Poviedka:
Pridaná: 11.8.2016, 21:47:10
Čítaná: 3261×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Typ: Fiction
Postavy: Theresa, Susan, Zachary
Stručný dej: Keď je priateľstvo mocnejšie ako láska. O:)

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo

Pomalými krokmi prechádzam po rušnom Trafalgalskom námestí, no všetok hluk a ruch pre mňa stráca význam. Pevne si nad hlavou držím slnečník, aby mi do tváre neudierali otravné slnečné lúče a druhou rukou si pridržiavam sukňu, o ktorú sa potkýňam. Na malú chvíľku len zastavím uprostred námestia, zahľadiac sa na stĺp admirála Nelsona. Okolo mňa sa mihajú ľudia, až sa napokon i ja sama poberiem, zamieriac do jednej z množstva kaviarní, do tej, v ktorej som presedela už celé hodiny a dnes som ju mala navštíviť naposledy.

„Theresa.“ Od stola v úplnom rohu terasy sa postaví vysoká mužská postava. Ešte vždy sa mi pri pohľade na jeho podlhovastú tvár, ktorej vládnu hlboké sivé oči, rozbúši srdce.

„Zachary.“ Podídem tesne k nemu, dovolím mu, aby mi pobozkal chrbát ruky, a sadám si na stoličku, ktorú mi odsunie.

„Zvykneš ma volávať Zach,“ nadhodí, usadí sa a zahľadí sa na mňa svojím prenikavým pohľadom.

„Zvykla som,“ pritakám, prichytiac sa pri tom, ako si vychutnávam jeho silný americký prízvuk, ktorý nezmenil ani niekoľkomesačný pobyt v Londýne.

„Aj tentoraz to bude len káva s mliekom?“ spýta sa, a keď meravo prikývnem, zavolá na čašníka, akoby mu celá kaviareň patrila. Vždy bol priveľmi majetnícky, no práve to ma na ňom kedysi najväčšmi ohurovalo, chcela som mu patriť, chcela som byť jeho.

„Klamal si mi, Zach,“ začnem, uhnúc pred jeho na dno duše vidiacim pohľadom.

„Ja viem, Theresa...“ Vezme mi do dlaní ruku, ktorú mám voľne položenú na lone. „Už som však… tú smiešnu aférku, čo som mal so Susan, som už dávno ukončil. Keď si odo mňa odišla, bol som zúfalý… veľmi zúfalý. Som rád, že si konečne súhlasila so stretnutím.“

Pokrútim hlavou, no držím roztrasenú ruku v jeho dlaniach, akoby mi dodávala odvahu hovoriť. „To nemení nič na tom, že si mi klamal. Začal si si s mojou najlepšou priateľkou!“ Hlas mi preskočí.

„Áno, ona… očarila ma a...“

„Ah, nesnaž sa obhájiť sám seba a zhodiť celú vinu na ňu. Veď ona… ty…“ Oči sa mi naplnia slzami. „Využil si jej slabosť, jej opitosť a...“

„Theresa, pst,“ tíši ma, pritlačiac si moju hlavu k sebe. „Viem, že som spravil chybu a mrzí ma to… Ale vedz, že milujem len teba.“

„Nie je to prvýkrát, čo si spravil chybu,“ šepkám. „Dokázala som ti odpustiť, keď si ma podviedol s pani Coyovou… Aj keď si na týždeň ušiel so slečnou Arringtonovou… Vždy si lámal ženské srdcia a ja som sa do teba možno práve preto zamilovala. Ale keď si sa pokúsil zviesť moju najlepšiu priateľku...“

„Theresa… bol som slabý, nedokázal som jej odolať. Sľubujem ti však, že…“

„Ty jej?! Ona nevedela odolať tebe, Zach!“ zasipím, vytrhnúc si ruky z jeho zovretia. „Vždy si sa jej páčil – vieš, s čím sa mi priznala ešte pred svadbou? Že je do teba zamilovaná!“

Nedokážem rozprávať ďalej – ovládnu ma spomienky. Spomínam na to, ako Susan, s ktorou som sa poznala odmalička, odchádza za strýkom do Holandska, aby tam zabudla na nenaplnenú lásku. Ktorá žena nemilovala Zacharyho, toho záhadného Američana so sladkým úsmevom a hlbokými očami? Ani Susan mu nedokázala odolať – a preto sa naše dlho utkávané cesty vzájomnej dôvery rozišli, kvôli mužovi, ktorého sme obe milovali.

Naivne som si myslela, že hoci mnohé šalejú po jeho šarme a elegancii, iba ja poznám jeho dušu, jeho vnútro a iba mne patrí jeho srdce a jeho telo. Zabudla som na Susan, zabudla som na celý svoj život za slobodna, a naplno som sa oddala manželstvu s mužom, ktorému som dala všetko. Milovala som ho tak veľmi, že som mu odpustila neveru… dokonca až dvakrát. Keď som sa jedného dňa vrátila z mesta domov a slúžka mi odovzdala odkaz od mojej dávnej priateľky Susan, ktorá sa z Holandska vrátila domov, no nezastihla ma tu včas, moje srdce zaplesalo a nemohla som sa dočkať stretnutia s ňou. Keď ma však ráno navštívila s očami opuchnutými od plaču a rukami pritisnutými k srdcu, vyhabkajúc, že môj manžel Zachary sa pozval k nej domov, nalieval jej jeden pohár červeného vína za druhým, takže odrazu si z večera už nič nepamätala, no uprostred noci sa vedľa neho zobudila úplne nahá, všetka moja dôvera, všetka moja nádej, ktorú som sa voči Zacharymu snažila prechovávať napriek tomu, ako veľmi mi ublížil, sa zosypala ako domček z karát.

Samozrejme, on mi večer vylíčil v úplne inom svetle. Ja som však verila Susan, nie jemu.

„Theresa… milujem ťa a sľubujem, že...“

„To som už počula veľakrát. Už stačí, Zachary.“ Postavím sa, ešte chvíľu ho sledujem, a keď sa otočím na odchod, Zachary sa rozbehne za mnou, hodiac na stôl zopár libier.

„Theresa..“

„Nechaj ma, Zachary. Už som sa dávno rozhodla – požiadam o rozvod.“

„Milujem ťa...“

Zastanem až pri Nelsonovom stĺpe, pri ktorom sme strávili toľko času, všetkým na očiach, a predsa stratení len jeden v druhého očiach. „Aj ja ťa milujem, Zach. A obávam sa, že ťa tak skoro milovať neprestanem. Ale táto láska mi prináša viac bolesti ako úsmevu. Už viac nevládzem.“

„Theresa...“ Dovolím mu, aby mi vzal tvár do dlaní a pobozkal ma, hlboko, vášnivo, žiadostivo, pretože jeden bozk mu nikdy nestačil, vždy chcel viac, no prv, ako stihnem podľahnúť sladkým spomienkam, ktoré ma už dvakrát prinútili zaťať zuby a odpustiť mu, vytrhnem sa mu, venujem mu posledný pohľad plný sĺz a rozbehnem sa preč, potkýňajúc sa o vlastné nohy.

Už o pár dní na to sa predieram plným vlakom smerujúcim do Walesu, snažiac sa nájsť voľné kupé. Utekám z Londýna pred spomienkami, ktoré sa mi spájali s manželstvom a so Zacharym, utekám za novým, lepším životom na vidiek.

„Theresa?“

Otočím sa za hlasom, bolestne známym hlasom, a keď mi pohľad padne na okrúhlu ružovú tvár lemovanú plavými kučerami, zalapám po dychu: „Susan!“

Moja stará priateľka sklopí pohľad. Do líc sa jej hrnie červeň. „Tu je voľné kupé,“ ukáže.

Vojdem, a keď zistím, že Susan nevošla, ale ostala stáť na chodbe, naznačím jej, aby sa ku mne pridala. „Kam cestuješ?“

„Utekám. A ty?“

„Za novým životom,“ vravím, usadiac sa ku oknu.

„Mrzí ma to,“ zašepká, keď sa posadí oproti.

„Za nič nemôžeš, Sue.“

„Nemala som ho k sebe vpustiť.“

„Za nič nemôžeš,“ zopakujem. „Už dávno som ho mala nechať ísť.“

„Zaslúžiš si najlepšieho muža sveta, Theresa.“

Krátko sa zasmejem. „Po žiadnom mužovi netúžim najbližších… najbližšiu večnosť!“

Susan sa pousmeje, ešte stále sa však neodváži na mňa pozrieť.

„Vieš, Susan, ublížil nielen mne, ale i tebe. Môžeme sa naňho zlostiť spolu.“

„Pred rokmi som kvôli nemu odišla...“

„Viem,“ prikývnem a pozriem von oknom za vzďaľujúcim sa Londýnom. „Už nikdy žiadnemu mužovi nedovolíme, aby nás rozdelil.“

Ako tie slová hovorím, vrývam si ich do srdca ako memento, ktoré mi malo aj v tých najhorších časoch pripomenúť, že nič pre mňa nemá byť vzácnejšie ako toto dlho budované, úprimné, azda až posvätné priateľstvo, ktoré na rozdiel od lásky nikdy neranilo, nikdy neublížilo, nikdy viac nebralo ako dávalo.

[ » na začiatok « ]