.

Hlasy počula z veľkej diaľky, nejasne, nezreteľne, pretože uši jej trhal plač dieťaťa, mocný plač, ohlasujúci svoj veľkolepý a očakávaný príchod na svet. Obliala ju horúčava. Bolo po tom, oheň ustal, nebola mŕtva, ale živá, živšia ako kedykoľvek predtým, a predsa pri pohľade na malé dieťa pocítila úzkosť a neistotu.

„Čo je to?“ vyslovila tíško, takmer bez hlasu. Bolo to menej ako šepot, len pootvorila pery a dúfala, že jej z pier vyčítajú otázku.

„Dali ste život nádhernej princeznej, vaša výsosť,“ odvetil hlas – bola to Julia alebo Lucy? A nebodaj sa usmievala?

„Princez...“ Zvyšok vety sa jej zasekol v hrdle. Slovo, ktoré nad ňou viselo ako ortieľ, ako kat, pripravený zasiahnuť.

Možno to predsa len bolo rozhodnutie Boha… nebolo spravodlivé, nebolo pekné, nebolo žiadané, no bolo jeho, a Boh mal všetko dopredu premyslené. Ak všetka bieda viedla k láske, všetka láska k očakávaniu, všetko očakávanie k sklamaniu, a všetko sklamanie k smrti, k čomu potom viedla smrť?

Nebola azda smrť koncom všetkého?

Elizabeth.

Bola krásna. Bola nevinná. Bola čistá.

Elizabeth.

Poklad pokladov. Najkrajšia princezná. Kráľovná. Nemusela byť kráľovnou Anglicka, bola kráľovnou pre ňu.

Elizabeth.

Ak ju dokázala ona tak veľmi milovať, prečo nie aj jeho výsosť? Nepriviedla na svet budúceho kráľa, ale princeznú, rozkošnú princeznú. Bola jej. Ich.

Nevedela, čo nadíde po smrti. Čoskoro na to príde. Či sa bála? Nie. Nepociťovala strach. Pociťovala odhodlanie, rozhodnutie, presvedčenie. Nebála sa – nemala čo stratiť. Ak to takto má byť, bude to tak. Nikto nemôže žiť večne. Odchádzala na večnosť so zlomeným srdcom, ktorého rany by nedokázal zahojiť ani čas. Zlomené srdce, pošliapaná česť, boľavá duša. Nebála sa smrti, vedela, že smrť ju vylieči.

Keby si však mohla vybrať, chcela by žiť. Pre ňu.

„Mrzí ma to,“ šepkala pri pohľade do očí svojho muža. Niečo v nich kleslo, padalo to stále nižšie a nižšie, akoby prehral boj, na ktorý sa dlho pripravoval, akoby stratil polku kráľovstva, akoby mu niekto z hlavy strhol kráľovskú korunu. „Mrzí ma to. Henry.“

Mrzelo ju to kvôli nemu, nie kvôli sebe. Keby išlo o ňu, nikdy viac by nepustila Elizabeth z rúk, odišla by s ňou azda i na druhý koniec ostrova, ak by ju to malo ochrániť. Musela však prejaviť ľútosť, pretože šlo oňho. Vždy šlo oňho.

Nemohla plakať. Nemohla ukázať prehru. Nemohla padnúť na kolená. Stále bola kráľovná. Jej meno bolo pošpinené skutkami, ktoré nespáchala, činmi, na ktoré by ani nebola pomyslela. Jej srdce predsa patrilo len jemu.

V ten deň, v deň, kedy mala zomrieť, čoraz častejšie myslela na tú chvíľu, najkrajšiu chvíľu, kedy odrazu pochopila, k čomu viedli roky útrap i radostí, a zároveň tú najtragickejšiu chvíľu, kedy stratila lásku svojho muža. Bola to vôbec láska?

Nevedela. Jej srdce však neostávalo prázdne, pretože bolo plné omnoho väčšej, čistejšej a nežnejšej lásky, ktorú nemohla poraziť ani smrť. S rukami pritisnutými k hrudi sa modlila, aby jej dcéru uznávali tak veľmi, ako jej matku hanili. Možno práve preto musela zomrieť. Prosila Boha, aby všetky zvyšky lásky, ktoré prechovávala k svojmu mužovi, premenil na lásku k jej dcére – pretože to bolo to jediné, čo po jej výsosti Elizabeth zdedila. Jediné, a predsa to najdôležitejšie.

[ » na začiatok « ]