Fan Fiction obsahuje diela usporiadané podľa dátumu ich odoslania
do databázy. Poviedky sú kreatívnym výtvorom fanúšikov založeným na ich
fantázii. Dejovo alebo postavami nadväzujú na príbeh chlapca, ktorý prežil,
ale aj na mnohé iné, viac či menej známe príbehy.
Pre lepšie hľadanie neváhajte použiť Vyhľadávač poviedok, v ktorom
môžete nájsť príbeh podľa vašich náročných požiadaviek a želaní.
V prípade pridávania, či úpravy poviedok odporúčame najskôr naštudovať
Sprievodcu Fan Fiction.
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Severus, June, Voldemort (otec June)
Stručný dej: Toto mi ležalo v hlave už roky - je to vlastne jedna pasáž z June Evansovej napísaná zo Sevovho pohľadu :) Snažila som sa, aby bolo každému jasné, o čo ide, takže dúfam, že ak sa vám to bude chcieť čítať, pochopíte O:). Ak nie, pokojne sa pýtajte.
Ale mám takú romantickú náladu dnes, tak z toho vzišlo toto :)
Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika
Smrťožrútske stretnutie mu spôsobovalo doslova žalúdočnú nevoľnosť. Odkedy Temnému pánovi zabránil v tom, aby June ďalej mučil, čakal na moment, kedy sa znova všetko skazí a ona urobí niečo, čím svojho otca vyprovokuje. A stretnutie v Malfoyovskom sídle, v ktorom oficiálne oznámi nové učebné plány Rokfortu, bola presne príležitosť na to, aby si June nenechala ujsť príležitosť rýpnuť do svojho otca.
Kedysi mu jej nebojácnosť liezla na nervy. Potom ju začal pre ňu milovať. A teraz v ňom vyvolávala strach, pretože to hlúpe dievčisko – nie, jeho milovaná June – nedokázala odolať výbuchom hnevu, ktoré boli jediným spôsobom, ako dať najavo to sklamanie, čo po smrti Dumbledoreho pociťovala.
Nečudoval sa jej – keď hľadel Albusovi do očí, a potom videl ju, schovanú pod Neviditeľným plášťom – očakával, že od toho momentu využije všetku svoju silu, magickú i emočnú, aby sa pomstila. Nebola zabijak a nebola ani krutá – jej silou boli vždy jej slová a práve tie dokázali jeho samého i Temného pána vytočiť do nepríčetnosti.
Lenže odkedy ju sem uniesli a ona mávala sedenia s Voldemortom, začal sa obávať, že jej prostorekosť ju bude stáť život. Vždy, keď vchádzal do sídla, podvedome čakal, že ju nájde v bezvedomí, vysilenú a zbavenú zmyslov z tej bolesti, čo utŕžila nespočetnými dávkami Cruciatu. Lenže ona sa stále držala, aj keď mu pohľad na jej krehkú telesnú schránku spôsoboval doslova nočné mory. Čoraz viac si uvedomoval, že hoci po Lilinej smrti ostal v Dumbledorových službách preto, aby chránil Harryho, teraz túto úlohu zatemnila iná, ktorú si zaprisahal splniť za každých okolností – ochrániť June.
Kým ju čakal pred jej izbou, odolával nutkaniu vojsť a požiadať ju, žobroniť ju o to, aby bola na stretnutí ticho. Lenže už beztak sa za ňu u Temného pána prihováral viac, než by od neho bolo žiadané. Prílišná snaha by jej mohla uškodiť. Na ňom samom mu už ani tak nezáležalo – bez ohľadu na to, čo tvrdil Dumbledore o tom, že nechcel ohroziť ani jeho ani June, postupne prestával veriť v to, za čo pôvodne bojoval. Bez June sa mu všetko zdalo zlé, temné, zbytočné, a keď sa naňho pozrela s tou nenávisťou, ktorú v sebe nedokázal nahromadiť nik iný, mal chuť na všetko sa vykašľať a odísť kdesi ďaleko, pretože už ani pomsta za Lily mu nepripadala zmyselná.
Ostával iba preto, že občas, práve keď sa snažil byť najviac odmeraný, sa naňho dívala s láskou. Tou, ktorou si ho získala ešte na konci piateho ročníka. Láskou, vďaka ktorej uveril, že má nejakú hodnotu, že jeho duša prežratá vraždami, temnotou a výčitkami má ešte šancu byť milovaná.
A tak len čakal a predstavoval si, ako si na svoju nádhernú, štíhlu postavu oblieka dlhé zelené šaty, a na chvíľu sa ho zmocnila spaľujúca túžba vraziť dnu a jednoducho ju pritisnúť k sebe, bozkávať ju, až kým im nedôjde dych a potom sa s ňou milovať, aby ju presvedčil o tom, ako bolestne ju ľúbi. Lenže už bolo neskoro. Spôsobil jej priveľa bolesti a aj keby mu odpustila, že zabil jej krstného otca, neodpustila by mu, že...
Zaťal päste i sánku, až mu zaškrípali zuby. Vyčisti si myseľ, pripomenul si. Musíš ju ochrániť.
Podarilo sa mu to práve vo chvíli, keď vyšla z izby. Naozaj mala na sebe zelené šaty, no iba po kolená, s čiernou mašľou okolo pása a hrubými ramienkami. Kráčali mlčky, on pol metra pred ňou. Vnútro mu trhalo na kúsky. Spamätaj sa, karhal sa. Každý tam v jedálni čaká len na to, kým urobíš chybu.
Vstúpili dnu. Dlhý stôl bol obkolesený celou smrťožrútskou gardou, voči ktorej už dávno stratil úctu, ale v June očividne vyvolali strach, pretože sa takmer nebadateľne zatriasla.
Usadil ju po pravici Temného pána a on si sadol naľavo od neho, dívajúc sa na hladké drevo pred sebou.
„Vitajte,“ prehovoril Temný pán. Niekoľko smrťožrútov sa pousmialo, iní sa zľakli a ďalší sa tvárili tak nedočkavo, akoby im práve povedal, že im dovolia mučiť každého mukla, na ktorého si ukážu. „Ako iste viete, naša moc narastá. Celý čarodejnícky svet sa podriaďuje mojej nadvláde a musím sa priznať, ide to lepšie, než som si myslel. Zavolal som vás z niekoľkých dôvodov. Ako iste všetci viete, pred dvoma týždňami sa mi podarilo získať späť moju dcéru.“ Pozrel na June, ktorá by ho dokázala zabiť pohľadom. „Hoci ešte nie je celkom spokojná s našimi metódami, myslím si, že čoskoro sa do toho dostane,“ uškrnul sa. Niektorí smrťožrúti sa zasmiali. Severus mal chuť každému jednému z nich vraziť.
„Čo sa týka Rokfortu, nastalo niekoľko zmien,“ pokračoval Temný pán a June uprela na otca konečne zvedavý pohľad. „Rozhodol som sa, že ho znova otvorím. A čo ako veľmi by som túžil vrátiť sa tam, žiaľ, moje povinnosti mi to nedovoľujú. Tak som sa rozhodol, že za riaditeľa vymenujem Severusa.“
Junine oči sa zavŕtali do tých jeho. Nemusel na ňu poučiť legilimenciu, aby vedel, na čo myslí, ani na to, aby vedel, že zase nebude môcť držať jazyk za zubami. „Zbláznil si sa? Jeho?! Veď zabil Dumbledora! To je nejaká nová tradícia, že ten, kto zabije riaditeľa Rokfortu, ho nahradí, alebo čo?!“ vyprska.
Jej slová sa ho nedotkli – hovorila pravdu. Napriek tomu sa mu vnútrom začalo rozliehať neblahé tušenie.
„Áno, moja drahá,“ odvetil Voldemort, akoby to bola tá najsamozrejmejšia vec na svete. „Predpokladám, že by ti nevyhovovalo mať za riaditeľa niekoho, kto na Rokforte ani neučil, alebo áno?“ spýtal sa rozšafne a pozrel na Alecto a Amycusa.
June sa nedala. „Myslíš Carrowovcov? Tak to radšej naozaj nie. Ešte by mohli Rokfortu uškodiť viac, než by bolo dobré,“ odvrkla a nahnevane na nich zagánila. „Hoci, ktovie, či je to po Dumbledorovej smrti vôbec možné,“ dokončila.
Temný pán si jej vzdor očividne užíval. V očiach mu blyšťala tá chuť po cudzej bolesti, ktorú videl mnohokrát i on sám, keď v istej úlohe zlyhal a Temný pán sa ho rozhodol potrestať.
„Dumbledore je mŕtvy, moja drahá,“ pokračoval Voldemort. „Teraz je škola v mojich rukách. Je mi jedno, či budeš spokojná, jednoducho sa s tým budeš musieť zmieriť, lebo inak...“ pohladil svoj prútik. Severus cítil, ako mu utuhla krv v žilách.
„Amycus bude učiť Obranu proti čiernej mágii...“
„Obranu?“ vyprskla June znova a skákala očami z otca na Severusa a na Amycusa, akoby nevedela, ktorý je jej odpornejší.
Voldemort sa k nej otočil, takže mu už nemohol vidieť do tváre, ale z jeho tónu bolo jasné, že stráca trpezlivosť. „Áno, už som ti povedal...“
„Hej, ja viem. Ale aj tak! Nemalo by sa to radšej nazývať Čierna mágia? Pochybujem, že by si bol ochotný nás vyučovať obranu proti nej teraz, keď si pri moci, aj keď len nie na dlho,“ vravela June rozčúlene.
Snažil sa zachytiť jej pohľad, naznačiť jej ním, aby bola konečne ticho, ale ona hľadela len na Temného pána a ani s ňou necuklo, keď ju schmatol za zápästie.
„Buď už, ticho, lebo za seba neručím,“ zasyčal výhražne a pozrel na svoj prútik.
„No, neviem, či budem,“ zamrmlala a vymámila si zápästie z jeho zovretia.
Temný pán sa sykavo nadýchol v snahe upokojiť sa, ale nikdy nedokázal dobre zvládať svoj hnev. Z jeho ďalších slov bolo citeľné, že musí vynaložiť všetko svoje úsilie na to, aby znel vyrovnane.
„Alecto, ty budeš učiť Život a zvyky muklov.“
June sa nahlas zasmiala. „Prosím ťa! Život a zvyky muklov?! To myslíš vážne?! Teda, nemyslíš. Myslela som si, že muklov nenávidíš, či nie? Nechceš ich náhodou vyvraždiť? Načo by sme sa učili o ´vyhynutom druhu´? Na varovanie? Alebo na to, aby sme si viac uvedomovali svoju ´výnimočnosť´? Vieš, rada by som ti pripomenula, že ani ty nie si dokonalý čistokrvný čarodejník, otca máš mukla...“
Severus spustil ruku pod stôl a zovrel svoj prútik. Opäť prichádzal jej citový výlev, výlev výčitiek a slovných urážok, ktorými dokázala podkopať svedomie či sebadôveru každému, pretože mala na ľudí dokonalý odhad. A vedela, že najdôležitejšou súčasťou moci Temného pána je to, že sa ho všetci boja. Tí, ktorí sa ho nebáli, boli automaticky jeho nepriateľmi. Lenže June bola jeho dcéra. Bola tu, mala sa stať jeho prívrženkyňou a napriek tomu ho ponižovala. A tá malá časť z nej, ktorú zdedila práve po Tomovi Riddlovi, si to užívala a nedbala na dôsledky.
„BUĎ TICHO!“ zreval Voldemort, no June sa nedala a zvýšila hlas o dve oktávy.
„KTORÉHO SI SÁM ZABIL...!“
„ZAVRI SI ÚSTA!“
„Z ČOHO MI VYPLÝVA, ŽE ASI SI HO NEMAL VEĽMI RÁD A ZREJME SA CHYSTÁŠ VYVRAŽDIŤ AJ OSTANÝCH MUKLOV, TAK NAČO BY SME SA O NICH MALI UČIŤ? ALEBO CHCEŠ, ABY SA DETI ČISTOKRVNÝCH ČARODEJNÍKOV CÍTILI EŠTE NADRADENEJŠIE, ABY POLOVIČNÍ ODVRHLI SVOJICH OTCOV TAK, AKO TO UROBILI ONI S TEBOU A SO SEVERUSOM?!“
Keď začul svoje meno, akoby mu dala ďalšiu facku. Ruka s prútikom mu zamrela, len aby bola ihneď pripravená zjaviť sa v prípade Juninho nebezpečenstva.
„SKLAPNI!“
„A ABY ´HUMUSÁCI´ ÚPLNE ODIGNOROVALI SVOJ PÔVOD?! O CHVÍĽU BUDEŠ CHCIEŤ, ABY ICH V RÁMCI PRAKTICKEJ ČASTI ŽIVOTA A ZVYKOV MUKLOV IŠLI ZABIŤ, ABY VYMAZALI, AKO HOVORIEVAŠ, ´SKAZENÉ ČASTI SVOJHO RODOKMEŇA´?! ALEBO DOKONCA...
„BUĎ UŽ KONEČNE TICHO!“ zreval Voldemort a namieril na ňu prútik. „CRU...“
Reflexívne vstal a vyčaroval neverbálne Protego, takže kúzlo sa na pol ceste zastavilo a roztrieštilo sa na milión iskričiek.
Doparoma.
Temný pán sa pomaly otočil k nemu a snažil v jeho mysli zistiť, čo to malo byť. „Prepáčte, môj pane,“ zamumlal potichu a naklonil sa k nemu, „No nemyslím si, že takto mučiť vlastnú dcéru pred všetkými je veľmi dobrý nápad. Viete, až raz bude rovnocenná vám, mohlo by to znižovať rešpekt ostatných Smrťožrútov voči nej.“ Tápal, ale jeho slová dávali logiku. Vedel, že neskôr si to odskáče, ale mal pocit, že ak by videl June ešte raz skrčenú na zemi, prosiacu o milosť, urobil by čosi oveľa horšie.
Temný pán si ho dlho premeriaval a on si selektoval myšlienky, aby mu ukázal iba to, čo nahrávalo jeho verzii, až sa napokon otočil k June a pokračoval v rozprávaní.
Severus ho ledva počúval. Chcel sa na ňu hnevať, chcel jej vynadať, chcel jej povedať, aká je sprostá a prchká, ale to všetko boli len racionálne veci, ktoré bol naučený si vravieť, aby okresával lásku, čo k nej cítil. V skutočnosti, hoci vedel, aké je pre ňu nebezpečné takto s Temným pánom hovoriť, a ako si to on sám odskáče, jej odvahu obdivoval. Vydržala toho toľko. Prežila smrtiacu kliatbu. Prežila jeho odmietnutie. Videla, ako jej zabil krstného otca, zniesla desiatky Cruciatov svojho otca a stále sa ho nebála.
Želal si, aby mal toľko odvahy čo ona. Želal si, aby bol býval schopný vtedy Dumbledorovi povedať „Nie. Neurobím to.“
Sotva vnímal zvyšok stretnutia. Keď June zmizla za dverami jedálne a ostatní smrťožrúti sa pobrali za svojimi povinnosťami, Temný pán si privolal jeho prútik a ten svoj namieril na jeho hrdlo. Cítil, ako sa mu svaly i šľachy stiahli a ako mu dochádza dych.
„Už nikdy, Severus, nikdy, nepodkopávaj pred ostatnými moju autoritu,“ syčal a po každom slove naňho vrhal ďalšiu kliatbu.
Nielen že nedokázal dýchať, ale na tele sa mu zjavili malé ranky – bolo mu jasné, že Temný pán proti nemu použil jeho vlastné kúzlo – Sectumsempru. Po chvíli sa mu zatemnilo pred očami a spadol zo stoličky na pichľavý koberec, otočiac sa na chrbát, aby lapil dych. Stisk neviditeľnej ruky na jeho hrdle konečne povolil a on sa nahlas nadýchol, len aby sa mu pľúca zasekli v neznesiteľnej bolesti spôsobenej Cruciatom...
Už aj zabudol, aký je to pocit; naposledy ho takto Temný pán trestal potom, čo sa vrátil a každého zo svojich prívržencov „testoval“, či sú mu naozaj verní.
Celé jeho telo sa zmietalo v plameňoch a on robil jedinú vec, ktorou mohol ochrániť seba i June – udržiaval neustálu oklumenciu, pretože presne o toto Temnému pánovi išlo – aby prišiel na skutočný motív jeho konania.
Podarilo sa mu to. Opäť. Ak by nepoznal svoje schopnosti, nazval by to šťastím. Lenže nik nebol v oklumencii lepší než on a práve to mu nespočetne krát zachránilo život.
Keď jeho prútik padol vedľa neho, v sluchách mu hučalo a celé telo ho bolelo, ale podarilo sa mu prevaliť nabok. Počul, ako June vošla do dverí, rozhliadajúc sa okolo, videl jej štíhle nohy, ako prestupujú na mieste. Zatajil dych. Nesmie ho tu nájsť. Ak ho uvidí ležať tu, pomôže mu. A to nemohol dopustiť...
Takmer ihneď však odišla a on si vydýchol.
Mohla za to, že po niekoľkých rokoch opäť schytal jedno z najhorších mučení, aké kedy zažil? Áno. Lenže nemohol jej to vytýkať... Nevedela, čo svojím správaním v ňom vyvolá. A navyše, on urobil v živote oveľa horšie veci. A všetky mu odpustila. Odpustila mu, ako sa k nej a Harrymu celé roky správal, odpustila mu, že zapríčinil smrť Lily a Jamesa a niekedy mal pocit, že mu odpustila aj to, ako sa s ňou rozišiel a ako ju ponížil.
Jedno mučenie kvôli nej vydržal. A vedel, že vydrží aj ďalšie, pretože jej to dlžil. Našla v ňom kúsok ľudskosti, našla v ňom človeka, čo driemal pod krutosťou, nenávisťou, trpkosťou a odmeranosťou, ktorú v sebe pestoval. A hoci tú ľudskosť teraz v sebe nasilu potláčal a v poslednej fáze Dumbledorovho plánu mu prinášala viac problémov ako úžitku, nevedel si predstaviť, že by ju nemal. Veď vďaka tej ľudskosti sa zamiloval. A vďaka tej ľudskosti pochopil, že aj on má akú-takú cenu.
Áno – Sectumsempra, Crucio, dokonca Avada Kedavra – to všetko bol pre ňu ochotný zniesť. A vedel, že ak k tomu príde – a modlil sa k Merlinovi, aby sa tak nestalo – by to ona zniesla zaňho.
Ak si však niečo sľúbil, bolo to to, že nech sa s ním stane čokoľvek, June musí žiť. Musí, pretože ona mala brata, mala priateľov. On nemal nikoho okrem nej. Ak by ju stratil, zmysel jeho existencie, ktorý hľadal celý život, by bol preč. A s ňou aj ľudskosť, ktorú si vďaka nej tak nesmierne vážil.
Priori-Incantatem.sk nie je majiteľom autorských práv Harryho Pottera, je iba sprostredkovateľom informácií ohľadom Harryho Pottera pre fanúšikov. Tento dokument však nesmie byť kopírovaný, či už v častiach alebo celý, bez súhlasu Priori-Incantatem.sk.
Dodnes smútite, že vám na 11. narodeniny sova nepriniesla vytúžený list do Rokfortu? Tak už nemusíte! Už čoskoro sa totižto vybrané slovenské centrá kultúry ako mávnutím prútika zmenia na Rokfortskú strednú školu čarodejnícku. Mladí divadelníci Katarína Gurová, Kristóf Melecsky a Peter Pavlík, na čele s režisérom Pavlom Viechom, budú v jedinečnom predstavení žonglovať ikonickými postavami všetkých siedmich kníh, aby nám dokázali, že fantázii sa medze nekladú. Aj keby sa možno mali.
Celú tl...