Poviedka:
Pridaná: 14.8.2016, 21:24:18
Čítaná: 3077×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Typ: Fiction
Postavy: otec, Klaudia
Stručný dej: Pred kým uteká otec so svojou dcérou?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, tragédia

Ak súdiť ťa chcú,

nech súdia len

tých, čo neprajú

pokoj duši boľavej.

- Jana Kirschner, Pokoj v duši

***

„Pridaj! Poďme! Sú nám v pätách!“ jačala Klaudia, preklínajúc bezpečnostný pas a v chvate sa obzerajúc cez zadné zrkadlo, celkom akoby sa nemohla pozerať cez to spätné.

„Môžeš sa láskavo upokojiť?!“ kričal som, snažiac sa sústrediť na cestu pred sebou, na Klaudiu, ktorá sa od hrôzy celá klepala, a na tých lotrov, čo nás prenasledovali. Sám som bol z celej tejto situácie znechutený a vystrašený, a jej stres mi teda na odvahe nepridával.

„Oci, pohni! Pohni!“

„Prekročil som už rýchlosť minimálne dvojnásobne!“

„Tam, tam!“ revala, ukazujúc napravo. „Tam za útesom je les!“

„A?! Nemám terénne auto, aby som sa s ním trepal do lesa.“

„Ale vieš, že oni sa lesov boja ako čert kríža!“

To bola pravda. Možno Klaudia bola prchká, výbušná a nerozvážna, no bola múdra. Ako jej mama. Stočil som volant doprava, náhle a nečakane, takže dve autá idúce v protismere na mňa výhražne zatrúbili, no už čoskoro sme zmizli medzi voňavými stromami hlbokého lesa. Auto začalo na mierne vychodenej ceste nepríjemne nadskakovať, no my sme sa i tak uvoľnene rozosmiali, Klaudia dokonca nadšene zatlieskala, celkom ako vtedy, keď bola malá a ja som autom zámerne spravil prudký, hlasitý šmyk.

„Striasli sme sa iiiiiich!“ spievala. Na jej okrúhlej tvári neboli ani stopy po predošlých obavách, celkom akoby to celé bola len maska. Radi sme sa smiali z toho, že vlastne nosíme masky. Nikto to nechápal, len my dvaja, žijúci vo svojom vlastnom svete, sprvu harmonickom, až kým doňho nevtrhli votrelci, ktorí Klaudii vzali matku a mne manželku.

„To musíme osláviť,“ vyhlásil som, siahol som na zadné sedadlo po dva Radlery a zapol som hudbu.

„Preboha, čo to je?“ zatvárila sa Klaudia kyslo, keď sa z rádia ozvala pieseň Nie sme zlí od Elánu.

„Československé hity,“ mykol som plecami.

„Veď to počúvaš furt dookola!“ krútila hlavou, otvorila obe plechovky a jednu mi podala. Potom z prehrávača vybrala CD-čko a vložila doň iné, pokojne sa usadiac, keď sa z rádia ozvala akási punková melódia. „How can I decide what's right?!“ začala spievať prehnane teatrálne.

„Len to nevylej,“ upozornil som ju, sám si uchlipnúc z chladeného sladkého nápoja s príchuťou levandule a čiernej ríbezle. Vydržal som počúvať tú únavnú hudbu po prvý refrén, keď Klaudia držiac sa za srdce spievala: „How did we get here?!“ Potom som CD-čko skrátka vybral z prehrávača a vsunul doň to pôvodné, preskočiac na iný song.

„Ociiiii!“ zaúpela Klaudia.

„Prepáč, ale tamto sa ozaj nedalo počúvať,“ pokrútil som hlavou a začal som sa vlniť v rytme jednej z mojich obľúbených piesní: Už mi lásko není dvacet let.

„A tieto komunistické kraviny sa azda dajú?!“

„Toto bola hudba, nie tamto vybľakovanie. A minule sme celú cestu počúvali podľa tvojho výberu! A vieš, čo si mi sľúbila pre budúcu cestu?“

Klaudia sa nadurdene zahľadela von oknom. „Akoby niekoho trápilo, že spevák je zošúverený starec, ktorý chce mať znovu dvadsať.“

„Počúvaj pozorne,“ upozornil som ju, pospevujúc si slová spolu s rádiom. „Co jsem nemel, to jsem chtel mít hned...“

„Nerozumiem češtine,“ odsekla.

„Nežartuj. Tak si to prepni,“ vzdychol som, keď som videl, ako sa tvári.

„Všetky sú rovnaké.“

„Dobre.“

Klaudia sa však napokon predsa len natiahla k malému gombíku a prehodila na ďalšiu pieseň, tentoraz na Gombitovej Vyznanie. „Gýč,“ odvrkla a posúvala ďalej, žiadnej piesni nedajúc šancu na dlhšie ako päť sekúnd - Holubí dum, Loď, ktorá sa plaví do neznáma, Severanka, Zvonky štestí, Chlap z kríža, Proklínám, Atlantída…

„Tú nechaj, tá je super,“ zastavil som ju a ona sa len s povzdychom odtiahla. „No tak, Klaudi,“ snažil som sa ju pobudiť, aby sa započúval do tej krásnej piesne, no odutý výraz z jej tváre sa odrazu kamsi stratil a ona začala ukazovať von oknom s výrazom malého dieťaťa, ktoré pod vianočným stromčekom našlo hordu darčekov. „Oci! Tam je víla!“

Prižmúril som oči, aby som sa zahľadel tam, kam ukazovala, a naozaj – po chvíľke sa z toho čudesne vyzerajúceho listu sformovala lesná víla, usmievala sa a kývala nám. Akým bol svet čarovným miestom, kým ste si neuvedomili, že ste iní ako oni a oni vás za to odsudzujú.

„Asi najkrajšia, akú som kedy videla!“ zvolala Klaudia nadšene.

„Ale čoby. Áno, je krásna, ale nespomínaš si na tú nádhernú nymfu, čo sme raz videli v potoku?“

Klaudia sa chvíľu len mračila, snažiac sa spomenúť si, no potom sa jej tvár rozjasnila: „Ah, áno! A mama sa nám smiala, že si vymýšľame a nechcela sa s nami o tom zhovárať. Sme iní, však, ocko?“

„Sme, a preto utekáme.“

„Čo nám vlastne chcú spraviť?“

Striasol som sa. „Nič pekné, Klaudi.“

„Chcú nás zabiť!“ skríkla znenazdajky a skryla si tvár do dlaní. Vždy sa so stresom vyrovnávala ťažšie ako ja. Už nás raz chytili, zavreli, držali pod zámkou… no podarilo sa nám ujsť. Ani jeden z nás to nechcel zažiť odznova.

Klaudia začala opäť mačkať gombíkom a zastala až pri piesni Pokoj v duši. „Vychádzame z lesa,“ skonštatovala nervózne a onedlho sme sa naozaj ocitli na otvorenom priestranstve, nechránení a odhalení.

„Neboj sa, Klaudi,“ povedal som a zrýchlil som tak veľmi, ako to len šlo. Vedel som, že nemôžeme utekať večne, preto som mal v pláne zaparkovať pri jednej starej skládke odpadu a poradiť si s votrelcami zoči-voči.

„Sú za nami!“ vrieskala Klaudia. Podarilo sa mi napredovať až po skládku, kde som urýchlene zaparkoval. „Ostaň v aute, dobre?“ povedal som Klaudii, vybehol som z auta a postavil sa na prázdne priestranstvo obklopené len obrovskými hordami smradľavého odpadu s naširoko rozkročenými nohami. Počul som ich. Prichádzali. Chceli nás zabiť. Celkom akoby sme si toho už nepreskákali dosť – akoby už nebolo dosť posmeškov, odsúdení, šikany, prenasledovania… Aj my sme si zaslúžili normálny život, i keď sme boli iní.

Prichádzali odvšadiaľ. Počul som ich kroky, ich dupot, celkom akoby to bolo stádo, ktoré nás prišlo udupať. Siahol som do zadného vrecka džínsov a vytiahol som odtiaľ pištoľ, namieriac ju na prvého votrelca, ktorý ku mne prichádzal so zdvihnutými rukami. Snažil sa mi naznačiť, že prišiel v mieri, no ja som vedel, že klame.

„Pane… Vy a vaša dcéra...“ začal.

„K mojej dcére sa ani nepribližuj!“ zreval som a namieril na toho idiota zbraň.

„Oci!“ Klaudia vybehla z auta a pritisla sa ku mne. Po tvári jej stekali slzy. „Sú tam… sú všade… aj na oblohe!“

„Čo to…?“ Muž pred nami sa tváril zdesene. „Zlaté dievča, poď, pomôžeme ti, vyliečime ťa...“

„Nie!“ zreval som. „Nepotrebujeme vaše lieky! Nie sme blázni!“

„Sú aj za nami,“ šepkala Klaudia zdesene. „Sú všade.“

„Neobzeraj sa, dobre? Len sa nás snažia zmiasť.“

„Oci… nemôžem to už počúvať… nemôžem to počúvať!“ Pricapila si ruky na uši.

„Pomôžeme vám...“ hovorili tí votrelci. „Ste ťažko chorí pacienti… pane… ohrozujete bezpečnosť...“

Celkom nepochopiteľne som si spomenul na oči svojej manželky, vždy plné sĺz a zúfalstva, keď nás chodila navštevovať do nášho väzenia. Myslela si, že sme blázni. V skutočnosti však boli blázni všetci navôkol.

„Chcete nás zabiť!“ zreval som a vystrelil, môj úder však zasiahol len zem.

„Ocko, nedovoľ im, aby nás rozdelili… prosím...“ nariekala Klaudia. Stihol som si len všimnúť, ako sa k nám priblížili páry prekliatych rúk, vytrhli mi z dlaní pištoľ a za Klaudiinho srdce trhajúceho plaču nám pichli do ramien ihly. Prv, než som stihol podľahnúť tej chémii, ktorá mi začala zatemňovať mozog, som zašepkal: „Sľubujem.“, pretože som ju nemohol nechať samú. A ani ja som nechcel ostať sám vo svete, kde ma nikto nechápal a kde bola balzamom na moju boľavú chorú dušu jedine ona, moja Klaudia s rovnako, ba možno s ešte väčšmi, chorou dušou.

[ » na začiatok « ]