Poviedka:
Pridaná: 15.8.2016, 19:18:13
Čítaná: 1678×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Typ: Fiction
Postavy: Paťo, Darinka
Stručný dej: Keď ma všetci opustili, ostala mi len ona... Tá, čo vedľa mňa vždy stála.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika

Okej, toto je inšpirované pesničkou od One Direction - Drag Me Down (som na nej závislá :D ), takže to nie je úplne dokonalé, ale napadlo mi to pri počúvaní, takže hádam sa vám to bude aspoň trošku páčiť O:). P.S. Na konci trošku gýč, no :D

------------------------

Poznali sme sa už celých dvadsaťdva rokov. Bolo až neuveriteľné, ako dlho naše priateľstvo vydržalo. Ako dlho vydržala ona pri mne, napriek všetkým mojim pokleskom, nerozvážnosti, chybám a zlyhaniam.

Má dlhé hnedé vlasy, siahajúce až po pár, také husté, až sa mi v nich stráca celá ruka a predsa nie je cez ten karamelový závej viditeľná. Jej oči – jej oči svietia ako dva drahokamy, tie najvzácnejšie zelené drahokamy, ktorým sa nemôžu rovnať ani smaragdy. A jej úsmev – ach, ten úsmev, ktorý pre mňa vždy predstavoval nádej. Tam, kde iní chodili do kostola a prosili Boha o pomoc, som ja chodil k nej a prosil ju o pekné slovo.

Nikdy som nebol tvrďas. Tváril som sa tak, rovnako ako každé decko, čo pochádza z rozvrátenej rodiny. Matka alkoholička, otec násilník, bez súrodencov, s niekoľkými striedavými pobytmi u náhradných rodičov, kým som znova neskončil v domove.

Ju som však poznal ešte predtým. Predtým, než sa všetko pokazilo a ja som bol doma šťastný. Mala sedem a ja šesť. Bola vyššia odo mňa, chodila takým tým postojom, čo naznačuje, že pochádza z bohatšej rodiny. Napriek tomu si ma vybrala do dvojice na štafetu, keď sme mali raz spojenú telesnú, lebo nám ochorela učiteľka. Bol som rýchlejší ako ona, ale snažila sa. Pamätám si, že na konci sa potkla a zletela na kolená. Obe si ich oškrela. Snažila sa neplakať, ale videl som, že má slzy na krajíčku. Ponúkol som sa, že ju odvediem k umývadlu a učiteľ na moje prekvapenie súhlasil. Počul som posmešné šuškanie našich spolužiakov, ale bolo mi to jedno. Pomohol som jej umyť obe rany, pričom som jej ich ofukoval, ako mi to robila mama.

„Nebudeš sa mi smiať?“ opýtala sa, keď jej po lícach stiekli prvé slzy.

„Nie. Však to bolí.“

Usmiala sa, potiahnuc nosom. Vytiahol som z vrecka látkový kapesník, ktorý mi mama dávala do každých nohavíc a ponúkol som jej ho.

„Budem ti ju musieť oprať.“

„To nevadí. Mne aj tak nebude chýbať.“

Vrátili sme sa na ihrisko na konci hodiny. Odvtedy sme sa jeden druhému zdravili každý deň. Vyhľadávali jeden druhého na chodbe. Bavili sa o známkach a o učkách. O rozprávkach, barbinách a autách. Hrali sa na pieskovisku v družine. Kreslili spoločné obrázky a vymýšľali si vlastné hry. Bola mojou najlepšou kamoškou predtým, než som si nejakého – medzi chlapcami – našiel. Bola prvým dievčaťom, s ktorým mi neprišlo trápne sa rozprávať. Bola mojou druhou polovicou, boli sme ako Ash a Picachu, alebo Mandarinka Darinka a ten jej pomaranč. Veď ešte aj jej meno sedelo. Darinka – vždy ho neznášala, chcela sa volať Odette, ako tá princezná z Labutieho jazera – ale nakoniec si naňho zvykla.

Chodili sme spolu všade a napokon sme sa do seba zaľúbili. Mali sme len pätnásť, keď sme sa prvýkrát milovali. Nestálo to za veľa, ale dotyk jej nahého tela na mojom som si navždy zapamätal.

„Zbožňujem, ako vyslovuješ moje meno,“ zdôverila sa mi po druhom pokuse. Zopakoval som ho snáď tisíckrát, pričom som ju bozkával po celej tvári a ona sa tak roztomilo smiala, zvonivo a nahlas, a predsa stále nesmelo, pretože sa pri mne cítila úplne odhalená.

Iba ja som pred ňou ukrýval tajomstvá. Tajomstvo toho, ako otec mlátil moju mamu. Ako po ňom ona hádzala prázdne fľaše. Ako som to párkrát schytal aj ja. Preto som sa chcel milovať v tme. Aby nevidela moje modriny. Kým ona bola ako otvorená kniha, ktorá sama prezradí svoje tajomstvá, ja som si ich úzkostlivo strážil. Pred ostatnými, a najmä pred ňou. Patrila do iného sveta, lepšieho sveta, plného ideálov a predstáv, viery v dobro a čistotu, a v to, že každý má v živote rovnaké šance. Nechcel som jej ich brať, nechcel som, aby videla, akí sme v skutočnosti odlišní, keď sme v spoločnosti toho druhého boli takí podobní.

I tak na to prišla. Nebola hlúpa ani naivná. Vedela, že za moje alkoholické opojenia a experimentovanie s drogami môže moja situácia doma a nespokojnosť v decáku. Toľkokrát ma ťahala za nocí domov, fackala ma, aby som sa prebral a vliezol do studenej sprchy, ktorá mi mala vyčistiť myseľ. Toľkokrát mi nasledujúce ráno vyčítala, že som sa mohol otráviť, že som sa mohol zadusiť zvratkami, že ma mohol niekto napadnúť alebo zabiť. Počúval som ju, ale nechcel som ju počuť. Jej tvár zvraštená hnevom a sklamaním mi bola vzdialená, pretože bola tvárou anjela. A tej sa žiaden diabol nesmie dotknúť.

Ani ja som sa nemohol. Nemohol som byť s ňou a pritom byť sám sebou, pretože chľast a drogy boli jediné, čo mi pomáhalo zabudnúť na prebdené noci plné kriku a hádok, a trieskania nábytku. Iba vďaka nim som si bol istý, že nikdy nebudem schopný ublížiť nikomu zo svojich blízkych, pretože ma otupovali natoľko, že som po pár hodinách na párty sotva stál na nohách.

„Nechápeš to!“ zreval som na ňu jednej noci. Mal som osemnásť, z decáku som odišiel a motal sa životom, očakávajúc smrť. Už dávno sme spolu nechodili – tie bláznivé, nádherné dni a noci v náručí toho druhého sa akosi prirodzene vytratili, no prvotný impulz, z ktorého vznikli, medzi nami vždy ostal – priateľstvo.

„Moja cesta vedie už len dole...“ hlesol som, cítiac na lícach horúce slzy. „Len na dno.“

„Prestaň!“ skríkla a schmatla ma za goliere prepotenej košele. Naklonila sa ku mne, prepaľujúc ma očami, ktoré svojou farbou i výrazom pripomínali rozzúreného draka. „Nemôžeš takto hovoriť. Máš predsa pred sebou celý život. Si mladý, si silný, toto nie je koniec, počuješ? Prosím ťa, Paťo.“ Tiež sa rozplakala, nahlas a srdcervúco. Zarazilo ma to. Prečo plakala? Toto bol predsa môj mizerný život, nie jej. Ona si žila ako v bavlnke, chystala sa na medicínu a ja... ja som sa svojho sna byť niekým dávno vzdal, pretože som bol kvôli svojmu narastajúcemu alkoholizmu v škole nepoužiteľný.

Námatkovo som ju skúsil chytiť za líce, ale netrafil som sa a omylom som ju udrel do sánky. Mykla sa a ja som sa zľakol, že som jej ublížil, ale ona sa nevzdialila. „Čo mám urobiť, aby som ti pomohla?“ opýtala sa bezmocne. Sadla si vedľa mňa, objímuc ma okolo ramien a potiahnuc ma do ležmej polohy, takže som si položil hlavu na jej stehno. „Spi, dobre? Len spi. A zajtra na niečo prídeme. Na niečo isto prídeme.“

„Niet na čo prísť,“ šepol som do ticha, ktoré zrazu, po našom kriku prišlo. „Som stratený, Darinka. Nechápem, čo som mnou ešte strácaš čas. Som troska ako oco a mama. Nie som ti dosť dobrý. Kašli na mňa.“

Položila dlane na moje líca a otočila mi hlavu tak, aby som videl hore, do jej krásnej tváre, takže som si musel ľahnúť na chrbát. „Najradšej by som ti dala facku, ale to by ťa bolelo ešte aj ráno, a ja chcem, aby si si ju pamätal. Máš pravdu, že mi nie si dosť dobrý. Pretože som ťa videla lepšieho. Oveľa, oveľa lepšieho. Si môj priateľ a vždy som ťa ľúbila. Vždy. No byť s tebou, keď si odmietaš pomôcť, je pre mňa deštrukčné. Nevládzem žiť s vedomím, že si takýto. Že si pomaličky privodzuješ smrť. No nemôžem ťa ani opustiť, pretože viem, že ak nie ja, nikto ťa z tejto špiny nevytiahne.“ Jej slzy dopadli na moje viečka. Zarazene som nimi zaklipkal, no neutrel som ich. Boli to slzy anjela. Liečivé slzy. Príjemne ma šteklili na mojej popukanej, zjazvenej koži, hladkali moje oči, podliate krvou. Miešali sa s tými mojimi a ja som vtedy pochopil, že utrpenie, ktoré privodzujem samému sebe, zasahuje aj ju. Koľko nocí kvôli mne preplakala? Koľkokrát sa stratila v myšlienkach na mňa, keď o mne celé dni nevedela? Koľkokrát to mala chuť vzdať, a predsa stále prišla? Koľkokrát jej veľké, statočné srdce pukalo pri predstave, že už môžem byť mŕtvy? Tak, ako pukalo to moje, keď sa mama s ocom hádali a ja som sa bál, že jeden druhého zabijú?

Otvoril som oči. Dívala sa na mňa. Nešťastne. Bolestivo. A ja som hádam prvýkrát dovolil, aby hlas jej srdca prenikol až k môjmu. A nevravel nič veselé. Nič šťastné. Iba prosil. Prosil tak naliehavo, až som dostal závrat.

Nasledujúce ráno som si z noci pamätal len máločo. Ležala pod mojou posteľou, na karimatke, čo si doniesla z domu, pre prípady ako boli tieto. Spala nepokojne, deku zvierala v oboch pästiach a čelo mala zvraštené. Mohol som za to ja. No tentoraz som s tým hodlal niečo spraviť. I keď som sa bál. Príšerne. Toho, že ak sa rozhodnem liečiť, ako mi to nespočetne veľakrát navrhovala ona, zlyhám. Že sa opäť vrátim k pitiu. Že ak sa mi to aj podarí, nebudem mať kam ísť. Školu som preflákal, o maturite som mohol len snívať. A ak ju aj spravím, čo potom? Čo som chcel v živote robiť? Mal som niekedy nejaký cieľ? Akýkoľvek cieľ? Áno. Ešte ako chlapec som sa chcel venovať jadrovej fyzike. Mohlo by mi to vyjsť? Mohol by som aj v tomto veku uchopiť život za opraty a nasmerovať ho smerom, ktorým som chcel? Pochyboval som o tom, no kvôli Darinke som to chcel skúsiť. Vždy pri mne stála, vždy. Aj keď za mnou nik nestál, ona tam vždy bola.

Odvykačka bola strašná. Naozaj príšerná. Nedalo sa to porovnať s ničím, ani s tým, ako sa naši mlátili. A potom sa to zlepšilo. Keď som to už chcel vzdať, Darinka prišla. Telefonovala so mnou vždy, keď sa dalo. Neustále mi opakovala slová, ktoré sa stali mojím osobným mottom: „Verím ti.“ A tie dve slová sa zakorenili v mojom podvedomí tak hlboko, že sa stali aj mojimi vlastnými. Zrazu nezneli iba jej hlasom, ale aj mojim vlastným.

Sprevádzali ma počas celých rokov, čo som bral lieky, chodil na terapie, dokončoval strednú a chystal sa na vysokú. Sprevádzali ma, aj keď som spravil bakalára a potom magistra, a prijali ma na doktorandské.

Sprevádzajú ma aj teraz, keď držím v ruke prsteň a čakám na vhodný okamih, kedy sa otočí a usmeje sa na mňa. Chcel som, aby mala tento deň výnimočný, ale ona mala predsa všetko, dokonca aj mňa, bývalého alkoholika, ktorý jej mohol ponúknuť len svoju nekonečnú lásku, čo ho vytiahla z istej priepasti.

A tak som vybral ten najjednoduchší spôsob, aký mi zišiel na um – čistú úprimnosť. Zavolal som ju k sebe a podaroval jej orchideu – jej najobľúbenejší kvet.

A teraz si kľakám a slová sa mi derú na jazyk samy. Ani si neuvedomujem, že sú to vlastne slová piesne, ktorú tak veľmi miluje, zrejme preto, že jej pripomína to, čo k nej cítim: „Celý život si stála vedľa mňa, pričom za mnou nestál nik. Bez teba by zo mňa nebolo nič, nevídal by som ani slnko. Bol by som iba schránkou, ktorá nikdy nebude tým najlepším, čím by byť mohla. Ty si ma naučila, ako byť niekým. Ako za niečo stáť. S tvojou láskou ma už nič nestiahne ku dnu. Dovoľ mi teraz postarať sa o teba. Prosím ťa, Darinka. Vezmeš si ma?“

Jej podlhovastá tvár sa rozžiari, ona si kľakne ku mne a tuho ma objíme. „Nemusím ti odpovedať textom od One Direction, však?“ zasmeje sa.

„Nie. Bude stačiť áno.“

„Tak teda áno.“

Pobozká ma a v mojom vnútri prepukne obrovská radosť. Konečne môžem pokračovať v tom, čo som začal pred rokmi na tej hodine telesnej, no stratil som smer. Teraz som ho však znova našiel. Držal som ho v náručí a nadychoval sa jeho sladkej vône, ktorá pre mňa znamenala istotu, dôveru a nádej.

[ » na začiatok « ]